Spevák Jozef Ivaška predstaví svoj príbeh svetobežníka a krajana žijúceho v Rakúsku v knihe Život na hrane

hlavná foto
Trvanie: 27.07.2016
Miesto: Bratislava
Mesto/obec: Baden - Bratislava
Štát: Rakúsko - Slovensko

Životné príbehy napísané či potvrdené autenticitou a literárnym a autorským vkladom osobností z radov Slovákov žijúcich v zahraničí zakaždým, keď sa objavia na knižných pultoch, obyčajne zaujmú. Pre čitateľskú verejnosť na Slovensku bude akiste z radu podobných životopisných príbehových čŕt autobiografická publikácia speváka JOZEFA IVAŠKU trvale žijúceho po emigrácii v roku 1981 v Rakúsku s názvom ŽIVOT NA HRANE. Keďže už v čase zámeru vydať túto knihu Jozef Ivaška priamo komunikoval s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý projekt vydania publikácie napokon aj finančne podporil, približujeme návštevníkom nášho portálu spracované výňatky z knihy Jozefa Ivašku tak, ako ich na jednom zo slovenských spravodajských portálov redakčne spracoval Eugen Rusnák. S láskavým dovolením Jozefa Ivašku i Eugena Rusnáka prinášame dve z celkovo troch spracovaných častí "príbehového seriálu" z portálu hlavnespravy.sk.

Spevák Jozef Ivaška onedlho predstaví svoju druhú autobiografickú knihu so symbolickým názvom Na hrane. Aj keď na pop scéne pôsobí už takmer polstoročia, na Slovensku nie je príliš známy: už takmer 30 rokov totiž žije v Rakúsku.

Aj keď bol fakticky nútený emigrovať a má už aj rakúske občianstvo, veľmi často sa vracia na Slovensko, kde má množstvo príbuzných, kamarátov a kde taktiež často vystupuje. Naposledy napríklad vystupoval v slávnostnom krajanskom Gala-koncerte v centre Bratislavy v utorok 5. júla. S Jozefom Ivaškom sme sa stretli v Bratislave. Porozprával nám „niečo“ zo svojho pestrého života, plného dobrodružstiev, a preto by sme ho mohli označiť za „hudobného Mórica Beňovského“ – aj keď nikdy nebol kráľom Madagaskaru – ani hudobným…

Taktiež, ako slávny Beňovský „pobehal“ celý svet, zažil množstvo dobrodružstiev, mal problémy so štátnymi úradmi a inými „kompetentnými“, aj keď nikdy sa nemiešal do politiky, ale iba spieval. Občas však spieval „nesprávne pesničky“… Ale všetko po poriadku…

Jozef Ivaška je rodák z Ružomberka. V súčasnosti žije v rakúskom Badene, blízko Viedne, má byt aj v Bratislave, kam sa často vracia. Má tri hudobné vzdelania v odbore opera, opereta a muzikál. Ale predovšetkým je operným spevákom. Absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor koncertný a operný spev a Hudobnú univerzitu vo Viedni.  Uplatnenie našiel v rakúskom divadle v St. Poltene.

Od r. 1981 vystupuje v operetných predstaveniach v Mestskom divadle v Badene pri Viedni v Rakúsku, kde bol angažovaný od roku 1981 -1987 v divadle v St. Poltene a od roku 1988 pôsobí v operetnom divadle v Badene. Účinkuje na rôznych festivaloch a koncertných turné. Už pomaly 20 rokov ho pozývajú za porotcu na mnohých hudobných festivaloch na všetkých kontinentoch /okrem Afriky/. Svoje albumy prezentoval v Japonsku, Austrálii, USA, Rusku a pod. Vydal niekoľko CD: Ó, otec môj; Sme dvaja; Mám život rád; Náš rodný kraj; Na Kráľovej holi a iné.

