Ľudo Pomichal o žurnalizme, o portáli ÚSŽZ, krajanoch vo svete a Slovákoch v Maďarsku, i o sebe

hlavná foto
Trvanie: 01.05.2018
Miesto: Bratislava - Banská Štiavnica
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Čas od času sa v našich priestoroch v Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí objavia mladí ľudia, spravidla ide o študentov – diplomantov z Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty UK. V roku 2017 prišli dve – Hana Kuchárová, ktorá pripravovala diplomovú prácu o mesačníku Slovákov v Poľsku ŽIVOT, po nej prišla so žiadosťou o rozhovor aj Rozália Gešková – tentoraz na tému ĽUDOVÝCH NOVÍN, týždenníka Slovákov Maďarsku, ale aj krajanov pod pravým brehom Dunaja, pričom tému rozšírila aj o pohľad na Slovákov žijúcich v zahraničí vo všeobecnosti. Prirodzene, že v interview mali záujem dozvedieť sa čosi viac o médiu ÚSŽZ – portálu slovenskezahranicie.sk, ako aj o tvorivej ceste a názoroch na žurnalizmus „mojimi očami“. Neskromne poviem, že s oboma devami sa veľmi dobre spolupracovalo, čoho výsledkom bol aj obsiahly rozhovor s Rozáliou Geškovou. Potešilo ma, že študentky úspešne obhájili diplomovku, pokiaľ si spomínam, Hanka s A+, Rozália, myslím, mala rovnaké ocenenie. A tak, keďže ĽUDOVÉ NOVINY oslávili v roku 2017 v októbri nádherných 60 rokov, dovolím si na tomto mieste opublikovať náš rozhovor, ako aj moje vyznania v úvode aj závere.

O ESENCII NOVINÁRSKYCH CHUTÍ

Motto:

Každý žurnalista má ľpieť na tom, aby si osvojil Everest presvedčenia nikdy nebyť lokajom. Aj za cenu toho, že by mu pod vrcholom došiel kyslík.

Byť žurnalistom nie je ani tak túžba vyštudovať možno prestížnu a spoločensky uznávanú disciplínu, ani nevyhnutnosť voľby povolania, ktoré človeka živí, teší, oduševňuje a prináša mu pre život každého z nás potrebnú príjemnosť sebarealizácie. Už sa ošúchal pojem "koníček", dokonca aj vznešený náboj "poslania" sa vidí byť prekonaným. Aj preto, ak siaham po vhodnom prímere, aký sa mi vidí byť pre pôsobenie žurnalistu ak už nie najvýstižnejším, tak aspoň, podľa môjho gusta, esenciálnym, potom hovorím o nedefinovateľnom stave permanentne objavného a nenudného až nezunovateľného životného štýlu a svojrázneho, občas až egoistického svetonázoru.

Pretože stať sa, cítiť sa a najmä byť ozajstným a najmä kvalitným novinárom je pre každého z nás, tvorivých žurnalistov, ešte čosi viac a svätejšie ako akékoľvek mocné náboženstvo, izmy a mýty. Ponor do seba samého, odhaľovanie svojej duše a jej pretlmočením sťaby prevtelenie do sveta vôkol nás. Iba s touto pohnútkou - dokázať sa vzdať vlastného ega, hoci je to prekérne ťažké, pretože samoľúbosť sa rada snúbi s médiami - možno s pestovaním krehkej empatie ku každému a ku všetkému, čo dokáže byť pre nás lomcujúcou témou, uspieť. O nič viac a o nič menej tu nejde. Iba vylúpnuť jadierko. Raz lahodné, inokedy trpké. Ako náš novinársky život v kolotoči a kolotoč v živote.

(pom)

      INTERVIEW - otázky kládla Rozália Gešková     

Charakterizujte svoju mediálnu minulosť

Novinársky pohyb je ustavičné "sebahľadanie", nachádzanie, utvrdzovanie sa v intuícii, občas aj pochybenie, sklamanie. Vždy v procese, pričom aj keď ten či onen príbeh končí, roztáčanie nového je pre mňa lákavým nepopísaným listom, vstupom do novej kapitoly mašinérie so zázračnou esenciou. Bez príkras, reálne a úprimne: zakaždým ma zmena priestoru, redakcie, kolektívu, ale aj funkcie, stoličky či oblasti žurnalistického a redaktorského záujmu, motivovala, obohacovala, ľudsky aj profesijne utužovala, rozširovala obzor.

