Dežo Hoffmann, dvorný fotograf Beatles, sa narodil pred 105 rokmi v Banskej Štiavnici

hlavná foto
Trvanie: 10.07.2017
Miesto: Londýn, Banská Štiavnica
Mesto/obec: Londýn, Banská Štiavnica

Dnes by mu dávali všade, bez čo i len mrku zaváhania, honosný prívlastok ikony, dokumentujúcej raz nenápadným, inokedy div nie vehementným až okázalým spôsobom a štýlom, zachytávajúcim najpravejší okamih stisku spúšte fotoaparátu, obrazové sentencie veličín. V čase jeho výnimočnosti, až svetovosti, keď najzvučnejšie mená šoubiznisu (hoci frekvencia tohto výrazu kedysi v 60. rokoch minulého storočia bola takmer, najmä v našom časopriestore nulová...) sa doslova prosíkali pred objavný objektív jeho rolleiflexu, platil v Londýne, kde sa usadil po druhej svetovej vojne, už počas života za fotografickú legendu. Uctievajú si ho tam dodnes, Dezo Hoffmann je pojmom v odborných, ale aj fanúšikovských hudobných a umeleckých kruhoch.

Pred štyridsiatimi  rokmi, keď som po stúpaní z Námestia sv. Trojice odbáčal do maturitných lavíc „horného“ gymnázia v Banskej Štiavnici na Kutnohorskú ulicu, často som upieral zrak na dom, ktorý, hoci obývaný, hlodala neúprosnosť času. Ale bol zaujímavý, netuctový. Pod útesom terasovitých záhrad stál totiž popri ceste, a zároveň – o čom svedčí pohľad od súsošia sv. Trojice - akoby priamo uprostred nej. Týčil sa nad Námestím svätej Trojice, a vari aj preto,  evokujúc majestát pevného bodu, bol pôsobivý. Odmysliac si jeho vtedajších rómskych obyvateľov, sotva by som tušil, že prízemný štvorec by provokoval k fantazírovaniu o tajuplnosti. A hoci formovanému v obkľúčení rocku, avšak zároveň aj pri filtrácii informácií 70. rokov, by mi naozaj ani vo sne nenapadlo, že v dome Pod Červenou studňou 10 sa narodil muž, ktorý spoza objektívu štýlovo vkročil do uchvacujúceho príbehu štvorky z Liverpoolu – The Beatles.

Príbeh o Hoffmannovi „odpichla“ rakúska televízia ORF

Dezider Hoffman (pri návratoch do Československa na legendárnu Bratislavskú lýru odjakživa „Dežo“, v Londýne, kde sa po druhej svetovej usadil, zasa „Dezo“), ktorého 30. výročie úmrtia si pripomíname 26. marca 2016, bol tým vyvoleným, ktorý sa k legendám z Beatles či k ďalším osobnostiam šoubiznisu druhej polovice 20. storočia priblížil nielen vďaka kumštu „vedieť vidieť“, ale aj intuícii tvárneho, hravého a inšpiratívneho fotografa, ktorý vyvrátil mýty o nedotknuteľnosti hviezd. Aj preto, ako v knihe Fotograf Beatles píše Marián Pauer, publicista, spisovateľ, pedagóg a autor množstva projektov o fotografii a fotografoch, že „Dežo Hoffman sa zámerne vyhýbal vyšliapaným chodníkom a vždy sa snažil robiť predovšetkým to, čo cítil a videl srdcom. A žil svoj život. Jeho minca mala dve strany: Na rube – vo vzťahu k sebe – dominovala neúprosnosť v tvorbe, pracovitosť, skromnosť v súkromí. Na líci – vo vzťahu k iným – prevláda štedrosť a dobrosrdečnosť. Jeho meno je kľúčom, ktorý otvára dokorán nielen dvere, ale aj duše údajne chladných Angličanov.“

Akým spôsobom a kedy si poodchýlil samotný Marián Pauer zmyselne tvorivú trinástu komnatu pátrania po sekvenciách a súvislostiach nezvyčajného príbehu fotografa Beatles a  postupného zbližovania sa s kumštom Deza Hoffmanna?