V Rakúsku, Nemecku a v Rusku ho prirovnávajú ku Karlovi Gottovi, s ktorým ho spája aj podobný osud – obidvaja sú totiž spievajúci elektrikári. Hoci je však Jozef Ivaška Slovák ako repa, pomaly 30 rokov spieva v Rakúsku. Jeho piesne vyšli na dvadsiatich albumoch. Pred dvoma rokmi vydal svoju prvú autobiografickú knihu, o pár týždňov bude prezentovať aj druhú – Na hrane. Je to, ako sám uvádza v úvode knihy, autobiografická výpoveď o živote v emigrácii s autentickým vstupom mnohých krajanov, ktorí odišli za iným životom. Publikácia bola vydaná s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Svoju knihu “režíroval” a zostavoval samotný spevák. Fotografie v publikácii sú z osobného archívu Jozefa Ivašku a jeho priateľov.

Prečo sa spevák na kratšie obdobie premenil na spisovateľa, čo viedlo Jozefa Ivašku, aby napísal aj druhú knihu? To nám prezradil pri káve v jednej z bratislavských kaviarni v centre mesta. „Prešiel som neznáme miesta, vždy som sa za niečím hnal, na dobrých a prašných cestách býval som žobrák aj kráľ,“ takto poeticky začal svoju spoveď. „Prešiel som celý svet – celú Európu, Áziu, Ameriku, Austráliu, ale väčšinou nie ako turista, ale ako spevák a člen medzinárodných porôt. Darmo by mi teraz niekto povedal: tam sa žije tak a tam inak. Videl som to na vlastné oči a viem, ako to tam je. Stretával som sa s talentovanými, múdrymi a skúsenými ľuďmi, nazval by som ich „diplomatmi kultúry“, pretože prinášajú svetu tú kultúru, umenie, majstrovstvo a krásu, robia svet nádherným a citlivým,“ podčiarkol v debate s Eugenom Rusnákom.

Prízvukoval, že na medzinárodných speváckych súťažiach, koncertoch, festivaloch účastníci často prezentujú svoje národné umenie, regióny, svoje tradície, folklór a zvyky. „Je to niečo úplne iné, ako prezentácia politiky, sily, armády. S podobnými ľuďmi sa nestretávam. Naopak všade – v Európe, USA, Japonsku, Austrálii, v Rusku som stretol dobrých, priateľských a  múdrych ľudí – dokonca aj viacerých Slovákov, ktorí žijú v zahraničí,“ povedal.

Spomenul, že počas jedného konkurzu v americkom meste Seattle stretol Slováka, ktorý emigroval do Ameriky v r. 1968 a trénuje amerických kajakárov, veľmi dobre pozná aj slovenských športovcov. Povedal mi, že sa volá Karol Osusský a bol „zastrelený“ na Devíne počas úteku cez hranicu – vlastne sa mal utopiť v Dunaji. Ale prežil to… Organizuje viaceré podujatia pre zahraničných Slovákov a našich občanov. Na mojich cestách som stretol viacerých zaujímavých Slovákov, ktorí žijú v zahraničí a píšem o nich v mojej knihe. Je to Karol Osuský, Roman Paulík, Miloš Rousek, Stanley Velický a iní. Samozrejme veľa priestoru v knihe venujem mojej rodine a hlavne mojej manželke Aničke, ktorá aj dnes je v práci v badenskom divadle, synovi Jozefovi (Dodovi) Ivaškovi ml., a dcére Katke,“ dodal.

Vo svojej knihe Jozef Ivaška rozpráva o svojom dosť komplikovanom detstve, o hudobných začiatkoch, o tom, ako začal spievať a hrať v rôznych kapelách. Vlastne prešiel klasickú cestu hudobníka: študoval operný spev na konzervatóriu a na VŠMU, neskôr operetu a muzikál na Univerzite vo Viedni. Vyrástol na pop‑jazzových žánroch a sleduje aj súčasnú popmusic. Jeho hlasový fond mu umožňuje zaspievať náročné skladby. Začínal ako barytón, ale v súčasnosti už spieva prevažne tenorový repertoár. Hovorí o sebe, že je „tenor s barytónovým zafarbením hlasu“. Vlastne vie zaspievať všetko: operu, operetu, muzikál, pop, ľudovky a pod.

