V Pitvaroši rastie strom zmierenia medzi Slovákmi a Maďarmi, ktorí nezabudli na odkaz, význam, ale aj osoh či skrivodlivosť výmeny spred 70 rokov

hlavná foto
Trvanie: 15.07.2017
Miesto: Pitvaroš - Dolná zem
Mesto/obec: Pitvaroš - Bratislava
Štát: Maďarsko - Slovensko

Celý kalendárny rok 2017 sa v slovensko-maďarských vzťahoch nesie v znamení 70. výročia výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Jej fundamentom bolo povojnové riešenie národnostných vzťahov v Európe, a tak samotný akt podliehal dvojstrannej zmluve dvoch susedských krajín - obnovenej Československej republiky, ktorá sa zaradila k víťazným štátom po doposiaľ najkrutejšej vojnovej kataklizme v histórii ľudstva, kým Maďarsko nieslo v tom čase údel krajiny s trpkosťou prihrávania k hitlerovskému Nemecku vďaka politike Horthyho a neskôr Szálasiho. Dodnes sa vedú spory (nielen medzi historikmi oboch krajín, ale aj medzi ľuďmi priamo dotknutými výmenou) o spravodlivosti, objektivite, skrivodlivosti a vôbec dejinnom zmysle výmeny. Nech už je pravda vpravo, vľavo či uprostred, je na každom, koho sa akýmkoľvek spôsobom tento akt dotkol, či ho priamo aj prežil, aby sa o ňom vo svete, ktorý si nahovára, že je "otvorený", bez náhubku vyjadroval. Napokon, práve na portáli www.slovenske.zahranicie.sk autor tejto reportáže v jednom zo svojich blogov to aj naznačil.

Toľko k potrebnému úvodu do témy, ktorá osciluje aj po 70 rokoch medzi Slovákmi a Maďarmi, ktorých kedysi či v prítomnosti množstvo individuálnych, ale aj celorodinných ba priam ságových príbehov "výmena" názorovo či emotívne zbližuje, rozdeľuje, vyvoláva dilemy... Jednoducho - žijú ňou, nie je im ľahostajná. Vďaka konkrétnej udalosti v obci Pitvaroš na juhovýchode Maďarska, ktorá sa konala v horúcu sobotu 24. júna 2017, sa o tom presvedčili aj dvaja pracovníci Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí - Pavel Meleg a Ľudo Pomichal, autor týchto riadkov, ktorý aj vďaka tomu, že je potomkom pitvarošských rodov výmenou priamo dotknutých, zaznamenal slovom i obrazom "akt zmierenia" Slovákov a Maďarov s odstupom dlhých siedmich desaťročí.

Na úvod sa oddá pripomenúť, že Pitvaroš, ktorý v roku 1816 založilo prvých 175 osadníckych rodín z 25-km vzdialeného Nadlaku (významné spoločensko-kultúrne a vzdelanostné dolnozemské centrum Slovákov v Rumunsku), opustilo v roku 1947 v rámci výmeny obyvateľstva 655 rodín: spolu 2 442 osôb z obce, ktorá mala v tom čase cca 2 850 obyvateľov. V Československu Pitvarošanov usadili do šiestich obcí: Veľké Úľany Sládkovičovo, Senec, Reca, Malá Mača a Veľká Mača. Z Pitvaroša odišlo 75 percent obyvateľov. Zostalo v ňom okolo 200 rodín. Do domov po odsťahovaných Slovákoch prišlo 530 vysídlených rodín – maďarské obyvateľstvo z južných miest a obcí na slovenskom území vtedajšieho Československa - z dnešného Kollárova, Nových Zámkov, Sládkovičova, Horných a Dolných Salíb, Mostovej, Vlčian, Čierneho Brodu, Tomášikova či Vozokanov.

