Slávni Slováci vo svete: Fenomén Kolomana Sokola pokračuje -aj vo výpravnej knihe.

hlavná foto
Trvanie: 06.08.2018
Miesto: Bratislava
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko, USA

Tradíciou sa stalo, že knihu ako sviatosť slova, písma i estetických vnemov, velebíme v Jej mesiaci – marci. A tak vari aj preto pôsobí vznešene a so zbystrenou pozornosťou počin Ivana Jančára, riaditeľa Galérie mesta Bratislavy a dlhoročného obdivovateľa a zblíženej duše jedného z najoriginálnejších a zároveň i svetovo najuznávanejších slovenských maliarov Kolomana Sokola. Hrdého Liptáka, ktorého osudy až do jeho úctyhodného veku 100 rokov, zaviali a znovu vracali zakaždým s rôznou príčinlivosťou súvislostí – životných i umeleckých – cez Prahu a Paríž až za Atlantik, kde po pôsobení v Mexico City a New Yorku a čiastočnom návrate do Československa, sa v roku 1948 po otvorení výstavy svojich drevorytov v Paríži vybral znovu do USA. Tentoraz z Philadelphie do umelecky inšpiratívneho a ľudsky upokojujúceho prostredia Arizony, kde v meste Tuscon vytvoril v zmyselnom tichu svojho ateliéru ohromujúce a počtom vytvorených malieb dielo svetového významu. K udalosti v bratislavskom Mirbachu sa vraciame aj z úcty k majstrovi, veď koncom roku 2018 uplynie v decembri 15 rokov od jeho skonu.

Nie div, že život a dielo legendy slovenskej moderny provokovalo ľudí kumštu – kunsthistorikov, galeristov, fotografov, filmárov, publicistov... Dotknúť sa diela, najmä však ľudskosti Kolomana Sokola, muselo byť pre tých, ktorých si majster „vyvolil“, pre nich zostáva celoživotným zážitkom. Jedným z nich je práve aj Ivan Jančár, ktorý 20. apríla 2012 v bratislavskom Mirbachovom paláci s americkou výtvarnou teoretičkou Lee Karpiscak, spoluautorkou najnovšej reprezentatívne monografie s názvom Koloman Sokol – 100 nepublikovaných diel za účasti majstrovho syna Juraja, prezentoval fenomén Slováka, ktorý väčšinu svojho života prežil mimo svojej vlasti.

Výpravná kniha vyšla vo vydavateľstve Slovart a symbolicky mapuje rovnou stovkou Sokolových diel jeho plodne prežitých 100 rokov. Prirodzene, že v podtexte výnimočnosti a originality publikácie je ukryté priveľa na to, než aby sme celú genézu „odhaľovania“  dlho neobjavených skvostov z maliarovho štetca, tuše či uhlíka rozjasnili na predsa len ohraničenom priestore. Nuž ale, skúsme...

Dobre utajené poklady Sokolovej intimity

Ivan Jančár je nielen dôsledným znalcom Sokolovho diela, ale ho k nemu viazalo aj priateľské puto. Zoznámil sa s ním v roku 1996, keď sa práve v tom čase Sokol s manželkou Lýdiou presťahoval za ich synom z New Yorku do arizonského Tusconu. Možno ani sám netušil, že ich spolupráca bude mať také trvanie, veď Sokol mal vtom čase už 94 rokov! Do Arizony za ním potom chodil každý rok, nemohol chýbať u Sokolovcov ani 12. decembra 2002, keď umelec, ktorý sa vonkoncom nesprával americky, dokonca sa dá povedať, že žil neštandardne skromne, slávil životnú stovku. V tom čase mal zdravie už dosť podlomené, napokon rovno o mesiac po storočnici – 13. januára 2003, aj skonal. Boli to však plodné debaty o umení i živote, ktoré vyústili do Sokolových výstav – či už v Slovenskej národnej galérii Bratislave, alebo v Národnej galérie v Budapešti.

