Peter Weiss: Česi a Slováci? Vo svete sme výnimočný prípad

hlavná foto
Trvanie: 25.09.2017
Miesto: Denník Pravda
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Pred 25 rokmi vo voľbách do SNR zvolilo Stranu demokratickej ľavice pod vedením jej predsedu Petra Weissa 453 203 občanov (14,7 percenta). Bolo preto kľúčovým, že zmodernizovaná ľavica vtedy podporila zvrchovanosť Slovenska a vznik Ústavy SR. Dnes, necelé štvrťstoročie po rozdelení ČSFR, je Peter Weiss veľvyslancom SR v Prahe a zdôrazňuje:,,Naj­dôležitejšie je ukázať občanom Slovenskej aj Českej republiky, že československý štát bol pre obe veľká hodnota. Že niečo vo svete znamenal a aj 25 rokov spolupráce po pokojnom ústavnom rozdelení federácie bolo vynikajúcich." Rozhovor s Petrom Weissom vychádza v denníku PRAVDA rámci cyklu Príbeh Slovenska – 25 rokov. S Petrom Weissom sa zhovárali publicisti VLADIMÍR JANCURA a TINA ČORNÁ.

Muselo sa Československo rozdeliť?

Toto rozhodnutie nespadlo z neba. Tým, ktorí sú s ním dodnes z rôznych dôvodov nespokojní – ukázala to i diskusia k 25. výročiu začatia politických rokovaní o rozdelení ČSFR, ktorú som mal možnosť sledovať v Prahe, možno pripomenúť povzdychnutie filozofa a chartistu Milana Šimečku, Čecha dlho žijúceho na Slovensku, ktorý sa po Novembri stal poradcom prezidenta Václava Havla, v príhovore pre Československý rozhlas ešte v roku 1990:

„Koľko sa premrhalo príležitostí postaviť česko-slovenské vzťahy na moderný európsky základ spolužitia. Kde sme už mohli byť: slovenský pocit života v českom tieni na byrokratickom poručníkovaní mohol už byť dávno prekonaný, pocit slovenskej národnej identity vyplnený a tak ďalej. Mohli sme tu stáť v Európe ako dva rovnocenné národy, s rovnocenným sebavedomím, s pocitom, že si nemáme čo závidieť a že všetko, čo sa medzi Slovákmi a Čechmi odohráva, môže byť obohacujúce. Osud Československej republiky sa ocitol v rukách vládnucich politických elít, ktoré vzišli z prvých demokratických volieb na jar roku 1990."

Skvelý slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták poukázal na to, že vzhľadom na priaznivú medzinárodnú situáciu na ne doliehalo minimum tlakov a obmedzení a pre politické kroky mali otvorený priestor. Konštatoval: „Samozodpovednosť bola najvyššia, aj v porovnaní s donedávna najpriaznivejším obdobím po roku 1918. Preto aj posudzovanie ponovembrových politických elít zo zorného uhla, ktorý je pre rôznosť historických podmienok prevratu najspravodlivejší, teda ako využili dané možnosti – bude asi najprísnejšie… manévrovací priestor na ospravedlňovanie typu ,menšie zlo' je minimálny… November dejiny nepísal, ale otvoril… Otvoril priestor aj v inom zmysle: že ciele nie sú stanovené ako pevné a mocou sankcionované hranice, ale ako neustále diskutované inovácie.“

Historik Jan Rychlík vo svojej dôkladnej monografii Rozdělení Československa 1989 – 1992 konštatoval, že „sa v česko-slovenských vzťahoch neobjavilo nič, čo by už v nejakej podobe nebolo nastolené v minulosti, najmä v roku 1968“. To je základ odpovede tým predstaviteľom vtedajších vládnucich politických elít a ich priaznivcom, ktorí aj po 25 rokoch vyslovujú nespokojnosť s tým, že sa spoločný štát rozdelil.

Václav Havel v mene Občianskeho fóra, ktoré sa stalo dominantnou politickou silou a vo voľbách v ČR dosiahlo nadpolovičný počet mandátov vo Federálnom zhromaždení i v Českej národnej rade, hneď na začiatku novembrových udalostí v posolstve slovenskému národu, nahovorenom na magnetofónovú pásku, vyslovil nádej, že „federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu, a že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, … ktorých priateľstvo bude skutočne autentické“.