„So spevom začal som ako pätnásťročný. V rodnom Ružomberku sme spievali azda na všetkých svadbách. Spieval aj môj brat Samo, ktorý pracuje ako televízny režisér. Kedysi sme  vystupovali spolu,“ spomína Jozef Ivaška a vysvetľuje, ako sa vlastne dostal k hudbe. Jeho stará mama a teta boli klavírne virtuózky. Aj samotný Jozef sa učil hrať na klavíri. Po absolvovaní konzervatória pokračoval v štúdiu operného spevu na VŠMU. Začínal v zbore SND, no keď sa konkurzom dostal do divadla v Baden-Badene, v roku 1981 odišiel „na hosťovanie“ do Rakúska.

Porozprával aj tragikomickú históriu o tom, ako vlastne a prečo emigroval v r. 1988. A veď v  80. rokoch minulého storočia bol pomerne často hrávaným umelcom. Spolupráca so Zdenom Balážom priniesla hity ako Štvrté poschodie, Zebra, alebo Leto krátkych sukničiek. Jozef Ivašak žiaril na slovenskej hudobnej scéne, ale z ničoho nič sa stal „utečencom“…

 

Prečo a za akých okolností

emigroval do Rakúska?

 

"So Zdenkom Balážom ako Mini Max mali sme obrovské množstvo koncertov – aj sto ročne.  Po faktickom  rozpade Elánu v rokoch 1987-88 sme dokonca hrávali aj v zahraničí. V roku 1988, po víťazstve na Bystrických zvonoch, začali na nás útočiť kvôli piesni Zebra. Nebola tá „správna“… Vyšla na platni s mojou fotkou, ale moje meno tam nebolo, lebo vraj som potenciálny emigrant, pretože spievam v Rakúsku. Nežiaduci som začal byť aj za pieseň Postupujte ďalej. Keď som po revolúcii prišiel do rádia, bolo mi povedané, že nie som na play liste a preto ma nemôžu vysielať. Myslím si, že to trvá dodnes,“ domnieva sa Jozef Ivaška.

Pripomenieme, že Jozef Ivaška vyhral Bystrické zvony s piesňou Vlastná tvár, ktorej text napísal Tomáš Janovic. Zakázali ju však hrať, lebo Janovic bol na čiernej listine za program s Lasicom a Satinským. Do Ivaškovho repertoáru patrí aj Štvrté poschodie, jeho najväčší hit, ktorý mu zložil Zdeno Baláž a nahral Vašo Patejdl a ktorý sa vyšplhal až na najvyššiu priečku televíznej pesničkovej súťaže Triangel. „Bol som asi jediný spevák populárnej piesne, ktorý mal Vysokú školu múzických umení, tak som všetkých kritizoval,“ usmieva sa Jozef Ivaška.

Spomenul, že bol autorom aj takých skladieb, ktoré boli označené ako protikomunistické. Samozrejme, mal s tým problémy – a navyše aj preto, že odmietol spoluprácu s ŠtB. Po zákaze hrania jeho piesní a odobratia československého pasu v roku 1988 sa rozhodol zostať v Rakúsku. Tak sa stal emigrantom. Podrobnejšie o tom, ako sa to vlastne stalo,  porozprával vo svojej knihe.