„Objavil som ho náhodou. Raz som si večer prepol na televízny kanál rakúskej verejnoprávnej ORF 2, kde hovorili, že Hoffmann je fotograf z Horného Uhorska, a naraz sa tam objavil trojičný stĺp z Banskej Štiavnice. Ukázali, že žil v Londýne. Rýchlo som napísal do TV, či by mi mohli urobiť z filmu kópiu. Postupne som zisťoval, aký to bol zaujímavý človek,“ hovorí Marián Pauer o impulze vydať sa po stope Deza Hoffmanna. Do Londýna prišiel za cieľom až v roku 1989, čo ale už bolo tri roky po fotografovej smrti. Prišiel tak čas dobrodružného hľadania, ktoré opisuje aj v knihe  Fotograf Beatles, za ktorú získal v roku 2001 prestížnu cenu Egona Erwina Kischa.

„Vytrvalo som musel hľadať, kto s Dežom spolupracoval. Náhodná cesta ma zaviedla k slovenskému architektovi Svetlíkovi, do rodiny ktorého chodieval spevák Sir Cliff Richard v časoch, keď bol hosťom na hudobnom festivale Zlatá lýra v Bratislave. Zhodou okolností sa manželka architekta Svetlíka poznala s osobnou asistentkou Deža Hoffmanna! Čo lepšie ma mohlo stretnúť... Pani Svetlíková hneď telefonovala pani Mellory do Londýna. Osudové klbko nití Deža Hoffmanna sa razom začalo odvíjať, až som päť rokov chodil do Londýna, pričom viac ráz v priebehu jedného roka. Takto som utkával príbehy v knihe, postupne ma pani Mellory nasmerovala nielen k Beatles, ale aj k Rolling Stones a k ďalším, s ktorými Dežo spolupracoval. Mal som skvelý pocit, ako neuveriteľne pekne o Hoffmannovi hovorili. Chválili ho jedným dychom nielen ako precízneho profesionála, ale aj ako dobrého človeka,“ vyznal sa Marián Pauer, na Slovensku nepochybne najväčší znalec tvorby a života Deža Hoffmana.

Zo Žiliny cez Osvobozené divadlo na javisko sveta

Aký vlastne bol Dežo Hoffmann? Čím zaujal ako fotograf  i človek? Prečo žal úspech za úspechom – ak prejavom triumfu fotografa je už sám fakt, že zmyselná ikona sexapeelu Marilyn Monroe či sám veľký „Frankie Boy“ – Frank Sinatra sa neunúvali osloviť Deža, aby vyhovel ich záujmu pózovať mu pred objektívom v Londýne?! Nie fotograf sa prosíkal – to legendy intervenovali, ponúkali sa. A čo z jeho drám – vojnových, súkromných i pracovných – pričom mnohé v osudových kontextoch – zostalo nedopovedané, neodhalené, zamlčané? A prečo – napriek ohromujúcemu hudobnému posolstvu Beatles, Rolling Stones, Shadows, Easybeats, Kinks, Herman´s Hermints, Hollies, Pink Floyd, Animals, Cliffa Richarda, Jimmyho Hendrixa, Boba Marleya, Duke Ellingtona, Louisa „Satchmo“ Armstronga a ďalších velikánov, ktorých Dežo fotil a spolupracoval s nimi, zostáva štiavnický rodák, ktorý k Slovensku nikdy nezľahostajnel (s hŕstkou priateľov z bratislavskej branže šoubiznisu permanentne komunikoval, aby potom Bratislavskú lýru nielen fotil, ale na ňu lanáril vtedy pre východnú Európu exkluzívne hudobné veličiny typu Cliffa Richarda, kapely The Shadows, bosonohej Sandy Shaw, pričom duch slovenskosti si velebil aj súkromnými priateľskými putami), zostáva pre väčšinu Slovákov jediný oficiálny dvorný fotograf  Beatles neobjavený, nedocenený, dokonca neznámy?

