1947: Rodná zem zavolala, z Maďarska do vlasti predkov sa pohli nádeje dolnozemského ducha naložené do vlakov

hlavná foto
Trvanie: 20.04.2017
Miesto: Pitvaroš - Dolná zem
Mesto/obec: Pitvaroš - Bratislava
Štát: Maďarsko - Slovensko

Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom ako svojráz dialógu medzi Slovenskom a Dolnou zemou v Maďarsku napriek 70-ročnému odlúčeniu

 

Vo filme spomienok sa vyjavujú tváre už zosnulých najbližších. Zhováram sa s nimi. Je lahodou duše prinavracať si múdrosť starých rodičov, najmä ale húževnatosť, s akou sa s nadhľadom vyrovnávali s najdramatickejšími zlomami osudov.  V roku, v ktorom si na nich obzvlášť spomínam, sa mi v kontexte 70. výročia ich návratu do domoviny predkov,  približujú aj dotyky s prostredím, s ktorým sa v roku 1947 v rámci výmeny obyvateľstva medzi vtedajšou Československou republikou a Maďarskom lúčili.

Hoci nadchnutí sloganom z plagátu Martina Benku, vo vnútri duše však útlocitne preživším príbehom, ktorý na železničnej stanici ich rodnej obce Pitvaroš prestrihli, žili akoby v dvoch domovoch po celý život. Tým novým na Slovensku naplno dýchali v kýženej vlasti, kým ten, ktorý opustili, spomienkami živo zvestovali nám, ich potomkom. Z času na čas nostalgicky pohládzali pre nich priam sväté, kým pre nás tajuplné.  Vari až do okamihov, keď sme, vedno so starými rodičmi, mamou a jej bratmi, navštevujúc najbližšie rodiny Rikkové či Príbelské, ktoré nevyslyšali volanie slovenskej vlasti a zostali na Dolnej zemi, pochopili, s akou vrúcnou detailnosťou kultúry života, zvyklostí a fortieľneho gazdovského prakticizmu, si okrem spomienok, majetku vrátane dobytka, koní, poľnohospodárskych mechanizmov a mnohých iných súčastí bytia, najmä však odhodlania pečateného Božím slovom v Tranosciu, celú svoju dolnozemskú svojbytnosť ba originalitu priniesli so sebou do novej vlasti - Československa.

Nedá mi byť neosobným. Nech je to akokoľvek paradoxné - tzv. repatriácia (pre koho- ako správna, možno politicky, súc dejinnými vplyvmi usporiadania Európy po vojne zmanipulovaná, spravodlivá či skrivodlivá, humánna či ľudsky obludná, podcenená ba - čo si dodnes myslím, nedotiahnutá...?) sa bytostne dotýka aj mňa. Mojich dolnozemských poryvov a návykov, nedefinovateľnej odlišnosti pokory ducha a zajedno i pyšnosti na pôvod bez spupnosti, znovu objavovania genia loci mojich predkov na Dolnej zemi.

Tej, ktorú som si aj pre jej veľkorysosť až rozšafnosť bez nikde nekončiacich horizontov v brázde učupeného zapadajúceho slnka zaľúbil, obľúbil a privinul, ba nepochybne nadosmrti som s ňou emotívne splynul. A nič to, že o celé desaťročie som mladší ako dátum, keď môj prastarý otec Martin Príbelský, náš "apouka", ako sa na Pitvaroši, obci uprostred cesty zo Slovenského Komlóša do Nadlaku medzi dolnozemcami najváženejšiemu z rodu a rozkošatenej družnej rodiny vravelo, sa rozhodli "tájsť na Slovensko". Ta, domov, do vlasti predkov, kedysi sa pravdepodobne sťahujúcich na roviny Dolnej zeme v 18. storočí z Horných Uhier z Novohradu, z oblasti, v ktorej leží írečitá evanjelická obec Príbelce.

