Historik Pavel Pollák: Kružliakovo storočie má viac ako sto rokov

hlavná foto
Trvanie: 16.05.2018
Miesto: Denník Pravda
Mesto/obec: Mníchov - Bratislava
Štát: Nemecko - Slovensko

Vyznávač kráľovstva ľudského, tak znie titul slovenskej knihy, ktorú pred pár týždňami "krstili“ v Mníchove. Napísal ju takmer 92-ročný historik Pavel Pollák a je o významnej osobnosti našich moderných dejín, o 103-ročnom Imrichovi Kružliakovi. Docent Pollák je dlhoročným priateľom Kružliaka, ale mal veľmi blízko aj k Alexandrovi Dubčekovi a pracoval pre troch prezidentov, preto je sa o čom porozprávať. V úvode stretnutia a interview s Pavlom Pollákom to podčiarkuje v prílohe Víkend denníka PRAVDA (obsiahly rozhovor vyšiel na štyroch stranách v sobotu 12. mája 2018) na portáli pravda.sk publicista VLADIMÍR JANCURA.

Prečo sa slávnostná prezentácia vašej knihy uskutočnila v Mníchove, a nie v Bratislave, veď vydali ju na Slovensku?

Áno, kniha vyšla vo Vydavateľstve Matice slovenskej, ale Imro Kružliak vzhľadom na svoj vysoký vek a zdravotný stav už takmer tri roky do Bratislavy necestuje, lebo nemôže cestovať. V Mníchove má stálu starostlivosť a je pri ňom vnuk Branko, jediný, kto ešte žije z rodiny. Rozhodli sme sa preto, že pocestujeme my za Kružliakom a knihu predstavíme tam, kde trávi neskorú jeseň svojho života. Stalo sa tak s podporou Úradu pre zahraničných Slovákov, Generálneho konzulátu SR v Mníchove a Slovensko-nemeckého klubu.

V Mníchove prežil doktor Kružliak väčšiu časť svojho 40-ročného exilu, ale po roku 1989 sa predsa mohol znovu natrvalo usadiť na rodnom Slovensku. Alebo nie?

Ešte za totality Kružliak napísal, že každý exulant má rozpoltenú dušu. Fyzickou existenciou je v cudzine či v novom domove, ale mysľou najčastejšie vo vlasti. Sníva o tomto stratenom raji, ale keď už ho má na dosah ruky, s prekvapením zistí, že to nie je ono a že stratený raj zostal v nenávratnej minulosti a svoj exulantský život bude dožívať inde. Túto situáciu nazval "dve tváre domova“. Pred mnohými rokmi poznamenal, že "bude dobre, keď budeme môcť chodiť domov na návštevu“. A keď v decembri 1989 prišiel po štyroch desaťročiach znovu na Slovensko, ozrejmil si na vlastnej koži, že ani jeho nič iné nečaká. V Bratislave mal byt, prácu i rodinu, ale zostal dvojdomým človekom, stále sa pohyboval medzi Bratislavou a Mníchovom, kde zostal jeho archív, veľká časť knižnice, ale aj početní priatelia a známi z predchádzajúcej činnosti.

Kedy ste sa zoznámili a spriatelili vy dvaja?

Niekedy začiatkom jari 1946. V tom prvom povojnovom školskom roku som mal maturovať na obchodnej akadémii v Martine (koncom vojny sa neučilo, a tak sme dobiehali zameškané). Škola bola vykurovaná drevom, ale dreva nebolo. Skupina študentov sme sa teda vybrali na riaditeľstvo lesného závodu s ponukou, že drevo si nachystáme sami, len nech nám to povolia a povedia kde. Oni s tým súhlasili, ale žiadali nás, aby sme si zohnali potravinové lístky, lebo oni pre nás žiadne nemajú. Po vojne bol totiž na celom Slovensku prídelový systém. Škola ma potom vyslala do Bratislavy na povereníctvo výživy so žiadosťou o nejaké prídely pre našu skupinu "drevorubačov“. Povereníkom, čiže akoby ministrom, bol vtedy Kornel Filo za Demokratickú stranu a jeho tajomníkom práve Imro Kružliak. Bol síce o desať rokov starší, ale on z Detvy, ja z Vrútok a z podobných rodinných pomerov – rýchlo sme našli spoločnú reč. Dal nám lístky na metrák múky, na 50 kilogramov cukru, na 60 kíl mäsa… A odvtedy som s ním kamarát.

