Krutá noc, čierny deň - 21. august 1968

hlavná foto
Trvanie: 20.08.2018
Miesto: Bratislava - Československo - Sovietsky zväz
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Tento akt protirečí nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj základným normám medzinárodného práva. Tak znela kľúčová veta vyhlásenia, ktorým politické vedenie Československa odsúdilo pred 50 rokmi prekročenie jeho štátnych hraníc spojeneckými vojskami. Agresorov to nezastavilo, obyvateľstvo krajiny sa im však postavilo na pasívny odpor. Nasledujúci text je pokusom o novinársku rekonštrukciu osudovej noci a prvého dňa okupácie. V tematickej prílohe denníka PRAVDA k 50. výročiu vpádu a následnej okupácie Československa spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy ju približuje publicista VLADIMÍR JANCURA.

"Stihli sme to v poslednej chvíli, už o štyri hodiny by sem vtrhli vojská NATO.“ Politruci to oznámili vojakom intervenčných jednotiek po prekročení hraníc Československa a po zaujatí stanovených pozícií. Samozrejme, vymýšľali si, operáciu však bolo treba nejako zdôvodniť, tobôž, keď ich tu nikto nevítal.

Písal sa 21. august 1968 a všetko bolo iné, ale úplne iné, ako im tvrdili velitelia ešte včera na inštruktážnych zhromaždeniach pred hodinou H. "Hovorili nám, že ideme pomôcť bratskému československému ľudu na pozvanie jeho najvyšších predstaviteľov, že mu máme pomôcť v záchrane výdobytkov socializmu pred domácou kontrarevolúciou a západnými imperialistami,“ spomína Valerij Lunev z Rostovskej oblasti. Pred 50 rokmi bol príslušníkom tankového práporu, ktorý vošiel do juhočeského Tábora.

Podrobné mapy im boli zrazu nanič. Smerovky postrhávané alebo vymenené, tabule s názvami obcí a ulíc takisto. Nielenže ich nikto nevíta, ale keď sa spýtajú na cestu, všetci buď zaťato mlčia, alebo s nenávistnými pohľadmi posielajú kolónu opačným smerom. V mladých hlavách pod prilbami a brigadírkami s päťcípou červenou hviezdou začal vŕtať červík pochybností: Načo sme sem vlastne išli?

"V jednom slovenskom mestečku nás rafinovane prehodené ukazovatele úplne poplietli, takmer hodinu sme jazdili koldokola, vari sedem- alebo osemkrát sme sa vracali na rovnaké námestie,“ opisuje situáciu na internetovej stránke veteránov Strednej skupiny sovietskych vojsk ďalší priamy účastník vpádu (v diskusiách vystupuje pod menom Willy z Odesy). "Našim tankistom napokon praskli nervy a začali sa so strojmi točiť na mieste až urobili z asfaltového koberca na námestí beztvarú sivočiernu hmotu.“

Iná kolóna sovietskych tankov a obrnených transportérov prechádzala cez Poprad a dav občanov jej na jednom mieste postavil do cesty nákladnú tatrovku. A keď sa kolóna priblížila, ľudia ju privítali spŕškou kameňov a prázdnych fliaš.

"Tanky tatrovku prevalcovali a z jedného sa vzápätí ozvala streľba,“ rozpráva František Bednár, ktorý v Poprade vedie združenie bývalých politických väzňov. Guľky zasiahli aj náhodných zvedavcov. Výsledok: sedem zranených, ôsmy svojím zraneniam cestou do nemocnice podľahol. Volal sa Jozef Bonk. Mal 19 rokov…

Dvadsaťsedem divízií, takmer 300-tisíc vojakov (o niekoľko dní sa ich počet zvýšil na takmer pol milióna), 550 bojových a 250 dopravných lietadiel, viac než 6 500 tankov a okolo 2 000 ťažkých diel. Takúto obrovskú armádu poslala vtedy sovietska Moskva a jej štyria spojenci na potlačenie údajnej kontrarevolúcie do Československa. Približne rovnakú vojenskú silu mala Červená armáda a jej spojenci v zbrani, keď začiatkom roka 1945 tiahli našim územím proti Hitlerovi. Dodnes nie je celkom jasné, čoho sa v Kremli tak obávali o 23 rokov neskôr, aké bojové akcie a proti komu si vlastne vtedy predstavovali.

