Janko Lehotský: Som rád, že idem ďalej, a už 70 rokov

hlavná foto
Trvanie: 17.04.2017
Miesto: Denník Pravda
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Skupina známych sedemdesiatnikov na poli slovenskej hudobnej scény sa opäť rozrastie. V nedeľu 16. apríla do nej pribudne aj skladateľ, spevák, ale aj úspešný hitmaker s nosom na nové talenty Janko Lehotský. Priatelia a známi mu pri tejto príležitosti pripravili špeciálny narodeninový koncert, ktorý sa 25. apríla bude konať v bratislavskej Hant Aréne, teda Športovej hale Pasienky. Presne na tomto mieste pred 40 rokmi vyhrala kapela Modus s piesňou Úsmev Zlatú lýru a postarala sa tak o zlom v slovenskej populárnej hudbe. Interview publicistky VLADIMÍRY GAHÉROVEJ  s Jankom Lehotským priniesol denník PRAVDA.

Keby ste mali bilancovať a obzrieť sa späť, je nejaké obdobie, do ktorého by ste sa na chvíľu rád vrátili?
Som typ človeka, ktorý keď niečo prežije, buď nejakú zábavnú situáciu, alebo koncert, urobí si z toho dojem, ale späť sa už neobzerá. Potom už všetko sledujete z inej optiky – pocitu aj času. Pamätám si, že keď som mal 25 rokov, Kamil Peteraj a Boris Filan mi otextovali skladbu Keď si to zrátam. Spievam v nej: Keď si to zrátam, mám dvadsaťpäť, už ma to láka obzrieť sa späť. Už vtedy od nich prišli indície, aby som zbilancoval môj život. V podstate ma vykreslili ako človeka, ktorý by mal rozpitvať každý jeden pocit, ktorý prežíva. Ja však takú potrebu nemám. Som rád, že idem ďalej a že idem ďalej už 70 rokov. To je skutočne pekný vek, aj keď to, našťastie, veľmi nepociťujem. Dosť sa pohybujem, športujem, vyrezávam, pri niektorých veciach je vôbec zázrak, že ich stále dokážem robiť.

Predsa len som mala na mysli uvoľnené 60. roky, do ktorých sa mnohí hudobníci v spomienkach radi vracajú. Rovnako ako oni ste vtedy strávili veľa času v dnes už legendárnom bratislavskom V-klube.
Tam som mal prvých testovacích poslucháčov, ktorí mi hudbu odobrovali. Bolo to naozaj veľmi pekné obdobie. Posmelený vínom som svoje skladby, vtedy ešte bez textu, prehrával úzkemu kruhu priateľov. Boli asi prví – po mojej rodine – čo počuli moje prvé pesničky.

Pravdepodobne teda budete súhlasiť s tým, že práve tam sa zrodila silná generácia výrazných slovenských umelcov. Sedemdesiat rokov nedávno napríklad oslávil aj Marián Varga, ktorý tam takisto rád a často zavítal.
To je pravda. Ja som vtedy bol ešte len stredoškolák, poslucháč konzervatória. Po správnosti sme vo Véčku nemali čo robiť. Aj služba sa stále menila. Bolo preto ťažké skamarátiť sa a obmäkčiť niekoho z nich. Nakoniec sa nám tam však vždy podarilo nejako prepašovať, či už cez kancelárie, bufety, alebo zadný vchod. Bol to jedinečný klub, kde sme sa všetci stretávali, hrali sme… Vedeli sme, že ak je miesto, kde sa vždy nájdeme, tak je to V-klub.