Kým na začiatku som si ukojil túžbu z detstva stať sa  športovým novinárom, po skončení päťročného štúdia na fakulte žurnalistiky Leningradskej univerzity (dnes Sankt Peterburg) v roku 1981 a po piatich rokoch v denníku ŠPORT sa mi akosi málila šírka záberu, hoci som o. i. mal vo svojom repertoári aj také prestížne športy ako zjazdové lyžovanie, vodný slalom a pod., v neskoršom opätovnom pôsobení v novinách a časopisoch som sa orientoval na hokej, tenis, motoristickú formulu 1 a pod. V roku 1986 som ale dostal ponuku z vtedajšieho Československého rozhlasu, a tak som sa s vášňou, rýchlo a aj úspešne zhostil práce s mikrofónom. Vo vtedajšej Hlavnej redakcie pre mládež a vzdelávanie som bol súčasťou skvelého kolektívu Redakcie mládežníckej publicistiky, ktorá profilovala od roku 1987 relácie RÁDIO ELÁN a už oveľa skôr, od roku 1965 reláciu MODRÁ VLNA - piatkové večery pre mladých. Šírka problematiky, žánrová pestrosť a možnosť práce v teréne, živé priame vysielania, aj vrátane reportážnych zahraničných ciest, ma ohromne naplnili tvorivosťou, objavovaním. V tom najlepšom som podľahol a zároveň sa aj do maxima žurnalisticky - publicisticky, scenáristicky a moderátorsky doslova rozdával.

Rozhlas je magické médium a po rokoch cítim, že to bolo jedno z najplodnejších, najúspešnejších a aj z pohľadu mediálnych odborníkov najviac ocenených a rešpektovaných období mojej žurnalistickej kariéry. Bolo to moje najlepšie rozhodnutie v celej žurnalistickej kariére. Dokázal som využiť priestor, ktorý sa mi ponúkal (60-minútové fíčre, umelecko-publicistické a dokumentárne pásma, črty osobností na takej vysielacej ploche, ktorá je pre mnohých, aj erudovaných tvorcov, dnes iba snom), a tak aj v tzv. rokoch neslobody som si vyargumentoval, aby sa do programu dostali pre viacerých šéfov či strážcov ideológie sporné témy, ľudia, udalosti. Napríklad 60-minútovýprofil "nežiaducej" čs. gymnastickej legendy Věry Čáslavskej - a to rovno ako pocta ženám k MDŽ, reportáž z pracovných raňajok u fenomenálnych olympionikov, najmä však vysoko morálnych ľudí Emila a Dany Zátopkovcov v pražskej Troji, umelecko-publicistické pásmo s vtedy už 85-ročnou a zabudnutou nestorkou slovenskej sociálnej fotografie Irenou Bluhovou, nezabudnuteľné pracovné raňajky s majstrom Martinom Ťapákom na jeho chalupe na Stožku. Alebo viaceré rozhovory na chúlostivé spoločenské témy - vrátane rómskeho problému videním fotografa Tibora Huszára...

Uznania sa mi dostalo už v roku 1988, keď som vo Veľkej rozhlasovej žatve (vtedy najprestížnejšia súťaž rozhlasových tvorcov) v najviac obsadenej kategórii publicistika získal pri neudelení hlavnej ceny 2. miesto za na vtedajšie pomery "odvážne" publicistické pásmo - profilovú črtu v tom čase prestížneho pražského redaktora týždenníka Mladý svět a spisovateľa Radka Johna. Fíčer s názvom Memento  odhaľoval pochybenia spoločnosti, ktorá si nedokáže povedať sama sebe pravdu do očí... S vývojom pod pyramídou a nastavenými prioritami v rámci programu (zrušenie Modrej vlny a pod.) som sa nestotožnil, a tak som dal opäť prednosť tlačeným médiám.

Bol som pri prípravách vzniku denníka Národná obroda s unikátnymi osobnosťami (Mňačko, Karvaš, Vereš...), aby sme s viacerými kolegami v čase zlomu (15. mája 1990 sa udial unikát - v rovnaký deň vyšli  na Slovensku tri nové denníky - Národná Obroda, Slovenský denník a Verejnosť!) uprednostnili denník Verejnosť a skrze toto médium napomohli vytvoriť aj spoločensko-politický priestor k prvým slobodným voľbám po roku 1989. Zaujímavý príbeh mal vzápätí Denný Telegraf, spoločný česko-slovenský pravicový projekt tzv. Klausových novín, v ktorých, podobne ako vo Verejnosti, som okrem tvorivej práce - spoločenskej a športovej publicistiky, zastával aj post zástupcu šéfredaktora. Moje skúsenosti publicistu v ďalších rokoch zúročovali denníky Smena a Práca, spontánnym oživením mediálnej scény na Slovensku bol aj pre mňa osobne zrod denníka SME v roku 1993, v ktorom som pôsobil prvý rok ako editor.