Volebný program víťaznej VPN bol jasný: „Zastávame stanovisko, že pôvodnou, základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – zatiaľ čo suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou. Obe národné republiky si majú spravovať svoje záležitosti samy, pričom vo federálnej právomoci ponechajú úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období aj niektoré ďalšie nevyhnutné, presne dohodnuté funkcie. Cieľom nášho modelu sú silné republiky, kompetenčné republikové vlády a parlamenty.“

Tieto programové tézy nedokázali vládne koalície ani za dva roky po voľbách, po nekonečnej sérii rokovaní na hradoch a zámočkoch, pretaviť do dohody o „autentickej federácii“, do schválenia – vyše 20 rokov podľa ústavného zákona o česko-slovenskej federácii meškajúcich – národných ústav a do prijatia novej federálnej ústavy.

Prečo nedošlo k dohode?

Detaily príčin tejto nedohody sú v odbornej literatúre podrobne opísané. Martin Bútora, jeden zo zakladateľov VPN a poradca prezidenta Havla, zovšeobecňujúco konštatoval: „Protagonista revolúcie, Občianske fórum, nemalo koncepciu česko-slovenského vyrovnania, riešenia slovenskej otázky. Kontakty českého disentu so Slovenskom boli skromné, orientácia v slovenskej problematike a situácii bola nedostatočná.“

Okrem toho, vládnuca VPN sa rozdelila, a to aj pre odlišné vnímanie realizácie jej štátoprávneho programu, a stratila tak politickú silu na jeho presadzovanie voči OF a neskôr ODS a ODA. Možno dodať, že nepripravenosť reformátorskej politickej elity riešiť problém rovnocenného postavenia dvoch súčastí spoločného štátu sa v porovnaní s rokom 1968 zopakovala, ibaže s oveľa väčšou intenzitou.

A to aj napriek generačnej skúsenosti z česko-slovenského obrodného procesu, že túto otázku neradno podceňovať. Ukázalo sa, že podobne ako v roku 1968 sa vládnucimi elitami opäť oddeľovali či dokonca stavali proti sebe otázky demokratizácie a transformácie na jednej strane a otázky reformy štátoprávneho usporiadania na druhej strane ako čosi, čo je menej dôležité, čo nie je súčasťou demokratizácie, a preto môže počkať. Dalo by sa citovať množstvo dobových vyjadrení v tomto zmysle.

Ako vnímali spory o reformu štátoprávneho usporiadania občania?

Na začiatku roku 1990 preferovala transformáciu po bývalom režime zdedenej federácie na federáciu autentickú jasná väčšina občanov vtedajšej Slovenskej republiky. To sa dá potvrdiť dobovými výskumami verejnej mienky. Počas rokovaní o novej podobe spoločného štátu, o novom štátoprávnom usporiadaní medzi Českou republikou a Slovenskou republikou sa preferencie občanov v oboch republikách vyvíjali a zároveň ovplyvňovali konanie politických elít.

Výskum uskutočnený pred voľbami v roku 1992 ohľadom predstáv občanov oboch štátov o budúcom štátoprávnom usporiadaní priniesol takéto údaje: V Česku 29 percent respondentov preferovalo unitárny štát, teda Československo bez federácie, s jednou vládou a jedným parlamentom. Dvadsaťjeden percent českých občanov bolo za spolkové usporiadanie, teda, že by sa vytvorili regióny, ako sú v Rakúsku alebo Nemecku.

Zrejme za tým bola túžba posilniť postavenie Moravy a Sliezska v rámci ČR. Nebola by to teda federácia národných štátov, ale územných celkov. Inak povedané, polovica českých občanov odmietala federáciu alebo ju odmietala na národnom princípe. Iba dvadsaťosem percent českých občanov bolo vtedy za federáciu – najskôr za zachovanie tej jestvujúcej, ktorá už na Slovensku nevyhovovala, 5 za konfederáciu a 13 percent bolo už vtedy za vznik dvoch nezávislých štátov.