Dohoda o výmene obyvateľstva

Z publikácie Náš kalendár 2017, autor Michal Lásik, pedagóg a významný slovenský aktivista a spolkový pracovník v Békešskej Čabe - z článku Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (1946-1948): "Dohoda medzi Československom a Maďarskom bola podpísaná 27. februára 1946 v Budapešti ministrom zahraničia J. Gyöngyösim a štátnym tajomníkom V. Clementisom. Zmluva pozostáva zo 14 článkov a dodatkov. Dohoda uzákonila možnosť dobrovoľného presídlenia Slovákov z Maďarska a vysídlenie Maďarov z Československa. Československy štát mal právo vyznačiť vysídlených. Počet vymenených osôb mal byť rovnaký. Maďarsko sa zaviazalo navyše prijať jednostranne osoby, ktoré československé úrady vyhlásili za vojnových zločincov, ich počet nebol v zmluve určený. Majetkové pomery sa mali riešiť na základe reciprocity. Zmluva nariadila založiť niekoľko orgánov, organizujúcich výmenu, medziiným Československo-maďarskú zmiešanú komisiu. Taktiež zmluva umožnila československej vláde zriadiť osobitnú Československú presídľovaciu komisiu. Jej úlohou bolo vzbudiť záujem Slovákov o presídlenie sa. Od podpísania zmluvy mohla 6 týždňov agitovať, potom mala ďalších 6 týždňov na zozbieranie vyplnených prihlášok.

Československá presídľovacia komisia v roku 1946 uskutočnila v Maďarsku súpis, ktorý sa týkal 416 obcí. Podľa zistenia komisie vedenej Danielom Okálim zistila v Maďarsku 479 050 Slovákov. Maďarská historiografia tieto údaje pokladá za prehnané a metodiku a techniku prieskumu za málo známu. Podľa oficiálnych štatistík v roku 1941 v Maďarsku žilo 270 495 po slovensky hovoriacich občanov. Slovenský materinský jazyk si priznalo 75 920 ľudí, kým k slovenskej národnosti sa prihlásilo iba 18 400 občanov. Na Slovensku podľa sčítania ľudu v roku 1930 žilo 650 579 občanov maďarskej národnosti. V roku 1941 po viedenskej arbitráži na území pripojenom k Maďarsku sa k maďarskej národnosti hlásilo 797 014 občanov, kým v Slovenskom štáte zostalo 57 897 Maďarov."

Kapitolka z histórie

Oficiálnym začiatkom výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR bol 17. apríl 1947. Prvý transport však prišiel už 13. apríla do železničnej stanice Sereď. Boli v ňom aj Slováci z Pitvaroša, ktorí boli umiestnení v oblasti vtedajšieho Diószegu (dnes Sládkovičovo). V týždni do 20. apríla 1947 prišlo aj ďalších19 transportov zo Slovenského Komlóša do Levíc. Osídľovací úrad pre Slovensko, ktorý mal až 15 úradovní a riadil umiestnenie presídlených obyvateľov, usmernil Komlóšanov do oblasti Galanty a presídlencov z Nyíregyházy do oblasti Levíc. Do akcie bola popri železnici zapojená aj armáda, ktorá na nákladných autách privážala na Slovensko najmä obyvateľov z väčších miest, napríklad z Békešskej Čaby.

V prvých transportoch z obce Pitvaroš, ako mi pripomína moja mamička Mária Kodayová, rodená Rikková, dnes 84-ročná Pitvarošanka, ktorá patrí v Senci k najčulejším a akiste aj posledným doyenom s obdivuhodnou pamäťou, prišla v apríli 1947 do Sládkovičova aj celá naša rodina. Aby odtiaľ nákladiakmi veľkú časť Pitvarošanov odvážali do ich nových domovov do - paradoxne  maďarskej - obce Reca blízo Senca. V nej som prežil svoje čarovné detstvo, v ktorom som mal vďaka starým rodičom ako na ľanovom obruse utkanom krosnami, ktoré si z Pitvaroša priniesli so sebou ako spomienku na svojich predkov, priam na dlani prestretú Dolnú zem. Na prácou vyhladenom bidle, ktorým stará mama ešte v 70. rokoch minulého storočia zatkávala očarujúce ornamenty do výšiviek pre ÚĽUV, bol vyrytý rok 1845.