Akú to má súvislosť s aktom spomínaného zasadenia mladučkého hlohu a pri nej odhalenia mramorovej tabule, ktorá odteraz pripomína, ako to bolo zvýraznené veľmi elegantne a úprimne aj na pozvánke s dominantou dvoch podaných rúk? Nuž práve "ruka v ruke" sa vďaka myšlienke starostu Pitvaroša Tibora Radóa (ktorého manželka Dóra je, mimochodom, potomkom starého pitvarošského slovenského rodu) a Anny Lehockej, predsedníčke Slovenskej národnostnej samosprávy v Pitvaroši, dali "dovena" dobré úmysly kedysi s odhodlanosťou a najmä nádejnou dobrovoľnosťou presídlených Pitvarošanov do Československa - vrátane hŕstky potomkov i svedkov oných udalostí, ktorí v obci žijú dodnes, s tými Maďarmi, ktorí boli proti ich vôli zo spomínaných obcí v Československu v roku 1947 sem do úrodného krajana nedozerných dolnozemských rovín vysídlení, odsunutí...

Bociany nepoznajú národnosť - a to je dobre...

Obec žila zvláštnym dňom. Už cestou zo Slovenského Komlóša bolo cítiť sýtosť približujúcej sa jánskej noci (tú sme napokon aj zažili s kolegom spoločne s množstvom párov preskakujúcich ohne na večernej pešej zóne v Békešskej Čabe), na poliach zrela úroda maku na rozľahlom láne, aký človek zočí vari iba v týchto končinách. Po piatkovom lejaku sa aj kukurici akoby živšie začali "rozkvitnuté" hlavy dvíhať...

V Ambrózfalve neprestajne nalietavali bociany na vysočizné stĺpy elektrického vedenia, veď v hniezdiskách otvárali zobáky aj dve-tri mláďatá. Idylka. Vari až "chromý" evanjelický kostol (pre verejnosť už viac rokov kvôli bezpečiu zatvorený) v centre Pitvarošu, ktorého statika napovedá, že ak maďarský štát a príslušné evanjelické biskupstvo nevyprosia azda už iba od Hospodina nemalú sumu peňazí, kedysi hrdý pitvarošský "Hrad prepevný" s doďaleka sa vynímajúcou turňou, bude, žiaľ, v nenávratnosti skazy ako prvý chrám dolnozemských evanjelikov, ktorý zostane už iba v spomienkach alebo v dokumentárnych filmoch či na fotografiách, vyjavil vo mne ako v človeku, ktorý do týchto končín pripomenúť si predkov vkročil už pred 48 rokmi, myšlienku o tom, že aj nostalgia býva ukrutná v neodvratnom bôli.

Náš sprievodca Július "Ďusi" Tószegi, (ako som počas úpeku pravého poludnia, keď doďaleka znel hlahol slávnych pitvarošských kostolných zvonov, kliesniac si cestu bodliakmi a chrastím na starom pitvarošskom cintoríne počas vravy zistil, že sme vlastne rodina), nám však veľkým kľúčom odchýlil slávu kostola, v ktorom kedysi v laviciach s vyrezávanými drevenými ornamentmi dvíhali hlavy k Najvyššiemu moji prastarí a starí rodičia, ba aj mamička a jej bratia. Snímky, ktoré som si zvečnil, budú patriť možno medzi posledné... Ľútosťou však už nič, ak doteraz nebola vôľa ani financie, nevrátime. Ani pri milostivom Bohu. Pitvarošský evanjelický chrám je jednoducho dôkazom, že vo svete, nech by sme si ho akokoľvek idealizovali, naozaj nie je "všetko v rukách Božích".

Aj na stĺpe obďaleč, hneď oproti obecnému úradu, lemujúc historickú pitvarošskú školu, z ktorej vyšli kedysi mnohí tamojší rodáci uplatnivší sa po presídlení do Československa vo vede, vojenstve, pedagogike, publicistike, ba aj v opere (nedá nespomenúť v tejto súvislosti, žiaľ, už zosnulú sólistku opery SND Alžbetu Svobodovú, rod. Ondrusovú, mamičkinu spolužiačku z historickej fotky pitvarošských prváčikov z roku 1940...) si bociania rodinka užívala sobotňajšiu idylku. Napokon, Pitvaroš je vo všeobecnosti pokojná, tichá, vyrovnaná dedinka. Ako celá tunajšia Dolná zem.

