Milan Adamčiak - extravagantný, jedinečný a neopakovateľný umelecký úkaz v slovenskej kultúre, už nepoteší publikum zmyselnou nadčasovosťou

hlavn√° foto

Nepredstaviteľne krehký čudák so zvukomalebnou, iba zľahka v kontúrach viditeľnou filozofiou nadčasovej hmoty, ktorú skicoval v zhudobnených obrazoch a vizuálnych tónoch. A naopak, znovu a opäť a zas v prienikoch odnoží kumštu, s ktorými virtuózne narábal, zhodnocoval ich, šíril, približoval. S ohromnou vášňou pritom o takomto konceptuálnom umení spájajúcom v intermediálnom prostredí obrazy, zvuky, slovo i meditáciu v kolosálnu sugesciu, dokázal rozprávať. S úplnou prirodzenosťou, bez zveličovania, pátosu. Jasnozrivo, priamočiaro, čisto, priam dokonale číro. Bez hlušiny, bez barličiek. V akademickom prostredí, na vernisážach, v krčme pri víne, sťaby jeho spirituálneho životabudiča, ba aj iba tak, pri náhodilom stretnutí na ulici, dokázal strhnúť v okamihu svojou zaujatosťou pre vec netuctového prístupu k umeleckému prejaveniu sa, postoju.

Toto ba i viac sa mi pri spomienke na nezabudnuteľného Milana Adamčiaka, ktorý vo veku 70 rokov skonal 17. januára 2017 v lone štiavnických vrchov a dolín vyjavilo najmä po tom, čo som vlani zachytil vo vysielaní Rádia Devín RTVS mimoriadne podnetné Milanovo rozprávanie s publicistkou Ivicou Ruttkayovou. Nielen o umení, hudbe, tónoch a ich prepojení s vizualizáciou vnemov včera, dnes a zajtra, ale aj o živote tu i "tam hore", o Bohu a reálnej podstate, o precítenom a nedostupnosti túžiacom, o nás i bez nás, o hmote i nehmote, o duši a bezduchosti...

Najmä "neučesané meditácie s Bohom" sa mi z rozprávania Milana Adamčiaka z onej relácie prinavracajú aspoň tak ako vari spred  15 rokov, keď vo vtedajšej Nočnej pyramíde v Slovenskom rozhlase meditoval spoločne s Ernestom Weidlerom o jedinečnosti experimentálnej poézie, spätosti tzv. novej hudby s klasikou, živosti a variabilnosti performancií. Poslucháčsky si nespomínam na väčší zážitok pri rozhlase, čo som, našťastie, ešte pri živote Erna Weidlera i Milana Adamčiaka, obom s ozaj veľkou úľubou nad počutým a precíteným aj náležite pripomenul.

O to väčšmi mi je ľúto, keď som sa dozvedel trúchlu správu, že Milan Adamčiak už nie je tu, s nami, medzi živými. Razom som si spomenul na jednu z očarujúcich a vari iba Milanovi svojských replík, z už spomínanej debaty s Ivicou Ruttkayovou. Krásne čisté ľudské "dumkanie", odkrývanie krehkej a priamej duše. Parafrázujúc Milana, a tomu išlo už-už na sedemdesiatku, vždy, keď si líha večer, podvedome sa zhovára s Bohom. Aj s tým, že každý konkrétny večer je to isto iste naposledy. Veď, čo už, ktovie, či do rána... A po raňajšom precitnutí vo svetle prebúdzajúceho sa dňa, sám seba si uvedomí, keď "najvyššieho" dobromyseľne preklína: Bože, čo odo mňa ešte chceš, keď si ma opäť ráno zobudil...?!"