Na konci vojny bol v Povstaní aj Kružliak, aj vy, vedeli ste o sebe už vtedy?

O tom, že nejaký Imrich Kružliak existuje, som vedel, ale nepoznali sme sa. Ja som narukoval do SNP 5. septembra 1944 ako 18-ročný v rámci mobilizácie do povstaleckej armády. Po potlačení Povstania som padol do rúk gestapa v Ružomberku, jedna moja teta však upratovala v dome tamojšieho veliteľa Hlinkovej gardy a vymodlila uňho, aby ma z basy poslali do zajateckého tábora. Možno mi tým zachránila život. Kružliak pôsobil v povstaleckej tlači ako redaktor Bojovníka, Národných novín a krátko aj Pravdy. Je málo známe, že uprostred Povstania ho zatkli vo vlaku na Sliači nejakí partizáni. Práve viezol materiály pre najbližšie vydanie Národných novín a Pravdy do zvolenskej tlačiarne. Prepustili ho až na zákrok vodcov Povstania, keď sa o tom dozvedeli v Banskej Bystrici. Po potlačení Povstania sa ukrýval v Mošovciach a v Detve až do príchodu frontu.

Vedeli ste vtedy o tom, že v rokoch 1942 – 1943 bol Kružliak šéfom tlače na Slovensku?

To je vec, ktorú mu odvtedy vyčítali nielen komunisti, ale aj mnohí ľudáci v exile a ktorá dodnes vyvoláva otázniky. Vraj ako sa mohol autonomista, zástanca a budovateľ Slovenské štátu zúčastniť Povstania a urobiť taký prudký obrat vo svojich postojoch? Ale taká bola doba i kontinuita Kružliakovho vývoja. Sám som si to zisťoval, pýtal sa i jeho a vychádza mi, že 28-ročného Kružliaka chceli mať na poste šéfa slovenskej tlače takí ľudia ako napríklad Martin Sokol, predseda Slovenského snemu, ktorí nestáli ani na jednej strane vtedajšieho vnútropolitického sporu. Mal predstavovať kompromis medzi Tukovou a Tisovou skupinou. Ich boj totiž polarizoval aj slovenské médiá. Kružliak sa stal šéfom úradu pre tlač proti svojej vôli, chcel zostať v Slovenskej lige, kde dovtedy pôsobil ako redaktor a tajomník. Nakoniec sa však dal presvedčiť.

Už menej sa pripomína, že po roku z funkcie šéfa tlače odišiel…

A stalo sa tak pre rozpory s Vojtechom Tukom, vtedajším predsedom vlády. O tom, ako vtedy Kružliak zmýšľal, nám zanechal výrečné svedectvo Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky a zároveň hlavný financmajster Povstania: "Kružliakovi som dôveroval,“ napísal v pamätiach, "bol protifašisticky a protinacisticky orientovaný“.

Skutočne sa priatelil s básnikom Lacom Novomeským, ktorý bol v tom čase členom ilegálneho vedenia KSS?

S Novomeským bývali oproti sebe na Mudroňovej ulici v Bratislave. Chodili na prechádzky, diskutovali. Laco vtedy redigoval časopis Budovateľ, patril medzi najlepšie platených redaktorov. Aj minister vnútra Šaňo Mach sa stretával s komunistami a odkazoval Gustávovi Husákovi, šéfovi tohto ilegálneho vedenia, aby nerobil hlúposti a zbytočne neprovokoval Nemcov. Husáková manželka, neskôr známa divadelná režisérka, pracovala vtedy na Karvašovom sekretariáte v Slovenskej národnej banke. Jednoducho, taký to bol režim, takéto boli pomery a tak zložito sa vyvíjali osudy slovenských intelektuálov v 20. storočí, ale napokon i dávnejšie. Už za starého Uhorska sa medzi nimi ujalo pobratimstvo. Kružliak tvrdí, že to platilo až do Povstania, potom však veci nabrali iný smer.

