Andrej Bučko prináša v Rádiu SBS posolstvá Slovákom v Austrálii

hlavná foto
Trvanie: 20.08.2012
Miesto: Melbourne
Mesto/obec: Melbourne
Štát: Austrália

Nemení tvár, ani sa nepodkladá trendovo sa podriaďujúcemu  celebritnému (ne)vkusu. S nadhľadom jemu vlastným – ktorý sa u 50-ročného Andreja Bučka (narodený 3. septembra 1962) vyvíjal od študentských čias na fakulte žurnalistiky Petrohradskej univerzity do súčasného novinárskeho, manažérskeho i životného poznania v Austrálii, kde otvoril už druhú desaťročnicu svojho pôsobenia  vedúceho redaktora slovenského vysielania Rádia SBS v Melbourne, sa košický rodák pridŕža životných konzervatívnych tradícií, pevne ukotveného rodinného zázemia. Napokon, aj ako vyprofilovaný žurnalista, schopný zaujať v tlačených i elektronických médiách, nevraviac o Andrejovej snahe o serióznu autorskú originalitu, žne čitateľskú i poslucháčsku priazeň aj medzi krajanmi v Austrálii vďaka chladnej hlave a horúcemu srdcu. Harmónii cností, bez ktorých v poctivej novinárskej tvorbe, nepodliehajúcej bulvárnej deformácii, by si v pretlaku mediálneho záujmu verejnosti priemerný novinár dnes vari ani „nepípol“.

Nedeľu čo nedeľu, keď v Melbourne odbije 22. hodina miestneho času, z redakcie federálneho slovenského vysielania SBS, pokrývajúceho celú Austráliu, sa ozve: „Hlási sa Rádio SBS, vysielanie v slovenskom jazyku.“ Andrej Bučko pôsobí za moderátorským mikrofónom s príjemnou suverenitou, pričom melodickosťou  „tónovanú“ a najmä spisovnú – a teda v ústnom prejave príjemne a prirodzene zmäkčenú slovenčinu, by mu mohli závidieť aj jeho kolegovia v rádiách na Slovensku. Informácia za informáciou bez slovných barličiek, profilové rozhovory, glosované postrehy, publicistické príbehy, správy zo Slovenska od stáleho spolupracovníka a nerozlučného novinárskeho priateľa Romana Rišu, zakaždým exkluzívny hosť, krajanské oznamy... Šesťdesiat minút plynie v takom rýchlom temporytme, že sa žiada ešte ďalej čosi dodať, pridať. Nie div, že relácia sa teší obľube poslucháčov z radov našich krajanov žijúcich v Austrálii. Ale – čo bolo na začiatku austrálskeho príbehu Andreja Bučka?

Od žurnalistickej vášne ku kasínovej uhladenosti

„Ešte pred rozhodnutím vysťahovať sa v roku 1996 zo Slovenska do Austrálie som dostal ponuku na post jedného z viceprezidentov Austrálskej gymnastickej  federácie. Tamojším funkcionárom som padol do oka ako manažér Košického pohára, pričom u protinožcov si mädlili ruky najmä kvôli mojim skvelým kontaktom v Rusku, vtedajšej gymnastickej veľmoci. Lenže prišli vládne škrty v rozpočte na šport, 40 percent ukrojili gymnastike, a tak šéf federácie nielenže nemal miesto pre mňa, ale musel ešte zopár ľudí prepustiť,“ spomína bývalý redaktor športového týždenníka TIP a športovej redakcie denníka Pravda a SME Andrej Bučko, ktorý od roku 1985, keď začal pôsobiť v slovenských médiách, postupne získal rešpekt najmä v radoch odborníkov v hokejovom a tenisovom dianí. Absolvoval niekoľko MS v hokeji, množstvo tenisových turnajov vrátane grandslamových. Zdravá ambicióznosť ho posúvala aj v manažérskej činnosti. Ešte počas pôsobenia na Slovensku sa úspešne zhostil ako mediálny šéf piatich tenisových exhibícií v Bratislave s účasťou Lendla, Beckera, Grafovej, Hingisovej, Navrátilovej a ďalších, ako spoluorganizátor sa podpísal pod úspešnosť návštevy futbalovej legendy Pelého v Košiciach v roku 1994.

