Odborník na etiketu Anton Bódis: Slušné správanie potrebuje čas

hlavná foto
Trvanie: 01.09.2017
Miesto: Denník PRAVDA
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Odborník na komunikáciu, vzťahy s verejnosťou a etiketu Anton Bódis hovorí, že v čase stúpajúcej agresivity v spoločnosti a dobe, keď sa chcú mnohí za každú cenu odlíšiť, slušnosť je ten najjednoduchší spôsob, ako dať o sebe vedieť a zároveň zmeniť svoje okolie. K téme sa v rozhovore s publicistom JAKUBOM PROKEŠOM v denníku PRAVDA vyjadruje ANTON BÓDIS, odborník na etiketu.

Slušnosť, pozornosť, úcta, ohľaduplnosť. Zdá sa to jednoduché. Tak prečo nie je?

Jednoduchá otázka, žiaľ odpoveď taká ľahká nie je. Slušnosť vo väčšine ľudí podľa mňa stále žije. Niekto ju aj dáva najavo, ale v iných iba vegetuje. Byť slušný sa dnes akoby považovalo za hendikep. Časť ľudí si totiž slušnosť mýli so slabosťou, a tú predsa oni nemôžu ukázať! Iní zase neprejavujú druhým pozornosť iba preto, lebo sa ponáhľajú. Treťou skupinou sú tí, ktorí naozaj nevedia, čo slušnosť, úcta k druhým a taktnosť znamenajú. Verím, že takých je okolo nás najmenej.

Aké chyby robíme najčastejšie a prečo?

Dalo by sa povedať, že čím častejšie sa v nejakej situácii ocitneme, tým častejšie v nej robíme chybu, ak nepoznáme správny postup. Keď sa k nevedomosti pridá aj nevôľa zistiť, aké je správne riešenie, či nechuť osvojiť si ho, potom máme okolo seba netaktných a neslušných.

Tvrdíte, že nedostatok slušnosti súvisí aj s pocitom, že nemáme na nič čas. Môžete to objasniť?

Sme ustavične v strese, jednostaj sa niekam ponáhľame. Mnohým sa žiaľ zdá, že plytvajú časom, keby sa napríklad predstavili tak, ako sa patrí. Vtedy si totiž treba pozorne vypočuť meno toho druhého a nahlas mu povedať to svoje. Lenže – to chce čas. Rovnako ako oprava vodovodu, príprava skvelej večere či namaľovanie krásneho obrazu. Prejavy úcty a preukazovanie slušnosti nie sú výnimkou.

Prečo to tak je? Azda sa už slušné správanie nenosí?

Zdá sa, že nie, a je mi to skutočne ľúto. Pritom slušným správaním sa v dnešnej dobe dá celkom dobre odlíšiť. Navyše to nič nestojí, ani to nebolí. Mnohí sa chcú od iných odlíšiť za každú cenu obliekaním či tetovaním, lenže dnes je potetovaný každý druhý a extravagantné oblečenie je už zajtra konzerva. Zato slušne sa správajúci človek bude osobnosťou aj zajtra, aj o rok. Pre okolie nie sú zaujímaví tuctoví jedinci, ale ľudia niečím výnimoční. Prečo nie slušne sa správajúci?

V čom je problém? Rodina? Škola? Spoločnosť?

Základ je v rodine. Čo ma v tejto súvislosti trápi najviac, sú mladí ľudia. Tínedžeri i mladí dospelí. Tí si uponáhľanú dobu a zamieňanie slušnosti so slabosťou odskákali najviac. Dieťa musí viesť k slušnosti rodič. Svojím príkladom, pretože rodič je jeho vzor a dieťa jeho zrkadlom. Podľa neho, či chce či nie, mnohé veci opakuje. Lenže akí sú dnes mnohí rodičia? V mylnej snahe nechať osobnosť dieťaťa, aby sa rozvíjala, nechcú ju ničím obmedzovať. Za potláčanie osobnosti považujú aj usmerňovanie správania dieťaťa v rámci mantinelov, ktoré si naša spoločnosť po stáročia budovala. Najväčšou chybou, priam zločinom, ale je, keď sa rodič dieťaťu nevenuje vôbec. Prenechá ho okoliu, sídlisku, ulici. Neuvedomujúc si, že za dieťa je zodpovedný.

A čo škola?