Nespojili sa práve v Povstaní protichodné politické zoskupenia a ich predstavitelia?

To áno, lebo všetci si mysleli, že zachraňujú Slovensko a prevádzajú ho na stranu Spojencov. Lenže jedni pritom chceli zachrániť aj slovenskú štátnosť, kým iným išlo o obnovenie Česko – Slovenska, aj keď s federatívnym štátnym usporiadaním.

Ako vlastne Kružliak hodnotil vznik Slovenského štátu v marci 1939 a to, čo sa dialo za jeho existencie?

 Šaňo Mach sa stretával s komunistami a odkazoval Gustávovi Husákovi, aby nerobil hlúposti a zbytočne neprovokoval Nemcov. 

Tvrdil a stále tvrdí, že v roku 1938 väčšina Slovákov, ľudáci i národniari, prijali autonómiu ako národné víťazstvo. Úplnú samostatnosť vtedy požadovali len radikáli z prostredia Vojtecha Tuku. Po Mníchovskej dohode však predstavitelia mocností nastolili v strednej Európe celkom novú situáciu. Nastala parcelácia Československa a Hitler dal Slovensku na výber: buď vyhlási samostatnosť, a tak prispeje k rozbitiu spoločného štátu, alebo Nemecko nechá Slovákov napospas ich susedom. Snem preto vyhlásil samostatnosť, Slovensko sa však tým dostalo do područia Tretej ríše. Ale aj v tejto situácii vládni i nevládni Slováci vedeli podľa Kružliaka robiť politiku „menšieho zla“ a sypali piesok do očí Nemcom, len aby prežili. Zvykne hovoriť, že v rozmedzí piatich rokov dal dovtedy neznámy národ o sebe svetu vedieť až dvakrát. V roku 1939 sa zapísal na mapu Európy ako Slovenská republika. A v roku 1944 upozornil na seba znovu, keď sa postavil proti svojmu "ochrancovi“ Adolfovi Hitlerovi.

Čo odmieta z dedičstva Slovenského štátu?

Jednoznačne politiku holokaustu, deportácie slovenských Židov. A potom vyhlásenie vojny Amerike a Anglicku, to považuje za šialenosť. Po vojne však nastal tvrdý boj medzi Bratislavou a Prahou o národné práva. Nakoniec ho vyhrali komunisti, ale v skutočnosti Moskva. Podľa Kružliaka prezident Edvard Beneš svojou dohodou so Stalinom pomohol prenikaniu komunizmu do strednej Európy.

A sme znovu v roku 1946, keď sa konali významné parlamentné voľby. Na celoštátnej úrovni ich vyhrali komunisti, na Slovensku však zvíťazila Demokratická strana a Kružliak viedol jej predvolebný štáb. Sledovali ste priateľove aktivity z Martina?

Neskôr už aj z Bratislavy, kde som po maturite nastúpil na vysokú školu. Voľby v máji 1946 potvrdili, čo Slováci chcú. Nebyť sovietskeho tlaku, slovenský vývoj by nezadržateľne smeroval k federácii, myslí si Kružliak, a odtiaľ by šiel evolúciou ďalej – k úplnej samostatnosti. Neveril, že sa Západ tak ľahkovážne zriekne svojho víťazstva. Veď bez americkej pomoci by ani Sovieti neodolali Hitlerovej vojnovej mašinérii. Z toho, čo nasledovalo, bol preto dosť sklamaný.

Už na jeseň 1947 Kružliaka uväznili a obvinili zo "sprisahania proti republike“. Čo mu vlastne kládli za vinu?

Komunisti po prehratých voľbách začali obviňovať funkcionárov a aktivistov Demokratickej strany z prepojenia na ľudácku emigráciu. O Kružliakovi bolo známe, že sa najprv s niekoľkými katolíckymi intelektuálmi, ktorí cez vojnu nekolaborovali, pokúšal založiť republikánsku, kresťansko-demokratickú stranu. Vypracovali jej program, Národný front však stranu nepovolil. Po tzv. aprílovej dohode preto posilnili Demokratickú stranu, ktorá potom tak výrazne, až 62-percentným víťazstvom, porazila vo voľbách KSS. Kružliak to označil za "veľkolepú manifestáciu demokracie pred dejinami a svetom“. Porazení mu navyše zazlievali, že sa nedal zlákať pred voľbami ich sľubmi veľkolepej kariéry, ak prejde na druhú stranu.