Ani Ivan Jančár v tom čase nemohol čo i len tušiť, že aj po smrti veľkého umelca zažije nečakané chvíle, ktoré mu po takmer desiatich rokoch od Sokolovej smrti priblížia jeho nevšednosť a aj dar prekvapovať okolie. Rozhodla o tom skutočnosť, že po majstrovej smrti nechávala jeho rodina umelcovu pozostalosť nedotknutú. A tak až po smrti pani Lýdie (v nádherných 103 rokoch!) sa rozhodlo o súpise diela Kolomana Sokola. A ten priniesol rad ohromujúcich prekvapení, pretože keď Ivan Jančár prišiel do Tusconu ohodnotiť diela, zistilo sa, že množstvo z nich nebolo nikde publikovaných. A tak sa zrodila myšlienka knihy o stovke nepublikovaných diel Kolomana Sokola. Medzi nimi aj skvostné akty inšpirované gréckou mytológiou. Tie vraj boli natoľko intímne, ďalšie zasa sugestívne, že umelec ich radšej zapotrošil až kamsi do zásuviek.

Z pohľadu Sokolovho umeleckého prínosu je okrem majstrovstva, s akým zvládal všetky techniky, cenné aj niečo iné – jeho spôsobu, akým dokázal prepojiť svetonázor s výtvarnou poetiku. Byť vždy doma tam, kde má podmienky na prácu. V jeho dielach netreba hľadať vždy iba konkrétne príbehy a jasné významy. Skôr prijímal rozmanitosti metafory, ktoré naznačujú podoby našich osudov. Prelína sa v nich celoživotná skúsenosť autora s jeho snami, predstavami, osobné poznanie s túžbami a vierou.

Autenticita výtvarného výrazu Kolomana Sokola neznesie žiadny kompromis. Jeho náročnosť bola povestná. Najviac bol nespokojný sám so sebou. Ustavične premaľovával staršie obrazy a hľadal v nich nové príbehy. Odmietal umeleckého agenta, dílera či manažéra, čo je na americké pomery vec viac ako neslýchaná.

Keď s majstrom bolo zážitkom aj mlčať

O rovnako veľkom šťastí zblížiť sa s Kolomanom Sokolom môže vravieť aj umelecký fotograf Tibor Huszár, s ktorým Ivan Jančár spolupracoval ešte v 90. rokoch na inej, avšak rovnako príťažlivej knihe o majstrovi. Pred desiatimi rokmi som pre jeden magazín s Tiborom, s ktorým nás viaže priateľstvo siahajúce až do detstva,  keďže sme v Reci bývali pár domov od seba, pripravoval rozsiahle interview. V preddverí jeho päťdesiatky sme akoby prechádzali jeho tvorivým životom špičkového fotografa. A tak v jeho „americkom príbehu“ sa podrobne a s rešpektom vyjadroval o Kolomanovi Sokolovi. Z množstva amerických zážitkov vyzdvihol na samý piedestál práve priateľstvo s majstrom. Po prvý raz si s ním stisol ruku už v deväťdesiatom prvom. Aby ich spolupráca trvala celých osem rokov. V roku 1999 vyústila na knižnej rotačke vďaka Huszárovmu vydavateľstvu TIBI Agency, váži bezmála tri a pol kila. Ale bolo to „tri a pol kila“ poctivej driny, ktorá mala – ako každá súca vec, aj svoj príbeh.