„Dostal som angažmán a legálne som pracoval v divadle St. Pölten. Na víkendy som chodil  domov do Bratislavy, Manželka Anička ma každý piatok čakávala na Slovkoncerte na moju vycestovaciu doložku. Keď som v nedeľu v noci po predstavení prišiel domov, keďže pondelky sme v divadla nehrali, musel som pri vstupe na hraniciach odovzdať vycestovaciu doložku. Nikdy som však nemal istotu, že sa ešte do divadla v Rakúsku vrátim. Od susedov viem, že nás z ŠTB sledovali. Dokonca ma predvolali, aby som s nimi podpísal spoluprácu. Ja som to odmietol so slovami: Som spevák a nemám čas sledovať kolegov. Keď som potom prišiel do divadla, prosil som kolegov, aby neprezradili, že operný spevák Oldo, ktorý sedel so mnou v šatni, emigroval. Ak by to neprezradili, určite by nás z Rakúska stiahli späť domov. Na to mi Fero s cigaretou v ústach odpovedal: Veď to už vedia, že Polášek Oldo je s tebou v šatni. Rana pod pás. Práve sa ma na ŠTB konkrétne pýtali či nepoznám niekoho z divadla, kto emigroval. Ja som sa dušoval, že určite nie. No a tak som sa stal nepohodlným. Aj preto som nechcel riskovať a pri prvej príležitosti som aj s rodinou vycestoval a požiadal o občianstvo v Rakúsku. Už rok pred tým som sa chcel aj s rodinou vysťahovať. Boli sme vtedy prvýkrát v Juhoslávii. Pri návrate cez Rakúsko sme dcérke Katke povedali, že ostaneme teraz tam. Potešila sa. No ja som pokračoval: Ostaneme v Rakúsku už na trvalo. Vtedy spustila záchvat plaču - To mám zradiť vlasť? Čo mi povie súdružka učiteľka v škole? A my sme jej museli dať tabletky na upokojenie. Tak sme sa vtedy pobrali naspäť domov na Slovensko,“ spomína vo svojej knihe.

Vysvetľuje, že iba náhodou ho „nestopli“ v rodnom Československu a pretože mu chceli zobrať pas, rozhodol sa zostať v Rakúsku: hrozilo, že bude mať na Slovensku problémy so zamestnaním a určite ho potom už nikde nepustia do zahraničia. Tak tu situáciu opisuje vo svojej knihe.

„Spomínam si, že keď som dostal zmluvu v Badene, telefonoval som na Slovkoncert, že som ju podpísal a prinesiem ju osobne. Pani, čo ma mala na starosti, ma vtedy zahriakla so slovami: Okamžite prineste pas na Slovkoncert. Už nevycestujete! No ja som telefonoval z búdky pri badenskom divadle. V tej chvíli som sa definitívne rozhodol ostať v Rakúsku a zároveň čo najskôr k sebe vziať aj rodinu. Okamžite požiadal o občianstvo pre Aničku aj neplnoletú Katarínku, Dodo občianstvo nechcel. Hrdo sa hlásil, že je Slovák a nikdy sa toho nevzdá. V Rakúsku bola totiž podľa zákona povinnosť vrátiť pôvodné občianstvo. No našťastie to bolo práve v lete 1989 a v novembri sa už korzovalo cez hranice. Padla železná opona a my sme sa mohli vrátiť bez problému do nášho bytu v Petržalke,“ spomína.

„Manželka Anička si v Badene vtedy našla provizórnu prácu v hoteli a neskôr u nás v divadle. Aj keď na Slovensku mala plnú kvalifikáciu ako vedúca učňovského strediska, tu nám povedali, že diplom zo socialistických štátov neakceptujú. Vraj si ich kupujeme za fľašu ruského sektu. Preto som aj ja začal vážne pomýšľať na ďalšiu školu. Veď som bol Mgr. A. a teraz som vyzeral len ako „magor“. Urobil som diferenčné skúšky a znovu som ďalších šesť rokov študoval, v triede profesora Donnera,“ pripomenul Jozef Ivaška v rozhovore pre portál hlavnespravy.sk.

Napriek tomu, že presťahoval zo Slovenska do Rakúska, nestratil kontakty s kamarátmi a kolegami a snažil sa propagovať slovenskú kultúru a umenie.