V utorok 17. januára Boh na Milana akosi zabudol. V tichu štiavnickej bázne v Banskej Belej, kde posledné roky žil, tvoril, vari sa aj boril. Sám so sebou, s Bohom... Ale zajedno aj tvoril, snoval plány, nadchýnal sa svojim výnimočným zmyslom pre objavnú kreativitu. Chystal svoje nezabudnuteľné výstavy, nekonvenčné zážitkové akcie a happeningy. Také, ako iba on vedel stvoriť, splodiť, naskicovať, vybásniť a skomponovať. Oduševňovať nimi i provokovať, nútiť k premýšľaniu. Aj o tom, čo všetko sa dá zažiť, ak zažijeme kumšt.

Keď som Milana Adamčiaka pred pár rokmi stretol pri mojich potulkách v Banskej Štiavnici, navzájom sme sa potešili, že Slovensko je naozaj také malé, až znenazdajky aj mimo Bratislavy naďabí človek na súzvučného druha. Škoda, že neúprosným pohľadom na hodinky vtedy Milan "povinnostne" musel ukončiť našu sľubne sa rozvíjajúcu debatu. Isto by sme ju osviežili dúškom bieleho vína, pri ktorom sa kedysi v osemdesiatych v rozhlasovom dennom bare pod pyramídou začala naša sporadická, no o to viac sa v pamäti, aj vďaka človečenskosti  Milana Adamčiaka, fixujúca známosť s neobyčajným umelcom. Pri najbližšej návšteve v meste pod Sitnom si na jeho pamiatku v prostredí nášho posledného stretnutia usrknem z bieleho. Zbohom, Milan!

 

ĽUDO POMICHAL

 

 

NAMIESTO PARTE

Konceptuálny umelec, vizuálny básnik, muzikológ, hudobník, experimentátor a priekopník intermediálneho umenia na Slovensku Milan Adamčiak zomrel vo veku 70 rokov. Neo-avantgardný umelec sa ako jeden z prvých na Slovensku od 60. rokov minulého storočia venoval výskumu intermediálnych presahov, vzťahov hudby a výtvarného umenia. Experimentoval aj s poéziou, tvoril nekonvenčené partitúry ako výtvarné diela.

Začiatkom 90. rokov pozval na Slovensko Johna Cagea. Skladateľ bol hosťom festivalu Večery novej hudby. „Keď mi jedna z organizátoriek festivalu povedala, že Cage nemôže priletieť do Bratislavy, poslal som mu fax, aby predsa len prišiel. Nikdy predtým som nič podobné neurobil. Faxom mi potom prišla odpoveď, že príde,“ spomínal Adamčiak. V Slovenskej národnej galérii pripravil v tom čase ako kurátor aj výstavu Cageových diel. Tri mesiace po návšteve Bratislavy John Cage zomrel.

V roku 1990 založil Adamčiak Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH) a v rokoch 1991 a 1992 pod jej hlavičkou zorganizoval v Bratislave Festival intermediálnej tvorby (FIT).

„Východiskom pre Adamčiakove (…) hudobné akcie happeningového a eventového typu bola výrazná rezonancia myšlienok fluxusu v stredoeurópskom prostredí koncom 60. rokov. Už koncom 60. rokov vytvoril rad skladieb v duchu otvorenej formy, ktorých integrálnu súčasť predstavovali nekonvečné, výtvarne riešené partitúry. Tie „nielenže graficky nefixujú tóny konvenčným spôsobom, ale často neobsahujú žiadne pokyny, ktoré by viedli ku konkrétnym zvukom,“ uvádza Zora Rusinová v zborníku Umenie akcie 1965 – 1989. Rovnomenná výstava sa v SNG konala v roku 2001.

„Jeho tvorbu reprezentujú tri rovnocenné a často navzájom sa prelínajúce roviny – experimentálna poézia, grafické partitúry a hudobné projekty s presahom k akčným prejavom umenia a k zvukovému objektu,“ napísala Lucia Gavulová, ktorá bola v roku 2012 kurátorkou jeho výstavy Galantské piesne.