„Ešte v čase môjho štúdia v Prahe na FAMU som sa začal zaujímať o tvorbu Kolomana Sokola, ktorého genialitu akoby u nás ignorovali. Hneď po príchode do Ameriky som ho vyhľadal, a keď som pochopil, že medzi nami preskočila tvorivá iskra, bol som presvedčený, že s týmto pokorným mužom, ktorý maľoval v tom čase už dobrých sedemdesiat rokov bez toho, aby neprijal americký sen o bohatstve, sa nevidím naposledy. Keďže som to mal z New Yorku do Biah Mahr blízko Philadelphie zo dve a pol hodiny, často som ho navštevoval počas víkendov. Postupne, keď privolil, sa rodila mozaika mojej knihy.“

Tá mala, celkom prirodzene, svoje pokračovanie v Arizone. Práve tieto návštevy v Tuscone sa Tiborovi Huszárovi akoby rozplývali v sladkosti na jazyku. „Pre mňa to bol životný zážitok a motivácia urobiť reprezentatívnu knihu práve o Sokolovi a to v dvoch jazykoch, pretože som ho vnímal ako jedného z najväčších svetových maliarov. A nielen to. Jeho ľudskosť, múdrosť, vnútorný pokoj... Obdivoval som jeho svojský pohľad na svet, osobitý životný štýl. Veď už iba fakt, že nepotreboval od roku 1948 pol storočie americké občianstvo, ani pas. Žil si svojimi pocitmi, tvorbou. Sokol ma fascinoval jednoduchosťou svojej geniality. Je potvrdením toho, že základom veľkého umenia je jeho jednoduchosť, vyplývajúca z prostoty životnej filozofie umelca samotného. V umení prijímať všetko vôkol seba tak ako prichádza i odchádza. Preto sa rád podelím s veľmi silným zážitkom s Kolomanom Sokolom počas našich debát v Tuscone, pretože ho vari najlepšie charakterizuje. Sedeli sme v arizonskej púšti vari dve hodiny pod obrovským kaktusom. Jednoducho sme sa iba tak dívali do nekonečnej diaľavy. Slnko navôkol pálilo a po dvoch hodinách ticha mi tento velikán povie – vieš, tak dobre sa mi s tebou mlčí... To hádam vraví za všetko. Sú veci, o ktorých netreba hovoriť. Stačí, keď s niekým iba mlčíš.“

Aj Tibor Huszár obdivoval obrovské sociálne zázemie a cítenie, ktoré mal majster na rozdávanie. Koloman Sokol vyšiel z nesmiernej chudoby a nikdy nezbohatol, napriek tomu, že bol veľmi bohatý svojou tvorbou. „Nemal dílera, galeristu, nepredával svoje obrazy. Taký postoj môže zaujať iba umelec, ktorý bol tak oddane koncentrovaný na svoje dielo, že všetko ostatné bolo pre neho vlastne nepodstatné.“

Namiesto epilógu

„V Kolomanovi Sokolovi sa po prvý raz zjavil v našom umení tvorca, ktorému výtvarným problémom sa stal skutočne Človek,“ napísal v predslove k Sokolovej monografii zo šesťdesiatych rokov Vincent Hložník. „Prišiel v ňom ktosi, kto chcel ukázať a vyjadriť Človeka v jeho podstate; ktosi, komu nebolo ľahostajné, že slovenský človek sa utápal v nerestiach, že trpel, ba že nezriedka opúšťal i vlasť a blúdil svetom ako večný Ahasver.“

Autenticita výtvarného výrazu Kolomana Sokola neznesie žiadny kompromis. Jeho náročnosť bola povestná. Najviac bol nespokojný sám so sebou. Ustavične premaľovával staršie obrazy a hľadal v nich nové príbehy. Nezaujímal ho úspech, iba tvorba. Samozrejme, aj Sokol mal vzory, veď kto ich nemá? Citlivá vnímavosť s cieľom poučenia bola pre neho vždy prostriedkom na dosiahnutie originálneho výtvarného programu. Aj preto jeho horizont presiahol storočie.

Životný príbeh Kolomana Sokola vo faktoch

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia sa narodil 12. decembra 1902 v Liptovskom Mikuláši. Osud sa s Kolomanom Sokolom kruto zahral už ako s dieťaťom. Matka ho spolu so súrodencami zanechala na chladnej novembrovej stanici vo Važci. Ujal sa ho strýko, ktorý ho nasmeroval na životnú cestu údenárskeho učňa v Košiciach. Tam ho objavil lekár, ktorý videl jeho kresby na stene. Mladý Sokol začal v roku 1921 navštevovať večerné kurzy v Grafickej škole Eugena Króna. Odtiaľ viedla jeho cesta v roku 1924 do Bratislavy na Súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého.