Po rokoch vypätia v denníkoch, keď som pocítil istú opotrebovanosť, som sa potreboval "znovunabiť" a motivovať, a tak som od roku 1996 aj vo funkcii šéfredaktora formoval projekt športového magazínu Victoria, ktorý však vcelku nedomyslene v roku 1998 majiteľ vydavateľstva ukončil. V tom čase som už pôsobil aj ako šéfredaktor mesačníka Hokej, súbežne som ako športový publicista bol kmeňovým redaktorom Národnej obrody, aby som svoj novinársky príbeh v denníkoch zavŕšil v roku 2000 na poste zástupcu šéfredaktora denníka Práca.

Už ako publicista na voľnej nohe - s prestávkou v roku 2007, keď som sa začlenil ako zakladajúci člen do redakcie týždenníka Žurnál, až do roku 2010 - som sa venoval projektom časopisov o životnom štýle (FE - Formula Excellent, Playboy), do roku 2006 projektu resuscitácie bratislavského Večerníka (žiaľ, neúspešnej), aby som si v rokoch 2007-2010 vyskúšal aj "neviditeľné" prostredie STV, kde som pôsobil ako redaktor teletextu v tvorivom tíme, ktorý si odskúšal - a úspešne - aj titulkovanie priamych športových prenosov pre sluchovo postihnutých divákov.  Dovtedy nevídaná vec!

Summa summarum - a vraciam sa k myšlienke zo začiatku odpovede - pestré, ale mimoriadne užitočné. A okrem toho aj čas na zúročenie mnohých hokejových ciest, šampionátov a reportážnych putovaní: ako spoluautor som sa podieľal na životopisnej knižnej črte Hokej, moja vášeň (spoločne s trénerom Júliusom Šuplerom) a na publikácii Zlatá päťka (príbehy dnes už hokejových legiend, majstrov sveta z Goteborgu 2002).

Určite ste mali svoj novinársky vzor. Zmenili sa postupom času vaše názory v tejto spoločenskej sfére?

Vzory sú v živote každého z nás dôležitým mnohovrstvovým stimulačným faktorom. Ľudské, z ktorých si, ak sa nám to darí, prirodzene preberáme normy správania sa, konania, orientovania sa v dennodenných i nadčasových okamihoch. K približovaniu sa k prímeru "veľkých" nám v detstve, ak sme žili v harmonickej viacgeneračnej rodine, spravidla vhodne poslúžili najbližší - rodičia, súrodenci, starí rodičia...

Keďže som mal to šťastie a vyvíjal sa v kruhu pozitívne zmýšľajúcich ľudí, v takejto pohode som tvorivejšie a sebavedomejšie snoval plány o mojom budúcne, dokonca profesii. Mužská časť rodiny bola športu mimoriadne naklonená, najmä fanúšikovským prejavom. Spomínam si, že aj vďaka tomu som vnímal športové dianie intenzívnejšie a detailnejšie ako moji spolužiaci. A tak mi už od mojich 9 rokov neunikli reportérske výkony výnimočných "rozhlasákov" - Gaba Zelenaya, Oskara Manu, Ruda Gallu, Márie Lukačovičovej-Zavarskej, najmä však televízne prenosy s komentovaním Karola Poláka. Stal sa pre mňa najskôr dôležitým motivačným stimulom (v zmysle: Raz chcem byť ako on!), neskôr, keď už som sa žurnalistikou zaoberal profesionálne, etalónom faktografickej precíznosti a prehľadu, novinárskej objektivity, a čo dnes všade navôkol, žiaľ, absentuje - úcty a pokory k jazyku. Slovenčina v ústnom prejave Karola Poláka bola priam učebnicovo ukážková, kiežby sa raz k nemu - a nielen iba v športovej žurnalistike - mohol ktosi prirovnať. To však, žiaľ, aktuálne "nehrozí". Inak, so svojím veľkým vzorom - Karolom - sme ešte pár rokov pred jeho skonom vďaka nášmu kolegiálnemu kamarátskemu vzťahu nie raz rozvíjali dišputy práve na tému úrovne jazykovej výbavy "snaživých rýchlo kvasných celebrít". Hrôza, až des.

A tak sa mi natíska otázka: môžu mať vôbec adepti žurnalistiky dnes, keď "predáva" viac obal ako obsah, nejaký hodnoverný a najmä nasledovania hodný prímer? Úprimne by som im to prial. Stotožnenie sa so spoločensky i odborne rešpektovaným vzorom bolo pre mňa dôležitým vnútorným aspektom novinárskeho rastu, dnes, na prahu svojej životnej šesťdesiatky to považujem za jeden z kľúčových motivačných faktorov.