„V roku 1995 som usporiadal v spolupráci s Casinom Baden a novinármi benefičný koncert. Už ako slovenský spevák som naň pozval celú rakúsku oficialitu na čele s primátorom Badenu a predstaviteľmi úradu vlády Slovenskej republiky ako aj s matičiarmi. V programe okrem mňa vystúpil orchester Pavla Zajačka, vtedy známi zo Slovenskej televízie a rozhlasu, pod pseudonymom PAUL FABIAN so sólistami Dodom Ivaškom a Martinzen. Program mal názov Slovenský deň v Badene. Pozval som okrem toho aj ľudový súbor zo Záhoria. Popri účinkovaní v badenskom divadle som dokončil štúdium na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni v odbore operný a koncertný spev. Absolvoval som prácu, ktorá neskôr vyšla aj na mojom CD Rendezvous mit der Operette an der Donau. V roku 2002 mi bol priznaný titul Mag.Art. Od roku 2004 som začal profesionálne koncertovať s vlastným koncertným programom a pôsobiť aj ako predseda v medzinárodných speváckych súťažiach a festivaloch prakticky po celom svete. Začal som komponovať a venovať sa mladým rakúskym speváckym talentom,“ napísal Jozef Ivaška vo svojej knihe.

Porozprával, ako sa dostal do Ameriky. Stalo sa to koncom októbra roku 2002. Dostal pozvanie do Ameriky. „Nechcel som tomu veriť. Napísali mi napísali, že ma pozýva sám honorárny konzul SR, pán Robert Petrik. Vraj videli video zo Slovenska, na ktorom bolo okrem výstavy krojov aj moje vystúpenie. Pán Petrik prejavil záujem predstaviť ma krajom žijúcim na Floride, v Slovenskej záhrade v Orlande, v Česko-Slovenskom klube v Miami a v Slovenskom klube na ostrove Key Weste u pána Romana Paulika. Mal som obrovskú radosť, že moje piesne zarezonovali aj tam,“ spomína si Jozef Ivaška.

Pripomenul, že práve vtedy dokončil svoje profilové CD Mám život rád a so synom Dodom  mali rozrobené ešte demo ich prvého CD s ľudovými piesňami. Na základe tejto ponuky  začali intenzívne pripravovať program s tradičnými vianočnými koledami a hlavne so slovenskými ľudovými piesňami.  Ich prvý koncert v Miami bol prevažne pre slovenských a českých krajanov, no väčšina boli aj tak Američania. Na začiatku Jozef Ivaška spieval slovenskú hymnu a Dodo zaspieval tú americkú. Takto začínali všetky veľké podujatia.

Hneď na to Ivaška-starší zanôtil Ja som bača veľmi starý a potom to už gradovalo. Cez Dusíkovu pieseň Najkrajší kút v šírom svete, ktorú zaspieval Dodo, až po slovenské ľudové piesne, ktoré zaklincovali piesňou Tancuj, tancuj vykrúcaj. Vtedy sa všetci roztancovali a speváci museli niekoľkokrát pridávať ďalšie a ďalšie piesne ako Tota Heľpa, Na Kráľovej holi, Ej, čo koho do toho, či Tam pod Tatrami.

„Vtedy nám pán Petrík ponúkol spoluprácu na našom pripravovanom CD Na Kráľovej holi, keďže hral veľmi dobre na akordeón, ako sme si hneď na druhý deň overili na spoločnom vystúpení v klube,“ spomína si Jozef Ivaška.

„Každoročne sme potom s Dodom účinkovali na pozvanie Slovenských spolkov a to nielen na Floride. Presne o rok som aj s Aničkou navštívil Key West, Orlando a Miami a tiež klub na Floride, kde bola riaditeľkou Amilia Faltin, o ktorej vám v tejto knihe tiež čo to poviem. S Romanom sme sa spriatelili a pri jeho prvej najbližšej návšteve Slovenska som ho poprosil, aby nám s Dodom uviedol naše spoločné CD s výstižným názvom podľa titulnej piesne Sme dvaja. Keď práve píšem tieto riadky, píše sa rok 2015 a táto pieseň boduje v slovenskej hudobnej televízii SENZI,“ píše vo svojej knihe Jozef Ivaška, ktorého pre portál halvnespravy.sk spovedal Eugen Rusnák.

 

Človek nevie, ako mu zazvoní

každý nový deň...