A tak som si v duchu na to všetko, čo som pri viacerých návštevách Pitvaroša sám pre seba hútal, iba rečnícky, až figliarsky "vystružlikal" myšlienku: Ako je dobre, že bociany nepoznajú národnosť...

 

Ekuménia spája: v dvojrečí, vierovyznaní,

aj v stisku rúk v Chráme Božom i mimo neho

To už sa začali schádzať prví účastníci i hostia pripomienky v miestnom rímsko-katolíckom kostole. Príjemný chrám v štýle modernej sakrálnej architektúry. Akurátnej, pre obec s bezmála 1500 obyvateľmi, ktorú výmena obyvateľstva poznačila, až preonačila aj vo vierovyznaní. Z kedysi rýdzej evanjelickej obce je vďaka príchodu Maďarov z Československa, ba aj prisťahovaním väčšinového obyvateľstva z iných oblastí Maďarska, katolícka komunita. A tak ctihodný evanjelický farár na dôchodku Pavol Kutyej starší by veru na dvoch rukách zrátal "ovečky", pre ktoré je počas bohoslužieb vzácna kázeň i modlitby s príjemnou patinou kedysi chýrnej tunajšej biblickej češtiny... Bolo ale príjemné počas ekumenických bohoslužieb, že práve vďaka nemu zaznela v rímsko-katolíckom kostole pre viac ako 80 prítomných účastníkov a hostí, aj modlitby a posolstvá v slovenskom jazyku.

Ekumenická bohoslužba symbolicky podčiarkla dôležitosť vzájomného porozumenia medzi väčšinovým maďarským obyvateľstvom a slovenskou menšinou v obci, ktorej sa rôznym spôsobom dotkla predmetná výmena. Medzi hosťami zúčastnenými na bohoslužbe bol aj Ján Fuzik, hovorca pre národnostné menšiny v Parlamente Maďarska, zo Slovenska sa programu pripomienky zúčastnili starostovia dvoch obcí, z ktorých boli občania maďarskej národnosti vysídlení práve do Pitvaroša – starosta obce Mostová Tibor Rózsár a starosta obce Čierny Brod Pavel Nagy. Na následnom pietnom zhromaždení v areáli Námestia Alexandra Petőfiho sa zúčastnili aj Alžbeta Hollerová Račková, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSSM), Anton Paulik, niekdajší pracovník Ministerstva ľudských zdrojov Maďarska, v súčasnosti vedúci Kabinetu CSSM, ako aj ďalší hostia z radov slovenskej menšiny.

V rámci oficiálnej časti podujatia vystúpil s príhovorom Štefan Tóth, historik a muzeológ, ktorý citlivým spôsobom vyjadril dôležitosť zmierenia a poučenia z histórie, a to aj v kontexte predmetnej výmeny obyvateľstva, ktorá politickým rozhodnutím spôsobila traumu mnohým rodinám či jednotlivcom tak v bývalom Československu ako aj v Maďarsku, pričom negatívne zasiahla na dlhé obdobie do vzťahov ľudí dvoch národností vo výmenou dotknutých obciach a mestách. Štefan Tóth, ako v týždenníku Slovákov v Maďarsku ĽUDOVÉ NOVINY pripomína v reportáži moja kolegyňa ERIKA TRENKOVÁ, okrem iného uviedol, že myšlienka výmeny obyvateľstva sa objavila dokonca už v roku 1937, s pripomienkou, že Slovákov na Dolnej zemi, usilovných, pracovitých, mnohodetných musia zachrániť pred utrpením, nech sa nestratia. Slovensko ich potrebuje.