Pitvarošské objavy

Bola sobota, 14. september 1969. Okamihy mojich prvých dotykov s rodiskom predkov. O mesiac som dovŕšil dvanásť, keď som z pitvarošského družstva hrdo tiskal vo fúriku tri obrovské gerege. Viac šťavnatých krvavo červených melónov sa jednoducho doň nepomestilo. Na gangu u Príbelských sa rozhostila košatá rodina, Marci-báči, bratranec mojej starej mamy, mocný usmievavý dobrodušný chlap, gazda na pohľadanie, veď aj kvôli takým Slovákom polia i maštale tu prekvitali, ma ustavične nabádal: "Ibo jedz, takie gerege doma nedopestujete..."

Po melónovej sieste "chlapská časť" osadenstva zasadla pred televízor. Futbalová kvalifikácia MS 1970 v Mexiku z Prahy, pamätný zápas Československo - Maďarsko 3:3. Šesťkrát sa z izby, ktorá v horúcom septembri príjemne chladila z nabíjaných múrov, ozvalo hromové "gól". Ani za ten svet som sa vtedy nevedel vynačudovať, ako je to len možné, že moja slovenská rodina drukuje Maďarom...! Ondrej, syn uja Marciho, starší odo mňa vari o štyri roky, iba s úsmevom prehodil: "To tak načim, veď my sme stadeto..."

V nedeľu sme sa zrána vybrali na starý pitvarošský evanjelický cintorín. Už deň predtým moji rodičia od chrastia ničotne prerastajúceho nezabúdanie vyslobodili hrob mojej prastarej mamy. Na časom poznačenej drevenej tabličke bolo už ledva badateľne vyryté: Tu odpočíva v Kristu Pánu Alžbeta Príbelská, rodená Ostášová. Moja stará mama chvíľu postála nad hrobom, počas modlitby akoby sa jej rozvinul celý pitvarošský príbeh. Pokľakla a so srdcervúcim vzlykom "mamo moja..." zaľahla v objatí hrob svojej matky.

Z okolitej vysokej trávy doliehal pietny cvrkot svrčkov. Obraz clivého a vrúcnosťou naplneného ticha zarámovaného v mojej mysli, ma životom sprevádza podnes.

Zaucho za každé slovenské slovo

Aj v rýdzo slovenskej obci, akým Pitvaroš bol, v rokoch nekompromisnej maďarizácie vládol taký (ne)mrav. Moja mamička dodnes spomína (a veď v Pitvaroši chodila do školy, v čase presídlenia mala 14 rokov...) na to, ako aj cez prestávku na školskom dvore už pri počutí slovenského slova švihala trstenica pána učiteľa. Obdobne o tom píše aj Štefan Hudák, pitvarošský rodák, neskôr pedagóg, básnik a publicista na Slovensku, ktorý s oduševnením ešte ako mládenec v rodnej dedine nacvičoval s omladinou, ku ktorej sa číslila aj moja mama, ochotnícke divadlo. Vo svojom Dolnozemskom zápisníku, ktorý obsahuje cenné články, myšlienky a pohnútky Štefana Hudáka publikované o. i. aj v Ľudových novinách, v jednej zo statí z roku 1997, uvádza:

"Pozorne sledujem pomerne bohatú publicitu o presídľovaní sa Slovákov v z Maďarska. Nemienim sa hlbšie zaoberať celou touto problematikou. Jej pozadie je však omnoho širšie, ako sa dnes mnohým na prvý pohľad zdá. Pokúsim sa len odpovedať na otázku, prečo sa onoho času tak mnoho Pitvarošanov rozhodlo opustiť svoje rodisko a presťahovať sa do Československa. Ide o vyše 2000 ľudí, čiže o 68 percent obyvateľstva.