Mučili ho?

Pri vyšetrovaní zaobchádzali s Kružliakom doslova brutálne: vybili mu zuby, rozmliaždili niekoľko prstov, kopancami zranili obličku. "Nebyť týchto zážitkov vo väzení, nebol by som nikdy opustil Slovensko,“ povedal mi.

Z väzenia ho však po roku prepustili.

Ale na slobode mal byť len do chystaného procesu. Musel sa pravidelne hlásiť na polícii. Po dohode s manželkou Máriou, ktorá zostávala na Slovensku s dvomi malými deťmi, sa rozhodol odísť za hranice. "Nevidel som iné východisko ako útek,“ spomínal, "nechcel som čakať na nový žalár alebo dokonca na popravu.“ Útek sa podaril. Na Silvestra 1949 sa cez hranice pri Kittsee dostal do Rakúska a ďalej do americkej okupačnej zóny v Nemecku. Doma ho v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov väzenia.

Vy ste vtedy ešte stále študovali. Poznali ste v tom čase už Dubčeka?

Dubčekovcov som spoznal len o niečo neskôr ako Kružliaka – v roku 1947. Najnovšie dejiny som študoval u profesora Miloša Gosiorovského. A ten mi dal úlohu vyhľadať žijúcich väzňov koncentračného tábora Mauthausen. Tak som sa dostal k otcovi Alexandra, bývalému politickému väzňovi Štefanovi Dubčekovi, ktorý po vojne pracoval v aparáte Zboru povereníkov v Bratislave. Stretli sme sa uňho v byte, kde práve bol na návšteve aj syn Šaňo, ktorý v tom čase žil v Trenčíne a tam aj do leta 1949 pracoval v droždiarni ako údržbár. Neskôr napíše, že v tých rokoch bol iba divákom dramatického politického vývinu, a to naozaj bol. Od jeho otca som sa však dozvedel o družstve Interhelpo, s ktorým celá jeho rodina odcestovala v 20. rokoch do Kirgizska a zostala v Sovietskom zväze takmer až do druhej svetovej vojny.

Osudy členov Interhelpa sa potom stali jadrom vašej vedeckej práce historika…

… a známosť s Alexandrom Dubčekom významne poznamenala celý môj ďalší život.

K tomu sa ešte dostaneme, teraz sa vráťme k Imrichovi Kružliakovi. Po dvoch rokoch života v Rakúsku a Nemecku sa stal prvým slovenským redaktorom Slobodnej Európy a potom 30 rokov viedol jej kultúrnu redakciu. Vedelo sa o tom doma?

Dlho ani nie, lebo Kružliak vystupoval vo vysielaní mníchovskej stanice ako Anton Prokop. Prečo si zvolil práve takýto pseudonym? Anton Prokop bol jeho rodák a na turíčnu nedeľu v roku 1919 ho maďarskí "červení gardisti“ obesili na lipe pred kostolom v Detve ako "pansláva“. Aj po rokoch považuje Kružliak svoju prácu v Slobodnej Európe za "najproduktívnejšiu činnosť“ v zápase za slobodu a demokraciu, ale aj za skultúrnenie existujúceho poriadku sveta. Pritom prácou v rozhlase sa to nekončilo, veď od roku 1972 Kružliak zároveň redigoval časopis Horizont a nebolo čísla, aby doň sám neprispel zásadným článkom, glosou alebo úvahou, najčastejšie však niekoľkými. Je zaujímavé, že hoci bol Kružliak aj skvelým básnikom a esejistom, sám sa považoval za novinára.

Podľa svedectva niektorých predstaviteľov exilu a historikov patril Kružliak medzi najzamestnanejších exilových činiteľov. Potvrdzujete to?

Doslova a do písmena. Kružliak bol totiž nielen mediálne a literárne činný, nielenže vydával časopis a rôzne zborníky, on zastával aj zodpovedné funkcie v rôznych exilových organizáciách. Ba čo viac, v roku 1970 spoluzakladal – z podnetu Štefana Romana – Svetový kongres Slovákov a postupne bol jeho tajomníkom, potom predsedom kultúrnej komisie a nakoniec výkonným podpredsedom. V roku 1975 sa podieľal na reorganizácii Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí a v roku 1986 sa stal jeho predsedom.

