Vráťme úctu rodnej reči: Keď svedomie svrbí na jazyku

hlavná foto
Trvanie: 01.05.2018
Miesto: Bratislava
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Žijeme zasa raz v čarovnom roku. Pravda, ak sme náchylní umocniť sa v pocitovom vzplanutí výročí, jubileí, pripomienok a slávností, ktoré by nás v roku 2018 mohli a mali v tom najlepšom osloviť posolstvom ideálov, poznaní, inšpirácií, ale zároveň aj uviesť do rozpakov nevyriešených dilem, kompromisov, otáznikov. Napokon, výročia a sviatky bez príchutí a vôní, ale aj pachutí či puchu rôznych prismŕdaní by dozaista nemali ten svoj správny šarm a pátos, inokedy príkru náladu ba dezilúziu. Najmä ak zostanú (ne)chcene nepovšimnuté.

Prečo toľko kontrastov až mantinelových protirečení a emotívnych protikladov, keď slávime, ba ak pri toľkých veľkých sviatostiach sa skôr až žiada zvolať s básnikom ono opojno-historické „slávme slávne slávu slávov slávnych!“ A veru, je aj čo: 1155. výročie príchodu Konštantína a Metoda na naše územie, 170. výročie prijatia Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Mikuláši, 155. výročie založenia Matice slovenskej, 100. výročie prijatia Deklarácie slovenského národa v Martine a prakticky „celoročné“ 25. výročie vzniku Slovenskej republiky. Tým sa paleta veľkých dní v kalendári, vrátane 100. výročia vzniku Československej republiky, majúcej ohromný význam v národnom identifikovaní sa nás, Slovákov i nášho slovenského jazyka, však zďaleka nekončí.

Je tu toho ešte viac pre národovcov, rodoľubov, historikov a literátov, alebo ak chcete – v tom najlepšom aj pre nostalgických milovníkov slovenskej jazykovej klasiky. Veď v roku 2018 si pripomíname aj viaceré výročia významných osobností v dejinách slovenského národa, ktoré zásadným spôsobom nastolili vo svojich dielach i životnými príbehmi tak vývoj dovtedy „nepoznaného, neobjaveného a neuznaného“, dnes už, našťastie, ľúbezného a s láskou kodifikovaného spisovného slovenského jazyka, ako aj na jeho postati klíčiace národné sebauvedomovanie Slovákov na ceste k ich vytúženej samostatnej štátnosti.

A tak udalosť za udalosťou ako významné pripomienky na ceste k nášmu národnému, kultúrnemu i duchovnému bytiu: 225. výročie narodenia Jána Kollára, 205. výročie úmrtia Antona Bernoláka, 205. výročie narodenia Samuela Tomášika, 190. výročie narodenia Pavla Dobšinského, 165. výročie narodenia Jozefa Škultétyho, 155. výročie narodenia Jána Čajaka, st., 130. výročie narodenia Martina Rázusa, 115. výročie narodenia Fraňa Kráľa či 95. výročie narodenia Kristy Bendovej.

„Nepovšimnutých“ 175 rokov od okamihu v Hlbokom?

Až sa zdá, že tých výročí – a vskutku pozoruhodných – je priam za hrste, až človeka strach pochytí... Len aby nezovšedneli, neunavili. Ale naozaj sú v (ne)kompletnosti nášho permanentne (ne)svojbytného a (ne)dostatočného sebavedomia, nevraviac o, žiaľ, jazykovom šlendriánstve – vo vyššie už uvedenom úplné? Čo sme opomenuli, vari aj nedopatrením, nevedomky nepripomenuli? Devätnáste storočie, romantikmi ožívajúce, vzpínajúce sa a uvedomujúce sa slovenské národné povedomie  a v ňom aj pyšnosť na reč, ktorou sa pospolitý ľud dorozumieval...

