Ocenené práce súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko 2017 - 1. časť

hlavná foto
Trvanie: 02.06.2017
Miesto: Cisársko-kráľovská jazdiareň Nové Zámky
Mesto/obec: Nové Zámky
Štát: Slovensko

V prvý júnový piatok 2017 v Nových Zámkoch pod organizátorskou gesciou Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, MO Matice slovenskej, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a ďalších partnerov, tradične slávnostne oceňujú prozaické i poetické talenty zapojené do literárnej súťaže žiakov základných a stredných škôl na Slovensku i v slovenskom zahraničí s názvom Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Hlavným motívom tejto, z roka na rok čoraz obľúbenejšej súťaže aj medzi slovenskými žiakmi a študentmi v slovenských prostrediach v zahraničí, je rozvíjanie slovenského jazyka nielen z dôležitého vedomostného aspektu, ale aj v napĺňaní duchovného rozmeru vnímania slovenskosti najmladšou generáciou Slovákov žijúcich v zahraničí.

Na webovej stránke www.uszz.sk v informačnom predchýre o podujatí v Nových Zámkoch – slávnostnom oceňovaní najlepších prác a ich autorov sme avizovali, že práve na portáli www.slovenskezahranicie.sk  dáme mladým literárnym talentom priestor a uverejňujeme ich úspešné práce.  Robíme tak s úprimnou radosťou aj preto, aby sa s nimi zoznámili trebárs aj ich rovesníci či ich rodičia v iných slovenských komunitách a v dobrom ich vyprovokovali, aby sa možno už do najbližšieho ročníka súťaže prihlásili aj Slováci v žiackom a stredoškolskom veku v ďalších štátoch, kde Slováci majú status národnostnej menšiny, ako aj krajinách západnej Európy a zámoria, kde tvoria krajanské komunity.

Práce, za ktoré boli naši krajania – žiaci a študenti zo škôl s vyučovacím jazykom slovenským z Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Srbska a Veľkej Británie – ocenení, následne doplníme aj fotogalériou, dokumentujúcou atmosféru „slávnostného literárneho dňa“ detí a žiakov zo slovenských prostredí v zahraničí v Nových Zámkoch, ako aj ich poznávacieho pobytu, ktorý v tomto roku patril regiónu Spiša, kde sa zoznámili s jedinečnými kultúrno-historickými pamiatkami, ako aj prírodnou scenériou Tatier a Slovenského raja v Spišskej Novej Vsi a Levoči, ako aj v priľahlom okolí týchto klenotov Slovenska.

Ľudo Pomichal

 

Ceny udelené v 4. kategórii –

zahraniční účastníci

 

Hlavná cena v 4. kategórii:

Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko

Písal sa rok 1790. Moji predkovia boli nútení opustiť svoj domov, krajinu a vlasť. Boli nutení opustiť ozajstné priateľstvá a tie nesmelé prvé lásky, ktoré vždy ostali v kútiku ich mysle. Boli nútení opustiť svoje staré životy pre lepší zajtrajšok. Cestou, si robili svoju vlastnú rozprávku. Tá sa už prenáša z kolena na koleno a zachováva sa v srdci každého správneho  dolnozemského Slováka, v početných knižkách a zaplavuje i naše knižnice.

Každým malým krôčikom napísali celkom nové slovko do svojej vlastnej kapitoly. Okrem svojej rozprávky zanechali nám slovenský jazyk. Zanechali česť, slovenskosť a hrdosť. Všetkým je známe, že život je predsa ťažký. Po zlom dni by sme sa všetci chceli vrátiť domov a byť vítaní s vrelým úsmevom a milujúcim objatím. Pre nás, to však, bohužiaľ, tak nie je. Tu „doma“ v Srbsku, sme iba „dolnozemskí Slováci“. Nepatríme k nim, pretože sa doma a s priateľmi rozprávame po slovensky.

Po srbsky som sa vždy hanbila hovoriť, lebo som vedela, že mám iní prízvuk. Tiež som sa hanbila rozprávať po slovensky, pretože som sa nechcela odlišovať od ostatných. Hanbila som sa byť Slovenkou.  No zasa naopak, keď sa vrátime domov na našu rodnú zem sme iba obyčajnými „Srbmi“. Vraj keď sme sa v Srbsku narodili, tak čím druhým by sme mohli byť? Keď prídeme na Slovensko, musíme ľudí stokrát presviedčať, že po slovensky vieme.

Nedávno som bola na výmene v Banskej Štiavnici. Aj keď žiakom už bolo povedané, že sme Slováci, aj tak sa pozerali na nás a pýtali sa naších hostiteľov ako sa dorozumievame. Spytovali sa nás na srbské obyčaje, piesne a spôsob života. Pravda je však taká, že na nič z toho odpoveď neviem. Neviem, lebo moje prvé slovko bolo „mama“, neviem, lebo čítam Jarunkovú, Blažkovú a Heviera, neviem, lebo počúvam Haberu, Ďuricu a Kristínu. Hlavne neviem, lebo si obliekam slovenskú košeľu, vyrobenú zo skutkov, stratenej krvi, potu a slaných sĺz naších prababičiek.