Aký bol prvotný impulz pre vznik internetového portálu www.slovenskezahranicie.sk a komu je určený?

Začal sa rodiť ešte v auguste 2010, keď som nastúpil do Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V tom čase aj pre ekonomickú situáciu v čase hospodárskej krízy úrad ukončil vydávanie štvrťročného prezentačného periodika práve s názvom Slovenské zahraničie. Ako tvorivému publicistovi mi nedalo iba tak, sedieť na "teplej štátom platenej stoličke" a robiť predpisovo iba to, pod čím som podpísaný na pracovnej zmluve. Vypracoval som komplexný projekt informačno-publicistického portálu, ktorý v prvoplánovom zámere počítal dokonca aj s postupným pravidelným vysielaním internetového rádia pre krajanov, prezentáciu videorozhovorov so zaujímavými hosťami na rôzne témy súvisiacimi s krajanským životom a pod. Bol som si istý, že celý zámer portálu má opodstatnenosť aj reálne uplatnenie.

S projektom som po prvý raz oboznámil vtedajšiu predsedníčku úradu v decembri 2010, realizovať sa ale začal a konkrétne kontúry nadobúdal počas poldruharočného šéfovania nového predsedu. Milan Vetrák, aj vekovo bližší novej, takpovediac internetovej generácii, citlivo vnímal potrebu kontaktového média, ktoré s mnohými prednosťami - aktuálnosť, pohotovosť, operatívnosť, oslovenie novej mladej generácie krajanov vo svete a pod., predsa len môže vniesť progres i oživenie slovensko-slovenského dialógu v rámci mediálnej komunikácie so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Po prvý raz si na portál, ktorý, aby krajania vnímali aj kontinuitu a posolstvo predchádzajúceho tlačeného magazínu, sme aj rovnomenne nazvali - slovenskezahranicie.sk, mohli návštevníci kliknúť 8. marca 2012.

Zriadenie stránky určite nebolo jednoduché. Aká je jej minulosť?

Prvotným motívom portálu slovenskzahranicie.sk bolo prepojiť navzájom celý krajanský slovenský svet. A nielen iba to. Pridanou hodnotou malo byť práve rozvíjanie a zveľaďovanie našej spoločnej slovenskosti a vzájomnej národnej súdržnosti prostredníctvom slovensko-slovenského dialógu. Na jednej strane totiž mnohí naši krajania, napriek dnešným možnostiam internetových médií, sú málo informovaní o tom, čo, prečo a ako sa deje na Slovensku. A naopak - ambíciou portálu od jeho vzniku je otvoriť sa aj  jeho návštevníkom zo Slovenska. Aby si títo doplnili prekvapujúce, dokonca až priepastné medzery vo vedomostiach a poznaní nielen celej našej slovenskej histórie, ale aj súčasnosti. Pretože ich neodňateľnou súčasťou sú aj neuveriteľne pestré, bohaté a najmä podnetné dejiny slovenského vysťahovalectva, emigrácie, aj súčasnej migrácie v rámci voľného pohybu v otvorenom svete.

Toto všetko a ešte viac mal a má portál na zreteli, pričom je dôležité podčiarknuť, že jeho ambíciou je nielen byť spoločníkom na kratochvíľu či iba zdrojom informácií, možno pobavenia. Slovenské zahraničie vo svojom internetovom formáte vzniklo aj pre dôležitý aspekt poznania, chce byť impulzom vzdelávania, osvety. Pretože túžba vedieť o sebe samých, teda o nás všetkých Slovákoch žijúcich na piatich kontinentoch čo najviac, by mala patriť do výbavy každého Slováka ctiaceho si svoje korene, múdrosť a obetu predkov, ako aj pestujúceho si sebavedomie aj vďaka fundamentu národného a vlasteneckého sebapoznania.

O chod internetového portálu sa stará redakcia. Kto všetko ju tvorí a ako je zatriedená práca medzi jednotlivých redaktorov?