Veru tak, od okamihu, od ktorého sa začal odvíjať a až do dnešných dní rozvíjať, zdokonaľovať, cizelovať, obohacovať, ale zajedno s tým i deformovať, okliešťovať, ochudobňovať ba až ohlupovať náš najvzácnejší komunikačný dar – spisovný slovenský jazyk – uplynie v tomto roku nádherných a okrúhlych 175 rokov! Nepochybne výročie, opodstatnene si nárokujúce na nejednu pripomienku, zmienku, stať či aj hĺbavejšie zamyslenie. A nielen iba „dejinným“ výňatkom zo školských učebníc, dokumentujúcim v nerozvitosti nespočetných pozitívnych plodných dôsledkov, ktorých sme dennodennými užívateľmi a používateľmi, strohosť informácie: „11. júla 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe pri zavedení slovenčiny do praxe. Už o necelý týždeň na to, 17. júla, navštívili na Dobrej Vode Jána Hollého, ktorého ako významného predstaviteľa bernolákovčiny prvého oboznámili so svojim zámerom.“

Na tomto mieste sa vo vyššie uvedenom kontexte „napochytro“ vzdať hold, žiada zacitovať pasáž z diela Jaroslava Vlčka Dejiny literatúry slovenskej, kde v Hlave štvrtej, nazvanej Štúrova škola v časti Boj o slovenčinu autor píše: „Horko-ťažko sa naši po česky štylizujúci spisovatelia evanjelickí borili s knižným jazykom. Slovenské formy, slová, zvraty rástli pod ich necvičenými perami, trhajúc prísny kánon reči „biblickej“. Redaktor „Tatranky“ nestačil pretierať slovakizmy svojich mladých spolupracovníkov, redaktor „Hronky“ nemohol sa ich striasť sám a redaktor „Nitry“ už sa im ani nebránil.“

Aby ďalej autor myšlienku rozvíjal do samej podstaty, od ktorej všetko vzklíčilo – k onomu pamätnému a pre Slovákov vrátane našej moderny priaznivo osudom vyvoleného dňu, týždňov, mesiacov...

„Často z toho skrslo smiešne nedorozumenie. Pražské Květy“ vytlačili v Štúrových „Dumkách večerných“: „Slýchal sem písně a slýchal pověsti, chroptící hlasy to stařeny mroucí“, neznajúc slovenského slova „starina“ (dávnovekosť, drievnosť); a z „tône“ v ostatných veršoch piesne „Nitra, milá Nitra“ vyrástla „tůň“: „Teď již tvoje sláva v tůni skrytá leží“...

Taký stav veci bol nemožný, to cítili všetci lepší duchovia slovenskí. Kollár slovenčil; katolíci slovenčili; evanjelické kňazstvo písalo rečou, akou sa nevraví nikde na svete, bez typičnosti, bez blahozvuku, bez pravidelnosti; obecenstvo slovenské ťažšie a ťažšie chápalo české noviny a knihy; a pražskí recenzenti, súdiac české práce našich literátov, opakovali s pohrdlivou ľútostivosťou: „Je to dosti na slovenské péro!“

To všetko nemohol nevidieť i Ľudovít Štúr. Od myšlienky ku skutku bol len krok.

Už v lete roku 1843, baviac sa s Hodžom v Hlbokom u Hurbana, dumal spolu s nimi o možnosti „hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou“. „Pripustili sme si,“ hovorí, „hlboko k srdcu kmen náš a povýšenia jeho duchovnô, i rozvažuvali všetkje sem padajúce okolnosti; rozvážili sme peknje následky samostatnjeho jeho duchovnjeho rozvitia a posúdili pilne aj ťažkosti kroku podobnjeho.“ (Nárečia slovenskô 1846, str. 6.) Účel Štúrov bol krásny a čistý. „Nebola to žiadna novotárska chúťka pri ňom, nie žiadna mládenská nerozvažitosť: stálo to i jeho i nás, ktorí sme sa mu v tom prispolnili, nejedon ťažký boj, nejednu prenespanú noc, nejednu veru, ať si vyznáme úprimne, vyliatu slzu,“ dokladá Hodža. („Dobrô slovo Slovákom“ 1847, str. 81.)