Zastávam názor, že moje dieťa nemôže k slušnosti vychovávať škola. Tá má iné poslanie. Škola má vzdelávať. Učitelia nemajú čas popri všetkom, čo musia robiť, ešte aj suplovať rodičov. Môžu im pomôcť, podporiť ich, ale nemôžu ich nahradiť. Žiaľ z nevychovaných detí nám dorastá čoraz viac mladých dospelých, ktorí si ani neuvedomujú, že ich správanie nie je v poriadku.

Nedostatky sú aj v našej spoločnosti…

Iste, najmä v tom, že takéto správanie toleruje. Spoločnosť je však len spoločenstvo ľudí a je výsledkom istého vývoja. No a akí ľudia dnes tvoria spoločnosť? Vo veľkej miere práve tí, ktorých som spomínal. Znova sa tak dostávame k rodine. Čím viac bude detí, ktoré nedostanú správnu výchovu v rodine, tým horšie na tom bude spoločnosť tolerujúca to, čo by nemala.

Mnohí si povzdychnú: V minulosti to bolo inak…

Áno, bolo… Lenže ľudia sú nepoučiteľní. V minulosti to bolo lepšie v tom, že starší mali väčšiu autoritu. Noblesa a elegancia sa prejavovala aj tým, že sa ženám zdravilo ruky bozkávam a páni si pri zdravení sňali klobúky. Ideálny svet ale nebol ani vtedy. Veľa vecí ľudia robili iba naoko. Keď to nebolo vidieť, veľmi slušní k sebe neboli. Ako príklad uvediem vzťah mužov k ženám. To, čo dnes voláme domáce násilie, bol kedysi akceptovaný model správania sa manželov k manželkám. Nechcem tým ale povedať, že dnes nie sme pokryteckí. Sme. Veľa vecí robíme inak a napríklad nepríjemné javy pomenúvame zjemňujúcimi eufemizmami. Často to, čo hovoríme, myslíme celkom inak.

Ako sa zmenilo správanie ľudí za posledné roky?

Čo je určite horšie ako v minulosti, je fakt, že sme sa prestali hanbiť. Keď sme mali v triede na základnej škole spolužiaka, ktorý sa nevedel vpratať do kože, učiteľka si zavolala jeho rodičov a oni sa za správanie svojho dieťaťa hanbili. Doma došlo k výmene názorov, často sa dostali k slovu aj remeň či varecha. Dnes sú bežní rodičia, ktorí sa za správanie svojich hulvátskych detí nielenže nehanbia, naopak, sú schopní pred všetkými vynadať učiteľke.

Čím to je, že v spoločnosti narastá zloba, nenávisť a agresivita?

Rastie z ustavičného stresu. Z neistoty. Najmä z obáv, čo prinesie zajtrajší deň. Preto stúpa aj počet psychicky chorých. Útek alebo útok, to je reakcia človeka na vonkajšie nebezpečenstvo. Televízia, noviny, internet – permanentný pocit, že je okolo nás viac a viac nebezpečenstiev číhajúcich na nás a našich blízkych. Kvapka po kvapke sa to v človeku zbiera. Tých, čo utečú, neregistrujeme, ale tých, ktorí útočia a sú agresívni, vidno hneď.

Ako sa teda brániť?

Dôležité je nebrať útok agresívneho človeka osobne. Pomôže, ak si uvedomím, že nie ja mám problém, ale on. Nevieme, aký mal ten človek deň, čo práve prežíva, prečo je agresívny. A práve preto, že dnes je agresivity čoraz viac, je príjemným zážitkom stretnúť človeka, ktorý nás poteší maličkosťou – pozdravom, úsmevom, podržaním dverí, daním prednosti pri nastupovaní do autobusu…

Úsmev však agresívneho človeka nezastaví. Dokonca ho môže ešte viac rozzúriť. Udržať si chladnú hlavu nie je ľahké.

Veru, nie je. Ja najčastejšie strácam trpezlivosť v aute, keď narazím na arogantného vodiča a často už aj vodičku. Žiaľ niektoré ženy, asi v snahe vyrovnať sa mužom, jazdia arogantnejšie, ako by dámam svedčalo. Ale aby som bol spravodlivý, nie je ich viac ako arogantných šoférov.

Čo vtedy robíte?

Odborníci radia rátať do desať. Potom sa vraj adrenalín vyplavený pri strete s arogantným človekom dá zvládnuť. Niekedy sa mi podarí dostať iba k číslu tri a vybuchnem. Inokedy zvládnem aj tú desiatku. Dôležité je, a to nemám z vlastnej hlavy, uvedomiť si, že keď sa nechám nahnevať, otvorím svoj zásobník energie a ten, kto ma nahneval, mi z neho odoberá. Ak si to uvedomím v momente, keď sa vec deje, nevypením. Veď moju energiu potrebujem pre seba, prečo ju míňať na niekoho, kto ma vytáča?