Treba vari poznamenať, že v roku 1980 odišiel Kružliak do dôchodku…

Do dôchodku áno, nie však na odpočinok. Veď v roku 1983 zorganizoval v Mníchove konferenciu nazvanú Frieden in Freiheit für Europa, na ktorej sa zúčastnilo vyše 400 zástupcov exilu zo strednej a z východnej Európy, aby sa vyslovili k otázkam vzťahu Východ – Západ. Ďalej inicioval festivaly slovenskej mládeže v exile, viedol delegáciu SKS v Európskom parlamente a tak by som mohol pokračovať. Historik Jozef Špetko, ktorý väčšinu svojho tvorivého života prežil takisto v emigrácii v Mníchove, napísal v roku 1989: "Imrich Kružliak je inštitúcia.“ A dodal: "Mal prsty takmer vo všetkých politických akciách exilovej Slovače. Nemám takú bujnú fantáziu, aby som si vymyslel osobnosť, ktorá by vykonávala takú rôznorodú prácu.“

 

CELÉ INTERVIEW ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/469704-historik-pavel-pollak-kruzliakovo-storocie-ma-viac-ako-sto-rokov/

 

Na titulnej fotografii:

Imrich Kružliak pred pár týždňami (uprostred), po jeho pravici Pavel Pollák, na ľavej strane jeho manželka Anna. K tomuto stretnutiu Pavel Pollák v interview pre PRAVDU povedal:

Prezentácia sa konala na pôde Generálneho konzulátu SR v Mníchove za účasti zástupcov početnej tamojšej slovenskej komunity. Nie, Imro sa toho, bohužiaľ, nezúčastnil. Navštívili sme ho až na druhý deň uňho doma, hoci mnohí nás odrádzali, vraj nie je na to v potrebnej kondícii. Ale keď sme sa tam objavili, privítal nás srdečne ako kedysi a zotrvali sme spolu v družnej besede takmer dve hodiny. Je síce na invalidnom vozíku a nie je celkom fit, ale dlhodobá pamäť mu funguje výborne, a tak sme si mohli na mnohé zaspomínať. Knihe sa úprimne potešil.

Foto: DANIEL DEMJÉN

 

Na snímkach vo fotogalérii:

Historik Pavel Pollák.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Imrich Kružliak (vpravo) v redakcii Slobodná Európa v Mníchove v roku 1952.

Imrich Kružliak v roku 1994 vo Vatikáne s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý mu dal vlastnoručne napísané osobné požehnanie.

Autor: Pavel Pollák: Vyznávač kráľovstva ľudského, Imrich Kružliak, 2018

 

Pavel Pollák (91)

slovenský právnik a historik

  • V roku 1952 vyštudoval právo a popri ňom aj dejiny na Univerzite Komenského v Bratislave.
  • Po absolvovaní vysokej školy pracoval v Slovenskej akadémii vied.
  • V čase normalizácie bol zo SAV prepustený a po politických čistkách sa zamestnal ako robotník v Závodoch ťažkého strojárstva.
  • V roku 1989 bol rehabilitovaný.
  • V rokoch 1989 – 1991 pracoval na Úrade vlády SR.
  • V rokoch 1991 – 1992 pôsobil ako asistent Alexandra Dubčeka vo Federálnom zhromaždení.
  • V rokoch 1993 – 2010 pracoval v Prezidentskej kancelárii SR.
  • Autor monografie Dejiny vysťahovaleckého družstva Interhelpo v sovietskej Kirgízii (1962)
  • Autor a spoluautor viacerých spomienkových kníh a štúdií o A. Dubčekovi, naposledy Tak sme ho poznali (2016)
  • Autor 30 dielov originálnych prezidentských kroník (uložené v Prezidentskej knižnici SR)

 

CELÉ INTERVIEW ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/469704-historik-pavel-pollak-kruzliakovo-storocie-ma-viac-ako-sto-rokov/

Fotogaléria

Počet zobrazení: 30x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line