Na britských ostrovoch, aj inde vo svete, kde platia Beatles za neprekonateľný vrchol originality a melodickosti poprockovej avantgardy neopakovateľných „šesťdesiatych“, aj viac ako štyri desaťročia po rozpade kapely a 26 rokov po smrti Deža Hoffmana platí axióma, podľa ktorej by bez Deža sotva dosiahli Paul, John, Ringo a George taký vrchol vizuálneho imidžu, na aký ich počas občas až bláznivých foto-seansí dokázal naladiť jedine Dežo, a zasa naopak – bez empaticky ľudského i profesionálneho spolčenia sa s Beatles by sa chýr o fotografovi a imidžmejkrovi Hoffmanovi  nedostal s takým dôrazom cez nepriedušný prah dverí ďalších osobností. Aj vďaka tomu Hoffmanov príbeh nadobudol lákavé i láskavé kontúry: Marlene Dietrichovú fotil Dežo v Paríži, pred objektívom mu pózovali aj ďalšie herecké legendy - Charlie Chaplin a Marlon Brando, Sophia Lorenová, speváci s hlasmi zvonov Tom Jones a Engelbert Humperdinck. Už výpočet mien by vydal na telefónny zoznam.

Ktovie, či legendy tušili, že majú do činenia s mužom, ktorý začal šoubiznis „hltať“ až po päťdesiatke. Ale čím všetkým – aj fotografickým, keď roky nedal dopustiť na rolleiflex, aby sa, vystupujúc na pomyselný Everest, aj Dežo, podobne ako ďalší „fotomachri“, až po hrob spriatelil s nikonom – prešiel pred svojou prvou cestou do Liverpoolu, kde sa začala jeho anabáza s The Beatles? O svojej minulosti, hodnej hollywoodskeho príbehu, vravieval iba poskromne. Nie div, bola viac ako strastiplná.

Dežo Hoffman sa narodil v židovskej rodine, pričom bol jedináčik. V Štiavnici žil krátko, mal iba tri roky, keď sa po smrti otca Lajosa jeho matka Kornélia odsťahovala do Žiliny. Bola zrejme podnikavá, keďže v parku pri železničnej stanici  si otvorila novinový stánok. A nie hocaký, išlo o prvý kiosk, v ktorom sa nepredávali len noviny a časopisy, ale aj knihy.  Tento moment silno zapôsobil na Dežovo vzdelanie. Prerušil strednú školu, aby po návrate z Piešťan, kde si odkrútil vojenčinu, sa od roku 1930 u pána Biela v Žiline vyučil za typografa. Dežo, posilnený silným vnemom k obrazu, sa postupne prepracovával k výjavom spoza objektívu.

Znalec jeho života M. Pauer, ktorý Hoffmanov kumšt ostatný raz na jar 2010 prezentoval výstavou v rámci Dní Banskej Štiavnice v Londýne, pri našich dišputách o Dežovi poodhalil súvislosti: „Deža lákal nielen statický, ale najmä pohyblivý obraz, zrkadlenie príbehov, okamihov zo života ľudí. Aj preto sa vybral do Prahy, kde začínal naozaj „od piky“ - ako biletár v Osvobozenom divadle u Voskovca a Wericha. Popri tom sa pokúšal študovať aj žurnalistiku, dokonca jeden semester na Akadémii umení aj skončil, lenže to ho neuspokojovalo, bol netrpezlivý, túžil tvoriť. Po tom, čo sa zoznámil s herečkou Hedou Kislerovou, ktorá ho priviedla do filmových ateliérov AB Studio na Barandove do štábu Ota Hellera, kde stál za klapkou, sa veci búrlivo posunuli. Vďaka Hede Kislerovej, ktorá sa neskôr v Hollywoode preslávila pod menom Heddy Lamar, sa dostal už ako 22-ročný na stáž do Paríža. Lepší odpich si nemohol vysnívať.“

Žolíky šťastia v strastiplnom osude

Dežo opustil Československo v roku 1934  už natrvalo, pretože k domovine pričuchol neskôr iba vďaka pracovným návratom. Po tom, čo v Paríži stihol absolvovať ročnú stáž v americkej Filmovej spoločnosti 20th Century Fox, prišla vábivá ponuka. Dežo nakrúcal spravodajské a dokumentárne filmy, ktoré sa v kinách premietali ako žurnál pred hlavným programom. Spoločnosť bola spokojná, a keď ho v roku 1935 vyslala ako vojnového dokumentaristu najskôr do Etiópie, kde nakrúcal inváziu Mussoliniho a vzápätí do Španielska, kde sa počas občianskej vojny stal členom interbrigadistického novinárskeho združenia, vedela, že vsadila na správnu voľbu. V Španielsku sa Dežo stretol s ľuďmi z fachu, ktorí ovplyvnili jeho postoje k svetu a životu, rovnako aj tvorbu.

