Čaro kovačickej insity v Bratislave: Pavel Cicka, Pavel Hajko, Zuzana Veresky

hlavná foto
Trvanie: 03.05.2018
Miesto: Galéria Slovenského rozhlasu
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Srbsko - Slovensko

Ak je reč o výtvarnom umení, veľa právd je nespochybniteľných. Ak ale aspoň o jednej z nich možno vravieť s generálnym absolutóriom, potom je to poznanie o tom, že aspoň jediný raz vidieť je viac ako hoci tisíckrát počuť. V kontexte výnimočnosti naivistov – teda protagonistov insitného umenia, vychádzajúceho z čistoty duše a rýdzich ľudských poryvov v kombinácii s prírodnou usporiadanosťou zákonitostí tohto sveta, všedností i sviatostí činností človeka v rozmanitosti ich farieb, chutí, emócií a prežitkov, to akoby platilo v zmyselnosti zážitkových vizuálnych vnemov niekoľkonásobne. Aj preto je dobre riadiť sa múdrosťou – kto neverí, nech tam beží... Aktuálne do Galérie Slovenského rozhlasu na Mýtnej ulici 1, teda do známej "rozhlasáckej" bratislavskej pyramídy. Na jej prízemí v priestore venovanému pravidelným prezentáciám kumštu, vrátane výtvarného umenia Slovákov žijúcich v zahraničí, sa vo štvrtok  3. mája 2018 o 17.00 h uskutoční vernisáž výstavy troch znamenitých insitných umelcov - maliarov z vojvodinskej Kovačice.

Priaznivcom rýdzosti ľudských prejavov na plátne sa tu až do 31. mája 2018 predstaví svojimi inšpiratívnymi dielami pohládzajúcimi oko i dušu trojica slovenských krajanov zo Srbska: Pavel Cicka, Pavel Hajko a Zuzana Veresky.

Záber insitnej maľby slovenských výtvarníkov v srbskej Vojvodine je ohromný. A nielen z pohľadu historického kontextu a umeleckého obohatenia kultúrnej rozmanitosti týmto žánrom, ktorý v obsahovom výraze Slovákov žijúcich na  Dolnej zemi dostal obrysy i námety svojskosti, jedinečnosti a tým aj výnimočnej umeleckej svojbytnosti. Korene a znamenitosť, ktoré tu napevno zapustili vo farebnosti a príbehovosti prejavov ľudských i umeleckých vnemov Martina Jonáša, Zuzany Chalupovej a ďalších umelcov z „národnej pospolitosti“ Slovákov vo Vojvodine, desiatkami rokov našli svoj obdiv naprieč celou zemeguľou na nespočetných výstavách. A tak i preto je každá prezentácia kovačickej insity umelecky vzácna, ľudsky láskavá a osobitosťou tematiky vľúdna zakaždým, keď sa niektorý z jej protagonistov objaví na Slovensku.

Kovačických umelcov dnes poznajú doslova na celom svete. Títo maliari srdca a nasledovníci diela svetoznámeho francúzskeho insitného maliara Henriho Rousseaua sú v trojjedinosti svojho umeleckého výrazu a inšpiratívnej duchovnosti básnikmi, rozprávkarmi a maliarmi zároveň. Ich obrazy očarúvajú nielen maliarskym kumštom, ale i príbehom. Teda i príbeh i maľba sú nielen autentickým svedectvom či výpoveďou o živote v istom prostredí a v istom čase, ale aj oslavou každodenného života obyčajných ľudí. Maliari pritom až úzkostlivo strážia autentickú atmosféru svojich obrazov, aby do nej neprenikol cudzorodý element, nebodaj rovnováhu narušujúci až znepokojujúci prvok. To sa napokon – aj podľa výrokov a hodnotení umeleckých kritikov a teoretikov výtvarného umenia, odráža aj vo farebnosti, ktorá - napriek ostrosti a jednoznačnosti farebných plôch - je harmonizujúcou farebnou symfóniou. Podobnou sa možno kochať aj pohľadmi na diela Pavla Cicku, Pavla Hajka, ako aj  Zuzky Vereskej.