A Slovensko?

Na Slovensku bolo za unitárny štát 11 percent ľudí. Dnes sa zabúda na to, že táto časť ľudí, ktorí vtedy presadzovali zachovanie spoločného štátu, bola za Československo, ktoré by bolo defederalizované! Za spolkovú republiku bolo šesť percent Slovákov, za federáciu 26 percent a 31 percent bolo za konfederáciu. Za dva nezávislé štáty bolo 18 percent.

Teda toľko, ako bolo spolu na Slovensku zástancov zrušenia vtedajšej federácie národných republík. Je zaujímavé, že táto skupina ľudí sa politickými analytikmi doma ani v zahraničí, ani vtedy, ani dnes, nikdy nepokladala za nositeľa problému v zápase o obnovu spoločného štátu na autentickú federáciu, ktorý sa vyhlásil hneď po Novembri!

Od roku 1991 sa jej početnosť pohybovala v rôznych výskumoch od 11 až do 16 percent. Tvorili ju predovšetkým voliči vtedy vládnucich pravicových strán, ktorí sa tak vlastne stali takpovediac domácou, slovenskou brzdou demokratizácie federácie, hoci sami seba zaraďovali medzi najsilnejších zástancov demokratizačných a transformačných zmien a najhlasnejšie volali po zachovaní spoločného štátu a dožadovali sa a referenda o jeho rozdelení.

Ako problémoví sa vždy prezentovali iba slovenskí independentisti?

Iste, na tých sa ako jediných zvaľovali spory o štátoprávne usporiadanie… Málokto si pritom už dnes spomenie na jeden výskum z novembra 1992, v ktorom sa za rozdelenie federácie pod vplyvom vtedajšej atmosféry vyjadrilo väčšie percento občanov ČR ako SR.

„Napriek tradovaným povestiam o prevažujúcej slovenskej túžbe po samostatnosti,“ napísali českí sociológovia Jan Červenka a Paulína Tabery, „je zrejmé, že pokiaľ v dobe delenia federácie niekde tieto tendencie prevažovali, boli to české kraje, a nie Slovensko.“ Slovenský separatizmus si počas dvoch rokov od prvých demokratických volieb v júni 1990 vlastne udržiaval stabilnú podporu od zhruba 10 do 15 percent, okolo volieb podľa uvádzaného výskumu dosiahol až 18 percent. Zato v roku 1992, najmä po voľbách, dramaticky narastal český separatizmus, keď v októbri 1992 „vystrelil“ až na 31 percent.

Ako však vidíte, v názore na podobu spoločného štátu boli nezlučiteľné rozdiely. Nešlo teda iba o problém politických elít. Tie reprezentovali názory svojich voličov. Aj preto je ťažké určiť nejaký konkrétny bod v čase, keď ešte bolo možné federáciu „zachrániť“. V každom prípade sa však nedá súhlasiť s dnes priam módnym, ale krajne zjednodušujúcim názorom, ktorý pripisuje zodpovednosť za rozdelenie spoločného štátu dvom mužom – Vladimírovi Mečiarovi a Václavovi Klausovi, ktorí o osude spoločného štátu údajne definitívne rozhodli za dve hodiny pod stromom v brnianskej vile Tugendhat.

Toto rozhodnutie nespadlo z neba. Faktorov rozdelenia ČSFR je tak veľa, že by sme už mali opustiť posudzovanie týchto udalostí spred 25 rokov v kategóriách viny a prenechať analýzu záujmov a ideologických konceptov, ktoré stáli za motiváciami konkrétnych politických síl, historikom.

V súvislosti s významnými výročiami, ktoré si budeme pripomínať v roku 2018 – 25 rokov od osamostatnenia sa českej a slovenskej štátnosti, 50. výročie obrodného procesu, ktorý vošiel do povedomia svetovej verejnosti ako Pražská jar, a 100. výročie vzniku Československej republiky – bude na vedecké diskusie na túto tému veľa priestoru.

Ako vnímate rozdelenie ČSFR v medzinárodnom kontexte?

