Historik Ivan Laluha: Spoločnosť potrebuje ľudskú tvár

hlavná foto
Trvanie: 06.11.2017
Miesto: Denník Pravda
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Historik Ivan Laluha, priateľ a blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka, sa dožíva v týchto dňoch 85 rokov. Jeho život sú vlastne "malé dejiny" slovenského ľavicového intelektuála, v ktorých sa zrkadlí mnohé z "veľkých dejín" novodobého Slovenska. Od nich sa odvinul a k nim sa aj vrátil náš jubilejný rozhovor. V denníku PRAVDA ho pripravil publicista VLADIMÍR JANCURA.

Pán profesor, vy ste vlastne zažili aj predvojnové Československo, prvú republiku…

No, iba ako dieťa.

O rok si pripomenieme storočnicu ČSR. Zazneli návrhy, aby sa 28. október 2018 oslavoval aj na Slovensku ako štátny sviatok. Čo na to hovoríte?

Štátny sviatok? Jednorazovo áno, ale trvalo nech 28. október zostane pamätným dňom, to stačí. Čím vonkoncom nespochybňujem zásluhy ČSR na záchrane slovenského národa pred asimiláciou, totálnou maďarizáciou a na jeho dozrievaní. V istom úseku dejín však tento národ dorástol a potreboval viac samostatnosti. No starší brat ho chcel stále držať za ruku. To bola chyba.

Kde a do akej rodiny ste sa narodili?

Otec pochádzal z dnes už neexistujúcej osady Laluhová v katastri obce Terchová. Ale odsťahoval sa odtiaľ a po vojenčine sa stal četníkom, preto sa často sťahoval. Matka bola z Banskej Bystrice a učila v ľudovej škole. Po sobáši žili rodičia v Tekovských Lužanoch pri Želiezovciach, na juh Slovenska vtedy posielali slovenských četníkov. Tam som sa narodil. Dva roky predtým prišiel v Lužanoch na svet brat Milan.

Dodajme: budúci významný slovenský maliar.

Mal som šesť rokov, keď raz v noci som sa zobudil na výkriky „butatót huzamegyunk!“ (,,hlúpy Slovák, ber sa domov!") a na spev miestnych horthyovských patriotov, ktorí v školskej záhrade pálili československé zástavy a rozbíjali nám okná. Písal sa november 1938 a ja som zažil pocit úzkostného strachu tých, čo prežili pogrom.

To už bolo po tzv. Viedenskej arbitráži, na ktorej sa rozhodlo, že južné okresy Slovenska pripadnú Maďarsku. Ale kde sa vzala toľká protislovenská nenávisť?

Na slovenský juh vláda spočiatku posielala českých úradníkov, no neskôr sa na tieto miesta hlásili aj vzdelaní Slováci, čo sa miestnym Maďarom nepáčilo. Odišli sme z Lužian.

Kam?

Otca preložili najskôr do Starej Turej, potom do Bošian a nakoniec do Zvolena. My sme pochopiteľne kočovali s ním. V Starej Turej som začal chodiť do školy. V prvej triede – to už bol vyhlásený Slovenský štát – sme mali veľmi prísneho učiteľa, zrejme gardistu. Jedného dňa nám oznámil, že sme všetci zapísaní do Hlinkovej mládeže ako „vĺčatá“. Bola to organizácia pre najmenšie školopovinné deti, čosi také, ako boli neskôr za komunistov „iskričky“. Vyfasovali sme čapice s brmbolcom, košeľu s odznakom HM a bolo to…

Otec teda zostal četníkom, vlastne už žandárom aj po vzniku Slovenského štátu?

Áno, musel však dokladovať svoj árijský pôvod. Dodnes uchovávam v domácom archíve doklady rímskokatolíckeho farského úradu v Riečnici (dnes časť Novej Bystrice) z 23. októbra 1941, ktoré dosvedčujú mená otcových predkov, zapísaných v matrike a pokrstených v tamojšom rímskokatolíckom kostole. V kopaniciach pod Javorinou a nad Starou Turou sa skrývali a pracovali „na čierno“ u miestnych gazdov ukrajinskí a ruskí utečenci zo zajateckých a pracovných táborov v Poľsku a Nemecku. Hoci otec ako žandár o nich vedel, nenahlásil to vrchnosti. A keď prišlo naňho udanie, mal z toho opletačky – preložili ho do Bošian pri Partizánskom.