V marci 2017bude mať v Slovenskej národnej galérii vernisáž výstava Adamčiak, začni!, ktorá predstaví jeho tvorbu od 60. rokov až po súčasnosť. „Adamčiak, ktorý vyšiel z muzikológie a zhodnotil inšpirácie novou hudbou Johna Cagea, postavil svoj autentický intermediálny program na prieniku hudby, poézie a vizuálneho umenia. Na výstave (…) budú predstavené viaceré tematické a mediálne okruhy ako experimentálna poézia, nová hudba, grafické partitúry, objekty a autorské hudobné nástroje. Prehliadka bude mať výrazný multimediálny charakter a priamo v nej sa bude konať sprievodný projekt diskusií, živých vystúpení, hudobných interpretácií a performancií,“ uvádza Slovenská národná galéria o výstave, ktorej koncepcia vznikala v spolupráci s Adamčiakom.

Denník Pravda na portáli pravda.sk

 

Zomrel Milan Adamčiak,

o dva mesiace mal mať veľkú výstavu v SNG

Konceptuálny a akčný umelec, autor vizuálnej poézie, nekonvenčný hudobník a skladateľ aj muzikológ. To všetko bol Milan Adamčiak. Priekopník intermediálneho umenia na Slovensku v decembri oslávil sedemdesiatku, vyšla mu ďalšia kniha, ktorú pripravil jeho dlhoročný spolupracovník Michal Murin, a v marci mal mať monografickú výstavu v Slovenskej národnej galérii. Dnes však prišla smutná správa z Banskej Belej, kde sa pred niekoľkými rokmi usadil.

"Ešte posledný deň v roku bol s nami a už nie je. RIP Milan Adamčiak," napísali na sociálnej sieti Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta zo združenia BANSKA ST A NICA.

Koncepciu projektu v SNG, ktorú pripravoval v spolupráci s Michal Murinom a Luciou Gregorovou Stach, by to už zmeniť nemalo, jej podobu áno. Výstava Adamčiak, začni! mala totiž predstaviť nielen jeho rozmanitú tvorbu od 60. rokov do súčasnosti, ale aj bohatý sprievodný program, ktorý rátal s jeho účasťou na diskusiách aj na hudobných performance.

"Veľmi často som sa stretol s reakciou To môže robiť každý. Bol by som veľmi rád, keby sa tak stalo v duchu apollinairovského výroku ’každý je básnikom’, a na ten účel je v závere knihy vyhradená jedna strana," odkázal s nadhľadom v knihe experimentálnej poézie, ktorá otvorila edíciu jeho archívov. Aj ukážka typografickej básne z rovnakej knihy dokazuje, že ako avantgardný umelec mal aj veľký zmysel pre hru a humor.

Jeho príbeh je príbehom toho, ako sa mladík z malého slovenského mesta Ružomberok v 60. rokoch za železnou oponou napojí na aktuálne umelecké trendy. Naviedol ho k nim osvietený profesor a jeho vlastný záujem, zháňanie a čítanie časopisov, v ktorých našiel kontakty do sveta a použil ich. Zistil, že jeho vlastné diela korešpondujú s tým, čo sa deje vonku.

Na konzervatóriu v Žiline vyštudoval hru na violončelo, v Bratislave absolvoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK. Ako študent muzikológie rozvíjal možnosti hudobnej grafiky, venoval sa vizuálnym partitúram a vizuálnej poézii, v tomto druhu umeleckej tvorby boli spolu s Robertom Cyprichom jediní na Slovensku. Adamčiakove vizuálne partitúry predstavujú symbolické záznamy o ľudskej existencii. „Dozvedel som sa, že moje Sizyfovské roboty sú vlastne eventy, Chodecké kusy a Nákupy sú konfrontovateľné s aktivitami Fluxu, Záclony, koberce a výšivky robené písacím strojom majú svoje ekvivalenty v experimentálnej poézii,“ spomínal.