Pitvaroš je moja rodná dedina, a preto si na udalosti, ktoré presídleniu predchádzali, ešte dosť dobre pamätám. Podľa mojej mienky sotva sa nájde v Maďarsku obec, ktorej obyvatelia by si boli v minulosti pre svoje národné cítenie toľko vytrpeli, ako Pitvarošania. Začalo sa to už v detskom veku, keď sa za vyrieknuté slovenské slovo v škole a v jej najbližšom okolí boli žiaci fyzicky trestaní. Ja sám som to pocítil na vlastnej koži. Píše sa o tom i v prvej monografii Pitvaroša (Bernula Mihály, Pitvaros rövid története, 1969, s. 98): "Boli učitelia, ktorí ani počas desaťminútových prestávok nedovolili, aby sa žiaci po slovensky rozprávali. Za každé slovenské slovo dostali zaucho." (V origináli: "Minden szlovák szóért egy pofon járt!")

Najťažšie chvíle však prežívali Pitvarošania na sklonku 2. svetovej vojny, keď 3. októbra 1944 na príkaz vojenského veliteľstva pre údajné "paktovanie" s nepriateľom museli behom niekoľkých hodín svoje domy opustiť a za asistencie poľných žandárov ich hnali po zablatených cestách až do Nagyszénásu (vzdialenosť asi 30 km), kde sa malo rozhodnúť o ich ďalšom osude. Medzitým jednotky Červenej armády pretrhli v tejto oblasti frontovú líniu, čo na smrť vyčerpaným Pitvarošanom umožnilo vrátiť sa domov. Domy si našli síce vykradnuté, dobytok sa im túlal po uliciach, no tešili sa, že sú konečne doma a že sú slobodní...

... Po dlhšom čase sa neraz zamyslím, čo bolo hlavným dôvodom, že v tých rušných časoch sa na rozdiel od iných slovenských osád v Maďarsku prihlásil na presídlenie taký veľký počet Pitvarošanov. Viedli  ich k tomu  ekonomické motívy, alebo motívy národného charakteru? Či oboje? Som presvedčený, že u väčšiny prihlásených prevládali tie druhé. A dovolím si tvrdiť, že v nemalej miere prispeli k tomu i trpké skúsenosti z minulosti a obavy, že sa budú, aj keď možno v inej podobe, i v budúcnosti opakovať."

Pitvarošské návraty

Leto sedemdesiateho druhého. Aké to bude, keď sa po 25 rokoch od presídlenia na Slovensko zvíta s rodákmi v Pitvaroši môj starý otec? Jeho spomienky, o ktorých rád rozprával, sa viazali v mnohom na rodinu - bratrancov i sesternice. Niekoľkých sme postupne ponavštevovali, zvítali sa, posedeli, pospomínali. Bolo veru aj na čo. Rodiny tu kedysi boli družné, pričom generačne previazané. Dodnes sa traduje, že Pitvaroš - to bola "ena veľká rodina"... Aj teraz, hoci, ako sa ukázalo, kvôli niekdajšiemu pomaďarčovaniu si aj tí rodom najbližší museli potrápiť pamäť, aby si spomenuli na priezvisko, kým ich ešte neodslovenčili.