Mnohí slovenskí žandári sa neskôr zapojili do Slovenského národného povstania.

Otec patril dokonca do žandárskej jednotky, ktorá sa celá zapojila do Povstania. Po zatlačení nemeckou presilou do hôr sa však oddiel rozpadol a až do príchodu frontu na jar 1945 sa jeho členovia skrývali po rôznych úkrytoch. Okrem starého otca nikto z rodiny nevedel v tých mesiacoch o otcovi takmer nič, iba to, že žije.

Aké máte spomienky na príchod frontu?

Žili sme vtedy na Dolnej Mičinej pri Banskej Bystrici u starkých, kde sa mama s maličkým bratom Ľubom i s nami cítila bezpečne. Vlastne boli sme tam od začiatku letných prázdnin 1944, preto nás tam zastihlo Povstanie a neskôr aj oslobodenie. Mičinu oslobodzovali Rumuni, ktorí boli súčasťou Malinovského armády, a prišli k nám už v marci 1945. My sme ich čakali skrytí v pivnici u susedov za vrecami zemiakov, ich však zaujímali najmä kuríny. Tvrdili, že tam hľadajú „jajka“ pre svojho generála. Dospelí však boli radi, že vojna sa skončila a môžu sa venovať jarným prácam na poli a my sme sa konečne mohli pobrať znovu do školy.

Po najdlhších prázdninách…

Áno, po najdlhších prázdninách nasledoval najkratší školský rok, trval v dôsledku vojnových udalostí iba dva mesiace. V mojom prípade na gymnáziu vo Zvolene.

Ako chutil mier vtedajšiemu gymnazistovi?

Ak to vezmeme cez žalúdok, tak nie bohvieako, lebo potravinový trh sa vtedy reguloval prídelovým, lístkovým systémom. Ale kvitol výmenný obchod, potraviny ste dostali za šaty a podobne. Ja som napríklad chodil každý deň na bicykli po mlieko do susednej obce Lieskovec.

Spomínate si na prvé slobodné voľby v roku 1946?

Spomínam si na predvolebné plagáty. „Voľte číslo dva“ – to boli demokrati a „Voľte číslo tri“ – komunisti. Ja som to vtedy vnímal tak, že „páni“ – ako sme ich volali – išli do Demokratickej strany a sociálne slabší ľudia do komunistickej.

Mnohí z vašej generácie spomínajú na povojnové budovateľské nadšenie. Tiež ste mu prepadli?

Samozrejme, a to už ako šestnásťročný, keď som sa prvýkrát dostal na stavbu Trate mládeže. Budovateľský elán sa však u mňa i mojich priateľov spájal s túžbou po čomsi novom, dobrodružnom. Motivovalo nás už to, že medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou sme budovali novú železničnú trať, ktorá mala nahradiť starú dýchavičnú „štiavnickú Anču“, ako sa jej hovorilo. Pracovali sme ťažko, s lopatou, čakanom a s fúrikmi, kopali sme zeminu a pripravovali podlažie na preloženie trate… Večer sme sa však zabávali pri táboráku, vznikali tam prvé lásky. Pravda, mňa to vtedy ešte obišlo.

Ako ste vnímali februárové udalosti v roku 1948?