V rokoch 1972 až 1991 pôsobil v Ústave hudobnej vedy SAV, kde sa orientoval na výskum vzťahov hudby a vizuálneho umenia. Bol spoluzakladateľom súboru Transmusic comp. (1989), o rok neskôr založil Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu (SNEH) a podieľal sa na festivale Intermediálnej tvorby v Bratislave. V roku 1992 v SNG kurátorsky pripravil legendárnu výstavu Johna Cagea Partitúry. Legendárny americký umelec vtedy prišiel na jeho pozvanie do Bratislavy, kde pár mesiacov pred smrťou vystúpil aj na festivale Večery novej hudby.

 

Stále sa chcel učiť správne žiť

„Vo svojom veku sa chcem ešte naučiť aj správne žiť. Väčšinu svojho života som zasvätil takzvanej tvorbe a ono to nestačí. Treba aj čosi rozumnejšie sprodukovať,“ povedal v krátkom rozhovore pre Jakuba Kratochvíla a web jablko.sk.

„Život nie je len o tom, čo človek chce, ale aj o tom, čo chcú iní. A svojou tvorbou zvyčajne reagujem na to, čo chcú iní, ale predovšetkým, na to, čo si ja myslím. Aby to bolo úprimné, musí to vychádzať zo mňa. A to je dosť málo. Dneska to tak vidím, že je to aj prejav egoizmu a to ma niekedy trápi. Asi by som žil tak isto, ako dosiaľ. Čo som urobil, urobil som, keď som urobil chyby, odpykal som si ich, alebo si ich dodnes odpykávam a nerád by som na svojom živote niečo zmenil, keďže nemôžem zmeniť okolnosti, za ktorých som žil.“

Pred koncom roka mal Milan Adamčiak výstavu v bratislavskej galérii Zahorian & Van Espen, kde oslavoval aj svoje sedemdesiate narodeniny. Nazval ju Panfília. „Nikdy nezabudnem, čo tam vtedy povedal: Najkrajšia vec na svete je, keď sa človek pozrie pravde do očí,“ spomína Fedor Blaščák.

Dovolím si napísať, že nás s Milanom viazalo vzájomné priateľstvo a rešpekt. Neboli sme si generačne blízki, nepatril som medzi hladných zberateľov ani hudobných kolegov. Vymieňali sme si “len” pečiatky, šablóny a propisoty. Každí z nás mal vlastný umelecký program a ten svoj dôvod prečo žije tu, mimo rušných ulíc a miest.

Stretávali sme sa pravidelne, radšej v zavretom ateliéri ako pri poháriku. Vytváranie umeleckých príležitostí pre Milana (participoval na sympóziu ANO LINO 2012, na projekte o učení pre ktorý poskytol krátky rozhovor a v druhej polovici roku 2016 vytvoril niekoľko suchých ihiel pre novú Edíciu bsc), predstavovanie jeho práce mladému publiku som považoval za dôležité.

Tie momenty, keď začal klepotať (hrať) na písacom stroji pred skupinou študentov grafického dizajnu z Ostravy, alebo keď len tak fajčil na peróne Banskej St a nice s rezidentami a voľne prechádzal z angličtiny do nemčiny a taliančiny, keď posledný deň v roku 2016 spontánne predviedol jednu zo svojich performance a získal si okamžite celé publikum... Užívali sme si posedenia u neho v “jednoizbáku” záhradného domčeka pri Banskej Belej, pitie zalievaných káv, kosenie žihľavy, rúbanie dreva, debaty pri grafickom lise. Na konci takých stretnutí neboli výstavy ani projekty, ale ľudské momenty. To, aký bol Milan ako umelec zhodnotia iní, mne je dnes smutno za Milanom, komplikovanou a vzácnou osobou.

Svätopluk Mikyta, vizuálny umelec a zakladateľ Banskej St a nice

 

Milan Adamčiak v Banskej St a nici.

Bol človek slobodného a nezávislého ducha. Umelecká duša hravého dieťaťa. Vizuál a zvuk išli ruka v ruke v jeho tvorbe. Krehký v tele, silný duchom. Vôbec sa nečudujem, že oslovoval aj mladú generáciu. Som vďačný, že som ťa mohol poznať, milý Milan.