Teda dosť významných aktivít na to, aby sa zrazu v ním vyvolenej krajine ocitol na ulici. Doma manželka Ivetka, bývalá redaktorka STV, s ktorou vykročili do spoločného života ešte ako vysokoškoláci v treťom ročníku žurnalistiky v meste na Neve, a dvaja synovia. „Keďže na vstup do žurnalistiky, najmä kvôli jazyku, som nemohol pomýšľať, sledoval som v novinách burzu práce. V Melbourne otvárali najväčšie kasíno na južnej pologuli, a tak hľadali tri a pol tisíc zamestnancov. Po niekoľkých kolách výberového konania som uspel. Moje očakávania boli veľké, veď sa otváralo niečo, čo tam dovtedy nebolo – obrovský kasínový komplex za 2,2 miliardy dolárov, a ja som bol pri tom!“  

Lenže, uspokojí intelektuálne na Slovensku uznávaného publicistu, ktorý precestoval viac ako 40 krajín, trblietanie anonymného biznisu na hony vzdialené od tvorivých impulzov žurnalistiky?  „Priznávam, bol to psychický šok. Avšak ako pokročilejší tridsiatnik aj vzhľadom na moju povahu, že nezdupkám pred nepoznanými vecami vrátane práce, som to poňal ako výzvu,“ hodnotí Andrej Bučko a dodáva: „Najprv ma prijali do funkcie úradníka, ktorý spracúva databázu v členskom klube Casino Crown  Clube. Našťastie išlo o živú, kontaktovú prácu. A členstvo sa rozrastalo, veď v súčasnosti má kasíno 1,5 milióna klubových členov. Mojou úlohou bolo manažérsky sa starať o ich pohodlie v kasíne, ale aj v reštauráciách, hoteloch, herniach.“

Skúsenosti novinára, najmä jazykové dispozície (okrem aktívnej angličtiny a ruštiny obratne používa podľa potreby aj nemčinu, maďarčinu, poľštinu a chorváčtinu) ho motivovali dostať sa na významnejšiu pozíciu. A tak po troch rokoch vyfasoval frak a robil hostesa.  Odišiel od počítačov a rozprúdil živú komunikáciu s ľuďmi - sprevádzal turistov po kasíne, tlmočil do viacerých jazykov.

Po tragédii mu osud dožičil anjela strážneho

Kasíno mu v dobrom obracalo život naruby. Zmieril sa s tým, že športovú žurnalistiku „odstaví“ na dlhší čas, prestane cestovať po svete, začne sa venovať rodine. „S manželkou sme sa o tom zhovárali ešte pred vysťahovaním do Austrálie. Keďže je lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, ešte v roku 1995 som ju zobral s jedným zo synov na tenisový turnaj v Austrálii. Uchvátila ich. Navštívili sme aj kopec Slovákov, krajanov. Presvedčili manželku, že toto je krajina, v ktorej stojí za to žiť, rozvíjať talent, že Melbourne s vysokou kvalitou života je šťastná voľba. Vtedy sa definitívne stotožnila s rozhodnutím, prijala ho s nádejami. Keď sa mi začalo dariť pracovne, bol som presvedčený, že sa odvíja idylická kapitola nášho života. Získal som vlastný nádherný dom, prvý raz v živote sme si kúpili auto, pretože v Bratislave som sa zaobišiel aj bez neho. Synom sa začalo dariť, mali všestranné, aj športové záujmy – Andrejovi pomaly išlo na desiaty a Matejovi na ôsmy rok.“