"Ľudovít Hrdlička v Cirkevných listoch písal o tom, že iba totálne a úplné presídlenie krajanov je povolené, inak to bude nezmyselné, zvrátené a výsledkom bude distorzia. Nepodarilo sa to totálne a úplne uskutočniť. Ako všetci vieme, počas sčítania ľudu sa r. 1949 ešte stále prihlásilo v Maďarsku za Slováka viac, ako 30 -tisíc občanov priznávajúcich slovenskú národnosť, hoci odišlo stadiaľto 72-tisíc Slovákov. Niekde bola chyba vo výpočtoch. Hoci len v malom počte, ale zostali. Boli to bolestivé roky, – povedal odborník a pokračoval:

Na základe dokumentov o dohode sa tvrdilo, že Slováci odšli dobrovoľne. Keď sa však historik pozrie na tieto dokumenty bližšie, prebudia sa v ňom pochybnosti, či skutočne môžeme hovoriť o dobrovoľnosti, keď tým, čo prešli útrapami vojny, zažili hrôzy bojov a zajatia, hoci dovtedy sa venovali len obrábaniu svojho malého políčka, svojej rodine, svojmu domu, vstúpila do života veľká politika, pomýlila ich propaganda, sľubujúca raj na zemi. Neustále počúvali: Matička vás volá! Matička vás čaká! Čosi však nebolo v poriadku. Mnohí sa prihlásili a potom sa dali vymazať zo zoznamu, a tí, čo sa odsťahovali už 23. novembra 1947 v Malej hudobnej sále bratislavskej Reduty vytvárajú záujmovo-ochrannú organizáciu na ochranu svojich práv. Túto dobrovoľnosť musíme ešte skúmať. Nie aby sme jatrili rany, ale aby sme pochopili dejiny. Na spomienkovej slávnosti sa nemá prednášať na úrovni vedeckej konferencie, ale fakty musia byť spomenuté. A k faktom patrí, že množstvu rodín bol spôsobený zármutok, na oboch stranách museli žiť rodiny s popretŕhanými rodinnými putami.

Som Dolnozemčan, aj moja rodina utrpela, naši sa dostali do Vlčian, do Nededu. Ako dieťa si spomínam, že môj starý otec, kedy sa len dalo, vracal sa naspäť, bol u nás, na malej verande. Keď som prichádzal zo školy a cítil vôňu tabaku z fajky, hneď som vedel, že starý otec je tu. Vždy hovoril: pozriem si svoj maličký sálaš, svoj agátový sálaš. Skoro ovdovel, ostatní jeho príbuzní žijú na Slovensku, udržiavame kontakty. Ale takéto bolestivé chvíle nesmie nikdy prežiť nikto viac, najmä nie deti. Aj preto musíme spomínať, aby sme pestovali priateľstvo, bratstvo. Je to veľmi pekné gesto, krásna myšlienka spoločne zasadiť strom. Nech je to strom priateľstva, odpustenia, večnej pamiatky."

Hloh ako symbol ubolených sŕdc

Na znak symbolu zmierenia oficiálni hostia asistovali pri sadení „pamätného stromu“, spomienkovú udalosť dotvára v areáli námestia aj tabuľa pri strome, ktorú odhalili starosta Pitvarošu Tibor Radó a predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Pitvaroši Anna Lehocká.  Nad pamätnou tabuľou bude dávať tieň hloh, dnes ešte krehký a jemný stromček, ktorého kvety - ako v ĽUDOVÝCH NOVINÁCH zdôrazňuje Erika Trenková, sú bohaté, s lupeňmi ako ruža, patrí do tejto čeľade, a jeho plody liečia ochorenia srdca.

