Stretajme sa, zhovárajme. Blaho či traumu z výmeny obyvateľstva pred 70 rokmi pretavme do dialógu Slovákov na "hornej" i Dolnej zemi

hlavn√° foto

Nech čitateľa reflexie pojednávajúcej o vnuknutiach i odkaze 70. výročia výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom nemätie posolstvo mementa legendárnej Leningradskej blokády z čias II. svetovej vojny. Siahol som po ňom, hoci význam, obsah a dosah 900-dňového príbehu nezlomnosti, statočnosti a viery v historickú, národnú i ľudskú spravodlivosť v ľútej vojne sa vygeneroval v neporovnateľnejších podmienkach než ktoré zažívali Slováci v Maďarsku. V protirečivých súradniciach, ktoré určovali a ovplyvňovali dlhé desaťročia sebauvedomovania sa, vzdoru a nádeje na pretrvanie národnej sebaúcty a záchranu materinského jazyka zjarmeným Slovákom v Uhorsku ocitnuvším sa po jeho rozpade v sofistikovanej mašinérii násilnej maďarizácie a jazykovo-kultúrnej asimilácie Maďarska.  A predsa.

 

Motto:

"Nikto nie je zabudnutý a nič nie je zabudnuté."

 

Odvaha rozhodnutia, chrabrosť, s akou sa slovenské rodiny rozhodnuté vyslyšať volanie vlasti predkov a využiť dovtedy a ešte dlho potom vari jedinú a preto aj jedinečnú šancu oddať sa plnou vôľou duchu veci slovenskej, si dovolím nazvať hrdinstvom. Patriotickým počinom podporeným prirodzeným aj inštinktívnym národoveckým egoizmom (veď okrem nádejnejšej ekonomickej zábezpeky rodín v novej vlasti veľa bolo spomedzi Slovákov v Maďarsku tých, ktorí sa definitívne vzopreli napríklad "poslušnému" pomaďarčovaniu svojich rýdzich slovenských priezvisk, horthyovskému maďarónskemu uzurpátorstvu v dovtedy poctivých a lojálnych školách s patričnou a vyváženou slovenskosťou v obciach a prostrediach s výraznou prevahou Slovákov...), ale aj tvorivou prozreteľnosťou „vedieť vidieť za roh“.

Berúc na zreteľ, že v boľavo rozporuplnej a doista nerozmotateľnej téme (kým na strane dotknutých Maďarov vysídlených po politickej dvojstrannej dohode z Československa dodnes pretrváva pocit príkoria a "revanšistickej nespravodlivosti", Slováci z Maďarska až na výnimky, keď ich s heslom "Slovenská mať volá!" presídľovacie inštitúcie obalamutili, rozdelili a nasmerovali do ešte dlho nevrlých maďarských prostredí južného Slovenska, sa napokon viac zaradovali ako banovali...), sa sotva dočkáme - akceptujúc rôznosť názorov i pochopiteľný emotívny podtext - aspoň konsenzu, nebodaj jednotnosti pohľadu, predsa len sa prislúcha novým generáciám „po výmene“ sňať na oboch stranách Dunaja v záujme ostroumného, no nevypočítavého vzájomného porozumenia, bagatelizujúce čiernobiele videnie. Maďarské aj slovenské. Na Slovensku i v Maďarsku.

Na jednej strane vnímanie „uspokojivého“, teda zďaleka nie víťazného, zato už v polovici minulého storočia perspektívneho formátovania vedomej a sebavedomej slovenskej „svojstojnosti“ presídlených Slovákov z Maďarska, na druhej doteraz nezmieriteľne „trýznivého“ až tristného nezabúdania na medzištátne zmluvne a neretroaktívne podpísanú politickú vôľu nad osudom bezbranných a ponížených, napokon – a čo im, odsunutým a vyhosteným, iné zostalo po návrate do Slovákmi opustených domov v priestoroch ich „matky – vlasti“...

A do toho všetkého ešte boľavá „hrana mince“ výmenného vabanku. Ničotný “čierny Peter“, na ktorého kartu, aj vďaka rozdielnosti vnímania a prístupu Československa - následne Slovenska a Maďarska k právam národnostných menšín, ako aj ich zákonným občianskym povinnostiam vo vzťahu k väčšinovému národu doplatili tí, ktorí si to najmenej zaslúžili – naši Slováci v Maďarsku. Tí, ktorí zostali, pretrvali, zaťali sa a, pravdu povediac, aj dodnes zatínajú zuby, vari sa už ani neúfajúc na lepšie...

