100 rokov ČSR: Matúš Dula, divoký aj konzervatívny vlastenec

hlavná foto
Trvanie: 30.10.2018
Miesto: Denník Pravda
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Medzi vyše dvoma tisíckami historických exponátov na výstave venovanej 100. výročiu založenia Československa, ktorá sa nedávno presťahovala z Bratislavského hradu do Národného múzea v Prahe, iste milovníkov našich dejín zaujalo jedno pero. Pero, ktorým 30. októbra 1918 podpísal Matúš Dula Deklaráciu slovenského národa. Prečo práve on a prečo sa o ňom vie tak málo? V denníku PRAVDA o tom píše publicista MARTIN KRNO.

 

 „Dvorana je plná, srdcia až preplnené, cit chce prekypieť, ozve sa on na rtoch predsedu Matúša Dulu. Po každom slove staručkého, zaslúžilého muža uľaví sa na duši zástupu. Slová plynú dojemne, ale rozhodne, o utrpení, ktoré sme spoločne znášali, o krivdách, ktoré sme spoločne trpeli, o hrobe, ktorý nám všetkým kopali, o udalostiach, ktoré nás všetkých zjednotili, o zmŕtvychvstaní, v ktorom všetci ožijeme…“

Takto vykresľujú Národné noviny atmosféru, ktorá vládla v ten pamätný deň v Obchodnej sále martinskej Tatrabanky. Zrejme sa súčasníkom zdá tento text patetický, ale Slovensko vtedy stálo na prahu novej, nepochybne optimisticky očakávanej doby. Bola to aj hviezdna chvíľa života vtedy už starca Matúša Dulu, ktorého na tomto zhromaždení zvolili na čelo akurát oficiálne etablovanej Slovenskej národnej rady. Pamätníci spomínali, že mu pri prejave od dojatia tiekli po lícach slzy.

Pre úplnosť treba dodať, že pod Martinskou deklaráciou nájdeme aj podpis tajomníka SNR, katolíckeho farára Karola Antona Medveckého, ktorý bol významný etnograf, historik a za prvej ČSR predstaviteľ Čs. strany lidovej na Slovensku.

O Dulovi, napriek tomu, že bol predsedom historicky druhej SNR, sa v posledných desaťročiach veľa nehovorilo. Až pri príležitosti 170. výročia narodenia si ho 28. júna 2016 pripomenuli na pôde Národnej rady SR. Ústav politických vied SAV v spolupráci s ostatnými inštitúciami v júni tohto roku zorganizoval v Martine trojdňovú vedeckú konferenciu Matúš Dula, politik, právnik a národný činiteľ. V článku vychádzame aj z prednášok, ktoré tam odzneli.

Syn šafraníka, richtára a národovca

Hádam sme ešte zo školy naučení pomerne stroho deliť jednotlivé kapitoly dejepisu: štúrovci, Matica, vznik ČSR… Chyba, išlo o jeden zložitý proces, v ktorom vystupovali tie isté osobnosti a po nich preberali štafetu ich synovia, synovci, vnuci a samozrejme aj manželky a dcéry ich potomkov.

Učitelia, kňazi (protestantskí to mali vzhľadom na odmietnutie povinného celibátu pri odovzdávaní skúseností svojim deťom jednoduchšie), študenti z rozličných sociálnych vrstiev, publicisti, kultúrni pracovníci, popularizátori vied, ale aj lekári, podnikatelia a čo sa v poslednej tretine 19. storočia veľmi cenilo – advokáti, ktorí obhajovali prenasledovaných národovcov a podieľali sa na príprave dôležitých programových dokumentov.

Matúš Dula sa narodil 28. júna 1846 v Blatnici v roľníckej rodine. Jeho otec sa tiež volal Matúš a matka Anna, rodená Duchajová. Dula starší si zarábal aj ako šafraník, cestujúci obchodník, ktorý neprechodil krížom-krážom iba strednú Európu, ale zatúlal sa až do Irkutska pri Bajkale. Dotiahol to na richtára. Zapojil sa do revolučného diania v meruôsmych rokoch, spolu s učiteľom Jurajom Šoltýsom v Turci propagovali slovanskú vzájomnosť, za čo ho uhorské úrady uväznili.