V roku 1925 ho prijali na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, do prípravky profesora Jakuba Obrovského. V nasledujúcich troch rokoch prešiel dvoma grafickými ateliérmi  (jedným z nich bola grafická špeciálka profesora Maxa Švabinského), a zúčastňoval sa výstav spolku Hollar, ktorého riadnym členom sa stal v roku 1932. Vďaka mimoriadnemu talentu získal mladý umelec štipendijný pobyt v Paríži, kde sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami, i Pablom Picassom.

V roku 1937 odchádza na pozvanie mexickej vlády do Mexico City, kde dostal ponuku vyučovať drevoryt, lept a litografiu na Škole knižných umení. V tom istom roku ho menovali za profesora grafiky Národnej školy výtvarných umení na univerzite v Mexico City. Sokolove pôsobenie sa výrazne odrazilo na tvorbe jeho študentov. V rokoch 1942-1946 žil v New Yorku, kde sa popri grafike venoval aj maľbe, a výtvarnými návrhmi plagátov sa zapojil do protifašistického odboja. Vojna bola pre umelca významným zdrojom inšpirácie a zaoberal sa ňou v mnohých prácach. Ich pôsobivosť, daná silou expresie, je v drevoryte zámerne znásobená schizofréniou bielej a čiernej.

V roku 1946 sa vrátil do Československa a začal prednášať na Katedre výtvarne výchovy Vysokej školy technickej. Stal sa členom Slovenskej akadémie vied a umení a získal Národnú cenu za umenie. V osudnom roku 1948 odchádza do Paríža na otvorenie výstavy svojich drevorytov a odtiaľ naspäť do USA. Až v 60. rokoch sa v Bratislave uskutočnili jeho súborné výstavy v SNG.

Koloman Sokol bol v auguste 2002 hospitalizovaný na následky valley fever - takzvanej dolinnej horúčky, špecifickej choroby typickej pre Tucson, ktorý sa nachádza v arizonskej doline. Prejavuje sa zápalom pľúc a priedušiek a aj štyridsaťroční ľudia majú problém ju prekonať. Koloman Sokol bol takmer pol roka nepretržite na infúziách. Svoj plodný život dožil 12. decembra 2003 v Tuscone (Arizona) v USA. Jeho manželka Lýdia sa dožila 103 rokov, mali spolu syna Juraja (Georgea), ktorý je lekár.

Pocty majstrovi Kolomanovi Sokolovi
 

Dokumentárny film - 1. septembra 2002 bol v Slovenskej televízii odvysielaný dokument Z labyrintu sveta do raja duše (režisér I. Dobiš).

Centrum Kolomana Sokola - pri príležitosti jeho životnej storočnice v rodisku umelca - Liptovskom Mikuláši sprístupnili Centrum Kolomana Sokola v Pongráczovskej kúrii.

Galéria Kolomana Sokola - na pôde Veľvyslanectva Slovenskej republiky v USA vo Washingtone vznikla galéria Kolomana Sokola.

Známka - Viacfarebnú poštovú známku Koloman Sokol: V ateliéri vydala Slovenská pošta. Jej autorom je R. Cigánik.

Významné cenenia

1947 – Slovenská národná cena

1991 – Rad T. G. Masaryka (udelený V. Havlom)

2001 – Cena ministra kultúry (udelená M. Kňažkom)

2002 – Rad bieleho kríža I. triedy pri príležitosti 10. výročia vzniku SR (udelený M. Kováčom)

 

ĽUDO POMICHAL

Foto/repro: Galéria mesta Bratislavy

 

 

 

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 1329x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line