 

V súčasnosti je Jozef Ivaška na voľnej nohe,  od roku 2002 spieva prevažne našim krajanom v Amerike, na Floride mal niekoľkokrát koncert aj s Waldemarom Matuškom. Dosť často vystupuje na Východe: v Rusku, na Ukrajine, Kazachstane, Gruzínsku a pod.  Je sólista. Nemá svoju kapelu, spieva v štyroch jazykoch s orchestrami alebo na podklad, ale vždy naživo. Často spieva aj slávne duetá, jeho partnerkami sú viaceré medzinárodné hviezdy muzikálového neba.

Od roku 2006 je tiež členom poroty pre Európsku úniu a zúčastňuje sa na speváckych súťažiach po celom svete. Po všetkých kontinentoch cestuje aj vďaka tolerantnej manželke, pôvodne pedagogičke, ktorá pracuje v Rakúsku, rovnako ako aj jeho mladšia dcéra, promovaná psychologička. „Som šťastný, že aj môžem stále spievať a ľudia ma chcú. Budem robiť všetko preto, aby to trvalo čo najdlhšie,“  prízvukuje Jozef Ivaška.

Jozef Ivaška vystupoval prakticky na celom svete, nielen v Európe, ale aj v USA či v Ruskej federácii. V Rusku sa ako člen či predseda poroty na takých festivaloch, akými sú Delfskije igry (Delfské hry) alebo Otkrytaja Jevropa (Otvorená Európa). Začiatok festivalu Delfskije igry ružomberský rodák prirovnal k otváraciemu ceremoniálu olympijských hier. Jednotlivé štáty nastupujú za zástavou a fakľou. Na festivale Otkrytaja Jevropa sa slovenský spevák zúčastňuje od roku 2003.

Veľmi ochotne sa zúčastňuje na medzinárodnom mládežníckom festivale Delfské hry, ktorý už 15 rokov usporiadajú v Rusku. „Je to festival festivalov, niečo ako olympiáda v kultúre, kde je prezentovaná hudba s umeleckým prednesom, fotografiou a výtvarným umením v rôznych kategóriách,“ zdôrazňuje Jozef Ivaška. Porozprával o tejto hudobnej „olympiáde“. Pripomenul, že tradícia poetických a hudobných súťaží sa zrodila v Starovekom Grécku, v Delfách. Konali sa každé štyri roky a vznikli v 6. storočí pred našim letopočtom. Básnici čítali svoje poémy a hudobníci ich sprevádzali hrou na hudobných nástrojoch. Delfy boli najdôležitejším kultúrnym a duchovným centrom Starovekého Grécka.

V 30. rokoch minulého storočia sa v Grécku pokúsili o znovuzrodenie Delfských hier, ale aj v samotnom rodisku, znovuzrodené hry vydržali krátko. Preto je o to väčším prekvapením, že na začiatku 21. storočia sa etablovali v Rusku a získali popularitu. Nová éra Delfských hier sa začala v roku 2000, keď sa v Moskve zišli delegácie z 27 krajín sveta. Od tej doby sa vo svetovom meradle konali len dve podujatia. V Rusku sa však konajú každý rok. Hudba, tanec, divadlo, fotografia a dizajn, varenie či účesy – dokopy 30 kategórií. Iba v hudobnej sfére je ich 13. Väčšinou svoje umenie prezentujú deti, mládež a dospelí vo veku od 10 do 25 rokov. Každá veková kategória má špecifickú náročnosť.
 

Hovorí, že sa asi nedá spomenúť na všetky jeho pôsobenia v porotách festivalov za tie roky.  „Ale predsa spomeniem niektoré z nich: Petrohrad „Angel nadeždy“, na Kryme „Pevučij bereg “ na Ukrajine v mestách, Odesa, Mariopol, Vinica či v Poľsku festival vo Wrzesówe, v Bulharsku Velike Tarnovo ale a aj na Slovensku v Liptovskom Mikuláši, Senci. Ba dokonca som bol v porote počas môjho pobytu v Austrálii v Sydney, ktorý usporiadalo rádio v Sydney. No festivaly ,ktoré boli výlučne prezentáciou Slovenskej kultúry som absolvoval väčšinou aj s mojim synom Dodom. Mám síce rakúsky pas, ale aj srdce Slováka žijúceho v zahraničí,“ prízvukuje Jozef Ivaška.