Nože ich priblížme obdivovateľom kovačickej insity o čosi viac, konkrétnejšie, ľudskejšie. Aby sme aj týmto spôsobom načrtli kontúry a filozofickú zmyselnosť ich tvorby, kvôli ktorej sa veruže oddá merať cestu do Galérie Slovenského rozhlasu na Mýtnej 1 v Bratislave nepochybne nielen iba z prostredia a najbližšieho okolia nášho hlavného mesta...

 

X                           X                            X

 

PAVEL CICKA

"Maľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete len vtedy, keď ho máte v sebe. Základy sa kladú v detstve a moje detstvo bolo pekné. Mám takú životnú filozofiu, že všetko zlé je na niečo dobré. Ten hore má silné ruky a ukáže nám, že to, čo sme považovali za zlé, má aj svoje dobré stránky."

Patrí do druhej generácie kovačických insitných maliarov a je členom tzv. Kovačickej trojky. Má za sebou množstvo samostatných, ale aj kolektívnych výstav doma a za hranicami – na Slovensku, v Česku, Chorvátsku… Narodil sa v roku 1961 v Kovačici, svoj maliarsky talent uplatňoval už v základnej škole a na gymnáziu, keď ilustroval školské časopisy Okienko a Stredoškolák.

Prvý raz sa so svojou prácou verejnosti predstavil na samostatnej výstave počas vojenčiny v Kruševci roku 1978 a od roku 1986 je aktívnym členom Galérie insitného umenia. Dnes sa okrem maľovaniu venuje aj poľnohospodárstvu, preto v jeho dielach dominujú pohľady na kovačický chotár, polia, ale i svojrázne postavičky – hudobníci a speváci. Zaujímajú ho ľudia, ich život, práca a zábava.

Mimoriadne inšpirujúco jeho tvorbu, originalitu osobnosti aj názorov, prezentovala publicistka a vydavateľka DANICA JANIAKOVÁ na podnetnom portáli prezentujúceho osobitosti insitného kumštu vojvodinských Slovákov. Z jej črty o Pavlovi Cickovi si dovolíme zacitovať, za čo vopred autorke vyslovujeme poďakovanie.

"Už na základnej škole som dobre kreslil, ilustroval školský časopis, obosielal kresbami súťaže. Učiteľka ma nahovárala na ďalšie štúdium, ale doma som mal priateľku, veľkú lásku, nechcel som od nej odísť, a tak som ostal tu a vyučil sa za poľnohospodárskeho strojníka. Vzali sme sa a stále sme spolu, manželka ma podporuje v tom, čo robím, nerobí mi problémy, keď cestujem na plenéry alebo výstavy.

Maľoval som aj na vojenčine, ako vojak som mal v Kruševci prvú samostatnú výstavu. V kasárňach mi dali priestor na ateliér a osem mesiacov som potom už len kreslil. Pre armádu som urobil asi dvadsať obrazov, ale tie ostali tam, v Macedónsku. Niektoré som vystavil na prvej samostatnej výstave v Kovačici, ktorú mi otváral Martin Jonáš, prišla aj Zuzana Chalupová, Ján Strakúšek. Za člena galérie ma vzali v roku 1986. Sprvu ma starší len pozorovali, toto robíš dobre, toto skús takto, jeden vás posielal naľavo, druhý napravo, a ja vždy po svojom, rovno. Hlavne ma presviedčali, že naivný maliar nerobí s perspektívou, ale ja to cítim inak a moja krajina, moja rovina má hĺbku.