Pri vzniku portálu sme boli dvaja, obaja skúsení a tvoriví publicisti s bohatou redaktorskou praxou, Dušan Mikolaj aj so širokým spisovateľským záberom. Každý mal svoju parketu, aby sme rovnomerne napĺňali tak informačnú bázu portálu, ako sa starali aj o aktuálnu či analytickejšiu nadčasovú publicistiku. Perspektívne sme prahli po treťom do partie, ktorý by sa zhostil okrem redaktorskej práci a technicko-operatívnych úloh aj administrovaniu portálu, keďže sme chceli využiť na jeho šírenie a popularizáciu aj prepojenie so sociálnymi sieťami. K tomu sme sa však už nedostali, keďže personálne zmeny vo vedení úradu portál vlastne zamrazili. Našťastie ho ale úplne nevyradili z činnosti. Určite ale utrpela jeho prestíž a zároveň aj kvalita, pretože od mája 2012 sa stalo Slovenské zahraničie, ako ja so sarkazmom vravím, portálom jedného muža. A tak, či je piatok a či sviatok, aj v rámci nespavosti, obohacujem obsah portálu tak ako stačím. Našťastie roky mojich skúseností ma naučili novinársky žiť aj v tzv. pokrkvaných podmienkach, a tak som zázrakom s portálom oslávil v roku 2017 "malé veľké víťazstvo" - piate výročie.

Spolupracujete v rámci portálu aj s krajanskými novinármi?

To všetko je v polohe túžby. Pre mňa ako šéfredaktora zodpovedajúceho za chod portálu je dôležité živiť v sebe impulz, že má zmysel pustiť sa do oživenia súčasného nie práve lichotivého stavu. Iste nik do redakcie nepribudne, no postupne lomcujem krajanským svedomím tých ľudí, ktorí stáli pri zrode a sú ochotní opäť sa motivovať, pomôcť. Či už je to Imrich Fuhl, inak niekdajší absolvent Katedry žurnalistiky FiF UK, slovenský básnik, spisovateľ a publicista, ktorý v maďarských Mlynkoch postavil na nohy skvelý portál www.oslovma.hu, Paul "Pali" Stacho, Slovák od Niagary, ktorý z Kanady zásobuje portál reportážami a fotografiami zo slovenských prostredí amerického kontinentu i Európy, v neposlednom rade portálu pomáha aj možnosť preberania všetkého "naj" z portálov Slovákov v Srbsku - týždenníka Hlasu ľudu či skvelého portálu bývalej novosadskej "rozhlasáčky" žijúcej v Kulpíne www.kulpin.net Katky Pucovskej, portálu Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, týždenníka Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny a portálu www.luno.hu, portálu Kanadského Slováka, materiálov od kolegov z krajanského časopisu Slovákov v Poľsku Život či časopisu Prameň, ktorý vydávajú Slováci v Chorvátsku. Je tu ale aj pestré prostredie médií Slovákov v Česku vrátane rozhlasovej Slovenskej mozaiky, z austrálskeho Melbournu ma upozorní kolega Andrej Bučko, ktorý od roku 1996 pôsobí v redakcii slovenského vysielania Rádia SBS 3, na pútavé rozhovory s krajanmi z jeho produkcie... Ak sa nám dar navzájom si pomáhať podarí nastaviť aj systémovo, verím, že portál najmä po tom, čo od 15. apríla 2017 pôsobí opäť samostatne, oddelene od úradného webu ÚSŽZ, zaznamená úspešný reštart. Nepochybne by mu v tom mohol pomôcť aj zámer pôsobiť cez facebook a na ďalších sociálnych sieťach.

Konkrétnych spolupracovníkov z radov najpríčinlivejších krajanov som spomenul. Do najbližšej budúcnosti chcem podporiť obsah portálu v súčinnosti s redaktormi, publicistami a osobnosťami žurnalistiky pôsobiacich v médiách na Slovensku, pričom sa zaoberajú aj problematikou života krajanov. Nepochybne by bolo prospešné zapojiť do tvorby portálu aj našich špičkových odborníkov z oblasti histórie, etnológie, etnografie, národopisu - a to tak domácich, ako aj viacerých mimoriadne erudovaných a uznávaných autorov z vedecko-výskumného prostredia, a to od Báčskeho Petrovca cez Békešskú Čabu, Nadlak, Prahu či Mníchov až kamsi po Ottawu. V neposlednom, ba skôr v prvom rade, je stále akútnejšia potreba spolupracovať efektívnejšie s inštitúciami, ktoré sa problematikou krajanov dennodenne zaoberajú - od Matice slovenskej cez rezort školstva s jeho inštitúciami, inštitúcie Ministerstva kultúry SR až po oblasť a reprezentantov duchovného života, cirkví.

A budúcnosť? Keďže sme minulosťou prešli a prítomnosť sa snažíme uchopiť? Vnímam ju bez ružových okuliarov, reálne. Keby som nemal guráž "dúchať do pahreby", portál by zhasol. To v úrade nedovolíme, skôr musíme vytvoriť podmienky na to, aby sme médium, dôležité pre krajanov vo svete, aj občanov na Slovensku, pozviechali, vdýchli mu nový rozmer. V ÚSŽZ premýšľame aj o možnosti praxe či stáže pre poslucháčov Katedry žurnalistiky FiF UK a masmediálnych škôl v SR. Napriek všetkému, čo pretrváva, som optimista. Patrím k novinárskej generácii, ktorá sa nevzdáva.

