Vavro Šrobár: Muž, ktorý získal pre Slovensko Petržalku

hlavná foto
Trvanie: 09.08.2017
Miesto: Denník Pravda
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Slovenský vrcholový politik, ktorý urobil pre Slovensko v začiatkoch budovania jeho modernej štátnosti nesmierne veľa. V stredu 9. augusta sme si pripomenuli 150 rokov od narodenia Vavra Šrobára, jedného z Piatich mužov 28. októbra 1918, ktorí vyhlásili vznik Československa. Jeho životný príbeh priblížil v denníku PRAVDA publicista MARTIN KRNO.

Keď prvý Slovák vo funkcii ministra Vavro Šrobár oslavoval 52. narodeniny, spýtal sa ho generál Eugèn Desiré Mittelhauser, veliteľ francúzskej vojenskej misie v novučkom Československu, čo by si prial k svojmu sviatku. Oslávenec sa s obavami pozrel z okna vládnej budovy v Bratislave na jediný most ponad Dunaj a na jeho druhý breh. Ten ešte stále mala obsadený maďarská červená armáda. Šrobár si vzdychol a riekol: „Petržalku!“

Skutočne, počkali na bezmesačnú noc a v neskorých hodinách 14. augusta 1919 českí a slovenskí legionári a príslušníci Sokola s veliacimi francúzskymi dôstojníkmi pod rúškom hmly preplavili na pontónoch rieku a druhá časť vojakov, ktorí boli bosí, aby ich nebolo počuť, obsadili podmínovaný most. Potom spoločne bez jediného výstrelu zajali spiacu nepriateľskú posádku. Ani nie tak Šrobár, ale Bratislava a s ňou celá republika dostala do daru strategicky dôležité predmostie, rozšírené po druhej svetovej vojne o ďalšie tri obce. Nešlo o nejaký rozmar politika. Petržalka ako súčasť ČSR už bola nakreslená na mapách, ktoré schválila Parížska konferencia, akurát boľševici Bélu Kuna si nedali povedať.

Z dedinky pod Chočom do veľkého sveta

Ako sa dopracoval chlapec z dvanásťdetnej rodiny z dolného Liptova do takéhoto významného postavenia? Na post ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, čo vlastne znamenalo viesť vojnu proti Maďarsku a zároveň, čo bolo omnoho ťažie, začleňovať slovenské územie a jeho zväčša národne neuvedomelé obyvateľstvo do novovytvorené­ho štátu?

Vavro, či presnejšie Vavrinec Šrobár sa narodil pred 150 rokmi, 9. augusta 1867 v Liskovej neďaleko Ružomberka v katolíckej rodine obľúbeného dedinského richtára. V jeho rodnom dome, ktorý bol súčasne akýmsi strediskom verejného života obce, nedávno zriadili pohostinstvo s príznačným názvom U Šrobárov. Zato vo vynovenom kultúrnom dome mu chystajú pamätnú izbu.

Štefan Šrobár nechal po absolvovaní miestnej ľudovej školy svojich štyroch synov študovať (traja sa vydali na kňazskú dráhu). Vavro mal na piaristickom gymnáziu v Ružomberku problémy s učivom – nevedel po maďarsky. Pentu vychodil na nemeckom gymnáziu v Levoči, v stredoškolských štúdiách pokračoval v Banskej Bystrici, kde sa začalo prebúdzať jeho národné povedomie. Po dvoch rokoch sa však musel pre rozbroje s maďarskými študentmi vrátiť do Levoče, kde doučoval mladších gymnazistov, aby si privyrobil. Pre národné aktivity ho však obvinili z panslavizmu, nepripustili k ústnej maturitnej skúške a vylúčili zo všetkých stredných škôl v Uhorsku.