Najradšej maľujem

Mám niekoľko období, to prvé, hnedé trvalo desať rokov. Ďalšie tri-štyri roky som používal celé spektrum farieb, ale iných, ako dnes. Potom som sa zvalil do modrej fázy, tá síce občas ešte pretrváva, ale na mojich obrazoch už zase dominujú sýte farby, lebo keď maľujete siatie žita, či zber kukurice, téma si pýta farby.  Veľmi rád maľujem kone, no nie zapriahnuté vo voze, ale silné, voľné, slobodné. Zvolil som pre ne sýty jasnočervený kolor s bielym tetovaním. Je veľká škoda, že tieto ušľachtilé zvieratá miznú z našich životov.  A rád maľujem rybárov. Kedysi som aj školu opakoval pre rybárčenie, každú voľnú chvíľu som bežal k rieke. Žijeme v dobe vyspelej techniky, ale tá nás všetkých odtŕha od toho podstatného, od prírody.

Rodina, zázemie

Maľovať ideálny svet pokoja a čistých emócií môžete len vtedy, keď ho máte v sebe. Základy sa kladú v detstve a moje detstvo bolo pekné. Otec bol pekár, mali sme pekáreň, všade bolo cítiť vôňu čerstvého chleba, starý otec ma na dlaniach nosil. Manželku poznám od dvanástich rokov a manželstvo máme dobré, usporiadané. Vydržali sme spolu všeličo, aj keď mať dostala mozgovú porážku a zároveň v tom istom čase umierala stará mať, do maľovania som sa vtedy ani nedával, ale zvládli sme, život misí ísť dopredu. V manželstve, ak chceme, aby vydržalo, si treba dobre premyslieť, čo povieme, čo urobíme. Lepšie je najskôr si rozhútať, pospať a až potom riešiť. Lebo ak každý ťahá len na svoju stranu, budú mať obaja čoskoro veľký problém.  O niečom svedčí aj to, že nikto z insitných maliarov nie je rozvedený.

Odkiaľ prichádza inšpirácia

Plátno si samé povie, čo naň máte namaľovať. Netvorím, keď nemám vôľu, vtedy je lepšie nechať to tak. Tridsaťpäť rokov maľujem, najmenej dvadsať z toho trvalo, kým ruka dostala potrebné finesy. Treba všetko precítiť, vyskúšať, zažiť. Naučiť sa miešať farby, napríklad modrú vždy vytváram, nikdy nedám rovno zo škatuľky.

Moja žena je dobrý kritik, má cit, keď ona povie, že je obraz dobrý, nechám si ho. Lebo už som predal nejaké obrazy zo svojho fondu, cez vojnu, keď tu bola taká bieda s platom, že sme žili len z toho, čo dala zem - tak som predal dva obrazy, ktoré som si chcel nechať. No a skúšal som ich potom aj päťkrát znovu namaľovať a netrafil som už. Vtedy som sa zapovedal, že to, čo sa páči mne, manželke a deťom, nepredám.

Čo znamená úspech

Úspech považujem za normálnu súčasť tvorby, veď ak tvoríte, mali by ste mať aj úspech, ale nepripisujem mu veľký význam. Aj keď samozrejme, poteší ma, keď sa moje obrazy ľuďom páčia. Ako keď mi povedal riaditeľ banky, v ktorej visel obraz, ktorý sme namaľovali štyria insitní maliari, že pod tým obrazom klienti podpísali každú zmluvu, lebo sa zadívali na obraz a hneď boli dobre naladení.

Čo sa týka peňazí, zažil som aj časy, keď bola taká inflácia, že ak som za mesiac zarobil päť mariek, kým som si prišiel po výplatu, boli z nich marky tri. Peňazí človek potrebuje toľko, aby z nich na pokoji žil. Priveľa peňazí, priveľa starostí. Zväčša to končí tak, že keď máš jedno, chceš ďalšie a potom ďalšie. Tak ja nerozmýšľam. Veď si človek neodnesie nič na druhý svet, tu by si mal užiť.