Zlom v kariére prišiel v roku 1977, keď ste ako Modus vyhrali Bratislavskú lýru so skladbou Úsmev. Sláva vtedy prišla zo dňa na deň. Veľa sa však nehovorí o tom, že so slávou prišiel aj čiastočný zákaz. V denníku Rudé právo o vás vtedy napísali, že ste sa vraj našli v kozmopolitných prvkoch. Stopku tak dostal aj debutový album Modusu.
Ja som vtedy ani netušil, čo slovo kozmopolitný vlastne znamená. Keď som to potom zistil, stal sa zo mňa tak trochu horenos. Svojím spôsobom nám zložili neúmyselnú pochvalu. Škoda, že nás vtedy bežne nepúšťali do zahraničia. Tam by sme mohli naše kozmopolitné tromfy vytiahnuť. Výhru na Lýre však vnímam veľmi pozitívne. Vtedy som po prvý raz stavil na kapelu ako celok.

Kapela Modus bola celkovo prvou skupinovou formáciou, ktorá zvíťazila na Bratislavskej lýre.
Bol som veľmi rád, že sme to vtedy na Pasienkoch prelomili. Tiež som mal radosť, že na Lýre vtedy vystúpil aj Gilbert O'Sullivan, jeden z mojich obľúbených pesničkárov. Vtedy to začalo, no na platňu sme si museli počkať až do roku 1979. Možno sme mali príliš chrapľavé hlasy, prekážky sa našli vždy. Jednoducho sme neboli po vôli Opusu, ktorý bol majoritným vydavateľstvom. Nič iné tu nebolo, takže sme boli od neho závislí. Rovnako ako od Slovkoncertu, čo bola jediná agentúra, ktorá nás mohla vyslať do zahraničia. No aj keď to nebola ľahká doba, vedel som, že raz sa tie pesničky uchytia.

Úspech skupiny Modus vtedy konečne upriamil pozornosť aj na pôvodnú slovenskú tvorbu, ktorú dovtedy valcovali najmä českí interpreti s prevažne prevzatými titulmi. Ako to spätne vnímate vy?
Pamätám si časy, keď mali Česi asi 150 kapiel. Každá hrala taký ten mayerovsko-gottovský štýl. My sme sa trochu odlišovali, či už išlo o Mariána Vargu, Deža Ursinyho, Modus, neskôr možno Elán alebo For Meditation Joža Barinu. Všetko to boli veľmi zaujímaví ľudia, ktorí hrali svoju muziku a dokázali ňou zaujať aj v Česku. Nemali sme síce stovku kapiel, možno niečo cez tucet, ale každá mala svoj vlastný rozpoznateľný zvuk a robila niečo iné.
Ja som pri Moduse vychádzal z rhythm and blues. Predtým som mal rád džez, no z tohto ťažšieho žánru som presedlal na ľahšiu múzu. Komponovať takú hudbu nebolo vôbec jednoduché. Mal som rád veľké džezové kapely ako napríklad Franka Sinatru s orchestrom Counta Basieho. Chcel som v podstate robiť niečo podobné ako Peter Lipa. Nakoniec mi však Ray Charles, môj obľúbený skladateľ, klavirista a interpret, ukázal cestu, akou by som sa v hudbe mohol uberať.

V Moduse sa vystriedalo množstvo výrazných hudobníkov, ale aj nové talenty, ktoré ste objavili vy. Príkladom je aj Marika Gombitová, ktorú ste objavili na košickom plese športovcov. Je pravda, že vás vtedy upútala hneď na prvé počutie?
Prvý ozajstný pocit prišiel až v skúšobni, kde sme si hovorili, čo by asi mohla spievať. Keď som potom zložil skladbu Domy na zbúranie, ktorá sa niesla v janisjoplinovskom duchu, povedal som si, že som sa nesklamal. Vždy som v nej cítil takú malú Joplinku, mala v sebe to pravidlo „rozbúrenosti“ spevu. Keď som ju počul, utvrdil som sa v tom, že je to ono.

Najskôr ste jej však nedávali toľko speváckych príležitostí. Mala vraj byť trpezlivá a vyčkať.
Ona bola, ako sa hovorí, členkou súboru piesní a tancov. Marika bola kapelové dievča, hrala na bongá, kongá, neskôr na syntetizéri. Nepotrebovala hneď na začiatku zožínať aplauzy. Uponáhľanie sa by bola tragédia. Samozrejme, boli snahy dostať ju do celkom inej kategórie, no to sa mi spočiatku veľmi nepozdávalo, pretože jej štýl sa potom uberal trochu iným smerom. Ale vždy išlo o renomovaných skladateľov, ktorých bolo ťažko odmietnuť.