Každý deň ľudia  na druhých nalepia „etikety“,ako by boli vo výklade, v predajni a tak sa o tom dozvedia aj druhí. Však, ty sam si musíš rozmyslieť, či tej etikete budeš veriť, alebo na ňu nalepíš novú. Sám si musíš rozmyslieť, čo definuje teba. Áno, prave teba! Teba ako ľudskú bytosť, emocionálneho jedinca a občana tejto planéty. Je to krajina, v ktorej si sa narodil? Alebo tá, v ktorej si vyrastal? Tvoji rodičia? Alebo výhľad, ktorý si zdedil?

Volám sa Patrícia Kmeťková, som žiackou ôsmej triedy a narodila som sa v Srbsku. Rada čítam, píšem, hrám na gitaru a vytváram si svoj vlastný svet s vlastnými pravidlami. Nehanbím sa rozprávať po srbsky, lebo mam veľmi rada svoj prízvuk. Ešte radšej však mám rozprávať mojím materinským jazykom a líšiť sa tým od ostatných. Najviacej som však hrdá na jednu vec. Som Slovenka.

Patrícia Kmeťková, 8. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

 

Cena poroty v 4. kategórii

Hurbanovský sen pazovskej Slovenky

Sedím.V učebni, na stoličke, ktorá je príliš vysoká na to, aby sa moje nohy dotýkali zeme. Sedím a počúvam state zo slovenčiny. Moji spolužiaci sa potichu rozprávajú medzi sebou. Vyrušujú na hodine, ako dokonca všetci ostatní štvrtáci. Odrazu  sa ma kamarátka, sediaca so mnou v lavici, pýta: „Prečo sa musíme učiť  túto slovenčinu? Veď je srbčina  omnoho ľahšia!“

Fakt ma zarazila takouto konštatáciou!  Akože, srbčina ľahšia? Zamýšľam sa hlbšie nad postavením  slovenčiny  vedľa , u nás, dominantnej srbčiny... A v duchu priateľke odpovedám...Neviem, ak  síce i je srbská gramatika o niečo “ľahšia”, srbčina  nie je tvojím materinským jazykom. Tá naša slovenčina, ten milý jazyk z domu... Či si nepraješ počuť ho aj niekde inde? Nielen vo vlastnom  dvore... Nie si rada, že počúvaš tento  melodický zvuk aj v škole, na hodinách, na ulici...? V našej Starej Pazove?

Ale,  postoj, chvíľa! Povedala „musíme“? Veď nemusíš! Je to len na tebe! Naši predkovia boli nútení odísť zo svojej krajiny, opustiť rodnú zem. Avšak natoľko ju milovali, že nedovolili nikomu pozmeniť, dokonca vziať  ich reč. Utratiť svoju reč.  Ale teraz je to na tebe! Ty  sama vyberáš, či si budeš chrániť svoj materinský jazyk. Aj tvoji rodičia to robia.  Preto ťa aj zapísali do slovenskej školy! Aby si chránila to, čo patrí len tebe. My sme tí, ktorí chránia južnú hranicu slovenského jazyka, slovenských obyčajov, zvykov a slovenskej bytosti vôbec. My sme jediní, ktorí na týchto priestoroch môžeme chrániť každé “Dobrý deň!“, každý „ručník“ na hlave starej mamy, každú slovenskú pieseň, ktorú počuješ spievať dievčence a chlapcov... Ak my toto všetko opustíme, ohrozíme tým aj generácie, ktoré prídu za nami.

Zvoní...

„Konečne! Už som si  bola myslela, že sa táto hodina nikdy neskončí!“ povedala na záver  moja kamarátka.  Pochopí to raz?

V tú noc mi nedalo zaspať!  Akýsi hurbanovský duch sa vznášal nad mojimi myšlienkami a znepokojoval  ma. Neraz nám akurát na hodinách slovenčiny učiteľka prízvukovala význam hurbanovskej rodiny pre naše prostredie. Potomkovia veľkého Jozefa Miloslava Hurbana (1817-1888), štúrovca a buditeľa národa prišli na Dolnú zem rozvíjať slovenský duch. Jeho vnuk, Vladimír Hurban Vladimírov bol  u nás, v Starej Pazove,  evanjelický  farár  k tomu i významný vojvodinský dramatik. Napísal  realisticko-symbolistické  drámy ako sú: Záveje, Zem, Milica Nikoličová, Zámka škripí…

Aj jeho sestra Ľudmila bola veľmi čulá v divadelnom živote. Nie náhodou, takéto vlohy zdedila po starej matke, jednej z prvých slovenských herečiek,  Aničky Jurkovičovej. Snívala o peknej budúcnosti dolnozemských Slovákov.  Vynikajúca herečka a národovkyňa upevňovala náš slovenský život. Kritizovali vtedajšiu dedinu, zastaralé móresy  a afirmovali výučbu a krásne slovo, idey veľkých Slovákov. Vďaka takejto tradícii aj dodnes divadelný život  funguje v Starej Pazove naplno. Ako toto všetko moja priateľka necíti, ako necíti  akúsi zodpovednosť, nevzdávať sa slovenskosti!