V knihe Z môjho života, vydanej roku 1946, spomínal: „Byť panslávom znamenalo odvahu, kus smelosti, vernosť k rodu. Pred úradmi a v spoločnosti pansláv bol považovaný za nepriateľa vlasti, nepriateľa štátu, bol vlastizradcom – teda človekom stojacim mimo zákona. Toho bolo slobodno urážať beztrestne. Tomu úrady neposkytovali ochranu. Pansláv bol taký tvor, do ktorého mohol každý kopať, urážať ho a spravodlivosti sa nedovolal.“ A Šrobár si maďarského šovinizmu veru zažil neúrekom.

V roku 1886 vďaka podpore priateľov dokončil gymnázium v Přerove. Tam sa zase trápil s českým pravopisom a najmä so starogréčtinou, z ktorej musel robiť reparát. Ale usilovnosť ho neopúšťala. Po maturite odišiel do Prahy študovať medicínu na Karlovu univerzitu. Veľmi dôkladne – jedenásť rokov.

V roku 1923 sa habilitoval v odbore sociálneho lekárstva na Univerzite Komenského v Bratislave a v roku 1935 dosiahol hodnosť univerzitného profesora, prednášal tu až do odchodu do penzie v roku 1937. Napriek jeho pomerne krátkemu pôsobeniu na lekárskej fakulte, od prvých dní to smerovalo k zriadeniu katedry sociálneho lekárstva a Ústavu sociálneho lekárstva. Ako lekár organizovaním Červeného kríža na Slovensku prispel k rozvoju zdravotníctva, k boju proti tuberkulóze a starostlivosti o zdravie detí.

Za študentských čias v Prahe spoluzakladal Českoslovanskú jednotu, zapojil sa do hnutia Omladina a pôsobil v spolku slovenských študentov – Detvan (dva roky aj ako jeho predseda), kde sa zoznámil s Matejom Benczurom de Jeszenova (neskôr známym spisovateľom Martinom Kukučínom), Jozefom Gregorom (Tajovským), Ladislavom Nádašim (Jégé), Milanom Rastislavom Štefánikom a s ďalšími budúcimi osobnosťami.

Vzorom sa mu stal profesor Masaryk

Z pedagógov si najviac obľúbil Tomáša Garrigua Masaryka a jeho filozofické prednášky. Osobne sa spriatelili, mladý Šrobár sa stal veľkým stúpencom profesorovho liberálneho pokrokárstva. Žiaľ až natoľko, že za najlepšiu cestu zblíženia Čechov a Slovákov považoval presadzovanie myšlienky jednotného československého národa. Tým si neskôr vyslúžil označenie za najtuhšieho čechoslovakistu na Slovensku. Dramatické udalosti počas druhej svetovej vojny ho síce priviedli k prehodnoteniu týchto stanovísk, zdôrazňoval nevyhnutnosť rovnoprávneho postavenia Slovákov v obnovenej republike. Vystríhal sa však používať výraz „dva národy“, radšej hovoril o českosloven­skom ľude.

Na jeseň 1899 si Šrobár najal v Ružomberku byt a rozbehol lekársku prax. Po pol roku povedal neveľmi nadšene pred oltárom áno dlhoročnej snúbenici z juhomoravského mestečka Strážnice Berte Kučkovej. Trojdetné manželstvo sa v roku 1925 skončilo rozvodom. Druhý raz sa oženil ako 79-ročný s vdovou po priateľovi MUDr. Ivanovi Hálkovi Lujzou Máriou, rodenou Klicperovou.

Popri liečení chorých sa stal dobrým publicistom, ba aj spisovateľom. S Jégém dokonca napísal satirickú divadelnú hru Ako sa u nás žije. Spolu s lekárom a politikom Pavlom Blahom na Masarykov podnet v roku 1898 založili v Skalici a až do roku 1902 vydávali časopis Hlas, ktorý dal pomenovanie novému hnutiu mladej slovenskej inteligencie.

Hlasisti v tomto mesačníku formulovali svoj literárny, politický, ekonomický a sociálny program na pozdvihnutie nášho ľudu z národnej poroby a biedy. Ostro kritizovali politiku Budapešti, ale aj pasivitu martinského vedenia Slovenskej národnej strany. Svoje nádeje na budúcnosť už neupínali na ruské samoderžavie, ale na čo najužšiu spoluprácu s bratmi Čechmi.