V tôni úhľadného stromoradia, pod ktorým v širočizných uliciach príjemne tônili hlboké garády (jarky), sme na štvrtej ulici zabúchali na dverce. Štekot strážcu domu veštil život. V úhľadnom dvore ovocné stromy, višne, jablone, hruška, opodiaľ lákavé strapce veľkobobuľového voňavého hrozna. "Vitajte," ozvalo sa od priedomia, kde sme zastihli vo vrave vari štvorčlennú rodinu. Bola nedeľa, domáci vo sviatočnom. Pán domu na znak privítania sňal aj kalap. Vyzývavý pohľad nabádal, aby sme sa predstavili.  "Neviem, či sme dobre, ale bývajú tu pán Temesi?" - možno trochu zaskočil môj apo takisto postaršieho pána, keď sa obrátil naňho slovenčinou. Ten však nezostal v pomykove: "Áno, igen, som Temesi János." Môj starý otec mu na to: "Ale voľakedy ste sa inak volali, všakže..." Pán sa na okamih zahútal, prikývol... "A spomeniete si ešte ako? - predlžoval napätie môj apo. "Pravda, volal som sa Rikk, Rikk Ján...," odvetil domáci pán. Nášmu starému otcovi sa zaslzili oči: "Aj ja som Rikk - Rikk Jano!"

Bolo to hádam najmocnejšie objatie, aké som kedy videl. Nie div, po dlhých 25 rokoch! Vôňa višňového vínka "U Temesich - u Rikkov" mi stále robí príjemnosť na pripomienku, aké to je, keď v ušiach zaševelí rodný list.

...a nadišiel deň presídlenia

Z publikácie Pitvaroš a Pitvarošania (Michal Kožuch, Juraj Majo, 2008): "Na jar 1947 pripomínal Pitvaroš úľ pred vyrojením. Všetci boli pripravení. Piatok 11. apríla, v skorých ranných hodinách, dorazili na Pitvaroš autá československej armády a začalo sa sťahovanie. Prvý transport Slovákov z Maďarska išiel z Pitvaroša a z Nyíregyházi. Presídlenie a reakcie presídlencov na túto nevšednú historickú udalosť zachytával týždenník Sloboda. Noviny vydával v Budapešti Antifašistický front Slovanov (AFS) od roku 1945 do roku 1948. V novinách zároveň vychádzali zoznamy presídlených občanov, po obciach, do Československa. V Slobode opísal predseda krajinského výboru AFS Pavel Ondrus svoje nadšenie z presídlenia: „Ráno o pol šiestej hodine autá prebiehali pitvarošskými ulicami. Oči sa nám zarosili od radosti, keď sme počuli hluk áut. Vence sa vijú. Každá rodina si ozdobuje svoje auto. Vlak celý je zdobený kvetmi. A ešte sa dobre ani nezvečerilo, keď 11. apríla večer o pol deviatej hodine prvý transport bol hotový. Pri dobrej vôli a vzájomnej pomoci vlak bol naložený už o 10. hodine predpoludním. Veď Pitvaroš už dva roky čakal na svojich batožinách. Čakal a sa aj dočkal. No, čo nám pán prezident Dr. Beneš prisľúbil, že budeme najprv my, Pitvarošania presídlení, to sa aj stane. S tými autami je v Pitvaroši taký ruch ako v Budapešti na hlavnom námestí.

Komisia chodí z domu do domu, odoberá majetky a odovzdáva ich maďarskému štátu. Chlapi pracujú. Jeden zaklincuje bedňu, druhý zase pomáha pri balení a tretí nakladá na auto. Na stanici sa nakladá do vagónov. V chotári, na poli nikto nepracuje. Ešte len ani tí, ktorí sa nepresídľujú. Prišli domov a dívajú sa, neviem s akým pocitom, na našu radosť. Domy zostávajú prázdne. So všetkým sa odchádza. Nezostanú tu ani kone, ani kravy. Nesieme sebou aj ošípané, hydinu, kozy a ovce. Všetko sa nakladá do vagónov. Vypadá to ako za časoch Noáha, keď si všetko čo mal, dal do korába bezpečnosti. Do domov, z ktorých odišli presídlenci, nikto nesmie ísť. Sú prázdne a dáva na ne pozor miestna polícia."