Roky sa míňali. Základná škola v Starej Pazove a naši učitelia nás viedli, v to pevne  verím,  tou pravou cestou (možno jedinou), aby sme porozumeli ich snahe prebudiť v nás lásku voči materčine. Chcieť  po slovensky hovoriť, myslieť a cítiť. Snívať po slovensky.  Zaštepili v našich malých srdciach tie najkrajšie kvety v našej slovenskej záhrade -pestrej a voňavej...Pred očami sa mi javia stáročia utrpenia, roky túžby za slobodou, presťahovanie na Dolnú zem, mamina uspávanka nad kolískou, písmenká, zjavujúce sa jedno za druhým, kým toto píšem...  Malý Vladimír Hurban, budúci  evanjelický kňaz, náš veľký dramatik, ktorý   v útlom veku zakladá rodinný, rukou písaný časopis Mravec, kde uverejnil  svoje prvotiny, prvé pokusy...

Väčšina nás tomuto rozumela. Porozumela  tomu aj moja spolužiačka?

Asi hej,  predsa  načas pochopila! Teraz je na Slovensku, na Strednej obchodnej škole v Bratislave, a prednášky prebiehajú po slovensky,  asi je hrdá, že sa vyjadruje  spisovnou  slovenčinou.  

Myslím si, že je teraz šťastná. Môže byť hrdá na to, že z Dolnej zeme na ďalšie školenie odišla nielen so slovenským menom, ale so slovenskou dušou  a rečou. Tých osem školských rokov, počas ktorých  vedomosti nadobudla v materinskom jazyku, otvoria jej všetky brány na cestu do budúcna. A to všetko vďaka našim predkom, ale aj mame a otcovi,  naša reč ešte žije. Poznanie minulosti slovenského národa znamená zodpovednosť a sľub naším dedom, Hurbanovi , všetkým Hurbanovcom,  Štúrovi, Hodžovi, Šafárikovi, dnešným našim učiteľom a organizátorom kultúrneho života..., že ručičky našich dietok budú písať vo svojich prvotinách dĺžne a ypsilony, že ich ústočká budú spievať piesne, ktoré sa budú ozývať aj Hornou aj Dolnou zemou.

Dúfam, že i mňa moja cesta  o pár rokov zavedie smerom k Tatrám. Je to mojím želaním  už dávno, viem, že tak je ľahšie,  ruže sú tak asi červenšie.  Slovák  sa asi najlepšie cíti  keď kráča slovenskou zemou?! Takou, nie menej slovenskou, je určite aj Pazova, kým je nás... A nehovorím to len príležitostne, v Roku Jozefa Miloslava Hurbana... Všetky budúce roky majú byť takými.

Maja Opavská, 1. ročník, Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom, Báčsky Petrovec, Srbsko

 

Osobitná cena poroty v 4. kategórii

Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko

Prečo mám rada slovenčinu,
tú krásnu reč milú?
Lebo ma rodičia moji,
po slovensky hovoriť naučili.

Po slovensky ďakujem, prosím,
slovenčinu v srdci nosím.
Po slovensky vyznávam lásku,
po slovensky spoznám prvú vrásku.

Pekné slovo čarodejné dvere otvára,
slovenčina aj na Dolnej zemi zotrváva.
Hrdo si slovenské blaho chránime,
na Hornú zem nezabúdame.

Na Slovensko sa vždy rada vrátim,
svoj vzťah k otčine nestratím.
Obdivujem krásy tejto zeme,
milióny slov hovoria obrazy nemé.

Hory, rieky, jazerá,
všetko je to nádhera.
Magické lesy a plesá,
moje srdce tam zaplesá.

História šepká do myšlienok človeka,
nezabudnúť kam patríš doveka.
Neustále budí povedomie každého z nás.
 ,,Sem patríš, príď zas!“

Uvítajú ma prívetiví ľudia, usmiati,
 každú chvíľu pomôcť ochotní.
Spája nás kultúra – piesne, tance,
chutné jedlá – pirohy, rezance.

Prisahám, že si slovenčinu budem brániť,
ako kvapku vody na dlani ju chrániť,
že moja otčina navždy bude v mojom srdci biť,
s láskou a cťou sa to budem snažiť.

Ani jedno slovo nedokáže vyjadriť to,

 čo cítim k slovenčine a Slovensku.
Cítim povinnosť veľkú,
preniesť túto lásku obrovskú,
na nasledovnú generáciu slovenskú.

Valentína Imreková, 8. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

 

Osobitná cena predsedu Matice slovenskej v 4 kategórii:

Lipka ma nesie k tebe, Slovensko

Ako inokedy mám v obyčaji sadnúť si na podstienku a vyhrievať sa na slniečku. Pohľad mi odchodí na lipku, ktorá sa usadila vedľa uličnej bráne nášho dvora. Neraz sa jej  chceli zbaviť. Otecko mi to neraz spomína a  že je ako starousadlíčka, ale aj to, že vyrástla  z koreňov Slovenska. Preto som si ju obľúbila.

Pozerám sa do jej bohatej koruny a v tichu sa jej prihováram. Lipka, rokmi sa honosíš akoby vytesaný kmeňom  a kvetmi obsypanou korunou. Pekná a čistá si a keď vetrík zaduje, počuť z  tvojich listov slovenskú pieseň. Silná vôňa kvetov včielky láka a z prachu ich krídlach slovenský med nám dávaš. Mnohým vtákom ale aj pocestným si ochrana od  náhleho dažďa a v lete silného slnka. Cez obed si viem sadnúť pod jej korunu  a nadýchať sa vône, ktorú vánok z jej kvetov rozsieva. Vtedy mi najľahšie mysľami odletieť do kraju, z ktorého ju priniesli. V jej korune cítim Slovensko a najlepší mi  je zážitok, keď z jej listov zašumí tichý tón ako aj z perách liznúť kvapky teplej tekutiny.

