Legenda Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča) v Banskej Štiavnici dodnes žije

hlavná foto
Trvanie: 19.09.2017
Miesto: Evanjelické lýceum
Mesto/obec: Banská Štiavnica
Štát: Slovensko

V minulosti Banská Štiavnica nebola známa iba svojimi baňami a banskými vynálezmi, cyklom vtipov o Náckovi a svojráznym mestským folklórom, ale aj evanjelickým lýceom (gymnáziom) povestným v celom bývalom Uhorsku. O príbehoch niektorých z jeho študentov a pedagógov pojednáva v eseji KAROL WLACHOWSKÝ,  spisovateľ a prekladateľ, veľký znalec slovensko-maďarských vzťahov a spoločnej historicko-kultúrnej "mapy", niekdajší riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti.

Lavice tohto školského zariadenia od jesene roku 1838 do nasledujúcej jari niekoľko mesiacov drel (no nezodral) aj Sándor Petőfi, lebo už od marca 1839 ako herecký elév hral štatistické roly v Peštianskom maďarskom divadle. Čas jeho pobytu v Banskej Štiavnici dokumentuje aj datovanie zachovaných štiavnických básnických prvotín. Podľa posledných hodnoverných literárnohistorických výskumov (Ferenc Kerényi) Sándor Petőfi v Banskej Štiavnici napísal štyri básne. Prvá štiavnická báseň Nevernici (A hűtelenhez), tvoriacej základný impulz pre vznik Mikszáthovej štiavnickej prózy Petőfiho legenda v Štiavnici (A Petőfi-legenda Selmecen), je datovaná 26. októbrom 1838 a posledná štvrtá báseň Zármutok () vznikla pred 15. februárom 1839. Vtedy geniálny maďarský básnický talent ešte nepoužíval básnické meno Petőfi. Pod štvorriadkovú báseň v pamätníku Lajosa Szeberényiho sa 19. januára 1839 podpísal ako Sándor Petrovich. Pravda, z Petőfiho krátkeho pobytu v Banskej Štiavnici nie sú ani také významné „literárne“ stopy, ako skôr jeho „neliterárne“ teatrálne výčiny, ktoré časom dostali aj krídla. Stali sa legendami, lebo ich zastierala aj hmla istého tajomstva.

V tejto podobe sa s nimi stretol aj Kálmán Mikszáth, ďalšia významná maďarská literárna osobnosť spojená nerozlučne s Banskou Štiavnicou. Od roku 1857 po niekoľkoročnom pobyte na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rimavskej Sobote navštevoval lýceum v Banskej Štiavnici až po maturitu v júli 1866. Roku 1863 do tohto mesta matka priviedla utiahnutého, bojazlivého a cintľavého školáka. Pre malého Mikszátha zo Sklabinej to bol naozaj veľký a zvláštny svet. Spočiatku si v novom, veľmi svojráznom, banskom aj meštianskom mestskom prostredí ťažko zvykal a nachádzal svoje miesto. Mal aj komunikačné problémy.

Dnes to znie už takmer neuveriteľne, ale v tom čase Banská Štiavnica bola z väčšej časti nemecká a okolie zasa skôr slovenské. Pritom hodno podotknúť, že Kálmán Mikszáth nevedel po nemecky a v slovenčine takisto neexceloval, a tak nemohol svoju chlapčenskú energiu šantivo vybíjať spolu so svojimi školskými rovesníkmi. Potvrdzujú to aj niektoré autobiografické fakty a motívy jednej z najvydarenejších štiavnických próz Kálmána Mikszátha Jarné púčky (Tavaszi rügyek). Postupne sa však vykľulo šidlo z vreca a zakrátko sa z neho stal veselý a huncútsky štiavnický výmyselník na podobu jeho samopašných kumpánov a spolužiakov. Dotiahol to až tak ďaleko, že sama matka musela prísť do Štiavnice zahladzovať jeho „kúsky“. Nejeden z takýchto prípadov roztomilo opísal v spomínanej novele Jarné púčky. Možno práve v atmosfére rozšantenej Banskej Štiavnice spolu s populárnymi vtipmi o Náckovi pustil korene a ustálil sa K. Mikszáthov neopakovateľný humor, taký neodmysliteľný z jeho próz nielen so štiavnickou tematikou.

V šantení však mal svojho predchodcu aj v budúcom básnikovi Sándorovi Petőfim. Pravda, s tým rozdielom, že zaňho rodičia nič nezahládzali. Roku 1838 po veľkej povodni na strednom území Uhorska, keď vyšli na mizinu, mali oveľa závažnejšie starosti. Alexander Petrovič si to vyriešil sám tak, že navždy zmizol z Banskej Štiavnice. Zostali po ňom iba štyri básnické juvenílie a najmä banskoštiavnická legenda o jeho prvej láske.