Myšlienka, dôverne vyslovená medzi priateľmi, sa ujímala. Bratislavská mlaď rezko sa chytala slovenčiny. Janko Matúška dňa 9. septembra r. 1843 vítal dvesto bratov, došlých do Bratislavy slovenskými veršami: „Vyšli ste z domu, nehali rodinu, aj tu ste našli svojích, dobrí bratia.“ (Nitra 1844, str. 151.) Janko Rimavský prihovára sa v poetickom poslaní „Svojim vrstovníkom na pamiatku“ (vytlačenom v Bratislave na počiatku r. 1844, str. 3): „Od východa k západu čierne mraky letia – ach beda, prebeda! nad kýmže zavisnú?“ A kým prešlo niekoľko mesiacov, všetka mládež sa chytila slovenčiny. Hurbanova „Nitra, dar drahým krajanom slovenským obetuvaný“ (v Bratislave 1844, z jari) doniesla prvé práce čistoslovenské, a „Tatrín“, spolok pre slovenskú osvetu, založený dňa 27. augusta 1844 v svätomikulášskej kaplánke Hodžovej, prijal slovenčinu pod svoje krídla ako reč úradnú.“

Toľko teda v historicko-literárnych sekvenciách, odhaľujúcich zákulisie formovania naliehavej potreby vytvoriť priestor, pocit súvzťažnosti, najmä však praktického pochopenia o nevyhnutnosti mať vo vlastných rukách svoj jazyk – inak povedané, uchopiť sa šance na položenie fundamentu slovenskej spisovnej reči.

Lenže, či po 175 rokoch dokážeme s úctou narábať, ako sa neraz zazdá – s ťažobou podobných dejinných dedičstiev?

 

Ako sa vyrovnať s ľahostajnosťou k jazyku a reči

Na rozdiel od iných malých národov, ktoré si svoje jazykové, a teda aj národné a štátne cennosti ochraňujú ako to najvzácnejšie a ničím nenahraditeľné dedičstvo predkov, ktoré starostlivo a najmä s citom, zohľadňujúcim vnútorné, najmä však vonkajšie ekonomické, sociologické, sociálne a teda vo všeobecnosti pojmu globálne vplyvy, ochraňujú a s najlepším úmyslom – majúc na zreteli aj život budúcich generácií – velebia a rozvíjajú, my sa v ponurosti a zakríknutosti všedných dní, povyšujúcich sivú trudomyseľnosť nad nadčasovosť vznešených dát a činov vlastne dobrovoľne, až hanebne odstrašujúco vzdávame sebavedomia a hrdosti na našu najdôležitejší znak sebaidentifikácie národa. Pretože jazyk, rodná reč, starostlivosť oň a úcta k nemu boli, sú a navždy budú tým elementom i fenoménom v jednom, ktorý určuje miesto, status, rešpekt i jedinečnosť Slovákov v rodine kultúrnych národov Európy i sveta.

My však, na našu škodu, a nie osoh, máme však akoby v sebe dejinne zakódovanú snahu prestávať byť pod rúškom všeobjímajúcej „svetovosti“, „európanstva“ a čo ja viem ešte akých „svojstiev, inakostí a iných kultúrnych, duchovných, a teda i jazykových akostí, sami sebou. Jednoducho, napriek svojim vlastným nedostatkom (a ktorý národ vrátane veľkých – a najmä veľkých, by ich preboha nemal?!) predsa len viac ľpieť na vlastných cennostiach, o to viac, že nám nepadli do lona zľahka, naopak, pokorným až otrockým odriekaním mnohého „svojho“ počas uplynulých stáročí sme si ich museli tu odtrpieť, tam zas vyvzdorovať, ba i zbraňou vybojovať. O našom jazyku – spisovnej slovenčine a jej akceptácii v nerovnom svete súperenia s mocnejšími a väčšími všade naokolo, nevraviac.