Za aktívnej účasti predsedníčky Slovenskej národnostnej samosprávy Anny Lehockej, starostu Pitvaroša Tibora Radóa a oficiálnych hostí pridali ruku k dielu a chopili sa lopaty aj reprezentanti obcí, kam sa dostali niekdajší Pitvarošania, z Kolárova, Čierneho Brodu a Mostovej. Spoločne položili vence k vyrezávanému Stĺpu vyrovnania. V Pitvaroši obyčajne kladú vence na štátny sviatok sv. Štefana, 20. augusta, ale hosťom sa žiadalo po odhalení pamätnej tabule položiť veniec k stĺpu a uctiť si pamiatku aj týmto spôsobom, s nevysloveným odkazom vyrovnania s nezmieriteľným a s tým, čo sa nedá odčiniť.

Program mimoriadne podnetného a vo svojej viacrozmernej ľudskej symbolike inšpiratívneho dňa pokračoval v miestnom kultúrnom dome.  Tu si pozvaní hostia okrem vďačného kultúrneho programu žiakov z pitvarošskej školy a miestnej Pitvarošskej folklórnej skupiny spoločne pozreli dvojdielny dokumentárny film z roku 1996 o výmene obyvateľstva Mať volá. Na úvod autor, vtedajší reportér a režisér Maďarskej verejnoprávnej televízie MTV, dnes predseda národnostného výboru Maďarského národného zhromaždenia, slovenský hovorca Ján Fuzik, oslovil prítomných pútavým príbehom o tom, ako dokument vznikal.

"Film sme museli urobiť v dvoch častiach. V prvej časti sme spracovali, ako došlo k presídleniu, ako to ľudia prežívali a druhá časť sa odohráva už v Československu, čo ich tam čakalo, s akými pocitmi začali nový život, podaktorí na Slovensku, iní zas až v ďalekom česko–nemeckom pohraničí, o čom sa im ani nezdalo, že sa tam môžu dostať. Bolo a aj je to zložité. Preto sme začali Pitvarošom, lebo tu v tej dobe žilo asi 3 a pol tisíc duší a 80 percent obyvateľstva sa odtiaľto presídlilo. Čo bol výnimočne vysoký pomer. V Békešskej Čabe bol pred druhou svetovou vojnou najväčší slovenský evanjelický zbor na svete, 40 tisíc veriacich, odtiaľ odišlo 8000 Slovákov. Aspoň 32-tisíc zostalo.

Z pilíšskej oblasti sa presídlilo menej Slovákov. Aj z mojej rodnej dediny, z Kestúca, odišlo asi 40 rodín. Muži boli vtedy v ruských lágroch. Našich 360 baníkov, civilov, odvliekli Rusi. Neskôr sa stali partizánmi a vrátili sa až o štyri roky. Ich ženy, dcéry sa preto neprihlásili, lebo ich muži a otcovia boli niekde v Sovietskom zväze. V Handlovej sme našli takú rodinu, kde sa žena, tetka Hertlíková narodila v Kestúci. Preto sme začali Pitvarošom, lebo Pitvaroš je symbolom presídlenia, nielen pre výnimočne vysoký počet presídlených, ale aj kvôli kostolu, ktorý tu aj dnes stojí ako taký smutný výkričník, ako memento. Svedčil o hospodárskej sile Slovákov, o ich počte, ako tu žili, akú ekonomickú silu kedysi predstavovali. Aspoň že malá modlitebňa sa zachovala z tej majestátnej budovy, aby tých pár slovenských evanjelikov, ktorí tu žijú, sa malo kde modliť."  

Vyrastie na pitvarošskom cintoríne

panteón pamäte, úcty a vďaky?

Slávnosť odznela, spomienky a vnemy na ľudskosťou a porozumením predchnuté pretrvajú, mladučkému hlohu zaželajme dlhý život. Nielen však pripomienkovými a kultúrno-spoločenskými stretnutiami bola poznačená pre mňa i môjho kolegu Paliho Melega cesta do týchto končín, ktoré od Sarvašu cez Békešskú Čabu, Slovenský Komlóš, až po Pitvaroš či Nadlak (keďže akoby si pýtali jednu púť po osi akoby už poslepiačky...) spája významná slovenskosť, zajedno ale aj aj vzácne a úprimné spolužitia tamojšej Slovače s väčšinovými národmi - či už maďarským, alebo rumunským. Takpovediac na mieste činu sme si vysúkali symbolicky aj pracovné rukávy, ktoré, veríme, poznoja aj hmatateľné výsledky...