Vojenské nákladné autá s československými vojakmi odvážali od rána hnuteľný majetok (vrecia, drevo, nábytok, duchny, lády) na železničnú stanicu. Tam už stála pripravená vlaková súprava s nákladnými vozňami. Každá rodina dostala niekoľko označených vagónov podľa množstva hnuteľného majetku. Vo vozni boli spolu rodinní príslušníci a nábytok. Statok bol v osobitných vozňoch. Zvieratá boli medzi sebou oddelené. Niektoré rodiny dostali viac vozňov, podľa množstva majetku. 

Ľudia nastupovali do vagónov poobede. Na spomienku sa odfotografovali pred svojim domom a s hrobmi príbuzných na cintoríne, aby si do nového domova odniesli pamiatku na rodnú obec. Rozlúčili sa s rodinou, ktorá zostávala, so susedmi a známymi. Lúčenie nebolo ľahké. Trhali sa rodiny, tiekli slzy. Slzy bolesti, ale i slzy radosti a veľké očakávania. Nebolo to tak dávno, pred viac ako storočím, čo 175 rodín nadlackých želiarov opustilo domy v Nadlaku a vydalo sa na Pitvarošskú pustatinu. I tu veľa domov ostalo prázdnych. Odišli bratia, sestry, rodičia, alebo synovia a či dcéry. Piatok podvečer sa vlak pohol, nikto nespieval. 

Na druhý deň vypravili z pitvarošskej stanice ďalší transport. Celá časť odchádzajúca na Slovensko prišla asi v 20 transportoch. Každá súprava sa skladala s približne 50 železničných vagónov, v ktorých si presídlenci viezli nábytok a zvieratá na Slovensko. Prvý transport nebol taký dlhý ako ostatné. Jeden transport predstavoval približne sto osôb. Vo vagónoch jedli i spali. Sedeli na slamníkoch. Po ceste mali niekoľko zastávok, počas ktorých im nosili k vagónom vodu na pitie, pre statok i na umývanie. O starých a chorých sa starali sestry z Červeného kríža, ktoré s nimi cestovali. Cesta trvala tri dni.

Bilancia jednej "výmeny"

Z publikácie Náš kalendár 2017, autor Michal Lásik, pedagóg a významný slovenský aktivista a spolkový pracovník v Békešskej Čabe - z článku Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom (1946-1948): "Z pôvodne prihlásených 95 tisíc občanov sa z Maďarska presídlilo na Slovensko 73 273 Slovákov. Boli také lokality, najmä v Békešskej a Čanádskej župe, odkiaľ sa presťahovalo 30-80 percent slovenských obyvateľov. Výmena obyvateľstva vyostrila národnostné protiklady, mala vážne morálne následky. Rozdelila rodiny, vyostrila protiklady medzi odchádzajúcimi a zostávajúcimi. Nasledovali ťažké roky spolužitia pôvodného slovenského obyvateľstva, ktoré zostalo v Maďarsku, a sem vysídlených Maďarov väčšinou katolíckeho vierovyznania, ktorí sa z číročistých maďarských lokalít Slovenska dostali do Slovákmi obývaných obcí v Maďarsku, prevažne do evanjelického prostredia.

Aj väčšina Slovákov z Maďarska sa dostala do maďarských, prevažne katolíckych dedín na Žitnom ostrove, kde si príslušníci staršej generácie osvojili maďarský jazyk. Pre svoju archaickú slovenčinu sa často stretávali s pohŕdaním tamojšieho slovenského obyvateľstva. S procesom presídlenia sa nevyhnutne spájal neodvratný rozklad, uvoľnenie etnicky - i napriek silnej asimilácii - ešte pomerne uzavretých spoločenstiev, diaspór, ktoré mali dvestoročné tradície. Tieto komunity opustila uvedomelejšia slovenská inteligencia a najslovenskejšie spoločenské vrstvy. Šance prežitia Slovákov, ktorí zostali v Maďarsku, sa veľmi obmedzili."