Naozaj, neviem kedy je krajšia. Na jar, keď rozkvitne a keď je jej koruna zaplavená kvetmi a ich vôňou  rozvonia celý dvor, či v lete, keď podáva útlosť a útočište a nakoniec z kvetov pekne voňavý čaj. V jeseni potom hrdý strom je útočište hrdličkám. Otecko by najradšej z jej kmeňu dlátom vytesal sochu, aby tak lipku zvečnil. Rokmi odoláva dažďom, víchriciam a odolá  aj silným horúcim dňom. Je to najlepšie  znamenie jej večnosti. Ja tak večne na jej vzhľad pozerám a ona akoby môjmu pohľadu a šepotu mojich  perách rozumela.

Naším dvorom tak rokmi hospodári a nebadať, že starne. Je prírodným skvostom a nesie ma k tebe Slovensko.

Barbara  Kaniseková, 8. ročník, Základná škola Josipa Kozaraca,  Josipovec, Chorvátsko

 

Čestné uznanie v 4. kategórii

Komlóšska slovenčina

Boli ste už na komlóšskom trhu? Nie? Ani neviete, kde to je? No, je to ďaleko, na Dolnej zemi. Čo by ste tam robili? Hmmm, nakupovali? Čo tak pravá voňavá, poriadne dlhá, tenká alebo hrubá, jemne štipľavá alebo ostrá komlóšska klobása? Ale nemusíte ani nakupovať. Možno by vám stačila i atmosféra. Hovoríte, že ju máte i doma? Súhlasím, Slovensko má svoje čaro, ale také zvláštne prostredie zakúsite práve, ako hovoria moji krajania, na Komlóši. Tak poďte so mnou, predstavím mesto a prezradím, prečo mám rád slovenčinu.

V Slovenskom Komlóši bývam odmalička. Hoci je to mestečko poriadne vzdialené od Slovenska, denne v ňom počujem slovenčinu. Moja babka a mamička sa zhovárajú po slovensky, i mnoho našich susedov. Už v škôlke sme sa učili slovenské básničky a piesne, ktoré sme veľmi radi nacvičovali. Potom som chodil v rodnom meste do slovenskej dvojjazyčnej základnej školy a slovenčina sa stala jedným z mojich obľúbených predmetov. Asi to bolo i vďaka veľmi milej pani učiteľke, ktorá nás s láskou oboznamovala s týmto jazykom.

Neskôr sa stala našou učiteľkou moja mamička. Bolo to pre mňa trochu ťažké, ale zvykol som si a láska k slovenčine sa ešte zväčšila. A tak, keď som prišiel na Slovensko, napríklad na súťaž slovenských povestí Šaliansky Maťko alebo do Komárna na Dobré slovo, vždy som sa veľmi dobre cítil a bol som hrdý, že môžem reprezentovať svoju školu, mesto i rodinu. Výlety, tábory a škola v prírode na Slovensku boli pre mňa vždy prekrásnymi zážitkami s množstvom nových kamarátov. Pomocou slovenčiny sa viem ľahko dorozumieť.

Je to zvláštne, že tak ďaleko od Slovenska ľudia stále udržiavajú slovenské tradície. Rozhodol som sa prednedávnom skúmať, prečo to tak je. Zistil som, že Slovenský Komlóš založilo 80 slovenských rodín, ktoré sa prisťahovali na Komlóšsku pustatinu v roku 1746. Pochádzali z Novohradskej, Gemerskej a Hontianskej župy. Prišli s nimi aj farár Ján Szarkóczi a učiteľ Peter Mravik. Po príchode si postavili domy, modlitebňu, školu a dom pre učiteľa.

Slovenský Komlóš si dlho zachoval svoj čisto slovenský charakter. Vyučovanie takmer sto rokov prebiehalo len po slovensky. V kostole tiež boli len slovenské bohoslužby v tomto období. Potom sa začalo obyvateľstvo miešať, prisťahovali sa aj ľudia maďarskej národnosti. Veľká zmena nastala a počet Slovákov veľmi klesol po výmene obyvateľstva po druhej svetovej vojne. Po tejto udalosti sa zrýchlila asimilácia, ktorá pretrváva dodnes.

Vydal som sa na mestský úrad, pýtal som sa spolužiakov v škole a zašiel som i na trh. Nehovoril by som pravdu, keby som tvrdil, že na týchto miestach počujete slovenčinu. Nie, zistil som, že mnohí po slovensky rozumejú, ale rozprávajú sa po maďarsky. Už len v málo rodinách sa používa slovenčina a ani na pracoviskách sa nie veľmi rozpráva po slovensky. Obyvatelia mesta sa už väčšinou cítia Maďarmi, no na každom pracovisku sú i takí, korí sú Slováci a dobre vedia jazyk.