Spočiatku ma tešilo cestovať, poznávať svet, plenéry, výstavy. Ale keď z roka pre to odoberieš dva mesiace, nestihneš potom všetko, čo by si mal urobiť aj ako manžel a otec rodiny, aj ako hospodár na poli, aj oddýchnuť si aspoň občas pri rybačke. Teraz si už vyberáme, lebo si môžeme. Väčšinou chodíme spolu ako trojka s Hajkom a Markovom (Marci Markov, jeden z osobitých insitných umelcov, žiaľ, medzitým sa už pobral do večnosti - pozn. Ľ.P.), aj spoločné obrazy maľujeme. Toto kamarátstvo je pre mňa veľmi dôležité."

ZDROJ: DANICA JANIAKOVÁ - www.klub50.sk : Maľujeme krajinu srdca

 

X                               X                             X

 

 

PAVEL HAJKO

 

"Najprv som maľoval motív boj dobra a zla. Maľoval som mak, ako symbol zla, drogy. Po niekoľkých rokoch som začal maľovať boj dobra a zla, ako boj medzi líškou a kohútom. Tu, kde sme bývali, nám v zime líšky kradli sliepky. Kohút je symbolom domácnosti – strážca domu. Líška bola vždy zlá.  Odo mňa sa očakávalo, že budem maľovať obyčaje – ako žijú ľudia v  Kovačici. Všetci maľujú práce na poli, slovenské obyčaje. Ja som to maľovať nechcel. Potom prišla erotika. Vždy som sa chcel odlíšiť od ostatných. Nič som nechcel robiť tak ako ostatní. Zvyčajne maľujem na jednu tému päť rokov. Najprv mak a krajinky. Prvých päť rokov to bola líška a kohúty. Potom sa líška zmenila na ženu. V deväťdesiatych rokoch bola erotika prvoplánová. Moja manželka nemá rada erotiku."

 

Patrí k popredným predstaviteľom súčasnej insitnej maľby vojvodinských Slovákov v Srbsku. Precízny rukopis všedných i sviatočných životných sekvencií, farebnosť jeho obrazových výjavov a príbehovosť dolnozemskej scenérie Slovákov v Srbsku, sú príznačné pre jeho tvorbu aspoň tak ako jeho obľuba zobrazovať na plátne vznešené, dôstojné a rešpektované prírodou, ľuďmi i nastaveným životným kolobehom kohúty. V dielach Pavla Hajka im patrí neodmysliteľné miesto, a tak vari aj preto nedávna bratislavská prierezová výstava plodného slovenského naivistu niesla v názve „kohútí motív“...

Narodil sa v roku 1952 v Kovačici. V roku 1970 skončil strednú remeselnícku školu - odbor stolárstvo. Jeho talent si všimol  legendárny insitný majster Martin Jonáš, ktorému Hajko ešte ako žiak prinášal prvé kresby. Nepretržite sa zaoberá maliarstvom od roku 1973. Prvý raz sa ako maliar predstavil v roku 1974 na spoločnej výstave maliarov Kovačice.

Ako sa insita snúbi s erotikou

Už na začiatku pôsobenia sa mu podarilo vybudovať jedinečný štýl a výtvarný prejav, upútajúc na seba pozornosť verejnosti s tvorbou, ktorá sa odlišuje od tvorby dovtedajších ľudových umelcov v Kovačici. Mnohé skladby sú založené na obrazoch zo života („Boj kohútov“, Žiarlivá žena“), ale sú tu aj nápadité a pestré rozprávky.  Primárnym motívom Hajkových malieb od roku 1975 je kohút. Vytvoril skutočný mýtus o kohútovi ako o symbole krásy, života a smrti, lásky a boja. Kohút je vták noci a dňa, vták tmy, ale aj svetla. Najprv maľoval boj medzi kohútom a líškou, čím dával metaforický obraz  dobra a zla. Z jednej strany veľkolepý kohút ako symbol života a z druhej strany rovnako rozkošná líška, ktorá prináša smrť pre kohúta. 