Po názorovej roztržke medzi dvoma priateľmi sa redigovanie časopisu presunulo už len na Šrobárove bedrá do Ružomberka. Na tlač išla nemalá suma z rozpočtu lekárskej ordinácie. Keď po dvoch rokoch počet odberateľov klesol na tri stovky, Šrobár sa rozhodol, že Hlas zastaví. Neskôr prispieval do Prúdov, programového periodika mladšej generácie uvedomelých Slovákov.

Za údajné poburovanie do väzenia

Roku 1906 Slovenská ľudová strana kandidovala doktora Šrobára vo voľbách za poslanca Uhorského snemu za Ružomberský okres. V kampani mu výdatne pomáhal tamojší populárny farár Andrej Hlinka. Šrobárovi chýbalo k víťazstvu necelých šesť desiatok hlasov. Pomsta maďarónov však nedala na seba dlho čakať. Oboch v júni uvrhli do väzenia v kaštieli svätej Žofie a koncom roka spolu s ďalšími trinástimi slovenskými aktivistami súdili v ružomberskom monsterprocese. Hlinkovi udelili za údajné poburovanie ľudu proti Maďarom dva roky a dva mesiace straty slobody, Šrobárovi rok. Odpykali si ich v segedínskom žalári. Tu sa Šrobár spoznal s viacerými politickými väzňami svätoštefanskej koruny, vrátane so zmieneným Bélom Kunom. Kým Hlinka dosť kostrbato prekladal z latinčiny do slovenčiny Bibliu, jeho spoluväzeň študoval Marxov Kapitál a pripravoval knihu o zdravovede.

V Segedíne sa jeho cesta s Hlinkom rozišla. Šrobára pobúrilo aj to, že sa rímskokatolícky kňaz po prepustení z väzenia ponižoval pred spišským biskupom Alexandrom Párvym, len aby mu vrátili ružomberskú faru. Stali sa politickými rivalmi. Kým v Hlinkovi sa prehlboval konzervativizmus, zo Šrobára bol čoskoro antiklerikál, vystúpil z rímskokatolíckej cirkvi na protest proti pomerom, ktoré v nej vládli, hoci bol naďalej veriacim.

V zmienenej knihe spomienok Šrobár o Hlinkovi píše: „Ako človeka som ho mal rád a boli sme spojení kmotrovstvom. Ale nemôžem sa nepostaviť proti tomu duchu, ktorým bol preniknutý jeho život. Proti duchu pomsty, zrady, chorobnej slávybažnosti, proti akémusi sadistickému smädu po krvi a cynizmu voči slabým a nešťastným. Opúšťal priateľov, nedržal slovo, vyhľadával zvady a v ľuďoch, ktorých očaroval rečami, prebúdzal tie najnižšie pudy: hnev, nenávisť a pomstu. Na týchto základoch budoval stranu a ešte aj dnes sa hlása, že národ má byť alebo by mal byť vedený v Hlinkovom duchu. Ak by sa táto snaha mala uskutočniť, slovenský ľud by sa dožil tragického konca v Európe medzi kultúrnymi národmi.“

Na tribúnach dramatického roka 1918

Počas prvej svetovej vojny žil s manželkou v Dolnom Kubíne. Udržiaval kontakty s Maffiou, hlavným orgánom českého domáceho odboja po odchode Masaryka do zahraničia. V máji 1917 cestoval cez Budapešť do Viedne a Prahy, kde sa v rozhovoroch s Antonínom Švehlom a ďalšími predstaviteľmi zasadzoval za zahrnutie Slovenska do pripravovaného štátoprávneho vyhlásenia českých poslancov. V Prahe sa zúčastnil s delegáciou na čele v Pavlom Országhom Hviezdoslavom aj na pamätných Divadelných slávnostiach, kde sa mohli presvedčiť o veľkom záujme Čechov o Slovensko.