Pamätám si, že v noci ktosi u nás zazvonil, a keď som išiel otvoriť, pri dverách stál okresný tajomník komunistickej strany, ktorého som predtým poznal ako učiteľa. Vyzval ma, aby som zavolal otca, ktorý bol vtedy okresným veliteľom Zboru národnej bezpečnosti. Dlho do noci sa hádali, lebo tajomník žiadal zbrane, čo otec odmietol. Nakoniec ho vyprevadil so sľubom, že ráno sa spojí s vyšším veliteľstvom a potom sa uvidí. Zmena vlastníckych vzťahov po februárovom prevrate sa našej rodiny nedotkla, lebo sme nič nemali. Dobové patetické výzvy o budovaní novej spravodlivejšej spoločnosti ma našli vcelku pripraveného. Veril som tomu, preto celkom logicky som sa ešte ako študent pred maturitou stál kandidátom – „čakateľom“ na vstup do komunistickej strany.

Maturovali ste v roku 1951, to sa už v bývalom Československu rozbiehali politické procesy. Čo ste si o nich mysleli?

Nevedel som, čo si mám myslieť, obžalovaní totiž zborovo priznávali vinu. Pýtal som sa na to jedného starého komunistu v našej uličnej organizácii, ktorého si všetci vážili: „Ujo Krist, o čo ide, čo sa to robí?“ „Neviem, musíme počkať, čo z toho bude.“ No a na jeseň som odišiel na štúdium do Sovietskeho zväzu, vtedy sa robil nábor medzi zväzákmi a kandidátmi na takéto štúdium. Až neskôr som pochopil, že zinscenované politické procesy zohrali veľmi negatívnu úlohu v dejinách komunistického hnutia. Boli predzvesťou jeho krachu.

Čo ste študovali v Sovietskom zväze a kde?

Históriu, najprv v Odese a potom v Moskve.

Mnohí z našincov, ktorí v tom období študovali v ZSSR, spomínali, že im to pomohlo vyliečiť sa z idealistických, dobovou propagandou vnútených predstav o „krajine, kde zajtra znamená už včera“. Bol to aj váš prípad?

Väčšinou sme sa vracali domov s otrasenou ideologickou vierou. Už prvé dojmy z „krajiny Sovietov“ počas cesty spacím vlakom boli kultúrnym šokom. V Čope, prvej stanici za štátnou hranicou, nás požiadali, aby sme vystúpili a v akomsi hangári podrobili ponižujúcemu úkonu dezinfikácie, naše intímne miesta pod teplákmi postriekali práškom, zrejme to bol vtedy rozšírený insekticídny prípravok proti hmyzu DDT. Prekvapilo ma, že na nástupištiach železničných staníc, ktorými náš vlak prechádzal, prevládali muži v armádnych uniformách, civilistov bolo málo…

Ako na vás zapôsobila Odesa, mesto nazývané čiernomorskou perlou?

Aj v Odese bolo ešte vidieť stopy vojny. Podmienky vo vysokoškolskom internáte boli veľmi skromné, strava v menze viac ako jednoduchá a jednotvárna. Väčšinu štipendia sme preto minuli na stravu. V roku 1951 žili v tomto prístavnom meste prevažne Rusi a Židia, Ukrajincov bolo málo. Antisemitizmus bol tam zjavný, sám som ho pocítil, keď som jednu spolužiačku, ktorá sa mi páčila, pozval do kina. Rezervovane odmietla, no nie preto – ako neskôr priznala – žeby som jej bol nesympatický, ale vraj sa vážne obávala môjho „židovského“ výzoru, a teda podľa nej aj pôvodu. Upokojila sa, až keď jej to moji krajania z internátu vyvrátili. Po Stalinovej smrti bol na ruských židov rozpútaný doslova pohon, rozchýrilo sa, že židovskí lekári mohli za smrť diktátora. Zo dňa na deň zmizla vtedy aj naša profesorka logiky židovského pôvodu a už sa k nám nevrátila.

Po smrti Stalina úprimne smútili aj mnohí Slováci, ako jeho odchod museli potom znášať Rusi?

Staršia pani na vrátnici nášho internátu po tej správe omdlela a museli ju kriesiť. Jej prvé slova po precitnutí boli: "Bože môj, čo bude s nami, keď nám zomrel otec?!“ Po meste rozmiestnili symbolické katafalky s čestnými strážami vrátane nás študentov. Z reproduktorov hrala celé dni smútočná hudba, tieseň sa dala priam krájať.