Roku 1981 bol prijatí do Združenia kovačických insitných maliarov. Vyhýbajúc sa pošliapaným chodníčkom maľoval na rôzne témy, ale takmer všade dominantným motívom zostáva kohút. On je všade: na streche a mesiaci, na saniach a nahom ženskom tele. To, čo je charakteristické pre Hajkovu tvorbu je erotický náboj, ktorý nie je príznačný pre patriarchálne spoločenstvo, akou je Kovačica. Erotické motívy sa zjavujú aj v skoršej tvorbe Kovačičanov, ale iba sporadicky a náznakovo. Je to citlivá tematika, ktorú obmedzovali etické a náboženské normy dedinského života. Jeho kohúti vyjadrujú plodnosť a sexuálnu túžbu, krk majú falický, čo je vyjadrením mužského princípu. Ženský princíp symbolizujú tekvice, ale aj iné, doslova nezvyčajné predmety.  Dokonca aj príroda získava príťažlivé krivky ženského tela vytvárajúc zaujímavý vzťah medzi ženou a druhou mužskou "milenkou" - zemou. 

Eva, manželka Pavla Hajku, hovorí: „Nemám rada tie jeho obrazy. Vo všeobecnosti nemám rada erotiku. Podporujem ho vo všetkom, okrem znázorňovania erotiky. Niekedy to naozaj preženie. Má aj pekné, jemne erotické obrazy. Keď usporiadal prvú samostatnú výstavu s  erotikou, nechcela som tam ísť, lebo som sa bála reakcie. My sme tu patriarchálne prostredie. Myslela som si, že ho vysmejú. Ale hlavné je, že to dobre dopadlo. Teraz, ak nie je erotika na obrazoch, hovoria, že to nie je Hajko.“

Keď som namaľoval prvý erotický obraz, ani som nevedel, že je to erotika. Stalo sa to náhodou. Maľoval som zimu, snehové záveje. Namaľoval som dva záveje. Podobalo sa to na nohy, potom som namaľoval brucho a bola z toho erotika. Potom to bola myšlienka za myšlienkou. Nápad príde sám a  potom to namaľujem. Keď mi niečo napadne, možno to budem mať v  hlave aj rok. Namaľujem to, keď nastane tá pravá chvíľa. Muži majú radi iba erotiku. Aj ženám sa to páči, ale inak to vyjadria. Chcem len niečo namaľovať tak, ako to ja chcem a nie tak, ako mi to prikážu iní. Každý maliar by to namaľoval inak, každý to inak vidí. Toto obdobie chcem mať ako Hajko!

Kohút ako večný inšpirátor i pokušiteľ

Na 90 percentách mojich obrazov je hlavným motívom kohút. To je tradícia. Kohút má skákať na sliepku. Má svoj hárem vôkol seba a  je najväčší frajer. Teraz trochu erotika. Znázorňujem iba niektoré ženské časti. Ženské telo je krajšie. Maľujem iba to, čo sa mi páči. Na každom obraze je kovačický kostol. Na hodinách sú štyri hodiny, lebo som sa narodil o štvrtej. Čo je kostol? Obyčajná stavba. Kostol je tu (ukazuje na srdce). Zvyčajne chodievajú do kostola ženy, aj mladšie. Muži chodievajú viac, keď zostarnú.

Niekedy namaľujem tri kopce. To je symbol Slovenska. Keď idem na Slovensko na výtvarnú kolóniu, tam maľujem vrchy. Keď snívam – snívam o vrchoch. A tu nie sú. Potom som išiel na Slovensko a  videl som tie oblasti. Keď som bol malý, prisnilo sa mi, že moja rodina žije v hlinenom dome. V minulosti ľudia stavali domy z hliny a zeme. Nevedel som to, ale prisnilo sa mi to.