Najživšie to je na trhu. Keď rozprávate po slovensky, v mnohých sa ozve hlas srdca. A aj keď bežne nerozprávajú po slovensky, priznajú, že ešte rozumejú, že niekedy rozprávali. Vynoria sa v nich spomienky na rodičov, starých i prastarých rodičov, prípadne susedov. Keď som tam medzi nimi, neraz ma zasiahne i smútok, ale hovorím si, dôležité je pretrvávanie mnohých možností na pestovanie a zachovávanie slovenčiny.

Jednou z nich je slovenské ochotnícke divadlo. Patrí k veľmi obľúbeným. Vzniklo ešte pred 1. svetovou vojnou. Jeho herci vystupujú v mnohých mestách v Maďarsku, ale boli aj v Rumunsku, Chorvátsku, Srbsku a na Slovensku.  V repertoári majú najmä veselohry a také diela, v ktorých predstavujú zvyky komlóšskych Slovákov. Členovia súboru vedia všetci po slovensky, ale niektorí len málo vedeli a naučili sa preto, aby mohli hrať. Je to zaujímavé, že aj dospelí sa chcú učiť slovenčinu.

Tanečný súbor Komlóš, v ktorom tancujem i ja, je trochu mladší, vznikol po 2. svetovej vojne. Je známy v Maďarsku a vystúpil už vo viacerých štátoch Európy. V repertoári máme komlóšske ľudové tance a tance iných regiónov. Väčšina súboru vie po slovensky, a tí, ktorí nevedia, slovenské piesne sa dokážu s pomocou iných ľahko naučiť.

Najmladšia kultúrna skupina v našom meste je mandolínový súbor Tremolo. Funguje od roku 2009. Hlavným cieľom súboru je zachovávanie slovenských ľudových piesní, ale hrajú aj svetoznáme hudobné skladby. Mnoho slovenských piesní spievajú, preto pravidelne používajú slovenčinu.

Slovenčina v Komlóši už niekoľkokrát prešla ťažkými časmi, napriek tomu po 270 rokoch ešte vždy žije v ňom tento jazyk. Budeme sa snažiť, aby aj naďalej prežíval, veď v roku 2014 sa do národnostného volebného zoznamu prihlásilo 619 ľudí na Komlóši, čo bolo najviac z miest v Maďarsku. Veľmi som hrdý na aktivitu obyvateľov, ktorí sa snažia udržať národnostný život v tomto mestečku.

Ako som sľúbil priblížiť mesto a slovenčinu v ňom, to som aj spravil. A pritom som vlastne prezradil, prečo ju mám rád. Mohol by som ju mať nerád, keď sa mi ňou odmalička prihovárajú najbližší, keď vychádza z mojich génov, hreje ma a oslobodzuje?

Csaba Bajczer, 1. ročník, Slovenské gymnázium, ZŠ, MŠ a kolégium, Békešská Čaba, Maďarsko

 

Čestné uznanie v 4. kategórii

Prečo mám rada slovenčinu

Na otázku prečo mám rada slovenčinu, odpoveď je jednoduchá. Slovenčinu mám  rada, lebo je to moja materinská reč. Je milozvučná, hrejivá a srdečná. Je pravda, že každý národ, každá národnosť svoju materinskú reč miluje, zveľaďuje, ochraňuje a zachováva od zabudnutia. No slovenčina je to najkrajšie z najkrajšieho.  A je naša. Moja. Milujem ju tak ako aj svoje rodisko , Kovačicu.  

Kovačica, moje rodné mesto,  založená je roku  1802.  Založili ju Slováci, ktorí  pred  hrozivým pánskym bičom , opustili svoju kolísku a šli za krajším ránom. Nový domov našli  na  širokej rovine. Bola to  pustina obklopená močiarmi.  No neplakali, nevzlykali. Chopili sa práce. Onedlho  spoločne a svorne vystavali školu, potom kostol.  Život im nebol na ružiach ustlaný. Dni boli viac smutné, ťaživé  ako úsmevné.

Tvrdo pracovali, zápasili s hladom, chorobami, vojnami , maďarizáciou, no  na Slovensko a slovenčinu, nikdy nezanevreli.  Žiarlivo zachovávali  svoje obyčaje, slovenský folklór a slovenskú reč. Tú milozvučnú slovenčinu. Na tom sme im veľmi povdační, veď  aj nám vštepovali do sŕdc lásku voči svojej materinskej slovenskej reči.  Učili nás chrániť si ju a pestovať. Učili nás milovať ju. A my ju milujeme. Aj ja ju milujem, lebo je moja, lebo je to moje vzácne dedičstvo. Dedičstvo mojich predkov.

Slovenčinu mám rada ako  teplý chlebík. Rada mám jej milo znejúce slová. Rada mám moju slovenčinu. Budem si ju chrániť hlboko v srdci   a raz, potom, odovzdám ju do vienka mojim deťom.

Valentína Chalupová, 7. ročník, Základná škola Mladých pokolení, Kovačica, Srbsko

 

Čestné uznanie v 4. kategórii

Slovenčina moja

 

Spýtali sa ma, prečo mám rada slovenčinu.

Ako na to odpovedať?

Či rovnako ako na otázku

prečo ľúbim maminu?

 

No tak som im povedala:

ja mám rada angličtinu, v škole sa učím francúzštinu,

poznám španielčinu, ovládam aj rumunčinu.

Ale aj keby som poznala tisíc jazykov a nepoznala materinskú reč,

cítila by som v srdci zapichnutý meč.