To je dobrá otázka. Na jednej strane, ako to vyplýva z podmienok a dynamiky debát o štátoprávnom usporiadaní, ktoré som sa pokúsil naznačiť, len ťažko možno hovoriť o fatálnom predurčení rozdelenia spoločného štátu. Je výsledkom rozhodovania sa konkrétnych politických síl v danom čase. Na druhej stane je nepochybné, ako na to upozornil britsko-americký historik Tony Judt, že „oslobodená od komunizmu prešla východná Európa druhou, ešte neobyčajnejšou transformáciou. V priebehu 90. rokov z mapy kontinentu zmizli štyri existujúce štáty (Sovietsky zväz, Socialistická federatívna republika Juhoslávia, ČSFR a NDR – tá sa ako jediná pripojila k inému štátu – NSR, a nie oddelila) a zrodilo alebo zresuscitovalo sa štrnásť nových…

Nie je však náhoda, že išlo o posledné multietnické štáty v regióne“. Podobne už spomínaný Ľubomír Lipták v posledný deň existencie ČSFR napísal: „Všeobecná tendencia je vytváranie národných štátov na troskách impérií, a to buď v momente rozpadu… alebo s istým odkladom …ako …následnícke štáty Juhoslávie a Česko-Slovensko…

Roku 1914 bolo na svete 44 štátov, dnes ich je 180,“ napísal vtedy slovenský historik. (Dnes ich už je v OSN 193.) A pokračoval, „teda ak to niekomu psychicky pomôže, sme ,v trende' nielen európskom, ale aj svetovom“.

Americký expert na medzinárodné vzťahy George Friedman situáciu opísal takto: „Na Východe sa po páde Berlínskeho múru a kolapse Sovietskeho zväzu vynorila z temnôt celá séria suverénnych štátov.

To bol bod, v ktorom Európa opätovne získala svoju stratenú zvrchovanosť, ktorú sa doteraz namáhavo pokúšala definovať.“ Aj keď dôvody, ktoré prispievali k tomuto trendu, treba skúmať per partes vo všetkých zložených štátoch, ktoré sa rozdelili či dokonca rozpadli – to nie je prípad ČSFR a vždy som odmietal reči o „rozpade“ federácie či spoločného štátu – nesporným faktom je, že začiatkom 90. rokov sa rozdelili všetky tri federácie zložené (dominantne) zo slovanských štátov – ZSSR, SFRJ i ČSFR.

Aj keď vonkajšie a vnútorné príčiny týchto procesov nemožno mechanicky porovnávať, jedna vec musí byť každému analytikovi jasná – myšlienka slovanskej vzájomnosti ako integračného či dokonca štátotvorného faktora sa ocitla v takej hlbokej historickej kríze, že ju nie je možné využívať ani ako pomocnú ilúziu, že existuje nejaká alternatíva k integrácii stredoeurópskych štátov do Európskych spoločenstiev.

Tu je namieste tiež pripomenúť, že práve keď sa delili spomínané federácie v postsovietskom priestore, Európske spoločenstvo sa začalo pretvárať na Európsku úniu a stávalo sa uznávanou svetovou hospodárskou i politickou mocnosťou. A tak nemôže nikoho prekvapiť, že sme sa s Českou republikou opäť stretli v EÚ.

Čo vtedy vás osobne presvedčilo, že spolužitie v rámci federácie už nie je ďalej možné a že ak sa to nemá skončiť zle, treba sa pokojne rozísť?

Krach rokovaní v Milovách vo februári 1992. Jeho príčiny vo viacerých štúdiách detailne rozoberá nedávno zosnulý slovenský historik Jozef Žatkuliak.

Kompromisný návrh Milovskej zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania totiž nakoniec neobsahoval pojem „federácia“, ba ani formuláciu, že zmluva sa stáva trvalým prameňom práva podľa návrhu slovenskej reprezentácie. Druhá hlava návrhu zmluvy obsahovala posilňujúce kompetencie spoločného štátu a jeho orgánov.