Ako sa v podmienkach stalinistickej diktatúry prednášala a študovala história?

Ak si odmyslíme výučbu povinných dejín boľševickej strany, tak štandardne, ako v tých časoch na ktorejkoľvek inej univerzite. Klasicky sa prednášali dejiny staroveku, stredoveku, novoveku, ale aj Číny a Ázie vôbec. Ako doplňujúce predmety sme mali napríklad archeológiu a latinčinu, prednášajúci mali vzdelanie ešte z čias cárizmu. Keď som sa však na koncoročnom študentskom aktíve odvážil kritizovať jedného docenta, ktorý nám na prednáške čítal od slova do slova kapitoly z Krátkych dejín VKS(b), predseda straníckej organizácie sa ma opýtal, či viem, kto ich napísal. Samozrejme, Stalin, odpovedal som. „A vari môže niekto napísať tieto dejiny lepšie, ako súdruh Stalin?!“ poučoval ma predseda…

Historickú fakultu ste doštudovali v Moskve, nie v Odese. Prečo?

V treťom ročníku udreli v Odese strašné mrazy so snehovou kalamitou. Školy mali uhoľné prázdniny, domáci odišli domov a my zahraniční sme mrzli pod internátnou dekou. Dostal som hnisavú angínu s následným zápalom kĺbov a opuchmi. Na letné prázdniny som prišiel domov krívajúc ako lazar. Lekári diagnostikovali reumatickú horúčku a začali ma liečiť salicylovými infúziami. Liečba však nezabrala a po dvoch mesiacoch ma poslali na liečenie do Piešťan, kde na to boli odborníci a naozaj mi pomohli. Ale stratil som jeden študijný rok, nebol som však jediný. Iní moji spolužiaci ochoreli na dyzentériu počas povinnej vysokoškolskej vojenskej prípravy v strednej Ázii. Po sťažnostiach z československej strany na neúnosné podmienky pre našich študentov sa sovietske orgány nás rozhodli premiestniť. A tak som v jeseni 1955 nastúpil do štvrtého ročníka Historickej fakulty Lomonosovovej univerzity v Moskve.

Čiže v Moskve ste zažili aj 20. zjazd sovietskych komunistov, na ktorom Nikita Chruščov odsúdil zločiny stalinizmu.

V priebehu 20. zjazdu – jeho verejnej časti sa zúčastnila aj delegácia ÚV KSČ – sa konal aktív študentov komunistov z ČSR, na ktorom vystúpil Antonín Zápotocký, vtedy československý prezident. Povedal, že „zjazd bol užitočný nielen preto, čo odhalil, ale aj preto, že nám ukázal, ako sa veci nemajú robiť“. Neskôr sa však doma ukázalo, že on sám sa z toho nepoučil. Na fakulte som patril do skupiny študentov, kde boli dvaja Taliani, Francúz a Poliak. Talianov vyslala do Moskvy firma Fiat, ktorá v sovietskom Rusku vtedy pomáhala rozbiehať výrobu osobných automobilov. Pri spoločných debatách sme sa zhodli v jednom: systém je chorý, treba ho buď reformovať, alebo zvrhnúť. V tom čase som ešte stále bol mladým veriacim komunistom, a teda prikláňal som sa k prvému riešeniu. Našu skupinku a spoločné debaty si však niekto všimol, v kádrovom posudku som to mal zaznamenané ako negatívum.

V tom čase študoval v Moskve aj Alexander Dubček. Spoznali ste sa už tam?

Nie, Dubček bol poslucháčom Vysokej školy politickej, kde študovali perspektívni stranícki funkcionári z krajín sovietskeho bloku. My štandardní vysokoškoláci sme s nimi neprichádzali do styku. S Dubčekom sme sa okrem toho míňali aj generačne, bol o jedenásť rokov starší.

 

CELÉ INTERVIEW ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/447007-historik-ivan-laluha-spolocnost-potrebuje-ludsku-tvar/

Počet zobrazení: 31x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line