Podľa mňa je obraz insitný, keď človek nie je vzdelaný. Nemám rád rady. Radu si vypočujem, ale urobím to po svojom. Nechcem sa stretávať s  maliarmi, ktorí pracujú, lebo ak by som niekoho navštevoval, podobal by som sa na neho. Videl by som ako pracuje. Chcem byť svojský, originálny. Radšej nech kopírujú mňa. Nemohol by som pracovať v  galérii, vnímal by som iné motívy. Maľujem na objednávku, ale tak, ako to ja chcem. Nejaká firma si objednala Belehrad, tak som robil mestské témy. Jeden muž chcel, aby som namaľoval jeho ženu na posteli a ako on prichádza domov s kufrom z cesty. Na tom obraze som nad posteľou namaľoval svoj obraz tak, ako som chcel, takže na jednom obraze dostal dva.

V  Srbsku málo vystavujem. Vystavujem hlavne v zahraničí. Kritiky sú dobré. Musím investovať peniaze, ak sa mi nevráta – potom, čo som urobil? Treba zostaviť katalóg. To sú všetko výdaje. Ja žijem z  maľovania. V zahraničí sa predá viac obrazov.

Keď je práca presvedčivejšia ako talent

Neverím v talent, ale v prácu. Ak nemaľujete aspoň desať rokov, to je nič. Denne niekedy pracujem desať, niekedy pätnásť, niekedy päť hodín. Niektoré obrazy chcem dokončiť hneď a niektoré stoja mesiac a potom sa k nim vrátim. Všetko závisí od myšlienok a nápadov. V zime veľa pracujem. V lete pracujem nerád. Máme vinohrad, záhradu. Cestujem po výtvarných kolóniách, to sa začína už v apríli. Tam sa stretávam s inými ľuďmi. Všímam si techniky, ktorými pracujú a  ako ja pracujem. Na výtvarnej kolónii sa veľa naučíte. Učíme sa jedni od druhých. Vytvárajú sa kontakty, môžete dohodnúť výstavu. Človek si oddýchne.

Nechcel som študovať výtvarné umenie. Potom by som to nebol ja. Každý, kto študuje, sa musí podobať na profesora. Až neskôr sa dokáže zbaviť vplyvu. Pre mňa je umenie, keď vidím nejaký obraz a viem, čo to je a nemusím rozmýšľať a pýtať sa autora – hej, čo si to urobil?! Maľovanie mi v živote dalo mnoho známostí, cestovanie. Je to môj pôžitok. Keď som unavený, idem si oddýchnuť, idem maľovať. Vyhovuje mi aj to, že pracujem ako stolár. Keď sa unavím v jednej práci, idem do druhej.

Najprv som pracoval v Novom dome ako stolár. Potom som, v roku 1986, prestúpil do inej firmy, robili sme klimatizácie. Vtedy som mal výplatu päťdesiat nemeckých mariek. Pracoval som vo Vršci. Všetko, čo som zarobil, som minul na stravu. Potom som povedal ďakujem, neprosím a  začal som iba maľovať. Firma skrachovala v  roku 1991. Od roku 1994 iba maľujem. Dá sa vyžiť iba z maľovania, ale ťažko. Nemám pôdu.

V  Kovačici sa v  minulosti žilo trochu inak. Boli sme chudobnejší, ale žilo sa lepšie. Hrávali sme sa na ulici. Viac sme sa kamarátili. Teraz sa deti nemôžu hrať na ulici, nie sú ihriská. Vždy musí niekto dávať pozor na deti. Každý večer sme chodievali k niektorému susedovi, hrali sme karty a rozprávali sme sa. Naša generácia to ešte stále robí, ale títo mladší vôbec nie. Jedine ešte stále existuje tradícia, že si ľudia popijú kávu doobeda medzi deviatou a  desiatou hodinou. Susedy chodievajú jedna k  druhej – každý deň do iného domu. Teraz na to nie je čas. Pozerajú seriály, nerozprávajú sa navzájom. Naše detstvo bolo lepšie, kamarátili sme sa. Keď sme mali dvadsať rokov, chodievali sme na tanečné zábavy a do parku. Chodievali sme na korzo na prechádzku, k hotelu – dookola jednou a druhou stranou ulice. Muži sedeli a vtipkovali.