Predstavitelia VPN teda ustúpili od svojho štátoprávneho programu. V podstate už nemalo ísť o štátnu zmluvu medzi republikami ako základu ČSFR. Z uvedených dôvodov Predsedníctvo SNR neschválilo dňa 12. februára Návrh zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu z Milov pomerom hlasov 10 : 10, pričom rozhodujúcu úlohu zohralo, že súhlas nedali reprezentant VPN Milan Zemko a reprezentant SDĽ Milan Ftáčnik.

ČNR schválila zmluvu 11. februára, pričom niektoré české politické sily vzniesli výhrady voči článku „1“ zmluvy, keď chceli pristúpiť len na zmluvu bez právnej záväznosti a malo ísť len o zmluvu medzi národnými radami, a nie medzi SR a ČR. Český parlament neprijal ani princíp (následnej) ratifikácie zmluvy národnými radami. Vlastne sa odmietlo „zdola“ potvrdiť to, čo sa „zhora“, z vôle Národného zhromaždenia unitárneho Československa vložilo do ústavného zákona o československej federácii (27. októbra 1968), ktorý posilnil postavenie Slovákov a ich práva v rámci spoločného štátu a oneskorene tak realizoval štátoprávny program Slovenského národného povstania.

V jeho preambule sa uvádza: „My, národ český a slovenský, vychádzajúc z poznania, že naše novodobé dejiny sú preniknuté obojstrannou vôľou žiť v spoločnom štáte; uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života; presvedčení, že dobrovoľné federatívne štátne spojenie je zodpovedajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť, avšak aj najlepšou zárukou pre náš plný vnútorný národný rozvoj i pre ochranu našej národnej svojbytnosti a zvrchovanosti; reprezentovaní svojimi zástupcami v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade, sme sa dohodli na vytvorení československej federácie.“

Jednoducho na potvrdenie originality národných republík ako tvorcov spoločného štátu z vlastného slobodného rozhodnutia nebola vtedy politická vôľa. Chápanie národno-štátnych záujmov v transformácii spoločného štátu politickými subjektmi na českej i slovenskej strane sa teda výrazným spôsobom rozchádzalo a nevidel som šancu, že môže medzi nimi dôjsť k dohode. Rozhodnutie sa ponechalo na voličoch, ktorí dali dominantnú podporu štátoprávnym predstavám HZDS na Slovensku a ODS v Česku.

Myslíte si, že keby voľby 1992 dopadli ináč, tak sa iným volebným víťazom na slovenskej i českej strane podarí spoločný štát zachrániť?

Čo sa týka volieb, je zbytočné ex post špekulovať o „keby“, a už vôbec nie kritizovať ich výsledky po 25 rokoch. Hoci fakt, že vo voľbách do NR SR prepadlo až 20 percent hlasov, vrátane 4 percent hlasov Dubčekom vedenej Sociálnodemokra­tickej strany Slovenska, ktorá odmietla predvolebnú koalíciu so SDĽ, je hoden historicko-politologickej analýzy, lebo ovplyvnil pomer síl po voľbách. Podobne došlo k veľkému prerozdeleniu hlasov v ČR.

Podstatné je to, že každá politická strana mala možnosť tie voľby vyhrať… Urážať sa dnes na vtedajších voličov sa jednoducho nepatrí.

Hovorí sa, že skôr či neskôr by Česko-Slovensko muselo zaniknúť, že to bol do istej miery umelo vytvorený štát a že Slováci museli zavŕšiť svoj emancipačný proces vlastnou štátnosťou – súhlasíte s týmto názorom?

Áno, také názory sa vtedy objavovali. Našiel som dva britské komentáre na túto tému. The Independent v júni 1992 napísali, že voľby „len potvrdili chybnosť princípu, na základe ktorého bolo Česko-Slovensko po prvej svetovej vojne vytvorené“. The Times konštatovali, že „Česko-Slovensko bolo vytvorené z veľkej časti umelo, aj keď nejaký čas fungovalo“.