Malého Matúša učil v Blatnici a susedných Mošovciach práve Šoltýs. Vynikal medzi ostatnými, preto ho poslali na štúdiá do nemeckého evanjelického lýcea v Kežmarku a maďarského gymnázia v Rožňave, kde roku 1864 zmaturoval. V rodine počítali s tým, že sa pustí na kňazskú dráhu. Na Gemeri pod dohľadom luteránskych farárov v Betliari, Polome a Nižnej Slanej pomocne kázal. Napokon však pred teológiou uprednostnil právo.

Nebolo to jednoduché, lebo rodičia, ako si neskôr spomínal, „nahospodárený kapitálik vynaložili na moje gymnaziálne štúdiá a na veno mojej najstaršej sestry. Výnos z malého hospodárstva z najúrodnejších rokov ani na moje vydržanie nebol dostatočný. Z posledných síl ma do Viedne nakoniec ale vystrojili.“

Keď počas prvých prázdnin zavítal domov, prijal ho do svojej kancelárie v Turčianskom sv. Martine „blahorodý pán advokát“ Pavel Mudroň. Ako pomocný úradník si finančne zabezpečil študijný pobyt.

Do hlavného mesta habsburskej monarchie vtedy odchádzalo viacero mládencov zo Slovenska. Cisársky dvor bol do určitej miery naklonený národno-kultúrnym požiadavkám Slovákov. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa však tieto prísľuby ukázali ako falošné. Peštianska vláda zatvorila Maticu a tri slovenské gymnáziá. Preto Dula aj s ostatnými konškolákmi prešiel na právnickú fakultu do Budapešti.

Verejne rečnil už pred maturitou

Prvý raz sa zúčastnil na verejnom podujatí ako gymnazista. Išlo o Memorandové zhromaždenie 6. a 7. júna 1861 v Martine. O dva roky neskôr – 4. augusta 1863 na valnom zhromaždení Matice slovenskej už ako 17-ročný vystúpil s plamenným prejavom poznačeným mladíckym idealistickým zápalom. Vyzýval Slovákov a Slovenky na odhodlaný boj za národné práva.

Vo Viedni so spolužiakmi založili akademický spolok Slovenské okolie, pomenovaný podľa základnej požiadavky Memoranda na zriadenie kultúrnej autonómie. Úzko spolupracoval s Moravanmi a Poliakmi, pôsobil v českom Sokole a Slovanskej besede. Po prechode do Budapešti chcel rozbehnúť činnosť Slovenskej omladiny, ktorej poslaním mala byť osveta, vydávanie mládežníckych časopisov, organizovanie vzdelávacích a telocvičných združení. Úrady však jej stanovy neschválili.

Po absolvovaní štúdií Dula pracoval u Mudroňa ako advokátsky osnovník, teda koncipient. Keď získal doktorát a zložil v Budapešti advokátske skúšky, otvoril si v októbri 1871 v Martine vlastnú kanceláriu. O dva roky nato sa oženil s Vilmou Paulinyovou-Tóthovou, s ktorou mal šesť detí. Dve najmladšie dcérky Ľudmila a Vilma sa však odobrali na druhý svet ako malé. Starší syn Ján Viliam (Vilko), ktorý študoval v Kluži právo, skonal vo veku 20 rokov, keď ho tam poštípal nejaký hmyz.

Dulova manželka bola dcérou Viliama Paulinyho-Tótha, poručíka v hurbanovskom dobrovoľníckom zbore, neskôr spisovateľa a redaktora niekoľkých národne orientovaných novín. Zaslúžil sa o zvolanie Memorandového zhromaždenia, ako aj o založenie Matice, viacerých spolkov a roku 1871 Slovenskej národnej strany. Bol jej prvým predsedom. Po jeho smrti do tejto funkcie nastúpil Pavel Mudroň.