Legenda žije dodnes aj vďaka Kálmánovi Mikszáthovi. Škoda, že viac-menej len v maďarskom literárnom a kultúrnom prostredí. Lebo je súčasťou minulej, menej slovenskej a viac nemeckej a maďarskej, ako aj súčasnej, výlučne slovenskej Banskej Štiavnice. V kultúre predsa nie sú hranice, iba historický čas, ktorý určuje jej charakter. A ten bol v Banskej Štiavnici multikultúrny. Na to by sa nemalo zabúdať.

Je to vhodný záchytný bod aj pre súčasných neslovenských návštevníkov a milovníkov Banskej Štiavnice, no najmä pre nadšencov literárneho odkazu minulosti, keď pre príjemcu diela ešte nebol problém, v akom jazyku vzniklo. Ale je to problém novodobých partikulovaných etnických spoločností, ktoré sa akosi zdráhajú zbližovať aj v sceľovanej Európe. Kálmán Mikszáth a obklopujúci ho svet také niečo nepoznal. Dobre by bolo vrátiť sa k jeho poznaniu. Vari by sa stalo niečo zlé alebo horšie, ako bolo a je?

K. W.

 

 

Kálmán  Mikszáth (1847-1910)

Petőfiho legenda v Štiavnici

Ešte i ja som poznal úbohého starca. Bol veľmi zošúverený, trochu bol aj nahluchlý a už ani neveľmi videl. Žil už len kvôli Horatiovi a červenému vínu. To boli jeho posledné lásky.
Nikto by o ňom nebol povedal, že voľakedy v sekunde prichýlil Sándora Petőfiho. Pritom chudák jedine tým je pamätný. Milióny ľudí, ktorí uznali básnika za veľkého, zostali bez mena, lebo mali pravdu, iba jemu zostalo meno, keďže ho neuznal. Predsa je len menší výkon nemýliť sa!

Vtedy som ešte nechodil do kaviarne Kammon[1], kde povedľa mňa sŕkajú kapucínera ozajstní živí básnici, ktorých nikto nepokladá („už“ alebo „ešte“) za veľkých, lebo všetci si na nich zvyknú. Tak sa však zdá, že sami si nikdy nezvyknú jeden na druhého.

Keď večer sadol na svojrázne mesto, keď šero pohltilo veľké kamene a zaplnilo desivé bralá, ak sa hrboľatá, zhrbená zem premenila na čiernu rovinu, knísali sa šuštivé tiene, začali sa vznášať koruny stromov a noc sa naplnila pomyselným bzukotom, vtedy som si myslel, že vidím básnika, ako sa v plášti mihne s lýrou pod pazuchou. Lebo básnikov som si predstavil tak, ako ich zobrazujú sochy. Čo som vtedy ešte mohol vedieť o tom, že najšťastnejší sú vtedy, keď v Malej fajke zajedajú roštenku na cesnaku?

Starý komornícky hajdúch, u ktorého býval za svojich študentských čias Alexander Petrovič, nám veľa rozprával o ňom, prirodzene, znevažujúco. Nijako mu nešlo do hlavy, prečo ho tak zvelebujeme. Čo teda vykonal, keď ho majú za takého veľkého? Písal básne? Je to potom taká veľká vec, o čom sa oplatí toľko hovoriť? Keby bol vykonal to, čo urobil on, keď bol husárom, že spomedzi dvadsiatich chlapov vyslobodil svojho nadporučíka. To bol teda ozajstný čin.

Hajdúch sa volal Ján Surina. Býval na kopci nad lýceom. Vždy sa uňho ubytúvalo veľa študentov a najčastejšie si na nich spomínal zhruba len tak ako valach na svoje ovce, že jedna je šeredná, druhá krivorohá, strakatá, biela, vráskavá. Pán Ján Surina si spomínal na Petroviča ako na chlapca s „kyslou tvárou“.
On mu hovoril len takto. Povedal, že bol taký naozaj nespútaný a neokrôchaný chlapec s komediálnymi sklonmi. No popri všetkej vážnosti zavše ho posadol diabol šantivosti. Napríklad raz niekde zohnal malý vrták a najdôležitejšou vecou preňho bolo prevŕtať všetky zinkové taniere pani Surinovej, ktoré sa ako ozdoba pekne ligotali na polici pre misy poskladané jeden na druhom.

Ján Surina nespomenul nijaký zaujímavý literárny fakt. Spomínal si len na to, že chlapec už vtedy bol veršikárom.
Nuž, ale to sme aj sami vedeli. Veď tam boli všetky záznamy zo Samovzdelávacieho krúžku a aj ročenka, do ktorej básnik vlastnoručne vpísal básnickú prvosienku Nevernici. Každý súci študent ju vedel naspamäť.