Čo im ku cti slúži – aj keď okyptení o bezmála sto tisíc „najsmelších a najodhodlanejších“ nasadnuvších pred 70 rokmi do vagónov, nenechali sa vykoreniť a ani sami seba nevykmásali nadprácou pochlebovania a koketovania, lojálnym „emberčekovaním“ či odnárodneným „pajtášstvom“. Chvalabohu, sú tu, a aj keď im samým sa to s úsmevom zdá byť občas pričudné a zajedno i prečudesné, v Maďarsku od Zemplína, Novohrad, cez Pilíš a Pešť, až za horizonty Dolnej zeme ešte aj dlho budú! Hlboký úklon i uznanie im za to. Nak im len vôľa vytrvá a osud aj do budúcna im to dopraje.

X                             X                            X

Pridlho bolo neradno pichať do osieho hniezda výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, ktorú s odstupom desaťročí, aj historikmi iba benevolentne „bantovanú“, prichodí nám brať s vybalansovaným nadhľadom. Inak by nám, predsudkami sa kváriac a o energiu sa oberajúc, sotva dožičil čas s množstvom osobných osudov, príbehov plných odlúčenia, zbližovania, odchodov, návratov, nedorozumení i porozumení, vnímať seba samých, svoje slovenské rody a príbuzenstvá z oboch strán Dunaja aspoň s toľkou satisfakciou a duše velebením ako doposiaľ. Symbolicky vzaté, slovenský osud viac ako 70-tisíc repatriantov i väčšiny Slovače, ktorá v Maďarsku zostala, od Dunaja na sever i na juh, „tu hore“, aj „tam dolu“ sa nám predsa len nevyjavuje ani ako zakliaty, tobôž prekliaty. Naopak, priľnutím k neopakovateľnému fluidu, ktoré nám s autenticitou reči a zvykov zo slovenských prostredí v Maďarsku naši „apoukovia a mamouke“, rodičia a celé príbuzenstvo so sebou priniesli z dolniakov na horniaky, s ešte väčším merkovaním dokážeme pochopiť, vstrebávať a zžívať sa so záhybmi duše preniknutými v desaťtisícoch Slovákov a ich potomkov v Maďarsku.

Hlasnejšie ako doposiaľ sa žiada zvolať odtiaľto z Bratislavy, ale aj Senca, Sládkovičova, Galanty, Kollárova, Salíb, Nededu, Handlovej či Prievidze našim sestrám a bratom, príbuzným, priateľom i Bohu známym Slovákom z Čaby, Berinčoku, Komlóša, Sarvašu, Kestúca, Níreďháze, Čemera či Čorváša, ako aj ďalších z vari stovky obcí a miest, v ktorých Slováci žijú - vrátane Budapešti: Neopúšťajte sa – ani my vás neopustíme!  Tak ako klíčil, zakoreňoval sa a  rozvíjal historický, osobnostný, zvykoslovný a eticko-duchovný jemnocit poznania nových generácií potomkov Slovákov presídlených pred siedmimi desaťročiami na morálnom i emotívnom podhubí ich autochtónnych cenností, ktoré si priniesli so sebou do novej domoviny – na Slovensko, tak i my pod Tatrami, ctiac si posolstvá našich predkov i genius loci slovenských prostredí v Maďarsku, odkiaľ naši prišli, aby nám tu dali život, ešte väčšmi ako doposiaľ pociťujeme potrebu národnej, jazykovej i ľudskej prepojenosti, duchovnej priľnavosti a tým aj náležitosť vzájomného slovensko-slovenského dialógu s krajanmi pod pravým dunajským brehom.

Vedomie spolupatričnosti a pretrvávajúcich previazaností vrátane tých, ktoré sú zafixované v stopách DNA, napriek popretŕhaným rodinným či susedským väzbám, nás akosi žiadostivejšie práve v tomto „výročnom roku“ nabádajú s väčším zápalom a úprimnejším zástojom zveľadiť spomienku i pamiatku našich spoločných predkov. Jesto veľa spôsobov ako týmto snahám učiniť zadosť. Vzájomnými návštevami a kontaktmi rodín a priateľov, na inštitucionálnej úrovni obcí a miest Maďarska a Slovenska spojených partnerstvom aj vďaka či práve preto, že pred 70 rokmi sa uskutočnila výmena, spoluprácou spoločenských a kultúrnych organizácií, partnerstvom v podnikateľskej sfére, v nadčasovosti duchovného života cirkevných zborov, najmä však skrze aktivity pre našu slovenskú školskú mládež v Maďarsku i na Slovensku - poznávaním histórie v kedysi spoločnom Uhorsku, priblížením prírodných a kultúrnych pozoruhodností a cenností Slovenska – vlasti predkov Slovákov z Maďarska a našej spoločnej domoviny, stotožnením sa s myšlienkovou, jazykovou a kultúrno-estetickou podstatou našej jednotnej slovenskosti a slovenského vnímania sveta bez opomenutia národnej identity v spoločenstve európskych národov... Nič viac a nič menej – iba to, možno v inom duchu, štýle a formáte, ako sa o to usilujú v maďarsko-maďarskom dialógu naši priatelia v Maďarsku v komunikácii s maďarskou menšinou na Slovensku...