 

A prečo mám ja vlastne rada slovenčinu?

Pretože mi pripomína maminu, jej tvár nevinnú.

Ona ma učila po slovensky hrkútať, prvé slovká povedať,

a preto nikdy nesmiem materinskú reč zanedbať.

 

Aspoň takto chcem matke za život ďakovať.

 

Slovenčina moja nie je taká reč,

aby si na ňu zabudol, keď odídeš do sveta preč.

Aj ty Slovák, ty Slovenka máš ju v srdci niesť,

odkedy ťa matka na svet privedie,

až kým ti život v srdci prestane tiecť.  

 

Eva Anita Zainerová, 4. ročník, Teoretické lýceum Jozefa Kozáčeka, Bodonoš, Rumunsko

 

Čestné uznanie v 4. kategórii

Tranoscius starej mamy

Moje okolie. Rodičia, stará mama, učitelia, kamaráti, kamarátky, spolužiačky, spolužiaci, susedia... Množstvo ľudí. Mám ich rád. Často sa s nimi rozprávam, ale iba s niektorými z nich sa môžem rozprávať po slovensky. Väčšinou sa totiž rozprávame po maďarsky. Slovenčina nie je môj materinský jazyk, aj keď je to jazyk mojich predkov.

Prečo je to tak, prečo sa učím jazyk predkov ako cudzí jazyk? Chcem to vôbec? Mám rád slovenčinu? Určite. Ináč by som už nebol v slovenskej škole na Dolnej zemi. A nerozumel by som niektoré slová a vety jednej blízkej osobe. Po rodičoch tej najbližšej.  Starej mame. Vie po maďarsky, ale po slovensky sa už vo svojom okolí nemá s kým rozprávať. Jej kamarátky už poodchádzali na večný odpočinok. A tak precvičujem s ňou to, čo som sa naučil v škole a môžeme mať spolu pred okolím i drobné tajnosti.

Spomínam si, ako som sa k jej jazyku prvýkrát dostal. Ako malý chlapec som s ňou často trávil čas. Ja som sa hral a ona brávala do rúk veľkú medenú knihu, čítala si z nej, niekedy i spievala. A ako škôlkar som jej vtedy vôbec nerozumel. Knihu vždy starostlivo a s veľkou úctou ukladala na poličku, ktorá bola pre mňa veľmi vysoko. Nedosiahnuteľná. Túžil som sa jej tiež dotknúť, pozrieť sa do nej, spoznať jej tajomstvá. Často som sa na ňu pýtal a stará mama mi hovorievala: „Vnúčik môj, je to drahocenná pamiatka. Raz si ju budeš môcť aj ty čítať, keď budeš chcieť.“

„Stará mama, chcem, chcem, už teraz!“ prosíkal som už ako väčší chlapec, ktorý už poznal písmená. Stará mama ma však pokojne presviedčala: „Keď začneš chodiť do školy, budeš sa učiť písmená a potom ju budeme spolu čítať.“

„Starká, tak mi aspoň povedz, ako sa volá,“ myslel som pritom na svoje rozprávkové knihy, z ktorých mi čítavala mamička. Asi je to niečo podobné.

„Volá sa Tranoscius,“ dôverne mi povedala.

Zasmial som sa. Vôbec som tomu slovu nerozumel. Stará mama išla k poličke, zobrala medenú knihu a pokračovala v rozprávaní: „Preto má také meno, lebo ju napísal Juraj Tranovský.“

„A kedy to bolo?“ pýtam sa.

„Veľmi, veľmi dávno, okolo roku 1600,“ povedala.

„Vtedy už žila pani susedka Kovácsová?“ pýtam sa a pozerám naivnými detskými očkami.

„Nie,“ chápavo sa zasmiala starká, „vtedy ešte ani jej rodičia nežili.“ A ďalej pokračovala: „Túto knihu dostali moji starí rodičia ako svadobný dar.“

Stará mama otvorila knihu. Vtedy som už poznal písmená, ale také som ešte nevidel. „Tento spevník je napísaný starými písmenami v češtine,“ povedala a začala spievať: „Narodil se Kristus Pán...“

„Túto pieseň sme vždy spievali všetci spolu, celá rodina, na Vianoce. Ale ako vidíš, sú tu aj iné piesne. Každý deň sme spievali inú.“

Moja zvedavosť sa ešte zväčšovala: „A všetci mali svoje spevníky?“

„Samozrejme, všetci chodili s nimi do kostola.“ Poprosil som starú mamu, aby ma naučila tie písmená. Priniesla menšiu knihu a povedala: „Táto knižôčka je napísaná takými písmenami, ktoré aj ty poznáš.“ A pomaly som sa začal učiť čítať, najprv knižku malú a potom i tie „čudné“ písmená medenej knihy. Prenikol som do tajov Tranoscia i jazyka mojich predkov, ktorý sa stal popri materinskom maďarskom jazyku mojou každodennou súčasťou.

Dnes si čoraz viac uvedomujem veľkosť útlej, ťažkou fyzickou prácou zrobenej a k zemi sa skláňajúcej múdrej slovenskej ženičky z Dolnej zeme. Ona je tou odpoveďou na otázku: Prečo.......?