„Mal šťastie, pretože tu komunikoval s profilujúcou sa legendou fotografie Robertom Capom, spriatelil sa so spisovateľom a novinárom Ernestom Hemingwayom, ktorý počas občianskej vojny v Španielsku pôsobil ako reportér vojnových udalostí. Tu sa dokonca aj oženil so Španielkou, jej meno ale zostalo zahalené tajomstvom. Možno aj preto, že po niekoľkých týždňoch manželka tragicky zahynula na fronte, sa Dežo nedelil s nikým o tento žiaľ,“ dopĺňa Marián Pauer. Ako frontový kameraman bol Dežo trikrát zranený, pri poslednom, najvážnejšom prípade, na čas stratil pamäť.

Po vyliečení, keď z internačného tábora v St. Cyprien na francúzskej strane Pyrenejí ušiel v roku 1940 do Anglicka, vstúpil do jednotiek Československej armády, aby sa neskôr pridal do Royal Air Force. Dokonca  vraj lietal aj nad rodným Slovenskom, kam sa chystal po skončení vojny vrátiť. Lenže, osud znovu zamiešal kartami. Dežo mal v ruke  letenku do Prahy, keď na londýnskom letisku jedna z pasažierok s malým dieťaťom, ktorej sa miesto neušlo, prosebne uňho mámila,  aby jej palubný lístok prepustil. Dežovi s dušou džentlmena - dobráka, prišlo dieťaťa ľúto. S oveľa väčším pohnutím však o pár dní čítal v novinách správu o tom, že lietadlo havarovalo a nik z pasažierov tragédiu neprežil.

Rozhodol sa, že definitívne zostane v Londýne, veď ešte pred koncom II. svetovej vojny sa stihol oženiť s Angličankou Lilly, s ktorou mal dve deti – dcéru Dolores a syna Davida. V Leicestri si otvoril nahrávacie a fotografické štúdio, pričom stihol vyhovieť žiadosti Josipa Broza Tita a nakrútil prvý povojnový dokumentárny film o Juhoslávii. Napriek tomu, že si kliesnil cestu nie práve najdokonalejšou angličtinou, ktorú „obohacoval“ hoffmanovskými novotvarmi, rýchlo získal vďaka svojej práci rešpekt a úctu, a čo bolo podstatné – po presťahovaní rodiny do Londýna v roku 1949 sa mu postupne otvárali dvere v branži šoubiznisu. S vervou stláčal spúšť svojho rolleiflexu, sprvoti príležitostne pre noviny a časopisy, aby v roku 1955 zažil kľúčový zlom.

Muž, ktorý „rozhýbal“ fotografiu šoubiznisu

V londýnskej štvrti Soho, kde si na Gerrard Street zriadil fotoateliér, sa Dežo ocitol na palube nespútaného živlu rodiaceho sa šoubiznisu. Skvele sa uviedol ako fotoreportér hudobného týždenníka Record Mirror, spolupracoval  aj s denníkmi Daily Mirror a The News Chronicle. Kým iní sa na recepciách po koncertoch zabávali, Dežo popri „smotánkovaní“ stíhal tvrdo makať. Aby sa objekty jeho záujmu pri listovaní raňajšími vydaniami novín nadchýnali momentkami. Čím si získal Dežo v Londýne, v ktorom bola konkurenčná tlačenica fotografov na scéne i „za scénou“, rešpekt, dôveru a popularitu?