Potom je už iba na nás, akými niťami a vzormi, farbitosťou predsavzatí a schopnosťou predvídať trvácnosť našej spoločnej identity si utkáme obrus, za ktorým sa zakaždým radostne postretáme. A tak ako kedysi na Dolnej zemi naše „mamouke a apoukovia“, ktoré nám sprítomnili čaro pitvorov, kuchýň a chyží vo vápnom vybielených domoch z nabíjanej hliny z južného Maďarska aj po ich presídlení na Slovensko, aj my, zmyselne až potmehúdsky si chrániac najcennejšie receptúry prastarých otcov a starých mám, vyložíme do košíka pod biely obrúsok symbol, ktorý s nami putuje od 18. storočia spod Tatier na roviny Dolnej zeme a zasa späť až podnes: z rannej pece z lopára doďaleka rozvoniavajúci dovysoka vypečený domáci biely chlebík s chrumkavou kôrkou. Niet krajšej oku okrasy i vábnej chute, ak sa k nemu pridruží na tenko nakrájaná pikantnou červeňou papriky vyštípaná klobása.

Aj pri nej i pri pôžitkoch ďalších dobrôt, keďže aj tie nás sedem desaťročí spájajú, pripomínajme si, zvažujme, hodnoťme. A zakladajme v tomto našom dialógu osnovu našich spoločných cností, na ktorých nielen my, ale i ďalšie generácie po nás budú ochotné a schopné nepretrhnúť nite presídleneckého klbka a nekonečnosť jeho príbehov a návratov. Ta dolu – a naspäť hore... S pôžitkom, ako keď sa mi vyjavujú spomienky na môjho starého otca Jána Rikka, keď ma vari ako dvoj-trojročného pri krájaní „vojačikov s klbásou a slaninou“ naučil pred 57 rokmi v Reci, v jednej z obcí, do ktorej sa na Slovensko Pitvarošania v roku 1947 presídlili, írečitú riekanku. Vraj, aby mi lepšie chutilo. Nenašiel som ju v žiadnej knihe: „Mamouka, apouka, krumpľová poliovka – klbáska: ham!“

Čo mi z toho všetkého, ako sa po našsky vraví, vychodí?

Raz sa možno pristihnem pri tom, ako sa bradou vetchého, mysľou ale sviežeho starca s bázňou opieram o rodinný Tranoscius s patinou pitvarošskej Dolnej zeme a s otlačkami zrobených prstov mojich hrdých slovenských predkov. Nikde neukotvenými oblúkmi spomienok, ívermi znojom i slzami času nezaschnutých emócií, oprstienkovaný vnuknutiami ich večitej lásky, ktorá nikdy neumiera, si zaspomínam na priehrštia neopísateľnej zážitkovosti, múdrosti a dobroty, ktorými ma obdarili a vypravili do života. Nebyť tohto ich vkladu s hlbokým ľudským rozmerom, cennejšieho ako všetky hmotné poklady, jakživ by som nebol tým, kým som dnes.

Aj preto sa tu i všade inde, dnes i zajtra, i vždycky, i naveky vekov pred ich hrdinskosťou pokloním so zreteľným zvolaním, aby toto pretrvalo generáciami hoci aj po sto, tristo i sedemsto rokoch od výmeny, od prvých vystúpivších Pitvarošanov, Komlóšanov a ďalších Slovákov z Maďarska 14. apríla 1947 na peróne železničnej stanice v Seredi.

 

Vaša námaha, odhodlanie i viera stáli za to, sme na Vás všetkých pyšní.

Nikto z Vás nie je zabudnutý a žiaden Váš skutok neupadne do zabudnutia!

 

 

ĽUDO POMICHAL

Bratislava 1. júl 2017

autor je potomok slovenských repatriantov, ktorí sa v apríli 1947 v rámci výmeny obyvateľstva presídlili do Československa z Pitvarošu 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 168x Zobraziť komentáre (0)

Komentáre:



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line