Napokon vedel toho ešte aj viac; vedel, komu Petőfi napísal túto báseň s trpkým tónom, v ktorej sa už prejavuje oheň a sila, skrátka, stopy levích pazúrov; vedeli sme to všetci, Petőfiho legenda prechádzala z generácie na generáciu, každé študentské pokolenie ju uchovalo pre nasledujúce. Jedno je isté, že sa z nej nestratila ani odrobinka, ak ju len k nej nepridali.

Nuž, starý učiteľ mal pôvabnú sestru Marišku Surinovú. To bola tá „vierolomnica“. Mala veľké modré oči, nádherné svetlé vlasy, tak o nej hovoria staré Štiavničanky. Ale kedy to bolo! Ja som v nej stretol už iba ZirzabelluLengenádfalvayovú! Chudé, zoschnuté, chorľavé stvorenie, ktoré iba v očiach malo cit a pôvab.
To bola láska mladého Petőfiho.

Statočný učiteľ okrem Horatia a červeného vína predtým mal ešte aj tretiu vášeň: botaniku.

Zavše namiesto vyučovacej hodiny vzal so sebou do prírody celú triedu, ba aj sestru. Dievčina mala poetickú letoru, čo vysvetľuje jej záľubu ku kvetom a bylinám, ako aj to, že počas týchto prírodopisných výletov medzi týmito dvoma príbuznými dušami vzklíčila istá náklonnosť, ktorá sa pri jednej príležitosti prejavila aj slovami.
Bolo to najšťastnejšie, najmilšie obdobie Petőfiho mladosti, ale spôsobilo aj tento zvrat v jeho osude.
Mariška so svojou tetou si pozrela všetky divadelné predstavenia a chcel tam byť aj Alexander, hoci školský poriadok prísne zakazoval návštevu divadla.
Ale čože je pre lásku školský poriadok?
Náš Alexander nepoznal nijaké prekážky, bol každodenným návštevníkom divadla, rozpredal svoje šaty, aby mohol ísť na predstavenie, ba Tálii obetoval aj školné, ktoré mu posielali rodičia.

Jeho položenie bolo čoraz väčšmi skľučujúce, keď sa jedného dňa dozvedel, že Mariška Surinová sa zasnúbila s lesníkom Kachelom.
Táto správa spôsobila mladému Petrovičovi šialený bôľ a ako „zlosyn dediny“ ešte raz chcel vidieť podľa jeho mienky neverné dievča.
V divadle ju dovtedy nikdy neoslovil, iba z kúta sa na ňu slastne opojený, zamyslený pozeral ako na nejakú vidinu; teraz sa však sotva vedel dočkať konca dejstva, odvážne pristúpil k dievčine, ktorá sedela vedľa tety.
– Slečna, oklamali ste ma!
– Ja vás? – začudovane sa opýtala malá Mariška.
– Povedali ste mi, že nikoho neľúbite a povzdychli ste. Pripustili ste, že ten povzdych platil pre mňa. Oklamali ste ma a pohŕdam vami.
A nato odbehol.
Výstup, ktorý v ten večer vyvolal verejný škandál, tetka dala na vedomie aj pánom učiteľom. Položenie Alexandra Petroviča v Štiavnici začalo byť čoraz väčšmi neúnosné; jeho materiálne pomery práve tak ako duša boli rozvrátené.

Vtedy napísal báseň Nevernici. Každý vedel, že ju adresoval Mariške a potom sa ešte dlho hovorilo o tom, ako raz len bez stopy zmizol z mesta, aby sa ta nikdy viac nevrátil.
Nevedno, či ešte dlho spomínal na Marišku alebo dolnozemská Žužika mu zakrátko vytlačila štiavnický ideál zo srdca, ale jedno je isté, že Mariška si v pamäti navždy uchovala veľkého básnika. Manželstvo jej vypálilo nešťastne, s mužom sa rozviedla, žila osamelým životom a oddávala sa spomienkam mladosti.
Osud ma s ňou zviedol dokopy dva razy. Zakaždým sme v reči spomenuli jej slávneho nápadníka. Naposledy, keď už bola veľmi chorá, prihovorila sa mi roztraseným hlasom, keď práve bolo na tapete, či Petőfi zomrel alebo nie[2]. (Zapodievala sa tým aj tlač. Albert Pákh[3] v Nedeľných novinách na túto tému inicioval veľký výskum.)
– Čítali ste slávnu báseň, ktorú mi napísal Petőfi?
– Áno, čítal.
– Nuž, ak ste ju čítali, pamätáte sa na jej záver?
– Prirodzene: „Zazrieš prach svojej vernej múzy.“[4]
– To je ono, – povedala a zaligotali sa jej oči. – Od istého času mám fixnú ideu, že ja, jedine ja môžem nájsť jeho hrob. Čo si myslíte? – obrátila sa na mňa ľútostivým hlasom.
– Čo by som si myslel. Verím v predtuchu.
– Petőfinebol iba básnik, bol viac, bol prorok! – povedala, v posteli sa vzoprela na lakte a červeň zaliala jej bledú, záhrobnú tvár. – On, čo predpovedal revolúciu, opísal vlastnú smrť, napísal, on musel napísať aj to, kto uvidí jeho popol.
– Môžete mať pravdu, pani.
– Keby som vládala, keby som nebola taká slabá, ak ešte raz budem pri sile, pohľadám ho… usmievate sa… neveríte… pritom ho celkom určite vyhľadám.
Zakrátko ho aj vyhľadala – niekde na druhom svete.