Lenže po desiatich mesiacoch v Melbourne prišiel pre Andreja a jeho synov najtrpkejší osudový deň. Tragická smrť manželky a matky, ktorá sa rozhodla dobrovoľne odísť z tohto sveta... „Nepredpokladal som, že keď sa stotožnila s odchodom zo Slovenska, upadne do nostalgie, bezmocnosti a depresií z toho, že zrazu nemá pri sebe priateľov, kolegov, dotykový kontakt s rodičmi, príbuznými... Často som o tom premýšľal, či možno mojej manželke nechýbalo samotné slovenské ovzdušie, návyky, vzťahy, akési „genius loci“ samotného Slovenska, kolorované ľuďmi.“

A tak po 12. septembri 1997 prázdno v duši. V cudzom svete, s dvoma neplnoletými synmi, ktorí stratili matku.“Bol to môj najväčší životný úder, rozpadol sa mi svet, plány. Zostal iba manželkin list na rozlúčku... Našťastie, ani po tom, čo som odišiel zo Slovenska,  nepretrhol som priateľské putá s kolegami. Matka jedného z nich, keď sa o tragédii dozvedela, doslova obetovala svoj lukratívny pracovný post a prišla do Melbourne, aby mi pol roka pomohla so synmi, ktorí, keďže som mal v práci časté nočné služby, zostávali doma osamotení. Mala veľmi citlivý vzťah k deťom, keďže roky pracovala v tejto oblasti pre UNESCO. Chlapcom vytvorila pocit rodinného zázemia, kým mne umožnila, aby som ďalej mohol fungovať v zamestnaní.“

Andrej Bučko sa musel vzdať myšlienky pracovať ako novinár na Hrách letnej olympiády v Sydney 2000, dokonca bol vo výbere ľudí širšieho organizačného výberu. Po smrti manželky zrušil túto angažovanosť, už predtým prišiel aj o zimnú olympiádu v Nagane 1998. Má veľmi rozvinutý cit pre zodpovednosť akéhokoľvek druhu, a chlapci predsa potrebovali mať otca pri sebe, doma. „Ako z čistého neba mi božia dobrotivosť zoslala anjela strážneho. V e-mailovej pošte som si našiel správičku zo Slovenska, od neznámej dievčiny, ktorá sa chystala na štúdium angličtiny do Melbourne. Keďže najhrozivejšou položkou je tu ubytovanie, obrátila sa s prosbou o pomoc. Bez toho, aby som mal vedľajšie úmysly, najmä ale kvôli deťom, aby chlapci neboli v noci počas mojich služieb v kasíne sami doma, som ju pozval. S tým, že u nás môže bývať úplne zdarma, a jediné, o čo by som ju chcel láskavo požiadať, bolo to, aby mi pomohla s deťmi, aby ma odbremenila najmä od starosti, že ich musím nechávať samé doma, čo nevplývalo dobre ani na ich, ani na moju psychiku. Mala už o mne nejaké informácie od priateľky, ktorá sledovala moje žurnalistické aktivity v slovenských médiách a vedela o mojom životnom osude.“

Daniela,  športovkyňa a  absolventka FTVŠ v Bratislave, sa tešila na krajinu, v ktorej sa práve začínali Hry XXVII. olympiády v Sydney. Aká to symbolika – do Melbourne priletela presne v deň otvorenia OH v Sydney v septembri. „Potešilo ma, že olympiádu sledujem v spoločnosti ženy, ktorá má blízko k športu. Navyše, Daniela bola veľmi milá k mojim deťom, ktoré si ju obľúbili – chodila s nimi hrávať futbal, basketbal... Chlapcom to zaimponovalo,  citlivo vnímali jej starostlivosť.  Z domu sa vytratila prázdnota, ožil. Okolnosti a nebesá chceli a postarali sa o to, že medzi nami vzťah silnel, až sme ho spečatili v júli 2001 sobášom. Hoci sa niekedy aj trochu pousmejem. Daniela je z Malaciek, a nie je častým zvykom, aby v ďalekom Melbourne vznikla životná kombinácia Východniara z Košíc so Záhoráčkou z Malaciek. Na pohľad divoká – ale milá, a čo je podstatné, skvele fungujúca...“