Netreba si ho pliesť s Michalom Mudroňom, po ktorom v Bratislave pomenovali dlhú ulicu vedúcu od Hradu na Červený kríž. Mnoho ich však spájalo. Obaja vyštudovali právo, boli advokátmi (Michal v Bratislave, Pavel v Martine), obhajovali politicky stíhaných, nechýbali vari ani na jednej celonárodnej akcii, obaja opakovane, no neúspešne kandidovali do Uhorského snemu, publikovali programovo závažné články. Ešte čosi mali spoločné: veľmi sa na seba ponášali. Boli totiž dvojčatá, jediné v našich dejinách, ktoré pôsobili vo vysokej politike.

Rušná advokátska kariéra

Podobne ako oni aj Dula riskoval svoju právnickú kariéru, keď sa zastával slovenských, ale nielen slovenských, vlastencov, ktorí narazili na tvrdosť štátnej moci. V 80. rokoch 19. storočia zastupoval šikanovaných evanjelických kňazov: Gustáva Kellnera z Gemerskej Polomy, lebo predával ľudový kalendár Karola Salvu (skončilo sa to pokutou 200 zlatých a úradným pokarhaním), a Juraja Mošteňana z Pustých Úľan, ktorého pre národné presvedčenie obvinila svetská i cirkevná vrchnosť z panslavizmu.

V tzv. klužskom procese v máji 1894 pred porotný súd v meste Kluži postavili rumunskú intelektuálnu elitu Sedmohradska. Dula spolu s ďalšími známymi advokátmi Milošom Štefanovičom a Štefanom Fajnorom demonštrovali svoju solidaritu s ostatnými národnosťami v boji proti šovinistickým praktikám Budapešti. Na oplátku rumunskí pravotári neskôr pomohli Dulovi s obhajobou slovenských národovcov.

Tieto súdne procesy prispeli k rozvoju spolupráce medzi troma utlačovanými národmi v Uhorsku – Slovákmi, transylvánskymi Rumunmi a Srbmi z Vojvodiny. Roku 1895 usporiadali za Dulovej účasti v Budapešti Národnostný kongres, ktorý sa dištancoval od pompéznych osláv milénia „zaujatia vlasti“, teda príchodu starých Maďarov do oblasti stredného Dunaja. Vytvorili tiež spoločný klub v Uhorskom sneme, v ktorom sa však dali slovenskí poslanci porátať na prstoch jednej ruky. Sám Dula sa pokúšal o získanie mandátu iba raz roku 1881 – po svokrovi v okrese Štubnianske Teplice, no márne. Zavinili to absurdné obštrukcie, ktoré mali veľmi ďaleko aj od vtedajších západoeurópskych predstáv o demokracii.

Matúš Dula, ktorého z literatúry poznáme skôr ako konzervatívneho, opatrného politika, si v mladšom veku vyslúžil originálnu prezývku. Plne sa vložil do zápasu za obnovenie zrušeného nižšieho slovenského gymnázia v Turčianskom sv. Martine. Tentoraz malo ísť o cirkevnú školu. Preddunajský dištrikt v Bratislave projekt schválil, no jeho rozhodnutie zrušil generálny konvent napriek zakotvenej vnútornej samospráve evanjelickej cirkvi. Presnejšie, nebol proti, no pod podmienkou, že sa na gymnáziu bude vyučovať iba v maďarčine. To bolo pre Slovákov neprijateľné. Martinský advokát tak urputne presadzoval na cirkevnom zraze v Budapešti túto prestížnu vec, až ho nazvali „divoký Dula“.

Prišli aj malé víťazstvá…

Bolo o ňom známe, že sa len tak ľahko nevzdáva. A tak skĺbením razancie a trpezlivosti dosahoval malé víťazstvá. Keď vláde poplatné vydavateľstvá odmietali Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi vydávať knihy poézie, spolu s kolegom z branže a súčasne divadelníkom a etnografom Andrejom Halašom založili Kníhkupecko-nakladateľský spolok, kde verše slovenského barda, ale aj iných autorov vytlačili.