Ako by ste definovali Slovákov žijúcich v zahraničí?

Na celistvú a zodpovedne objektivizujúcu odpoveď by bolo načim aj zopár listov. Našich krajanov v prvom rade vnímam ako neoddeliteľnú súčasť slovenského organizmu v celej šírke a hĺbke poznania a historicko-spoločenských, najmä národných súvislostí. Rovnako tak cez prizmu harmónie i protirečení, najmä však v rôznosti i jednotnosti ich emotívneho nastavenia. Slováci v zahraničí sú na jednej strane predvojom slovenskosti a jej prejavov na všetkých kontinentoch, na druhej napĺňajú predstavu tmelu schopného zjednocovať historicky neraz rozčesnutý a predsudkami živený slovenský národ.

Potreba spájať sa a nedeliť vyplýva aj zo životnej túžby Slovákov nespreneveriť sa odkazu predkov a v spoločenstve národov sveta úrovňou kultúry, kultivovanosti ducha a schopnosťou byť k sebe svojstojným a zajedno pre iných užitočným, možno to neskromne vyjadrím, patriť k úspešným a nasledovania hodným, jednoducho k dobrým národom. Iba národ, ktorý si ctí svoju početnú diaspóru - a našich krajanov je vo svete okolo 1,5 až 1,75 milióna v niekoľkých generáciách - a ona sa k národu a materskej krajine či domovine predkov hlási, môže spomínané atribúty naplniť a priblížiť sa tak k želanému efektu. Mnohí si v tomto duchu zasluhujú absolutórium, sú príkladom.

Bez toho, aby som niekoho znížil či nedocenil, objektívne sú to Slováci v Srbsku. Zakorenení pomaly tri storočia v priestranstvách Vojvodiny majú obdivuhodnú chuť tvoriť, a nielen iba v tradičnom autentickom folklóre, ktorý mocne uchopili po svojich hrdých predkoch. Ich objavná vydavateľská aj edičná činnosť, vzácne ochotnícke divadelníctvo, bohatosť duchovnej identity, schopnosť rozvíjať talentovanú mlaď v kultúrnych spolkoch či skrze aktivity Matice slovenskej - to je naozaj iba za hrsť toho, čím všetkým obohacujú nielen krajanskú pospolitosť vo svete, ale napríklad vďaka Podpolianskym folklórnym slávnostiam v Detve každoročne na Krajanskej nedeli a Krajanskom dvore dojatých návštevníkov najväčšej udalosti - pocty a oslavy našej dedovizne a kultúrneho dedičstva na Slovensku.

Prirodzene, úctu a pochvalu si zaslúžia aj ďalší naši Slováci mimo spoločnej slovenskej vlasti - či u krajania z Dolnej zeme - Rumunska či Maďarska, mladá generácia migrujúcich Slovákov z írskeho Dublinu, ale aj Londýna. Birminghamu, Paríža, Chicaga či  Toronta. Sú ich stovky, tisíce, ktorí svojim vkladom na jednej strane vzbudzujú nostalgické záchvevy za Slovenskom, na druhej pôsobia ako hrdí a šikovní propagátori úspešnosti ich bývalej vlasti či domoviny predkov. Taký pocit našich krajanov nielen napĺňa, ale znovu a zas aj motivuje, zaväzuje.

Aká je slovenská národnostná menšina žijúca na území Maďarska?

Pre mňa obdivuhodná, keďže sa v 20. storočí nenechala úplne zlomiť vlnami násilného pomaďarčovania a po rozpade Uhorska štátom riadnej asimilácie v novom maďarskom štáte. Naopak, zakaždým sa pozviechala, postavila na nohy a aj z úcty k predkom vrátane mnohých výnimočných Slovákov, ktorí sa na území súčasného Maďarska narodili či na ňom pôsobili, preukázala životaschopnosť a odhodlanie prežiť v slovenskosti. Aj keď slovenská reč ochabuje, hlbokú poklonu si zasluhujú pedagógovia v školách, dobrovoľní aktivisti, duchovní, výskumní pracovníci a vzdelanci, aktuálne aj ožívajúca slovenská mládež v Maďarsku, nevraviac o oficiálnych inštitúciách Slovákov - Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku a desiatky miestnych samospráv či Zväzu Slovákov v Maďarsku s miestnymi organizáciami, Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, Ústavu pre kultúru Slovákov v Maďarsku, ako aj osobností spomedzi kultúrnych dejateľov, spisovateľov, publicistov, umelcov, folkloristov. Títo držia zástavu slovenského ducha, bez ktorého by nebolo mysliteľné motivovať krajanov k resuscitácii ich slovenského povedomia.