Ako lekár a osvetár mal dobré vzťahy aj so sociálnymi demokratmi, už dávnejšie prispieval do Robotníckych novín, prednášal odborárom. Preto, keď chystali v roku 1918 prvomájové oslavy v Liptovskom sv. Mikuláši, celkom logicky ho požiadali o hlavný prejav. Na vyše dvojtisícovom zhromaždení na nádvorí pohostinstva Čierny orol (teraz je v budove stála muzeálna expozícia o dejinách poľovníctva a rybárstva v Liptove) žiadal právo na sebaurčenie národov i pre slovenský národ, všeobecné volebné právo, plnú tlačovú slobodu, osemhodinový pracovný čas a prvý raz verejne vyjadril vôľu vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Aby tieto slová nepočul slúžny, podľa dohody robotníci jeho pozornosť upútali hlasnou vravou.

Text rezolúcie, ktorú zoštylizoval Šrobár, uverejnili viaceré zahraničné noviny (čo bolo aj jeho zámerom). A to sa stalo dôvodom, aby ho 14. augusta opäť zatkli a internovali v maďarskom meste Cegléd, kde liečil srbských zajatcov. V polovici októbra Šrobára prepustili, ale on napriek policajnému dozoru odcestoval do búriacej sa Prahy. Ako jediný Slovák sa stal členom päťčlenného vedenia Národného výboru československého a spolu s ďalšími „mužmi 28. októbra“ – s Františkom Soukupom, Aloisom Rašínom, Antonínom Švehlom a Jiřím Stříbrným podpísal manifest Lide československý!

Vavro Šrobár sa znovu prejavil ako muž činu. Z poverenia Národného výboru 6. novembra „preberá“ ako predseda dočasnej vlády na Slovensku štátnu moc pred tisícovým oduševneným zástupom v Skalici, mestečku zaplavenom československými trikolórami. Ustanovením centrálnej vlády 14. novembra právomoc tej dočasnej automaticky zanikla. Šrobár sa vracia do Prahy, kde zaujíma post ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Politická situácia na Slovensku sa pre odpor Maďarov komplikuje, a tak ho 7. decembra vymenovali aj za plnomocného ministra pre správu Slovenska. Od 12. decembra jeho ministerstvo sídli v Žiline a po oslobodení Bratislavy prichádza 4. februára 1919 do hlavného mesta Slovenska, kde sa však vzhľadom na národnostné zloženie obyvateľstva dočkal chladného prijatia.

Krušné chvíle zažil aj 18. júna, keď o desiatej večer vstúpil do jeho izby generál Mittelhauser a požiadal ho, aby sa ani nevyzliekal, ale urýchlene odišiel s celým ministerstvom do Trenčína či Brna. Československé vojsko totiž ustúpilo od Nových Zámkov a cesta na Bratislavu je tým pre Maďarov voľná. Hlavné mesto zostalo nechránené. V tunajších fabrikách bolo okolo 20-tisíc organizovaných maďarských a nemeckých robotníkov, ktorí čakali na príchod vojsk Maďarskej republiky rád. 

Šrobár sa však rozhodol, že v meste na Dunaji zostanú a na front pošlú bratislavskú posádku. Čo sa aj podarilo.

Akurát, že hlavné mesto zostalo nechránené. V tunajších fabrikách bolo okolo 20-tisíc organizovaných maďarských a nemeckých robotníkov, ktorí očividne čakali na príchod vojsk Maďarskej republiky rád. Bokom by nezostali ani revanšisti, ktorí stále pokukovali na Budapešť či Viedeň. A tak vydal rozkaz, aby ihneď tisíc ľudí, predných osobností mesta a odborárov, eskortovali do Luhačovíc a iných moravských a českých miest. Stali sa vlastne rukojemníkmi.

 

Na titulnej fotografii:

Podobizeň Vavra Šrobára z roku 1899 v Ružomberku.

Autor: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice v Martine

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/437685-muz-ktory-ziskal-pre-slovensko-petrzalku/

Počet zobrazení: 33x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line