Vráťme sa na začiatok. Hovorí sa, že najdôležitejší pri stretnutí je prvý dojem. Prečo?

Odborníci zaoberajúci sa ľudským správaním zistili, že z celkového dojmu, ktorý urobíme na iných, prislúcha 55 % neverbálnej komunikácii. Obsah toho, čo hovoríme, tvorí iba 7 %. Iné výskumy dokazujú, že človek prijíma zrakom okolo 70 % vnemov a sluchom iba okolo 20 %. Preto keď niekoho stretneme prvýkrát, vnímame ho najskôr očami, oveľa menej ušami. Prvých desať sekúnd pritom rozhoduje, či spadne do priehradky zaujíma ma alebo nezaujíma ma. Za tento čas sa človek stačí akurát tak pozdraviť a azda i predstaviť. Prvé štyri minúty rozhodnú o deväťdesiatich percentách dojmu, ktorý na nás dotyčná osoba urobí. Myslím, že to máme v sebe ešte z čias praveku, keď sa okolo nás potulovali nebezpečné šelmy. Človek vtedy nemal veľa času na to, aby skúmal, akú má lev alebo medveď povahu. Musel sa bleskove rozhodnúť, či bude bojovať, alebo utekať!

Nie je to riskantné? Veď človek sa môže aj pretvarovať. To, aký je naozaj, môže vyplávať na hladinu až neskôr.

Máte pravdu. Tí, ktorí pretvarovačov odhalia skôr, majú výhodu. Väčšinu ľudí, ktorých stretávame, však nepotrebujeme poznať bližšie. Na rozhodnutie, či máte pred sebou leva, alebo nie, prvý dojem stačí.

Vo vašej knihe Nie som barbar – Etiketa pre každého, ktorú ste napísali spolu s Barbarou Štubňovou, uvádzate, že etiketa nie je zvieracia kazajka. Môžete to vysvetliť?

Etiketa nepopisuje všetky životné situácie. Je to nemožné. Dáva len základné odporúčania. Reálny život je aj o improvizácii. Etiketa je radcom, ako veci správne urobiť. Lenže to, ako ich napokon urobíme, je na nás. A hoci niekedy nepostupujete úplne predpisovo, ale vložíte do správania slušnosť a takt, okolie to akceptuje.

Jestvuje nejaká univerzálna zásada?

Ľuďom, ktorých učím, ako správne komunikovať, vždy zdôrazňujem, aby boli sami sebou. Hrať sa na niekoho, kým nie sme, veci len komplikuje a okolie to časom zistí. Pretvárka nás bolí – k človeku, ktorý nás skúsil obabrať, sa potom správame inak.

Sú ľudia so šarmom, s osobitým čarom, ktorým sme drobné prešľapy, ba aj hrubé faux pas, ochotní prepáčiť. Prečo?

Veľmi dôležité je zdravé sebavedomie, nie však arogancia. Taký človek dokáže vystupovaním ostatných presvedčiť, že sa správa podľa etikety, aj keď to tak nemusí byť. Naopak, neistý človek, ktorý sa pri podávaní rúk okúňa a nepozrie sa druhému do očí, môže robiť všetko správne, ale aj tak si ho zapamätáme ako čudného. Ani sebavedomie však nenahradí znalosti. Kto nepozná správny postup podľa etikety, levom salónov sa nestane.

Na druhej strane, byť veľkorysý k falošnému človeku, o ktorom od iných vieme, že nás ustavične ohovára a hádže nám polená pod nohy, asi tiež nie je správne. Čo radíte?

Už som spomínal, že ľudia si často mýlia slušnosť so slabosťou. Byť slušný, neznamená byť slabý. Ohováraniu sa nevyhneme. Azda ho môžeme trochu redukovať, ak si starostlivo vyberáme ľudí, s ktorými sa stýkame. Od podrazáka si držíme odstup, príliš sa mu neotvárame. Aj tak sa však k nemu môžeme správať slušne.

 

Na titulnej fotografii:

Anton Bódis.

Autor: Pravda, Robert Hüttner

 

CELÝ ROZHOVOR ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

 

https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/439689-odbornik-na-etiketu-slusne-spravanie-potrebuje-cas/

 

Počet zobrazení: 78x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line