Je nespochybniteľne veľa toho, čo aktivitami Slovákov v Maďarsku zaujme, podnecuje, obohacuje. Kultúrne dedičstvo predkov spred troch storočí Slovač od Zemplínu cez Novohrad, Pilíš, Pešť až na príbehmi vyšperkovanú Dolnú zem vníma dychtivo najmä vo folkloristických, stále inšpiratívnych prejavoch. Množstvo festivalov, pamätných a spomienkových dní, recitačných súťaží najmladších, výstav, výročí, tvorivých dielní a ďalších podujatí vskutku uchvacuje. 

Hoci stále viac splýva slovenská národnostná menšina vďaka pokračujúcej asimilácii (trend je nezvratný...) s väčšinovým maďarským národom, čo sa prejavuje, žiaľ, najmä citeľnou stratou vnímavosti k slovenčine a jej používaniu, predsa statočne prežívajú ba sa aj zveľaďujú tvorivé poryvy pripomínajúce krajšie časy slovenskosti v Maďarsku. Pre ilustráciu by som vyzdvihol tradíciu ľudových kalendárov. Vďaka úsiliu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a jej  dokumentačného centra sa postupne digitalizuje NÁŠ KALENDÁR, ročenka vychádzajúca od roku 1960. Verím, že podobný proces čaká aj najklasickejšiu ľudovú ročenku Slovákov na Dolnej zemi – ČABIANSKY KALENDÁR, ktorý, vychádzajúc od roku 1920, sa napriek ľútym časom prerušenia kontinuity dočkal znovuzrodenia a návratu do povedomia čitateľov.

Stalo sa tak najmä vďaka životaschopnosti Čabianskej organizácie Slovákov, ktorej svojho času vdýchla ohromnú vôľu a chuť pre „slovenskú vec“ nezabudnuteľná Anna Ištvánová. Jej príbeh je dokladom toho, čo pre pulzovanie a sebauvedomovanie sa slovenského spoločenstva v Maďarsku znamená sila a čaro individuality, duchovno-kultúrny a intelektuálny rozmer ozajstnej osobnosti. Kiežby mala, žiaľ, predčasne nás v roku 2013 opustivšia Anička, čo najviac nasledovníkov z radov mladej generácie Slovákov v celom Maďarsku, a to nielen v Békešskej Čabe, ktorá si v roku 2018 pripomenie hrdé výročie – 300 rokov od jej založenia Slovákmi!

Ako sa v porovnaní s minulosťou zmenili Ľudové noviny?

Bolo to v 80. rokoch minulého storočia, keď moja prvá redakcia, v ktorej som pôsobil – denník ŠPORT, sídlila neďaleko predajne zahraničnej tlače na vtedajšej Leningradskej, dnes Laurinskej ulici. Bol som jej pravidelným návštevníkom, a tak som občas siahol aj po týždenníku Ľudové noviny. Sčasti teda poznám aj ich „predhistóriu“.  V tom čase vychádzali na klasickom novinovom formáte i papieri s čiernobielou tlačou. Boli mimoriadne pestré, obsahovo i žánrovo. V pamäti mi utkveli mnohé eseje z histórie Slovače v Maďarsku, rozhovory a profily osobností, názorové postrehy, mienkotvorné traktáty. Časopis dôstojne mapoval dianie v komunite, zaujímal postoje k vážnym spoločensko-politickým súvislostiam dotýkajúcich sa života slovenskej menšiny. Myslím si, že spĺňal nielen potreby informovanosti Slovákov vo vnútri ich kultúrno-spoločenského života, ale aj zodpovedal nárokom žurnalistiky schopnej zaujať, vzdelanostne i myšlienkovo povzbudiť.

Ťažko je porovnávať súčasný trend, vedúci viac k strohosti a priamočiarosti prezentácie udalostí a menej sa orientujúci na analytické zobrazovanie slovenskosti v Maďarsku, s predchádzajúcim prístupom. Určite ale nejde o zľavenie z náročnosti, skôr sa CSSM ako vydavateľ Ľudových novín, najmä ale redakčný tím, musí vyrovnať s ekonomicko-personálnym fundamentom, objektívnymi podmienkami, prihliadnuc pritom aj na očakávania a nároky čitateľov. Ľudové noviny sa obsahom, grafickou vizualizáciou aj polygrafickým spracovaním prispôsobili trendu, keď aj krajanská  tlač (ekvivalent podobného ducha sa prejavuje aj v týždenníku Hlas ľudu, obľúbeného periodika Slovákov v Srbsku) dbá, čo je iste prínosné, o obrazovú časť. Fotografia v kontexte s textom vyznieva vyvažujúco, aj preto Ľudové noviny  pôsobia v dramaturgii 20 strán dynamicky, príťažlivo, moderne.