Pitvarošská nostalgia

Koniec augusta 2014 bol tradične dolnozemsky horúci. Sezóna cukrových melónov pominula. Na priestrannom dvore pitvarošskej materskej a základnej školy, v ktorej v riekankách, básňach a speve detí a žiakov zvučí pod platanmi aj slovenčina, bola slávnosť otvorenia nového školského roka. Aj so slovenskou hymnou, ktorú vtedajšia predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anka Lehotská hrdo odspievala. Symbolom školy je národný bard a básnik Alexander Petőfi, a keďže žiadnu báseň po slovensky nenapísal, recitovalo sa po maďarsky,

Lenže zazvučal aj potlesk na počesť slovenskej stopy, ktorú sme sem vniesli ako hostia slávnosti. Zaznel po tom, čo pani Katalin Kecskeméti, riaditeľka Základnej školy a družiny Sándora Petőfiho, základnej umelecko-vzdelávacej inštitúcie a materskej školy v Pitvaroši, ohlásila viac ako dvom stovkám prítomným, že je pre ňu cťou privítať bývalú žiačku školy, ktorá sa do nej vrátila po 67 rokoch! V tom čase si písala meno Mária Rikková. Mamičke sa ešte aj po slávnosti dojatím chvel hlas, najmä keď v budove školy, ktorá je viac osem desaťročí stále na pôvodnom mieste, nám i sprevádzajúcej riaditeľke školy s hrdosťou ukázala dvere triedy, v ktorej v školskom roku 1939/1940 vychodila svoju prvú triedu.

Tri dni nám, svojim deťom i vnukom, s pyšnosťou mamička ukazovala svoju rodnú obec, pretkanú príbehmi rodiny, našich blízkych, priateľov. Akoby zastal čas, ba vrátil sa o desiatky rokov spiatky a ich duch sa vznášal idúc ulicami nad nami. Na vysokých elektrických stožiaroch si perie šuchorili bociany, na starom cintoríne sme objavovali takmer zabudnuté mohyly a náhrobné kamene našich predkov. Kým u našej vzdialenej príbuznej Anky Lehotskej vedno s jej sestrou Eržikou, niekdajšou učiteľkou slovenčiny a riaditeľkou školy v Békešskej Čabe, sme si slivovičkou pripili na nové stretnutia. Symbolicky takmer oproti domu Martina Príbelského, bratranca mojej starej mamy, v ktorom sa kedysi pri svojom prastarom otcovi moja mama učila svojim prvým krôčikom.

Pitvaroš je neobyčajne silné puto rodinného príbehu všetkých jeho slovenských domov, ktoré tu dodnes nemo nabádajú k výčitkám.

Namiesto doslovu

Z publikácie Pitvaroš a Pitvarošania (Michal Kožuch, Juraj Majo, 2008): "Posledná vlaková súprava opustila pitvarošskú železničnú stanicu 14. mája 1947 o druhej hodine v noci. Odišli aj československé nákladné autá poskytnuté k presídľovacej akcii. Obec opustilo 655 rodín, spolu 2 442 osôb. Vyprázdnilo sa 360 domov. Spolu s nimi odviezli 150 koní, 629 hovädzieho dobytka, 3 000 ošípaných, 212 oviec a kôz, 8 219 kačíc a husí, ďalej dve mláťačky, 176 pluhov, 151 brán, 29 sejačiek, 152 vozov a 2 traktory (Bernula, 2000). V Československu Pitvarošanov usadili do šiestich obcí: Veľké Úľany Sládkovičovo, Senec, Reca, Malá Mača a Veľká Mača. Z Pitvaroša odišlo 75 percent obyvateľov. Zostalo okolo 200 rodín."

Pod čiarou sa sťažka dýcha, Pitvaroš...