1. Kaviareň Kammon (Kammon Kávéház) – Otvorili ju roku 1852 v Ulici Lajosa Kossutha č. 3 na mieste domu, v ktorom predtým bola Landererova a Heckenastova tlačiareň. V nej vytlačili azda najznámejšiu, najslávnejšiu a najúčinnejšiu revolučnú báseň Sándora Petőfiho Nemzeti Dal (v slovenskom preklade Jána Smreka pod názvom Pieseň národa). Kaviareň mala meno podľa majiteľa talianskeho pôvodu Floriána Kammona. Spočiatku sa tam schádzali predovšetkým študenti, neskôr, po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní, to bolo populárne miesto schôdzok opozičnej inteligencie, spisovateľov, politikov, výtvarníkov a advokátov. Medzi stálymi návštevníkmi okrem Kálmána Mikszátha boli básnici János Vajda a Gyula Reviczky, prírodovedec Ottó Hermann, maliar Mihály Munkácsy a i. V 90. rokoch 19. storočia bola známa pod názvom Néreyho kaviareň (Nérey Kávéház). Roku 1900 definitívne zanikla.

2.  Albert Pákh (11. marec 1823, Rožňava – 10. február 1867, Pešť), spisovateľ a redaktor, rovesník a blízky priateľ SándoraPetőfiho. Zoznámili sa v rokoch 1842-1843 na kalvínskej vyššej škole v Debrecíne. Od jesene 1846 do júna 1847 bývali v spoločnom peštianskom podnájme. Zdokumentovaný je však fakt, že 13.júna 1847 sa SándorPetőfi ubytoval v prícestnom hostinci zvanom K bielemu koňovi na Kerepešskej ceste (od roku 1906 Rákócziho triede), v prestavanej budove dnešného Slovenského inštitútu v Budapešti, podľa písomného záznamu preto, lebo narýchlo už nebolo lepšie miesto. Albert Pákh bol populárnym autorom humoresiek a poviedok zo života pešť-budínskej spoločnosti. Uverejňoval ich pod pseudonymom Albert Kain. Záslužná je jeho redaktorská práca v časopisoch Nedeľné noviny (Vasárnapi Újság) a Politické novinky (Politikai Újdonságok) Oba časopisy výrazne prispeli k vtedajšiemu rozmachu literárneho života a rozširovaniu novej meštianskej čitateľskej základne.

3.  Najskôr ide o rečnícku otázku. Je založená na ďalšej petőfiovskej legende, podľa ktorej nezomrel 31. júla 1849 vo Fehéregyháze (dnes Albesti v Rumunsku), ale padol do ruského zajatia a neskôr skončil život ďaleko na Sibíri. Ani posledné výskumy koncom 20. storočia nič nezmenili na povahe tejto legendy, keďže sa vedecky potvrdilo, že údajná identifikovaná Petőfiho kostra je ženská. Legendy však kolujú aj okolo dňa a miesta narodenia SándoraPetőfiho, lebo písomne je doložený iba dátum a miesto krstu v evanjelickom kostole dňa 1. januára 1823 v Malom Kereši.

4. Posledný šiesty verš básnickej juvenílie Sándora Petőfiho Nevernici (A hűtelenhez). Báseň sa skladá zo šiestich šesťriadkových strof. Poslední slovenskí prekladatelia poézie Sándora Petőfiho do slovenčiny v 20. storočí, Emil Boleslav Lukáč a Ján Smrek, sa vyhli prekladu tejto básne. Koniec koncov celkom opodstatnene, lebo ide naozaj o básnickú prvotinu, ktorá má predovšetkým mimoliterárny význam, a ten spomínaných básnikov-prekladateľov nezaujímal. Účelový preklad záverečného fragmentu básne vyhotovil K.W.

Preložil a sprievodné texty napísal: KAROL WLACHOWSKÝ


Ľudové noviny,

Portál Slovákov v Maďarsku, 22. jún 2012, http://www.luno.hu

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 50x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line