Jozef Lupták, hudobník

 

"Najkrajšia vec na svete je, keď sa človek pozrie pravde do očí." Túto vetu, ktorú Milan vyslovil na derniére svojej poslednej výstavy, mi dnes napísal priateľ. Adamčiak je jediný umelec (z tých, ktorých poznám), čo otvorene ľutoval spoluprácu s komunistickým režimom. Bol dieťaťom šesťdesiatych rokov a niesol so sebou všetko najlepšie z toho, čím kultúrna revolúcia zasiahla svet. Takých ľudí je na svete stále menej. S Adamčiakom nám odchádza generácia vizionárov a vnútorne slobodných ľudí. Zostáva po nich prázdne miesto, ktoré bude nesmierne ťažké zaplniť.

Daniel Grúň, kurátor a historik umenia

 

Teraz, pár hodín po jeho skone ťažko nachádzam slová. Poznal som ho temer tridsať rokov - od prednášky o Chopinovi počas štúdií, na ktorú dodnes odkazujem, či konzultáciu k diplomovke u neho na akadémii koncom 80. rokov, relácie Ex-tempore na Rádiu Devín, cez mnohé, pre mňa "u-turnové" stretnutia na festivaloch, koncertoch  a výstavách od konca 90. rokov až do konca lanského roka. Človek sui generis, jedinečný intermediálny umelec sui generis a originálny teoretik sui generis.

V istom zmysle nás presahoval všetkým, čo robil - ako zemitý liptovský "bódhisttva", ktorý sa vymyká akémukoľvek snobsky akademickému uchopeniu. Imponoval mi a nepochybne ma ovplyvnil - som vďačný osudu za náš vzájomne prajný vzťah a občasnú spoluprácu. A propos, je to na neuverenie: keď som tento týždeň v pondelok posielal svoj darček k Art´s Birthday na web Kunstradia Viedeň - voľba intuitívne padla na link s intermediálnou, narodeninovou skladbou Adam-or-how(gh)?! (ktorá vznikla ešte k Milanovým 60tinám), netušiac, že deň na to zomrie. Práve v deň celosvetových osláv konceptuálnych narodením umenia 17. 1. 17... Akoby som ho počul: "Howgh"!

Julo Fujak, hudobný komprovizátor a estetik

 

Naživo som ho prvý raz videl až v roku 1990 na vernisáži výstavy „Hulík, Jankovič, Kern, Meliš, Sikora, Tóth“ v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Zblížili sme sa ešte o takmer 15 rokov neskôr, v čase, keď náš spoločný priateľ Platon Baker pomohol čiastočne vyriešiť jeho problémy tým, že na nákladné auto naložili, čo sa dalo a previezli to aj s Milanom z Bratislavy do Platonovho domu v obci Podhorie neďaleko Banskej Štiavnice. A zrazu som mal človeka, ktorého som občas vídal v bratislavských krčmách, po ruke a trávil som na Podhorí stále viac času.

Moju zvedavosť nedokázal nasýtiť ani po hodinách diskusií a rokoch spolupráce. Dokázal preskakovať zo zdanlivo bezvýznamných debát v miestnej krčme, či v temných obydliach rovnako smädných „kamarátov“ do tém, z ktorých ich musela bolieť hlava viac, ako z toho lacného alkoholu.

Dodnes netuším, či všetko to, čo dokázal, bagatelizoval naozaj, alebo len zdanlivo. Svoje diela rád vystavoval na zemi, neprekážalo mu, že sa po nich stúpalo a tie, ktoré sa stratili či zničili, mu boli zdanlivo vzácnejšie, ako tie, čo sa zachovali. Dúfam, že sa nám od neho podarilo aspoň niečo málo získať a zachovať pre budúcu pamäť, pretože odišiel človek, ktorý v sebe nosil, v kontraste s jeho telesnou schránkou, nesmierne množstvo ľudskej pamäti a bojím sa, že mnohé zaniklo nenávratne.