Počíta a vychádza mu, že vystupoval v 40 štátoch po celom svete. Je dlhoročným stálym porotcom viacerých medzinárodných hudobných súťaží. Preto 22. septembra odchádza na Krym, na festival Vostočnyj bazar /Východný trh/, ktorý sa bude konať v krásnom kúpeľnom meste Jalta.

„Ja nerobím rozdiel, či je to Rusko, Ukrajina, Rakúsko, Slovensko, Amerika, Austrália – vystupujem všade, kde majú radi hudbu a spev. Všade na podobných podujatiach stretávam tých najkrajších ľudí, pretože každý chce prezentovať svoju národnú kultúru, svoju krajinu, svoj región, svoje piesne a tance. A nie je tam žiadna politika! Všetci si rozumejú a všetci sú priatelia. Kultúra oveľa viac spriateľuje ľudí po celom svete, ako politika. Napríklad, aj teraz na Kryme budú vystupovať zástupcovia 36 štátov zo všetkých kontinentov,“ podčiarkol.

Začíname preberať, na ktorých kontinentoch spieval Jozef Ivaška. Zisťuje sa, že zatiaľ nevystupoval v Afrike a ešte sa mu nepošťastilo spievať ani v Antarktíde. Mnohé ostatné jeho cesty boli dosť dlhé: spieval v austrálskom Sydney, v kazašskej Astane. „Nespomínam to preto, že som cestoval tak ďaleko. Aj v Kazachstane, aj v Austrálii spieval som viac razy. Ale tá posledná cesta stala za to! Bolo to pred Vianočnými sviatkami. V Austrálii je leto, v Kazachstane zima. V Sydney bolo viac ako štyridsať stupňov tepla, v priebehu niekoľkých hodín som sa dostal do Astany, kde bolo mínus štyridsať stupňov! Bol to šok... O tom píšem aj v mojej knihe. Preto som túto kapitolu pomenoval: „Prečo neletieť do Kazachstanu pred Vianocami“, usmieva sa Jozef  Ivaška. 

Trilógiu o súčasnom hudobnom Móricovi Beňovskom – Jozefovi Ivaškovi by som chcel zavŕšiť citátom z jeho knihy Na hrane – taktiež zo záverečnej pasáže z tejto knihy: „Na záver by som zhodnotil môj doterajší život. Splnil sa mi sen spievať a obdarovávať tak mojimi piesňach ľudí a to nielen doma, ale po celom svete. Tento sen sa mi dokonca naplnil do bodky. Precestoval som viac ako štyridsať krajín a štyri svetadiely. Prostredníctvom tejto knihy by som sa chcel poďakovať mojim najbližším, manželke, deťom a všetkým tým, ktorí mi pomáhali a vďaka ktorým som tým, čím som. Mám dve krásne a múdre deti, na ktoré som právom hrdý. Dodo pokračuje po mojej tŕnistej ceste speváka. Má krásny hlas a neuveriteľne má rád hudbu. Na Katarínku sa môžem vždy spoľahnúť. Tá si z nás najviac vytrpela. S Maťkom vychovávajú malú Katku a tá ma ohuruje každý deň niečím novým, čo sa naučila či už doma alebo v škôlke. Je hudobne nadaná a tak jej Dodo kúpil gitaru, s ktorou chodí aj spávať. Chcem, aby moje piesne rozdávali ľuďom radosť. Chcem v živote rovno stať! Prešiel som si mnohými úskaliami a neviem čo ešte ma v živote čaká. Veď aj v jednej mojej piesni spievam: „Život dvíha latku“ alebo „Neviem ako zazvoní mi nový deň“. A TO JE ČISTÁ PRAVDA...“

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 834x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line