Dosť na tom, že pri vpáde do päťkrát väčšieho a hornatejšieho Afganistanu o jedenásť rokov neskôr si Sovieti vystačili so štyrmi divíziami. Ešte aj Vasil Biľak sa s odstupom desaťročí verejne začudoval, načo k nám prišli "s takým množstvom techniky“. On si vraj myslel, že sem pošlú "menšiu operatívnu skupinu“. Veď na žiaden odpor domácej, bezmála 200-tisícovej československej armády spojenecké vojská nenarazili a naraziť ani nemohli. Minister obrany jej zavčasu rozkázal, aby neopúšťala kasárne a zachovala pokoj, čím mala predísť krviprelievaniu. Navyše, naša vtedajšia "ľudová“ armáda sa cvičila iba na boj s vojskami NATO, nie na ozbrojené konflikty s najbližšími spojencami.

Teda bola to len demonštrácia sily alebo plánovači operácie Dunaj – ako znel kódový názov invázie – počítali s rozsiahlou bojovou činnosťou proti polovojenským formáciám "československej kontrarevolúcie“? Sotva, veď sovietsky veľvyslanec v Prahe Stepan Červonenko v priebehu celej Pražskej jari i leta informoval Moskvu o tom, že s reformátormi sympatizuje len "hŕstka intelektuálov“ a chýba im najmä podpora robotníkov.

Vari sovietske vedenie uverilo vlastnej propagande, podľa ktorej sa kontrarevolúcia spolieha na vojenskú pomoc zo Západu a chystá sa otvoriť západné hranice Československa vojskám NATO?

Čo bolo v ďalších obálkach?

Ako uvádza vo svojich memoároch generál Alexander Majorov, ten, ktorý priviedol do Československa z územia vtedy sovietskej Ukrajiny 38. armádu a potom z Milovíc pri Prahe velil Strednej skupine vojsk, plán intervencie mal prílohu pod názvom August 68. V nej sa počítalo s najhorším variantom, a to s vojnou globálnejšieho charakteru. Zrejme preto Moskva počas vpádu uviedla do bojovej pohotovosti všetky svoje ozbrojené sily v európskej časti ZSSR a tiež strategické jadrové vojská. Do štyroch minút boli schopné zasiahnuť.

Asi hodinu pred polnocou 20. augusta 1968 prvé intervenčné jednotky štyroch krajín varšavského paktu prekročili na osemnástich miestach štátne hranice "bratského“ Československa. Krátko predtým dostali ich velitelia cez interné linky signál otvoriť jednu z piatich (niektoré zdroje uvádzajú, že z troch) tajných obálok, ktoré prevzali už skôr. Ostatné mali v prítomnosti náčelníkov štábov okamžite spáliť.

Čo všetko bolo v ďalších zalepených obálkach je aj po 50 rokoch otázne, ich obsah skrývajú zatiaľ nedostupné fondy ruských archívov. Pamätníci si však spomínajú, že alternatívne plány mali kódové označenie "Dunaj- Kanál“ a "Dunaj – Glóbus“. Už názvy mnohé napovedajú a historici predpokladajú, že vojenskí stratégovia sa rozhodli až v hodine dvanástej, ktorý scenár dostane prednosť.

Do poslednej chvíle sa napríklad nevedelo, ako dopadne vnútrostranícky puč v Prahe, kde práve zasadalo politické vedenie krajiny – predsedníctvo Ústredného výboru KSČ. "Intervencia vojsk sa koordinovala s postupom takzvaného zdravého jadra vo vedení Komunistickej strany Československa,“ vysvetľuje slovenský historik Michal Štefanský, ktorý po roku 1990 pracoval vo vládnej komisii pre objasnenie týchto udalostí.

Podľa nemeckého historika českého pôvodu Jana Pauera bola intervencia dokonca zameraná na znovunastolenie sovietskej kontroly nad Československom podporou promoskovskej skupiny vo vedení KSČ, iné politické ciele ani nesledovala.