Ešte deň pred slávnostnou pripomienkou sme prijali pozvanie starostcu obce Pitvaroš pána Tibora Radóa. Spoločne s pani Annou Lehockou, predsedníčkou Slovenskej národnostnej samosprávy a v prítomnosti Júliusa Tószegiho, člena Slovenskej národnostnej samosprávy a "nepísaného" vedúceho Kultúrneho strediska v obci, nám prezentoval myšlienkový návrh, zárodok zaujímavého projektu.

Tibor Radó vysoko hodnotil súžitie Slovákov v obci s 1450 obyvateľmi, v ktorej sa podľa posledného sčítania v roku 2011 prihlásilo k slovenskej národnosti 55 ľudí, pričom, podľa slov starostu obce, počet obyvateľov so slovenským pôvodom aj v rámci zmiešaných rodín dosahuje číslo 120. Bol to "poetický vstup" k zaujímavému zámeru, ktorý má aj podľa Anny Lehockej nielen pozitívne súžitie Slovákov a Maďarov v obci, ale aj priamy príklad toho, ako si ctiť svojich predkov.  T. Radó a A. Lehocká nás oboznámili s myšlienkou vytvorenia symbolického „panteónu“ - dôstojnej pripomienky v areáli nového cintorína v Pitvaroši, súčasťou ktorej budú aj prenesené posledné náhrobné kamene z hrobov chátrajúceho historického starého cintorína. Jeho podstatnú časť totiž zrejme čaká likvidácia.

Obec podľa starostu Tibora Radóa podľa možností vyčlení v rámci chystaného projektu, ktorého cieľom je zachovanie pamiatky na slovenských predkov 200-ročnej obce, finančné aj materiálne zabezpečenie na jeho realizáciu. Anna Lehocká prisľúbila starostovi, že aj Slovenská národnostná samospráva v Pitvaroši vynaloží, pravdepodobne aj v súčinnosti s CSSM a ďalšími organizáciami Slovákov v Maďarsku, ako aj na Slovensku, úsilie na to, aby sa aktívne do projektu zapojila.

Starosta obce Pitvaroš sa v debate dotkol aj ďalších otázok súžitia väčšinového maďarského obyvateľstva v obci so slovenskou menšinou aj v nadväznosti na rôzne kultúrno-spoločenské aktivity, na ktorých sa okrem miestneho Domu kultúry významne podieľa aj dvojjazyčná národnostná Základná škola s materskou školou Alexandra Petőfiho, v ktorej sa vyučuje aj slovenský jazyk. Napokon, o tom, že tak v materskej škole ako aj v základnej škole znie nielen slovenská pieseň, ale aj súvislá vrava, autora reportáže presvedčila počas návštevy JE Igora Furdíka, bývalého predsedu ÚSŽZ a dnes generálneho konzula v Békešskej Čabe, aj samotná pani riaditeľka Katalin Kecskeméti.

Iste nie malá podpora slovenskosti a hrdej slovenskej stopy v Pitvaroši sa prejavuje aj v stále bohatšej stálej expozície pamätného Slovenského národnostného domu v obci, ktorý je zriadený aj vďaka dlhoročnej dokumentačnej činnosti Alžbety Tószegiovej-Hudákovej, niekdajšej zaslúžilej kultúrnej pracovníčky spomedzi Slovákov v Maďarsku. Bude to tá najkrajšia pocta a spomienka na "tetu Eržiku", ktorá zomrela v roku 2017.