...a  nadišlo osudových 70 rokov. Napriek resuscitačným snahám a morálno-finančnej podpore nového samostatného Slovenska našim rodákom v Maďarsku chradne na tomto historickom kúsku slovenskej Dolnej zeme nielen slovenská reč, duch, vedomie, ale aj historická pamäť. Parafrázujúc Martina Luthera (nech mi odpustí, že práve v roku 500. výročia jeho reformácie...), už ani Pán Boh nie je našim Hradom prepevným. Smutný je pohľad zvonka na uzamknuté dvere kedysi hrdého evanjelického kostola s mohutne sa týčiacou turňou, dnes už neprístupného a obkoleseného bezpečnostnými pásmi. V ňom som pred 48 rokmi objavoval ducha svojich predkov, kým pred tromi rokmi som tu v objektíve aparátu hľadal večité stopy ukrutnosti času.

Prichádza koniec, keď chrám padá na kolená? Ani duch a odkaz predkov vari už nič nezmôžu? Ba ani útecha, kdeže výzva... Pitvaroš, ktorý si v roku 2016 pripomenul 200 rokov od okamihu, čo ho z močarísk na nohy a chválu vystavali slovenskí evanjelici z Nadlaku, prichádza o jeden zo svojich najväčších symbolov. Kruto a neodvratne.

A otázka sa driape na jazyk: bolo nám to všetko načim?

Ej veru, bolo. Dobre je tak, ako je.

Zaťatosť a presvedčenie neľutovať v živote nič, čo prichádza a nám sa prichodí keľavne sa s tým porátať, je nad všetky pochybnosti. Nezapriem v sebe krv svojich pitvarošských predkov!

 

ĽUDO POMICHAL

FOTO: autor, archív

(Autor je potomok rodákov z obce Pitvaroš v južnom Maďarsku, ktorí sa v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom  v apríli 1947 vrátili do vlasti svojich predkov, na Slovensku sa usadili v obci Reca pri Senci, Malej Mači, Senci a Sládkovičove.)

 

Na titulnej fotografii:

Návraty do rodnej obce majú aj črty nostalgie: Máriu Kodayovú, rodenú Rikkovú, čakalo pri návšteve Pitvarošu v lete 2014 príjemné prekvapenie. Na mieste jej rodného domu v obci, z ktorej sa na Slovensko vysťahovala s rodičmi, súrodencami a ďalšou rozvetvenou rodinou, dnes stojí rodinný dom nových, maďarských Pitvarošanov. Bolo nanajvýš emotívne, keď jej domáca pani z domu vyniesla počas debaty starostlivo uchovávanú zarámovanú fotografiu domu, z ktorého v apríli 1947 odišla do vlasti svojich predkov. Na snímke Mária Kodayová s dcérou Beatou.

 

Na snímkach vo fotogalérii:

Mobilizačný plagát Martina Benku.

Autorova mamička Mária počas návštevy rodnej obce Pitvaroš v lete 2014:

- u rodinných príbuzných v družnej debate v záhrade

- pri "zastavení času" v národopisnom dome v centre Pitvarošu

- v bezprostrednom rozhovore a spomienkach na školské časy v Pitvaroši s riaditeľkou pitvarošskej školy Katalin Kecskemétiovou a Annou Lehotskou, v tom čase predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Pitvaroši.

Po rodinnej stope zostali už iba nemí svedkovia - domy, hroby, pomníky... A na nich mená blízkych...

Pitvarošský kostol, ktorý vystavali slovenskí evanjelici. Postihne ho smutný osud po roku 1947 postupne beznádejne odslovenčenej obce kedysi veľavýznamného slovenského dolnozemského priestoru na území Maďarska?

Okamihy z roku 1947 - sťahovanie Slovákov z Pitvarošu do Československa. Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom dodnes nesie stopy rôznych príchutí.

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 386x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line