"Plán spočíval v tom, že skupina ,zdravých síl' vyvolá na zasadnutí rozkol v predsedníctve, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej revolučnej vlády,“ pokračuje Štefanský. "Zároveň mala vydať vyhlásenie, v ktorom by privítala vojenskú intervenciu piatich spriatelených štátov ako bratskú pomoc v záujme záchrany socializmu v Československu.“

Ale Dubček akoby niečo tušil a začal naťahovať čas, odkladal záverečné hlasovanie. Jeho odporcovia vo vedení štátostrany – Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder, Alois Indra, Oldřich Švestka a Emil Rigo – tým strácali pôdu pod nohami a postupne prepadávali panike. Najmä po tom, čo niektorí z nich dostali lístok s textom "Vstup spojeneckých vojsk sa odkladá“, píše o tom Biľak vo svojich pamätiach.

Moskva sa však, naopak, rozhodla všetko urýchliť. Prevládli obavy, že plány sa prezradia a že ju zradia aj tí, na ktorých podporu sa tak spoliehala. Invázia sa začala o tri hodiny (podľa iných zdrojov o dve hodiny) skôr vydaním hesla Búrka pre dve sovietske výsadkové divízie. Zmenu nečakane nariadil minister obrany ZSSR maršal Andrej Grečko až 20. augusta večer o 21.30 hodine nášho času.

Štefanský nevylučuje, že jedna zo spálených obálok obsahovala inštrukcie pre prípad ozbrojeného konfliktu s vojskami NATO. Sovietski stratégovia takúto možnosť pripúšťali, ba maršal Grečko sa na jednej z posledných moskovských porád pred inváziou mal vyjadriť, že "vstup vojsk sa uskutoční, aj keby to viedlo k tretej svetovej vojne“. Ale mohlo sa to skutočne stať?

Západ nechcel prekážať

Šéf sovietskej diplomacie Andrej Gromyko neopustil v tú strašnú noc sídlo svojho ministerstva na Smolenskom námestí v Moskve. Na rozdiel od sovietskeho vodcu Leonida Brežneva, ktorý celú noc prebdel na generálnom štábe ozbrojených síl, Gromyko si vraj zachovával stoický pokoj, dokonca si zdriemol v miestnosti vedľa pracovne. Mal zrejme istotu, že ani USA, ani iné členské štáty Severoatlantickej aliancie nebudú prekážať v zásahu varšavského bloku v Československu.

Už koncom júla 1968 sa o tom ubezpečil sovietsky veľvyslanec v USA Anatolij Dobrynin v rozhovore s vtedajším americkým ministrom zahraničia Deanom Ruskom. Približne v tom istom čase navštívil Ruska vo Washingtone známy bavorský politik Franz Strauss a spýtal sa, čo USA urobia, ak Sovieti vojensky zasiahnu v Československu. "Nič,“ odpovedal americký minister, "lebo nechceme nukleárnu vojnu.“ Strauss to približuje vo svojich memoároch. Spojeným štátom v rámci politiky uvoľňovania vtedy najviac záležalo na odzbrojovacích dohodách so Sovietskym zväzom. Navyše, plne ich zamestnávala vojna vo Vietname, kde museli presunúť značnú časť výzbroje a bojovej techniky z Európy.

Ale Grečko si zrejme nebol celkom istý a chcel sa zazichrovať. A neistý bol očividne aj Brežnev, hoci krátko pred inváziou sa nechal ubezpečiť o postoji Spojených štátov ešte raz.

Dobrynin bol vtedy na audiencii u prezidenta Lyndona Johnsona a ten potvrdil stanovisko USA. Sovietsky vodca napriek tomu strácal nervy. Nuž a neistí ľudia sú nešťastím politiky, pretože zvyknú robiť prudké pohyby.

 

ČÍTAJTE CELÝ ČLÁNOK

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/480982-kruta-noc-cierny-den-21-august-1968/

 

Na titulnej fotografii:

© Ladislav Bielik, Dôstojníci sovietskej armády / Šafárikovo námestie, Bratislava, ČSSR, 21. - 22. august 1968.

Autor: Ladislav Bielik

 

Počet zobrazení: 120x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line