Nesporným symbolom počas našej návštevy bolo aj to, že nás historickým, typickým sedliackym pitvarošským domom (s dvoma nádhernými zdobenými pecami s typickým "oddychovým" kuckovom) na dôstojnom mieste uprostred obce na hlavnej ulici Lajosa Kossutha - teda kedysi v časoch slovenského Pitvaroša do roku 1947 na "Veľkej ulici", sprevádzala Csilla, vnučka "tety Eržiky", dcéra "Ďusiho" Tószegiho. Tomu počas nášho prvého dňa pobytu v Pitvaroši stačilo veru iba pár hodín na to, aby sa dnes už viac v neslovenskom ako v slovenskom prostredí začal s nami zhovárať aj po"našsky", pitvarošským nárečím. 

 

POSTSCRIPTUM

Viac ako námet na nový návrat i reportáž...

 

Bola to akoby predzvesť, keď zvony na chátrajúcom pitvarošskom evanjelickom kostole oznamovali čas obeda. To už nás netrpezlivo očakávala v rodinnom dome s rozľahlým dvorom a obrovskou záhradou na Rákocziho ulici pani Anka Lehocká, šéfka Slovenskej národnostnej samosprávy v Pitvaroši so sestrou Alžbetou, dlhoročnou a zaslúžilou učiteľkou slovenčiny v slovenskej škole a gymnáziu v Békešskej Čabe. Pri takýchto príležitostiach je celkom prirodzené, že sme s vďakou prijali pozvanie za prestretý stôl. Nuž a keď sme si chutnali už na "prírodnom süteményi" - čerstvo nazbieranými voňavými malinami zo záhrady rodičovského domu Lehockých, a v tom vlakom z Pešti "dojachala" Milka, najmladšia z troch náramne spoločenských a zhovorčivých sestier, mal som sto a tisíc i viac túžob vrátiť sa - a to mám šesťdesiatku na krku - späť svojho detstva.

Z kríža naproti od domu Lehockých je dodnes dlhočizný dom s gangom a stále stojacim holubníkom, odjakživa statočný a mozoľmi dorobený majetok rodiny Príbelskej. V septembri 1969 som bol v ňom po prvý raz ako 11-ročný chlapec a nevedel som sa dojesť melónov, ktoré mi krájal "Marci-báči", veľký hospodár, bratranec mojej starej mamy. Dlho som si myslel, že to je kľúčový motív, prečo mi tento dom, pohľad naň, tiché skúmanie jeho vyrezávanej drevenej podkrovnej fasády,  nadlho, vari až do večnosti, zostane ako najvzácnejšia duchovno-myšlienková a spomienková relikvia na "môj Pitvaroš".

Dnes viem, že v tom geniu loci je aj čosi "inšô, krajšô, vzácnejšô". Sila príťažlivosti a schopnosť nezabúdať je u Pitvarošanov a ich potomkov (vlastne u všetkých slovenských dolnozemcov) vskutku nevšedný dar, danosť - elixír cibrenia si pamäte, ale aj schopnosti príbehovo zaujať. Aj v záujme zakoreňovania si do večnosti pamiatku na najbližších. Pred pár rokmi, keďže Pitvaroš a Dolná zem je v našej rodine takpovediac témou večnou, v jednej z debát sa moja mamička vyznala: - A vieš, syn môj, že v tom dome u Marci-báčiho, ma kedysi môj prastarý otec slovami - poď, posmeľ sa, diovka moja... - naučil mojim prvým krokom v živote? 

Velebím návraty. Túžim po tom, aby som si pred domom Príbelských mohol na chvíľu postáť a podumať v Pitvaroši spoločne s mojou čochvíľa 85-ročnou mamou a rodinnými najbližšími, vrátane troch sestier Lehockých -  keďže Pitvaroš vždy "bola ena veľká rodina", aj o rok, dva, tri...

 

ĽUDO POMICHAL

FOTO AUTOR

Fotogaléria

Počet zobrazení: 115x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line