Aj novinárske návraty majú svoje pôvaby

Manželstvo s Danielou, v ktorom sa rozrástla rodina Andreja Bučka o ďalšie tri deti (v roku 2002 sa narodila ich dcérka Dominika, v roku 2004 sa narodil syn Eliáš a v roku 2010 Erik) ho vrátilo aj k žurnalistike. „V roku 2001 som sa odhodlal ísť na konkurz na uvoľnené miesto slovenského redaktora v Rádiu SBS. Ako skúsený novinár som ho spomedzi ôsmich ľudí vyhral. Zmluvu som mal síce iba na polovičný úväzok, ale podstatným bolo, že som späť v branži. Bola to obrovská výzva, keď na rozdiel od monotónnosti kasína, kde človek vykonával tie isté úkony, prichádza opäť niečo kreatívne, živá žurnalistika so všetkým jej pôvabmi.“

V súčasnosti zastáva Andrej post vedúceho slovenského vysielania Rádia SBS. Postup na významnú pozíciu nebol priamočiary, jeho úspech ovplyvnil prístup novinára, keď sa ako vyslaný reportér Rádia SBS zúčastňoval na významných športových podujatiach (naposledy MS 2010 vo futbale v JAR). Okrem toho, že sa tvorbou i hlasom prezentuje v Rádiu SBS, jeho meno rezonuje aj vďaka manažérskym aktivitám. Mal veľký podiel na úspešných koncertoch K. Gotta, H. Vondráčkovej, P. Nagya a ďalších v Melbourne, ktoré ako skúsený moderátor aj konferoval. Vari najvýznamnejšími počinmi Andreja Bučka v rámci pripomenutia a šírenia tradičnej slovenskej kultúry a folkloristiky v radoch Slovákov žijúcich v Austrálii bolo organizovanie historicky najväčších svetových turné Lúčnice v rokoch 2007 a 2010 do Austrálie, pod ktoré sa podpísal ako manažér a organizátor. Bezpochyby stojí za zmienku fakt, že vďaka jeho marketingovým schopnostiam v rámci oboch turné Lúčnice bolo v austrálskej televízii odvysielaných 155 reklamných upútaviek, vďaka ktorým sa mnohí obyvatelia kontinentu protinožcov mali možnosť vari aj po prvý raz na diaľku dotknúť s čarom Slovenska.

„Rádio SBS je fantastický projekt, pomáha mu veľkorysosť austrálskej vlády, ako sa stará o mnohonárodnostné menšiny v krajine. Je ich okolo 200, pričom samotné rádio vysiela v 69 jazykoch. Slovenský sa pohybuje asi tak na 59. pozícii z hľadiska počtu krajanov na území Austrálie. Slovákov na zelenom kontinente nie je veľa, vari okolo 15-tisíc, pričom sme plošne dosť roztrúsení. Sú tu ale aj mohutné komunity - grécka, talianska, čínska, ktoré majú 200 až 300-tisíc ľudí. A tak aj frekvencia ich vysielania je iná, vysielajú denne, kým my - hoci  federálne, vo všetkých mestách, iba raz do týždňa. Napriek tomu sme vďační Austrálii, že umožňuje vysielať na svojom štátnom okruhu, v štátnom rozhlase, v slovenskom jazyku. Počúvanosť slovenského vysielania je dosť vysoká, pretože okrem Rádia SBS niet inej možnosti v Austrálii sledovať, počúvať nejaké iné slovenské vysielanie – či už na televíznych kanáloch alebo v rádiách. Je to jediná možnosť ako z elektronických médií začuť slovenský hlas. Preto neprekvapuje, že naši krajania v Austrálii by chceli nie hodinové, ale hoci aj dvojhodinové vysielanie a ešte v preferovanejšom, lepšom vysielacom čase ako o 22. hodine... Musíme sa ale uskromniť a sme radi aj tomu, čo máme. Veľmi úzke kontakty nás viažu so slovenským veľvyslanectvom v Canberre, ktoré nám ústretovo poskytuje informácie, dôležité v kontexte života našich krajanov v Austrálii.“