To čo robím, to mám rád. Nerozumiem človeku, ktorý povie, že niečo nevie. Skúsil si? – Neskúsil. Tak ako vieš, že to nevieš? Musím to najprv skúsiť – ak nemôžem, tak nemôžem. Keď som si kúpil motorku, rozobral som ju na súčiastky a  teraz ju viem opraviť. Človek sa musí učiť sám. Dom sme si postavili, moja žena a ja, doslova sami. Aj pre syna som postavil dom vedľa nášho.

Viem, čo chcem. Za čias komunizmu sa žilo lepšie. Všetci sme mali prácu a  mohli sme z nej vyžiť. Pracoval som od šiestej do druhej. Prišiel som domov a  pracoval som ďalej, staval som dom. Mohli sme ísť k moru, kamkoľvek. Môj syn by si teraz nikdy nepostavil dom. Aj on aj nevesta pracujú, ale musíme im finančne pomáhať.

ZDROJ: www.slovackizavod.org.rs

GORDANA BLAGOJEVIĆ o Pavlovi Hajkovi 

v publikácii  Slovenské insitné výtvarné umenie v Srbsku.

Etnologicko-antropologická štúdia prejavov identít

 

 

X                                 X                                  X

 

 

ZUZANA VERESKY

 

"Som jeden obyčajný malý človek, ktorý má to šťastie maľovať, že na tomto svete môže ešte byť láska, môže byť krása, môže byť priateľstvo. Čo sa týka kovačického naivného umenia, hovorievam, že nie sme fenomén, my sme skutok. Lebo fenomén je niečo, čo nemožno ohmatať, a naše maľovanie je skutok, ostávajú po ňom skutočné obrazy.  K čomu ma vedie moje srdce, to moja ruka maľuje."

Zuzana Vereská sa narodila roku 1955 v Padine; od roku 1980 žije a pracuje v Kovačici. Svoje prvé plátno namaľovala v detstve. Prvú výstavu uskutočnila roku 1984. Členkou Galérie insitného umenia stala sa roku 1986. V roku 1993 ju prijali za člena Múzea naivného umenia v Jagodine. V priebehu doterajšej bohatej umeleckej činnosti mala mnoho samostatných a spoločných výstav doma a v zahraničí. Svoju 45. samostatnú výstavu nainštalovala v Galérii insitného umenia a predstavuje retrospektívu jej dlhoročného umeleckého vyjadrovania sa farbami a štetcom.

Najvýznamnejšie projekty v Zuzaninom umeleckom živote, krajiny a mestá, v ktorých predstavila svoje diela: Izrael, Cyprus, Nemecko, Tunisko, Paríž (UNESCO), Ženeva (UNICEF), New York (UN), Brussels (EU), Štrasburg, Viedeň (OSCE), Washington (MMF), Čína (Expo 2010 Shanghai), Španielsko, Slovensko a iné európske krajiny. Precestovala všetkých päť kontinentov a má vo zvyku povedať: „Nemusím mať tlmočníka, každý si prekladá obraz do svojho jazyka...“

Pamäť z detstva nikdy nesklame...

Podľa jej vlastných slov maľuje od detstva a stále maľuje to, čo si z detstva pamätá, príbehy a legendy, ktoré jej rozprávali dedinčania a ktoré sa stali jej trvalou inšpiráciou a nevyčerpateľným zdrojom tém. Svoj vlastný výklad a vnímanie sveta čerpá zo zobrazenia autentických, dávno zašlých čias vidieckeho prostredia, zahalených do farebného závoja slovenského étosu. Niet divu, že základným výtvarným motívom jej malieb sú žánrové scény, ktoré poskytujú skutočnú pokladnicu neustále sa meniacich tém.