Asi sa v týchto komentároch podvedome prejavilo zlé svedomie z mníchovskej dohody… Ľubomír Lipták, odpovedajúc v predvečer konca česko-slovenskej federácie na otázku, či bolo Česko-Slovensko umelým, neprirodzeným výtvorom a či nevidí zárodky jeho zániku už v chybách a omyloch pri jeho vzniku, s preňho charakteristickým nadhľadom uviedol: „Vo chvíli zrodu sa mnohé štáty zdali súčasníkom ,neprirodzené', ba absurdné…

Rakúsko vzniklo roku 1918 proti jasne deklarovanej vôli jeho obyvateľstva. Úspešná monografia o Rakúsku medzi dvoma vojnami sa výstižne nazýva Štát, ktorý nikto nechcel. Dnes je to konsolidovaná krajina s vyšším dôchodkom na hlavu, ako majú Nemecko alebo Anglicko a za tri štvrte storočia sa dokonca stihol sformovať aj rakúsky národ. Prečo ,umelé' Rakúsko prežilo a ,umelé' Česko-Slovensko nie?

Chyba nebola v tom, že sme si v roku 1918 vybrali zle – Slováci rozhodne nie. Vtedy mali iba dve reálne možnosti: zostať v Uhorsku so známymi dôsledkami alebo ČSR. Všetky iné možnosti sú iba dodatočné konštrukcie, ktoré vtedy nemali ani reálnych domácich nositeľov, ani podporu zo zahraničia.

Chyba nebola ani v tom, že sme v roku 1918 vykročili zlou nohou; ak áno, za vyše sedemdesiat rokov sa dá mnohokrát zmeniť krok. Ak sme však došli tam, kam sme došli, tak je to výsledok konkrétnej činnosti niekoľkých generácií, ktoré tú dlhú cestu budovali, dláždili alebo prekopávali… Všetko to malo hercov aj divákov, pod všetko sa podpísali konkrétne politické strany, politici, ktorí rozhodovali alebo aspoň na seba vzali zodpovednosť.“

A keď sa pozrieme na dnešnú Českú republiku a Slovenskú republiku ako nástupnícke štáty po ČSFR, tak vidíme dva úspešné stabilné demokratické štáty, ktoré patria k najpriemysel­nejším v Európe, nie sú ekonomickými „trubelmakermi“ a patria ku garantom stability v strednej Európe. A tieto štáty existujú s výnimkou Zakarpatskej Ukrajiny, ktorá bola po druhej svetovej vojne pričlenená k Sovietskemu zväzu, v tých istých hraniciach.

Takže Československá republika bola úspešný projekt. Prežila turbulencie druhej svetovej vojny i vyše štyridsaťročný pobyt v sovietskej sfére vplyvu. Po jej pokojnom ústavnom rozdelení sa nástupnícke štáty stali priam vzorovým príkladom spolupráce, lebo po deleniach zložených štátov – pozrime si napr. vzťahy Ruskej federácie a Ukrajiny, nehovoriac o doslova krvavom rozpade bývalej Juhoslávie – to tak obyčajne nebýva. Moja diplomatická skúsenosť z Prahy je taká, že pokojný, ústavný spôsob rozdelenia ČSFR, „technika“ tohto rozdelenia, najmä však fakt našich evidentne vynikajúcich vzťahov sú predmetom veľkého záujmu nielen v Európe, ale aj na iných kontinentoch, kde musia riešiť regionálne i vnútroštátne konflikty.

Hlasovali ste za Deklaráciu o zvrchovanosti i za Ústavu SR. Predpokladali ste vtedy, že rozchod nastane už k 1. januáru 1993 alebo potrvá dlhšie?

V podstate od samého začiatku sa uvažovalo o riešení k 1. januáru 1993. Bez ohľadu na rozdielne názory nato, čo sa stalo, všetkých spájala obava z „divokého rozpadu“, ak sa neprijmú racionálne kroky. Nálada v oboch republikách totiž po voľbách v roku 1992 nebola vôbec jednoduchá.

Preto sa SDĽ rýchlo rozhodla konštruktívne prispieť k prijímaniu pozitívnych riešení a kladeniu dobrých základov pre črtajúce sa osamostatnenie slovenskej štátnosti.

Dnes je už možné s patričným časovým, emocionálnym i politickým odstupom reflektovať, ako sa potvrdili alebo nepotvrdili doma i v zahraničí formulované prognózy, nádeje, obavy, riziká, ale aj obvinenia súvisiace s politickými diskusiami a rozhodnutiami o budúcnosti štátoprávneho spolužitia Českej a Slovenskej republiky, o transformácii federálneho štátu a napokon o rozdelení ČSFR.