Bence Püski, 3. ročník, Slovenské gymnázium, ZŠ, MŠ a kolégium, Békešská Čaba, Maďarsko

 

Čestné uznanie v 4. kategórii

Slovenský jazyk je môj život

Slovenský jazyk som počúvala už ako malé bábätko, pretože v mojom dome všetci rozprávajú po slovensky. Mamka, ocko, moji dvaja bratia a moje tri sestry mi povedali, že keď som sa narodila hneď som veselo kotúľala mojimi zelenými očami a kývala malým ručičkami na melódiu slovenskej piesne Kysuca, Kysuca studená vodička.

A keď som bola ako malé decko pamätám si, že mi moja stará mať hovorila: „No, toto je také krásne a podarené dieťa“! Ona ma učila i staré slovenské modlitby a prvá, ktorú som si zapamätala bola táto: Bože môj hlavička mi snivá a  posteľ mi pripravená, Boh mi príď na pomoc, Svätá Mária dobrú noc. Toutou modlitbičkou si vždy spomínam na moju nebohú babičku Franciku, ktorá bola národnou liečiteľkou celej mojej dediny. Vedela naprávať vykĺbené kostí a stlmiť bolesti chrbtice. Vždy sa však so svojimi pacientami rozprávala, ako ona vravela po kysucky a ten hovor naučila aj svojich vnukov ratajúc aj mňa. Slováci, ktorí sa prisťahovali do môjho kraju prišli z kysuckého kraja a doniesli so sebou to nárečie, ktorým aj dnes podaktorí starší ľudia pekne hovoria.

So slovenským jazykom som vyrastala a hrala sa vždy pozorne sledujúc, ako starší niečo hovoria.  Keď niečo robili vonku na dvore takto hovorili: „Podajte mi to a to“ a ja som sa potom naučila, ako sa to povie po slovensky. Najviac ma zaujalo slovo „misa“ pretože v chorvátskom jazyku má úplne inakší význam, a ja som si musela to dobre zapamätať. Slovenské slovo „misa“  totiž v chorváčtine znamená „omša“. Môj otec sa riadne staral o to, aby naša rodina dodržiavala a zachovala slovenské zvyky, nuž preto sa u nás vianočné a veľkonočné sviatky oslavovali podľa slovenských obyčajov a najzaujímavejší bol pletenie korbáčikov z vŕbových šíb a ich ozdobovanie.

Slovenský jazyk sa učím aj v škole, v ktorej pravidelne vystupujem na školských manifestáciách so slovenskými básničkami a piesňami a to už v spisovnej slovenčine. Chodím aj na slovenský folklór, kde sa tiež učím slová slovenských pesničiek a tam si veľmi rada zatancujem slovenské tance.

Pre mňa je slovenčina taký významný jazyk, lebo ona žije s mojou drahou rodinou a v rodine je môj život najkrásnejší. Môžem preto povedať, že slovenský jazyk je môj život.

Gracia Hlobiková, 6. ročník, Základná škola kráľa Tomislava v Našiciach s obvodnou školou v Markovci, Chorvátsko

 

Čestné uznanie v 4. kategórii

Prečo mám rada slovenčinu?

"Niet krajšich rozprávok ako sú tie, ktoré píše sám život! " Tieto Andersenove slová som si nebrala tak vážne, pokým som nepočula jednu, ktorá ma v to presvedčila. Častokrát ľudia lietajú ako muchy bez hlavy, stále sa ponáhľajú, stále niekde meškajú. Hľadajú odpovede na otázky a nevedia, že práve kľúč ktorý otvára dvere odpoveďou sa nachádza vo svete, ktorý oni odhadzujú od seba, vo svete ľudí, ktorých mladosť dávno zanechala.

Mali sme raz na domácu úlohu opísať nejaký príbeh zo života našich babičiek a prababičiek, no netešila som sa tomu. Myslela som si, že ma to unudí, veď čo predsa vedia starí ľudia! Mrzuto som odišla za prababkou a ona mi začala rozprávať o svojom detstve. Moja prababka sa narodila a ešte stále žije na dedine. No v jej detstve sa dedina veľmi nepodobala  súčasnej. V Erdevíku vtedy po uliciach boli prašné cesty a po nich sa nepremávali autá, ale kone s kočmi. Takže, udialo sa to v dobe koní a drevených vozov.

Vtedy všetky deti vstávali so svitom slnka. Museli pomáhať rodičom a  vykonávať také práce, aké si my súčasné deti nevieme ani predstaviť. Po práci všetky deti vybehli na ulicu a tam sa dohovárali ako sa budú toho dňa hrať. Jedného dňa sa dohodli, že pôjdu chytať vráňatá.Veľmi dobre vedeli, že im to rodičia nedovolia tak sa museli potichučky vytiahnuť z dediny. Ale keď sa už uchopili chotára slovo "ticho" akoby zmizlo z ich perí. Smiali sa , spievali pesničky a jednoducho ožili. Boli slobodní, nikto im nič nebránil. Keď sa napokon dostali k lindám, nikto sa neopovážil tie vráňatá zo stromu priniesť. Nikto nemal smelosti, pretože lindy boli veľmi vysoké a dievčatá boli oblečené v širokých sukniach a mali dlhé vrkoče . Pretože predsa mali obrovskú žiadosť, moja babka sa prihlásila, že ona tie vráňatá prinesie dolu. Vyliezť na strom predsa bolo ľahšie ako zliezť zo stromu s vráňatami v náručí. To bola už iná rozprávka!