V jednom rozhovore mi Milan povedal, že hviezdna obloha je nekonečná partitúra. A hoci tá pražská sa nedá porovnávať s tou pri Banskej Belej, myslím, že sa budem niekoľko večerov po sebe na ňu pozerať. Vždy 4 minúty, 33 sekúnd.

Boris Kršňák, novinár a zberateľ umenia

 

S Milanom som sa prvýkrát stretla ešte ako dieťa na vernisáži v Dolnom Kubíne. Zoznámila ma s ním moja mama so slovami, že „toto je človek, ktorý má fascinujúce vyjadrovacie schopnosti a nikdy nepoužíva slovné barličky“. Vždy, keď som sa s ním rozprávala a počúvala, ako dokáže presne svoje myšlienky transformovať do slov, som si na to spomenula.

Dorota Kenderová, šéfka Východoslovenskej galérie

 

Po nitrianskom Postmutarte sme sedeli na pive a on začal pomaličky, precízne formulovať svoje zážitky z pôsobenia na hudobnovednom ústave a iné. Neopakovateľné, absurdné, zarážajúco múdro interpretované. Prenikavá, briskná myseľ. V priebehu rôznofarebnej filozoficko-muzikologickej dišpury s Julom Fujakom sa na mňa zahľadel a radostne zhíkol, že už vie, koho mu pripomínam. Vraj Bartošovú, za mladi. .... Slovami sa ani nedá opísať, aká významná osobnosť nás dnes opustila. S ním sme stratili niečo z hlbokej podstaty našej najvzácnejšej časti kultúry. Neviem, či sa takí ľudia ešte rodia. R. I. P. Milan Adamčiak. Česť tvojej pamiatke.

Jana Ambrózová, hudobníčka, etnomuzikologička

 

Pred mesiacom mal Milan Adamčiak výstavu a oslavoval sedemdesiatku v Zahorian Gallery. Nikdy nezabudnem, čo tam vtedy povedal: „Najkrajšia vec na svete je, keď sa človek pozrie pravde do očí.“

Fedor Blaščák, filozof

 

Milana Adamčiaka som spoznal v roku 1987. Okolnosti nás postupne zbližovali. Za tridsať rokov spolupráce to boli desiatky spoločných koncertov, performancií, výstav a festivalov a rozhovorov. Posledných päť rokov sme spolu robili na štyroch knihách o jeho tvorbe. Tešil sa z nich a bol na seba hrdý, keď ich videl na stole spolu. Milan vedel zaujímavo rozprávať, mal nadhľad a pamäť, bol neuchopiteľný a tvorivý, bol... Česť jeho pamiatke.

Michal Murin, výtvarník a kurátor

 

Posledné roky sa Milan Adamčiak i vďaka podpore svojich priateľov usadil v blízkosti Banskej Štiavnice. Práve na Banskej stanici i vďaka pomoci Svätopluka Mikytu a Zuzany Bodnárovej mal možnosť realizovať grafické diela a nové konceptuálne projekty. Ten posledný sa konal na Silvestra 2016. Je mi veľmi ľúto, že som sa ho nemohla zúčastniť. V posledných rokoch sa dostalo Adamčiakovi pozornosti zo strany galeristov, zberateľov, hudobníkov i muzeológov. Po menších výstavách a projektoch sa malo stať vyvrcholením jeho súborná výstava na pôde Slovenskej národnej galérie, plánovaná na marec. Jeho „neprítomnosť“ bude významná pri tomto projekte, kde sa rátalo s jeho osobným zásahom od inštalácie až po sprievodné programy.

Katarína Beňová, historička umenia

Z denníka N na denníkn.sk

 

 

ČÍTAJTE INTERVIEW

S MILANOM ADAMČIAKOM

V ČASOPISE DOTYKY:

http://www.dotyky.net/?p=6574

 

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 180x Zobraziť komentáre (0)

Komentáre:



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line