Ukázalo sa tiež, ako vtedajší politickí aktéri odhadli medzinárodnopo­litické súvislosti a dosahy týchto rozhodnutí na budúce životné šance Slovenskej republiky a jej občanov.

Ako to už v politike býva, nositelia politických rozhodnutí, ale aj ich kritici, sú po čase podrobení nemilosrdnej skúške správnosti týchto rozhodnutí a svojho postupu spoločenskou praxou, v tomto prípade fungovaním štátov, ktoré vzišli z procesu delenia, kvalitou života ich občanov a ich medzinárodným akceptovaním a pôsobením.

Vtedy nešlo iba o pocity a nálady kľúčových politických, mediálnych, ekonomických a občianskych aktérov a o ich praktické politické záujmy. Išlo aj a najmä o kvalitu ich úsudku o tom, aké budú dlhodobé dosahy vtedy prijímaných politických rozhodnutí. Išlo o kvalitu odhadu ekonomického, politického, administratívneho, sociálneho, kultúrneho, vzdelanostného, čiže celkového ľudského potenciálu Slovenskej republiky.

Práve to je koniec koncov kvintesenciou správnosti a kvalifikovanosti posudzovania a prijímania politických rozhodnutí v inkriminovanom čase. Spory o ďalšiu podobu spolužitia štátoprávnych vzťahov Slovenskej republiky a Českej republiky totiž sprevádzalo stále intenzívnejšie strašenie katastrofickými víziami a scenármi, ktoré sa týkali takmer výlučne Slovenskej republiky.

„Vedomí si nenapraviteľných morálnych a ekonomických škôd, ktoré by priniesol rozpad ČSFR,“ písalo sa napríklad vo výzve Za spoločný štát. A v závere sa apelovalo na občanov: „Nedovoľte, aby sa zopakoval február 1948.“

Predpovede viacerých prognostikov o ekonomickom krachu Slovenska po získaní samostatnosti sa teda nenaplnili…

Po dvadsiatich piatich rokoch možno s istotou povedať, že tí, čo v oných rokoch hovorili v súvislosti s možným rozdelením spoločného štátu o nevyhnutných katastrofálnych ekonomických a morálnych dôsledkoch pre Slovenskú republiku a jej obyvateľov, podcenili jej historicky naakumulovaný potenciál.

A to je to najdôležitejšie. Život dal za pravdu tým, ktorí hlasovali za Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a za prvú demokratickú ústavu. Temné predpovede sa nenaplnili, aj keď presadzovanie sa tohto potenciálu nebolo bez problémov a jeho často až nesmierne zložitosti najmä v 90. rokoch už boli predmetom mnohých akademických i politických diskusií.

A to je to najdôležitejšie. Preto nemá význam dnes sa politicky rozdeľovať na vtedajších postojoch a niečo si vyčítať. Dôležité je pozerať sa do budúcnosti Slovenskej republiky. Tá sa ocitla v podobnej situácii ako na konci 90. rokov – stoja pred nami výzvy novej etapy európskej integrácie a na ich zvládnutie treba opäť budovať široký politický a spoločenský konsenzus, nie polarizovať spoločnosť.

 

CELÉ INTERVIEW ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/442160-peter-weiss-cesi-a-slovaci-vo-svete-sme-vynimocny-pripad/

 

Peter Weiss (1952)

diplomat a bývalý ľavicový politik

  • Pred novembrom 1989 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS v Bratislave.
  • Po Novembri sa stal predsedom KSS a iniciátorom jej transformácie na stranu sociálnodemokra­tickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (1991). Do roku 1996 bol jej predsedom.
  • Bol poslancom Slovenskej národnej rady aj jej podpredsedom. V roku 2002 vystúpil z SDĽ.
  • Po odchode z aktívnej politiky pôsobil ako vysokoškolský pedagóg.
  • V rokoch 2009 – 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku, od roku 2013 je veľvyslancom v Česku.

Počet zobrazení: 44x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line