„Fundament hľadajme v črtách Dežovho charakteru. Bol neobyčajne srdečným a ústretovým  človekom. Citlivo vnímal ľudí, vedel sa podeliť o názor, ak bolo treba - a riešenie sa núkalo v dosahu, pomôcť im. Boli to aj ľudské atribúty, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu. Dnes možno smelo povedať, že bol to Dežo Hoffman, ktorý vniesol do tohto žánru fotografie život, pohyb, nestrojenú bezprostrednosť,“ hovorí Marián Pauer a uvádza príklad: „Keď prišiel po prvý raz v roku 1962 za „chrobákmi“ do Liverpoolu,  dovtedy sa Beatles zásadne fotografovali v ateliéri, vznikali vopred naštylizované zábery. A tak skôr ako živé posolstvo éry Beatles, ak by sa neobjavil Dežo, by sme dnes mali niečo na spôsob zbierky voskových figurín. Paul, John, George a Ringo sa nesmeli pred objektívom fotografov ani hýbať, pomaly ani nedýchal. Len aby bolo vo vtedajšom vnímaní portrétovej a imidžovej fotografie hereckých či hudobných hviezd  „fotodielo“ privedené do dokonalosti. Také boli potreby, parametre tvorby, hodnotiace kritériá. Až kým neprišiel muž, ktorý ich zbúral, vytvoril si svoju predstavu, emotívnosť tvorby a koncepciu.“

Dežo Hoffman obrátil naruby fotografiu sveta šoubiznisu. V Selftonskom parku v Liverpoole si ľahol do trávy a takto fotil Beatles.  Všetci štyria pred ním či nad ním na Dežove pokyny a odrátavania skákali, nechal ich behať, tvoriť, vyšantiť. A nemusel ich ani prehovárať! Marián Pauer dupľuje: „Samotný Sir Paul McCartney povedal, že  Deža považovali všetci štyria akoby za svojho otca, Paul sa vyznal, že by boli ochotní urobiť čokoľvek, čo by Dežo nenavrhol,  pretože mu bezmedzne verili. Presvedčil ich fotkami, tvorbou i priateľstvom. Ľudskosťou a vrcholným profesionálnym prístupom. Vlastnosťami, ktoré iba veličiny v tejto branži dokázali zharmonizovať v silnú výpoveď fotografickej legendy.“

Nečudo, že aj ďalšie kapely chceli fotky od Deža v pohybe. Chceli byť slobodní, nezošnurovaní, voľní. V Dežovom ateliéri, ktorý medzitým stihol v Soho presťahovať na Wardour Street, si podávali kľučku. „Za Dežom začali chodiť herci, z hudobnej branže nebolo v tom čase kapely, ktorá by nechcela pózovať pred jeho objektívom. Objavili sa u neho Rolling Stones s Mickom Jaggerom,, The Shadows, Sir Cliff Richard... Ten sa v našej korešpondencii, keď som päť rokov skladal mozaiku príbehu o Dežovi Hoffmanovi vyznal, že všetky najlepšie fotografie z čias jeho speváckej kariéry mu spravil Dežo. To už je nejaká pocta, keď to povie tento pán...,“ vyznal sa Marián Pauer.

A samotná spolupráca s Beatles? Trvala od roku 1962 do rozpadu kapely v roku 1970. V kronike „chrobákov“ bol Dežo triumfátorom, v mnohom prvolezcom. Bol prvý, kto Beatles fotografoval v Liverpoole, prvý a jediný, kto ich fotografoval počas ich prvého nahrávania v londýnskom štúdiu na Abbey Road, bol jediný profesionálny fotograf, ktorý s nimi absolvoval všetky európske koncertné turné a dokonca aj prvý pobyt Beatles v USA v roku 1964, keď bol súčasťou ich oficiálneho sprievodu.

Je ešte primnoho o Dežovi Hoffmanovi nedopovedaného. A tak by sa žiadalo viac... O mužovi, ktorý začiatkom 80. rokov minulého storočia odložil „foťák“, aby sa pustil do retrospektívy svojich tvorivých poryvov a životných príbehov. Veď aj zanechal po sebe viac ako milión fotonegatívov – a to iba zo žánru šoubiznisu...  Lenže, zostalo iba pri plánoch, Dežo si dôchodkový oddych užil iba krátko – 26. marca 1986 v Londýne zomrel, pochovaný je na židovskom cintoríne v londýnskej štvrti Golders Green.