Prečo toľko skepsy, nie práve vľúdneho šacovania stavu slovenskej spoločnosti v kontexte jej vzťahu k rodnému jazyku?

Nuž, postačí len lepšie nastražiť sluch, započúvať sa do dialógov všedného dňa všade navôkol, kam sa pohneme. Precitneme aspoň tak rýchlo, ako keď si hladkáme brucho pri fandení si počas písania profesijných životopisov a keď „slabikujeme“ v príslušnej časti o tom, koľko že to cudzích jazykov ovládame. A tak, ako bohorovne mnohí vpíšu tri, ba i viac cudzích rečí (dokonca aktívne...), oháňame sa vospolok tým, ako „úžasne“ (na nevábne a až pričasto nenáležité používanie tohto prívlastku by sa už dali písať traktáty – ale o ňom, ako aj o ušné bubienky trhajúcich slovných klišé, balastov a im podobných „naničhodností“ v rubrike Reflexie nabudúce) ovládame svoj materinský jazyk, svoju rodnú reč a teda našu spoločnú spisovnú slovenčinu... Horkýže!

Ak by sa podobný jednoznačný súd (pri všetkej úcte k individualitám, narábajúcim so slovenčinou mimoriadne zdatne, s fortieľom i ľúbeznosťou tak k jej písanej, ako aj ústnej forme), ktorý sa odvažujem vysloviť, stretol s odmietaním či nevôľou, dovolím si moju predtuchu o čoraz kritickejšom „jazykovom šeleste“ v srdci slovenského národa podoprieť mienkou jazykovedca Mateja Považaja z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave, ktorú publikoval ešte pred ôsmimi rokmi v časopise Kultúra slova.

Hľa, čo na počiatku roku 2005, ktorý bol vyhlásený Rokom Ľudovíta Štúra (190. výročie Štúrovho narodenia), uznávaný jazykovedec vo svojej stati okrem iného napísal: „Mnohé myšlienky, ktoré Ľudovít Štúr vyslovil pri uzákoňovaní spisovnej slovenčiny a ktoré zverejnil vo svojich prácach Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej, sú stále aktuálne. Mali by sme si ich pripomínať. Napríklad aj tú z Náuky reči slovenskej, v ktorej Ľ. Štúr hovorí o tom, že „nevieme ešte oceniť našu reč“ (Nauka, s. 27). To povedal Ľudovít Štúr v roku 1846, teda pred vyše stopäťdesiatimi rokmi. No keď počúvame prejavy niektorých našich spoluobčanov, keď sledujeme niektoré rozhlasové alebo televízne relácie, keď čítame dennú či inú periodickú tlač alebo listy posielané prostredníctvom elektronickej pošty aj do Jazykového ústavu Ľ. Štúra SAV, keď ideme ulicami našich miest, hlavné mesto samostatnej Slovenskej republiky nevynímajúc, máme dojem, akoby Ľ. Štúr hovoril aj o našej najsúčasnejšej prítomnosti.“

 

Prečo je tomu tak?

Prečo sa s názorom odborníka - jazykovedca možno stotožniť?

Prežíva slovenský jazyk krízu?

Aj vďaka našej všeobecnej neochote načúvať mu, ctiť si jeho pravidlá, vnímať ho s pokorou a viac ho zveľaďovať ako hyzdiť a potvoriť?

NAPÍŠTE,

čo si o tomto a jemu podobných problémoch, ktoré v súvislosti s  používaním nášho jazyka, vznikajú. Majme spoločnú inšpiratívnu motiváciu:

NEBUĎME K NAŠEJ LÁSKAVEJ SLOVENČINE ĽAHOSTAJNÍ!

 

ludovit.pomichal@uszz.gov.sk

l.pomichal7@upcmail.sk

 

ĽUDO POMICHAL

Kresba: Martin Kellenberger

 

 

DO ČITATEĽSKEJ POZORNOSTI:

http://www.uszz.sk/sk/slovencina-model-2015

Fotogaléria

Počet zobrazení: 69x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line