Právom môžeme povedať, že je to umelkyňa s bohatou fantáziou, ktorej tematická paleta nám vždy poskytne pohľad na niečo nové, originálne a jedinečné, no zároveň pretkané zvukom spomienok a tradícií. Dokáže premieňať aj tie najvšednejšie témy na príbehy, a svojou umeleckou virtuozitou ich pretaviť do fantastickej výtvarnej kompozície. Umelkyňa toto svoje zvláštne nadanie prenáša na plátno skutočne majstrovským, presvedčivým a dôveryhodným spôsobom.

Okrem žánrových scén, ktoré charakterizuje nížinatá krajinka, fantastické interiéry alebo výjavy zo života na vidieku, vyobrazenia tradícií a zvykov na jej obrazoch nám ponúkajú aj jasne čitateľnú etnografiu Slovákov. Jej protagonisti sú vždy oblečení v slovenských ľudových krojoch, fascinujú nás ich zreteľne vyobrazené podoby a živé gestá. Na prvý pohľad rozptýlené, obrazy Zuzany Vereskej majú v skutočnosti dôkladne prepracovanú kompozíciu plnú precízne umiestnených detailov, ktoré v jej diele tvoria akýsi leitmotív.

Čaro magickej umeleckej nevtieravosti

Husi sú typickým prvkom na jej obrazoch, spolu so psom a čiernym kocúrom. Avšak veľké srdce a krásu umeleckej duše umelkyne vyjadruje predovšetkým výrazný, originálny a jedinečný leitmotív, ktorým sú kvety. Červené vlčie maky a biele sedmokrásky, ktorých opojnú vôňu doslova cítime z jej obrazov, dávajú jej maľbám zvláštne čaro.

Výtvarným výrazom Zuzany Vereskej sú silné, zmyselné a rezonujúce farby, ktoré prenáša na plátno v súlade so slovenským folklórom. Čistá kresba, jasné farebné ladenie, racionálne vypracované a akcentované detaily, predstavujú ďalšiu charakteristickú črtu výtvarného jazyka Zuzany Vereskej. Vizuálna artikulácia tejto umelkyne je rozpoznateľná v mnohých výtvarných technikách ako sú: olejomaľba, maľba na sklo, hodváb, pastelová kresba, grafika, akvarel, a jej virtuozita a všestrannosť sa odrážajú aj v maľbe na keramiku a vo výrobkoch úžitkového umenia.

Celá jej tvorba, preniknutá magickou výtvarnou rétorikou, je jasne čitateľná, nevtieravá, no radostná, vzletná a bezstarostná, a to je práve to, o čo sa snaží každé skutočné umenie. Preto niet divu, že jej obrazy si našli  cestu na všetky kontinenty, a že sa jej prostredníctvom tradičnej formy prejavu a tradičných ikonografických prvkov podarilo obnoviť pevný, pretrvávajúci kontakt s umeleckým publikom, a darovať tak tradícii večný život.

 ZDROJ: JARMILA ĆENDIĆ, kunsthistorička

 

ZOSTAVIL: ĽUDO POMICHAL

FOTO: autor a archív

 

 

Na titulnej fotografii:

Výnimočná insitná maliarka Zuzana Veresky počas tvorby.

 

Na snímkach vo fotogalérii:

Portrétová fotografia Pavla Cicku následne s ukážkami jeho diel.

Portrétová fotografia Pavla Hajka rovnako s ukážkami jeho umeleckej tvorby.

Portréty Zuzky Vereskej - na viacerých autorských fotografiách Ľ. Pomichala, ktoré sa zrodili počas prezentácie Z. Vereskej na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve v roku 2015, v spoločnosti s ďalšou výnimočnou umelkyňou z Kovačice Evou Husárikovou na slávnosti otvorenia Domu Martina Jonáša v roku 2014 Kovačici, ako aj na vernisáži v Galérii Slovenského rozhlasu v Bratislave v roku 2017, keď tu vystavoval bratislavský rodák a krajan z Mníchova Martin Oscitý. Rovnako približujeme prostredníctvom reprodukovaných obrazov aj umeleckú tvorbu pani Zuzany Vereskej.

Fotogaléria

Počet zobrazení: 113x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line