 

NAMIESTO DOSLOVU

Kedykoľvek zájdem do Banskej Štiavnice, zakaždým sa pristavím Pod Červenou studňou 10. A nielen iba preto, že rodný dom Deža Hoffmana stále „stojí v ceste“. Hoci tak túžil ožiť... Aj vďaka prvotnému mladíckemu zápalu Štiavničana Michala Šafaříka, inak veľkého priaznivca a obdivovateľa Beatles. Dom si pred pár rokmi odkúpil do vlastníctva, a postupnou rekonštrukciou mu chcel oživiť ducha slávneho štiavnického rodáka Deža Hoffmanna.

Keď sme sa pred šiestimi rokmi s Michalom v prítomnosti Mariána Pauera zhovárali, mladý vlastník v kontexte večnej slávy Beatles a ich dvorného fotogarafa, opatrne snoval plány o tom, že ak sa mu raz podarí dom zrekonštruovať, určite v ňom zriadi aj pamätnú izbu ako oživenú spomienku na Deža, vrátane útulnej kaviarničky. Lenže, čas - čo akokoľvek trpezlivý (a my s ním...) zatiaľ okrem novej strechy v rámci rekonštrukcie podporenej aj grantom Ministerstva kultúry SR spred pár rokov nepriniesol nič.

V dome či okolo neho nič nezaševelí, visiaca zámka je "včera, dnes i zajtra" nemým svedkom toho, že iba s odhodlaním a snami si človek nevystačí. Škoda. Preveľká škoda. Pre Banskú Štiavnicu, fajnšmekrov The Beatles, znalcov fotografického kumštu Deža Hoffmanna, nepochybne aj pre turistov tak zo Slovenska, ako aj zo zahraničia. Škoda premárnenej (a keď už - nebodaj naveky, alebo - dokedy?!) šance vzdať hold legendárnemu Slovákovi, štiavnickému rodákovi, ktorý dobyl neľahký Olymp oživovateľa a dokumentaristu šoubiznisu vo svetle najsvetovejších reflektorov.  Nový pozitívny chýr a lákadlo do fenomenálneho mesta pod Sitnom, sa, žiaľ, nekoná...

Stane sa raz rodný dom Deža Hoffmanna v Banskej Štiavnici lákavým magnetom a takpovediac „pútnickým miestom“ obdivovateľov Beatles a Dežovho fotografického kumštu zo Slovenska i zahraničia? Dožije sa toho ešte generácia, ktorá bola na hitoch liverpoolskej štvorky doslova odkojená?

 

ĽUDO POMICHAL

 

PS. 26. marca 2016:

Dom pod Červenou studňou v Banskej Štiavnici stále stojí a čaká... Nebol by to ale Marián Pauer, na Slovensku a vari aj celosvetovo najväčší znalec života, tvorby a nielen beatnických odkazov Deža Hoffmanna, ktorý by sedel so založenými rukami.

V tichu svojej zaujatej rozvážnosti, ktorú mu v tom najlepšom aj po jeho sedemdesiatke možno iba závidieť, napĺňa nové horizonty tvorivého približovania jedinečného slovenského fotografa nášmu publiku i čitateľskej verejnosti. Počas vlaňajších reportážnych potuliek po USA sa stretol so synom Deža Hoffmanna, v kontakte je neustále aj s Dežovou dcérou v Európe. Materiálu pribúda, Marián Pauer priam s objavnou hemingwayovskou zaujatosťou odkrýva nové a doposiaľ neznáme kamienky a sklíčka v stále živej, sťaby nedopísanej mozaike života štiavnického rodáka.

Podľa slov dokumentaristu, spisovateľa a významného kurátora fotografických výstav jeho putovanie za doslova iskrivými príbehmi Deža Hoffmana sa spoza kamery odvinie vo filmovom dokumente, kým pre tých, ktorých podmaní sugestívnosť fotografie na papieri, bude akiste čitateľskou príjemnosťou nové knižné vydanie príbehovej črty a esejí o dvornom fotografovi The Beatles. Iba pripomeniem, že po tom prvom s názvom Fotograf Beatles sa len tak zaprášilo...