Strach preplavil jej modré oči a bála sa zliezť dolu. Zrazu sa ostatné dievčťatá dovtípili a začali spievať. Spievali pod stromom z celého hrdla a s takou chuťou až sa aj babka pridala, zabudla na strach a na akej výške sa nachádza a pomaly zliezla dolu. Na ten deň mali dobrodružstva dosť, tak sa pobrali domov. No, ale tu sa tento príbeh nekončí. Keď sa vrátili domov, obliekli si parádne sukne, začesali vlasy, vypožičali matkine perličky okolo hrdla a poď na zábavu! V ten deň ich kamarátky Švábky oslavovali nejaký sviatok, tak sa vybrali ku ním. Boli tam aj chlapci, tak spolu spievali, tancovali, zabávali sa až kým slnko nezašlo.

Pre niekoho je tento príbeh, možno len jedna z rozprávok  starej ženy, no pre mňa je to omnoho viac! Pre mňa je to okno, ktoré sa mi otvorilo a ukázalo aký má svet byť. Poúča nás, žeby sme boli ako tie deti, ktoré pesničkou zahnali zlý strach a privolali svetlo. Držali sa spolu a bojovali pre jeden cieľ. Milovali sa navzájom a nerobili rozdiel medzi sebou i keď pochádzali zo srbských, českých, nemeckých i slovenských rodín. Slovenčina bola tým ohnivkom, ktoré ich spájalo. Ľahko ju ovládali, lebo sa každodenne kamarátili so slovenskými deťmi. Slovenčina im umožnila prežívať detstvo plné lásky, zaujímavých dobrodružstiev a vzájomného porozumenia .

Práve preto i ja milujem slovenčinu, chránim si ju v srdci a pestujem ako najkrajší kvietok. Bojujem za ňu v štáte, kde sa mnohí hanbia za ňu a nechcú sa v nej  zdokonaľovať i keď im to štát umožňuje. Je to môj materinský jazyk a ja si ho nedám, ale sa snažím jeho krásu vysvetliť i mojím kamarátom neslovenského pôvodu, tak ako sa i moja prababka snažila pred sedemdesiatimi rokmi.

Blanka Sláviková, 7. ročník, Základná škola Savu Šumanovića, Erdevík, Srbsko

 

Čestné uznanie v 4. kategórii

Vraciame sa domov?

Láska je vtedy najkrajšia, keď je opätovaná. Píše sa to v knihách, opakuje v časopisoch a potvrdzuje vo vzťahoch. Ani môj brat už nemyslel na Ančine vrkoče keď pochopil, že sa môže tešiť len na vlas, spadnutý na podlahu. Preto uvažujem, či naozaj milujem. Či mám rada slovenčinu, či mám rada Slovensko...

Materčinu asi hej. Sprevádzala ma od uspávanky a prvej rečňovanky cez rôzne hry a úlohy po záverečnú skúšku. Po slovensky som spievala, učila sa a snívala, modlila sa, ale občas aj klamala. Slovenčina ma pritom nikdy nesklamala, hoci ja som až taká verná nebola. Neraz som jej ublížila – uštipla nesprávnou koncovkou, upichla mäkkým i, a keď ide o srbizmy – to raz bola facka, raz úder pod pás. Pozná to každý z nás - Slovákov vo Vojvodine.

O chybách v jazyku sa dozvedáme nielen od učiteľov, ale aj z rozhlasu, televízie či časopisov. No nie vždy si všetci všetko zapamätáme a tak chtiac – nechtiac : zabúdame. Zabúdame, že sme do vienka dostali ten najkrajší jazyk. A že len trošku viac úsilia stačí na to, aby sme si ho zachovali. Aby ho radi mali aj tí, ktorí tu budú žiť neskôr. Lenže: bude tu vôbec niekto?

Slovensko je krajina, odkiaľ sa naši predkovia dostali sem. Lepšie podmienky na život našli práve tu, kde postupne vystavali mnohé slovenské školy, kostoly, inštitúcie také či onaké. Nevedeli, že na to všetko jedného dňa zanevrieme a vyberieme sa späť. Ich mozoliam a spoteným čelám sa dnes vysmievajú čoraz prázdnejšie lavice v školách a opustené domy v slovenských dedinách. V matrike narodených a sobášených je čoraz menej mien, kým na zozname žiadateľov o krajanský preukaz či pobyt na Slovensku ich je stále viac. Aj moja dedina zosmutnela. O malom počte ľudí v kostoloch a zatvorených kaviarňach som ani nemyslela, ale keď ma opustila najlepšia kamarátka, rozplakala som sa...

Tak - či mám rada Slovensko? ... So slzami v očiach uznávam, že mám. Nie pre jeho krásnu prírodu. Nie pre hrady, jaskyne, lyžovačku či poéziu. Ani bryndzové halušky a rôzne nápoje. Radšej hladná a smädná zašepkám, že Slovensko mám veľmi rada. Pretože je tam už veľmi veľa ľudí, ktorých milujem.

Lana Žilićová, 8. ročník, Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko

 

Počet zobrazení: 1021x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line