Keď Marika Gombitová s novou zostavou Modusu prišla do Bratislavy, bývali vo vašom dvojizbovom byte v Dúbravke. S manželkou a dvoma deťmi. Ako ste to zvládli?
Pod naším klavírom sme im vytvorili „hniezdočká“, kde prespávali. Bolo to dočasné, až kým si nenašli vlastný privát. Bola to síce obeta, no obeta z presvedčenia, že ideme dobrým smerom. Úžasná bola najmä moja rodina, to, že mi verili a vydržali to.

Vrátim sa však naspäť k Lýre a hudobnej scéne všeobecne, kde bol vždy veľmi dôležitý vzťah skladateľ hudby, textár a interpret. Aký prínos mala a má táto tripartita do populárnej hudby?
Je veľmi dôležité, aby každý jeden z nich, aj textár, rozumel hudbe. Ja som si niekedy vyberal aj hotové, „nepoškodené“ texty, a tie som potom zhudobnil. Vždy platí, že všetky tri zložky – hudba, text a spev/interpretácia – musia byť samy osebe natoľko silné, aby ani jedna z nich nebola zbytočná. Som veľmi rád, že som mal možnosť spolupracovať s mnohými výbornými textármi.

Nie je skladba kompaktnejšia, keď si hudbu a text napíše jeden človek? Prípadne aj odspieva?
Je pravda, že speváci či gitaristi, ktorí hrajú napríklad country a sú skôr rozprávačmi, pôsobia najvierohodnejšie, keď si muziku a text napíšu sami. No pokiaľ sa stretnú ľudia, ktorí si rozumejú ako ja s Peterajom, Filanom, Zemanom či neskôr Jožkom Urbanom, tak je to úžasné. Naposledy to bol napríklad Vlado Krausz. To sú všetko ľudia, ktorí vedia, čo asi chcem. Neraz spoločne debatujeme o tom, čo tým vlastne chceme povedať. Nikdy to nebolo tak, že by sme o práci toho druhého nevedeli.

To by sa potom pravdepodobne odrazilo aj na samotných pesničkách.
Veď práve. A ja mám k piesňam vždy čo povedať. Prinesiem tam napríklad nejaké citoslovce alebo meno, niekedy aj tému. V skladbe Na vlastnom pohrebe z albumu Čiernobiely svet som si vymyslel vlastný text, ktorý potom vylepšil Tomáš Janovic. Bola to veľká zábava. Išlo o to, že mám periskop a z rakvy sledujem, koľko ľudí si ma na môj pohreb prišlo uctiť. Alebo skladba IV. cenová na text Juraja Soviara. Tá zase vznikla pri našich návštevách vo vinárstve u Kadnára. Keď si ju pustíte, budete mať o tom lepšiu predstavu. Nechápte to ako výčitku, nemôžete poznať všetky moje skladby, spravil som ich asi 500.

Viacerí sa vás už pýtali na to, či vám nie je ľúto, že nežijete v zahraničí. Tam by vám stačili povedzme 2–3 slávne hity a boli by ste takpovediac za vodou.
Určite by to bolo iné, ale radosť je vždy rovnaká. Ja vždy píšem piesne pre nejakého ideálneho interpreta. Niekoho, kto by to určite nepokazil, napríklad Joe Cocker, Ray Charles či Rod Stewart… Vždy som si vravel: Tak tento je ideálny, až potom som ja.

 

Na titulnej fotografii:

V nedeľu, 16. apríla 2017, oslávil Janko Lehotský sedemdesiat rokov.

Autor: Ivan Majerský

 

CELÝ  ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA  PRAVDA

https://kultura.pravda.sk/hudba/clanok/426526-janko-lehotsky-som-rad-ze-idem-dalej-a-uz-70-rokov/

Počet zobrazení: 56x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line