Podieľal sa na vybudovaní Národného domu v Martine, na ktorý sa Slováci vyzbierali po 50 zlatkách a tak do určitej miery suploval činnosť zlikvidovanej Matice. Úrady však zakázali v názve použiť prívlastok „národný“ a organizovať väčšie spoločenské akcie pod zámienkou, že sa strop môže zrútiť, hoci sa oslovený znalec vyjadril naopak. V „Dome“ nemohli čapovať nápoje, preto ich museli prinášať z inej reštaurácie. O dodatočné vydanie povolení na využívanie sály a hostinskej licencie sa vďaka svojej neústupčivosti zaslúžil práve Dula.

Uvedomil si, že národnoemancipačné hnutie nemá šancu na úspech, ak nebude mať ekonomické zázemie. Preto sa s elánom zapojil do budovania slovenského bankovníctva. Bol funkcionárom správnych orgánov Tatrabanky, Martinskej sporiteľne, Ružomberského účastinárskeho úverového spolku, stál pri zrode továrne na celulózu, mestskej elektrárne a ďalších firiem, hoci im úrady hádzali polená pod nohy.

Národne uvedomelí Slováci postupne strácali vieru v spravodlivejšiu budúcnosť v jednom štáte s Maďarmi a koncom 19. storočia sa začali preorientovávať na spoluprácu s Čechmi. Výraznú úlohu pri tom zohral Dula. Roku 1896 sa zúčastnil na prvom verejnom podujatí Českoslovanskej jednoty v Prahe a neskôr na každoročných poradách českých a slovenských kultúrnych, politických a hospodárskych pracovníkov v Luhačoviciach. Roku 1898 viedol delegáciu SNS na oslavách stého jubilea narodenia „otca národa“ Františka Palackého, ktorý mimochodom študoval na latinskej škole v Trenčíne, kde býval v byte učiteľa Samuela Štúra, otca Ľudovíta, a následne na evanjelickom lýceu v Bratislave.

… a pobyty za mrežami

Pri tejto príležitosti Dula vyhlásil, „Vyslovujem želanie, aby sa uskutočnili čo možno najskôr túžby Palackého, aby krajiny Svätováclavskej koruny stali sa jedným celkom, aby zlatá, slovanská, slávna, stovežatá Praha bola Caput regni všetkých krajín Svätováclavskej koruny“. Pre tento výrok, ktorým pripúšťal obnovu Českého kráľovstva, vo Viedni a Pešti spustili veľký pokrik. Odsúdili ho na pol roka a ďalších 24 prítomných Martinčanov na dva až tri mesiace väzenia.

Pražský príhovor sa mu stal priťažujúcou okolnosťou v ďalšom zinscenovanom, tzv. banskobystrickom procese. Ambra Pietora, dlhoročného zodpovedného redaktora Národných novín, ktorý inicioval založenie Živeny, Slovenského spevokolu a Turčianskeho kasína, tlačový súd odsúdil na osem mesiacov straty slobody a peňažný trest 600 zlatých za priestupok „poburovania proti národnostiam“. Stalo sa to po tom, čo noviny uverejnili dva články. V prvom vyzývali Slovákov, aby si nenechali pomaďarčovať názvy obcí, a v druhom kritizovali majiteľov peštianskych tehelní za neslušné zaobchádzanie so zamestnancami.

 

Na titulnej fotografii:

Predseda SNR Matúš Dula.

Foto: matica.sk

Na snímke vo fotogalérii:

Slávnostné vyhotovenie Deklarácie slovenského národa od Štefana Kostelníčka.

Foto: Dokument Slovenskej národnej identitiy a štátnosti/Národné literárne centrum/Dom slovenskej literatúry 1998

 

CELÝ ČLÁNOK ČÍTAJTE

NA PORTÁLI  DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/489499-matus-dula-divoky-aj-konzervativny-vlastenec/

Fotogaléria

Počet zobrazení: 13x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line