Je sa teda na čo tešiť a môjmu výnimočnému kolegovi a priateľovi Mariánovi Pauerovi v jeho úsilí iba zapriať veľa myšlienkovej sily, ostrosti zraku a ľahkosti pera v odhodlanosti doviesť jeho obe spomínané výzvy do úspešného a inšpiratívneho finišu!

ĽP

 

Foto: autor, henkel.sk, thebeatles.com, france.tv.fr, internet, archív, publikácia Marián Pauer: Fotograf Beatles – reprofoto

 

DEZO HOFFMANN VO FAKTOCH A MÍĽNIKOCH

1912: Narodil sa 24. mája v Banskej Štiavnici. Krátko po otcovej smrti sa presťahoval s matkou do Žiliny. Tam vychodil ľudovú školu, začal študovať na strednej škole. V polovici štúdia na strednej škole narukoval na základnú vojenskú službu do Piešťan.

1930: Vrátil sa do Žiliny, kde sa vyučil za typografa. Potom odišiel do Prahy, kde pracoval ako biletár a začal študovať žurnalistiku na Akadémii umení.

1932: Vo filmových ateliéroch AB Studia na Barrandove sa stal členom štábu kameramana Otta Hellera.

1934: V Paríži absolvoval stáž v americkej Filmovej spoločnosti 20th Century Fox.

1935: Ako frontový kameraman odišiel do Abesínie (Etiópie) nakrúcať inváziu Benita Mussoliniho.

1936: V Barcelone nakrúcal Olympiad Popular. Po vypuknutí španielskej občianskej vojny sa stal členom interbrigadistického novinárskeho združenia. Oženil sa so Španielkou, jej meno však zostalo tajomstvom. Po niekoľkých týždňoch Dezova manželka tragicky zahynula na fronte. Ako frontový kameramana bol Hoffmann trikrát ranený.

1939: Tretie zranenie sa ukázalo ako vážne – Dezo stratil na čas dokonca aj pamäť. Previezli ho do internačného tábora v St. Cyprien na francúzskej strane Pyrenejí.

1940: Ušiel do Anglicka, vstúpil do jednotiek Československej armády, potom prešiel do Royal Air Force. Pred koncom druhej svetovej vojny sa oženil, zobral si Angličanku.

1945: Po skončení vojny sa natrvalo usadil v Anglicku. S manželkou Lilly mal dve deti: dcéru Dolores a syna Davida. V Leicestri si otvoril nahrávacie i fotografické štúdio, Na žiadosť Josipa Broza Tita nakrútil prvý povojnový dokumentárny film o Juhoslávii.

1949: Presťahoval sa do Londýna. Pôsobil v Crown Film Unit. Od začiatku 50. rokov príležitostne fotografoval pre noviny a časopisy.

1955: Stal sa fotoreportérom hudobného týždenníka Record Mirror. Na Gerrard Street si zriadil fotoateliér. Koncom 50. rokov začal spolupracovať s medzinárodnými periodikami Cash Box a Billboard, s denníkmi DailyMirror a Zhe News Chronicle. Fotoateliér presťahoval na Wardour Street.

1962: Po prvý raz sa stretol s The Beatles v Liverpoole. Stal sa ich dvorným fotografom. V druhej polovici 60. rokov začal spolupracovať s festivalom populárnej piesne Bratislavská lýra. Vydával obrazové publikácie o Beatles, Rolling Stones, Cliffovi Richardovi a Shadows. V prvej polovici 80. rokov odišiel do dôchodku.

1986: Dezo Hoffmann zomrel 26. marca v Londýne. Pochovaný je na židovskom cintoríne v londýnskej štvrti Golders Green.

 

Odkazy:

www.slovenskezahranicie.sk

www.slovenskezahranicie.sk

www.youtube.com

www.youtube.com

Fotogaléria

Počet zobrazení: 3620x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line