Narodený: * 1720-05-15, Štiavnické Bane
† 1792-04-14, Viedeň

Matematik, astronóm a fyzik svetového významu, ktorý sa okrem výnimočných výsledkov vedeckého bádania zaslúžil o vybudovanie niekoľkých hvezdární a observatórií v rôznych krajinách a mestách Európy.

Bol synom Mateja Kornela Hella, strojmajstra a konštruktéra, staviteľa štiavnických tajchov, a bratom Jozefa Karola Hella, ktorý sa preslávil vynálezom stroja na čerpanie podzemnej vody. Vyrastal v mnohopočetnej rodine –  keďže jeho otec sa druhýkrát oženil, mal dohromady až 21 súrodencov. Základné školské vzdelanie získal v Štiavnických Baniach, stredoškolské na Gymnáziu v Banskej Bystrici. Záujem o štúdium matematiky a astronómie v ňom podnecoval profesor Samuel Mikovíni.

Po skončení gymnázia požiadal Maximilián Hell o prijatie do jezuitského rádu. V roku 1738 nastúpil v Trenčíne do dvojročného noviciátu. V jeseni roku 1740 zložil rehoľné sľuby a odišiel študovať do Viedne históriu, teológiu a filozofiu. V roku 1745 prichádza do Levoče, kde dva roky pôsobí ako profesor na jezuitskom gymnáziu. Po vysvätení za kňaza v roku 1750 odchádza do Banskej Bystrice, kde učí na jezuitskom gymnáziu. V roku 1752 ukončil štúdium na univerzite vo Viedni, kde bol promovaný za doktora filozofie, a hneď odchádza do Kluže, kde okrem prednášania matematiky, fyziky a astronómie vybudoval hvezdáreň. Osobitú zásluhu má Maximilián Hell aj pri vybudovaní hvezdární v Trnave, Budíne a v Jágri. Po smrti Jána Jakuba Marinoniho v roku 1755 bol poverený funkciou riaditeľa Ríšskeho observatória vo Viedni, ktorú zastával až do svojej smrti.

Najväčšou udalosťou v živote M. R. Hella – astronóma bola expedícia za severný polárny kruh na dánsky ostrov Vardö, kde v roku 1768 pozoroval prechod Venuše popred slnečný disk. Výsledkami svojich astronomických pozorovaní na ostrove Vardö získal medzinárodné uznanie. Viacerí nežičliví vedci chceli síce jeho vedecký triumf spochybniť, ale nakoniec sa dokázalo, že jeho výpočty boli správne. Úkaz prechodu Venuše popred slnečný disk v rámci koordinovanej medzinárodnej akcii astronómov z celého sveta vtedy sledovalo asi 200 pozorovateľov. Na úkaz čakali v Manile na Filipínach, v Bavorsku, Kalifornii, Pekingu a na Tahiti. Za svojho sprievodcu si vybral asistenta Trnavskej univerzity, svojho bývalého žiaka a rehoľného spolubrata Jána Nepomuka Sajnovicsa.

Expedícia napokon dosiahla vynikajúce výsledky, ktoré boli neskôr vysoko cenené vo vedeckých kruhoch. Tie zhrnul v diele „Observatio transitus Veneris ante disum solis“, ktoré vydal v roku 1770. Maximilián Hell tu potvrdil svoj predošlý objav, že Venuša nemá žiadny mesiac, na tú dobu veľmi presne vypočítal paralaxu Slnka a určil vzdialenosť Slnka od Zeme. Priekopnícke sú aj výskumy M. R. Hella v oblasti polárnej žiary a magnetického poľa. Maximilián Hell skúmal aj morský odliv a kvadratúru kruhu. Podal obraz o prírodných pomeroch Nórska, Fínska a vôbec oblastí Severného mora – o geologickej skladbe, riekach, mori, flóre a faune, o príčinách svetielkovania mora a o hospodárskych pomeroch týchto oblastí.

Zvláštnu zmienku si zaslúži jeho 26 vedeckých štúdií aj 37 astronomických ročeniek Ephemerides Astronomicae ad meridianum Vindobonensem, ktoré začal vydávať v roku 1757 a vydával ich až do svojej smrti. Pikantériou je napríklad fakt, že v nich uverejnil aj mapy Mesiaca! Astronómovia ešte aj v 20. storočí z nich získavali cenné informácie. M. R. Hell napísal aj viacero učebníc matematiky, zaujímal sa o jazykovedu, históriu a literatúru. Jeho životným snom bolo práve o nich a o prírodovede napísať veľké trojzväzkové dielo, ktoré však pre chorobu nedokončil. Bol typickým polyhistorom svojej doby. Napísal aj zaujímavú knižku o používaní umelých magnetov (1762), ktorým predpovedal veľkú budúcnosť. Keď poľského kráľovi Stanislavovi po návrate z Vardö poslal do daru svoj prístroj, kráľ sa mu odvďačil zlatou medailou a poďakovaním, ktoré v roku 1780 v plnom znení uverejnili aj bratislavské noviny Pressburger Zeitung.


M. R. Hell bol členom mnohých učených spoločností v Paríži, Štokholme, Bologni, Kodani, Göttingene, Trondheime a v Londýne. Spolupracoval s anglickou Royal Society a v roku 1790 mu bol udelený Rád anglickej vlády za vedecké práce. Jeho menom je na mape Mesiaca pomenovaný jeden z kráterov. UNESCO v roku 1970 zaradilo 250. výročie narodenia Maximiliána Rudolfa Hella do kalendára výročí významných osobností. Nesie po ňom názov dokonca aj planétka s priemerom 73 km, pomenovaná Maxhell.

 

Foto: reprofoto, archív

 

Odkazy:

www.slovenskivynalezcovia.webz.cz

www.blog.tyzden.sk

www.planetarium.sk

www.vesmir.sk