Hrdosť na slovenskosť spája krajanov v Austrálii

Priehrštie osobností z radov Slovákov na Slovensku, ale aj našich krajanov v Austrálii či v iných kútoch sveta, ktoré Andrej Bučko priblížil poslucháčom, je bohaté a mimoriadne pestré. Na ktoré si najradšej spomína? „To by bol veru dlhý zoznam. Pred mikrofónom Rádia SBS sme mali vdovu po prvom prisťahovalcovi zo Slovenska vôbec, čo dostal austrálske občianstvo, pani Jandurovú, slovenského námorného kapitána Ľuboša Piláta, ktorý sa plavil aj do Austrálie, muzikanta na lesnom rohu Alberta Vlčeka, významnú slovenskú maliarku Natašu Floreanovú, staviteľa Jána Belániho, podnikateľov, kňazov a množstvo obyčajných ľudí s nádhernými životnými príbehmi. Z verejne známych osobností som odvysielal exkluzívne rozhovory s prezidentom Ivanom Gašparovičom, bývalým prezidentom Michalom Kováčom, expremiérom Mikulášom Dzurindom či s ďalšími politikmi - Eduardom Kukanom, Jánom Figeľom, europoslancom Petrom Šťastným, ale aj hercom Ladislavom Chudíkom, arcibiskupom Alojzom Tkáčom, tenistami Karolom Kučerom, Dominikom Hrbatým, Milošom Mečířom, Danielou Hantuchovou... Všetkých narýchlo nemožno vymenovať či spomenúť si na nich.

Andrej Bučko si v Melbourne žije svoj kedysi reálnosťou i citmi naprogramovaný austrálsky sen. V krajine, v ktorej, ako on vraví, je pokojná, rozumne usporiadaná, fungujú v nej zákony, pričom všeobecne žičlivá ľudská atmosféra v nej ponúka harmonický fundament pre rodinný život. „Rodina je pre Austrálčanov hlavnou prioritou, v tomto by sme si od nich mali vziať len a len pozitívne vnemy. Rovnako ako aj zo spolunažívania, snahy vcítiť sa do druhého, nech by mal akúkoľvek farbu kože, náboženské cítenie, jazyk, zvyky...  Tu sa stierajú konflikty národov, s ktorými sa neúspešne boria v iných konkrétnych teritóriách. Aj preto v Austrálii úplne v pohode komunikujú spolu Žid s Arabom, Srb s Chorvátom... Predstava, že tu žije do 200 národností sveta, by inde mnohých možno až desila. Tu je to prirodzené, aj preto s obdivom vnímam čaro sociálneho fenoménu, ako to všetko ladí. Osobne mi robí radosť a dodáva energiu fakt, že v tomto kontexte sa nestráca ani slovenská komunita. Veľmi mi záleží na tom, aby sa viac zomkla, homogenizovala. Poznanie, že si musíme chrániť svoju identitu, slovenské národné cítenie i povedomie, prenášať ich v rodinách na naše deti, v mnohých z nás, ktorí sa pri rôznych príležitostiach stretávame pri krajanských podujatiach, vyvoláva prirodzenú hrdosť na to, že sme Slováci. Jesto teda na čom stavať slovenskosť našich krajanov v Austrálii!“

 

Ľudo Pomichal

 

Foto: archív Andreja Bučka

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 1520x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2016 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line