Aj vzhľadom na skromný počet redaktorov, ktorí publicisticky i obrazovo (zvlášť si zasluhujú pozornosť dispozície každého reportéra pútavo nielen písať, ale aj fotografovať!) musia od čísla k číslu mapovať pozoruhodný výber kľúčových udalostí v bezmála 100 prostrediach Slovákov naprieč celým Maďarskom, považujem účinkovanie týždenníka z hľadiska profesionálneho, jazykového, myšlienkovo-tematického i estetického aspektu za inšpirujúce a dôstojné, s prísľubom nových perspektív jeho vnútorného vývoja, ako aj budovania vzťahu s čitateľmi. 

KTO JE ĽUDO POMICHAL

Publicista a fotograf, narodený (19.10.1957 v Bratislave) a žijúci v srdci bratislavského Starého Mesta, prežil detstvo v obci Reca, kde sa zblížil a následne desaťročia udržoval ľudskú i profesijnú priazeň s jedinečným fotografom Tiborom Huszárom, mladosť a školské roky v Senci, ktorému zasa vďačí za kvalitný životný fundament, ktorý doň vložila rodina, výnimoční pedagógovia v miestnom gymnáziu i žičliví ľudia a priatelia, ktorými bol obklopený.

Štúdium žurnalistiky absolvoval na fakulte žurnalistiky Leningradskej (dnešnej Sanktpeterburgskej) štátnej univerzity. Petrohrad a päť rokov intenzívneho života v prostredí kľúčových aj skľučujúcich príbehov ruskej svetonázorovej filozofie, histórie, literatúry, kumštu a nadčasových múz, ako aj ich vplyvu a súvislosti v atmosfére ideológiami rozčesnutej Európy a sveta v permanentnej intelektuálnej kríze a kvalitatívnych spoločenských prepadov (1976-1981) vníma ako určujúci faktor pre jeho osobnostné formovanie, najmä však profesijné a odborné sebauvedomovanie sa v tých princípoch žurnalistických návykov a majstrovstva, ktoré aj v tom čase boli vďaka špičkovým pedagógom a odborníkom s kritickým nadhľadom odbremenené od úplného splynutia aj vypočítavej koketérie s vtedajším brežnevizmom a veršotepeckého balastu komunistických naivistov.

Naopak, napriek všetkému ekonomicky "zúfalému" práve tichá platforma akademickej demokracie na pôde predsa len slobodomyseľnejšej fakulty žurnalistiky, než tomu vtedy bolo na množstve iných vysokých škôl nielen vo vtedajšom Sovietskom zväze, ale aj v Československu, vnášala do totalitárnej šede prienikovú nádej a svetlo, že nikdy a nič v živote nie je čiernobiele. Tobôž v žurnalizme. Takto sformované vedomie a schopnosť odolávať "izmom" dodali publicistovi, fotografovi a glosátorovi rešpekt pred poznaním, že sloboda je vždy, všade a všetko to, čo sme schopní nielen vehementne proklamovať, ale najmä argumentačne obhajovať. Až do podoby a polohy, keď sa v pretláčaní názorov protivník či oponent vzdá úmyslu používať iba silu - ani nie tak pod tlakom inej sily, ako skôr pod ťarchou osvojenia si rešpektu vo vzťahu k spolubesedníkovi či súperovi.

Životom si postupne osvojujúc Tolstého videnie sveta a spoločnosti, vyznáva princíp neprotirečeniu sa zlu násilím. Akceptuje ho aj v žurnalistickej tvorbe, v ktorej ho ani na prahu jeho šesťdesiatky a štyroch desaťročí práce v médiách nikdy nepodviedol motív vidieť a hľadať v ľuďoch, javoch, súvislostiach i protirečeniach viac dobrého, príkladného, motivujúceho a povzbudzujúceho ako negatívneho, ničotného, degradujúceho či ruinujúceho. Aj preto sa jeho mottom v tvorbe i živote stal výrok Leva Nikolajeviča Tolstého: „Ak dobro a zlo si navzájom kladú odpor v rovnom boji, víťazí dobro. Taký je všeobecný zákon života.“ 

(Ne)skromne o sebe v monológu: Ľudo Pomichal

Na titulnej fotografii:

Autor na svojom obľúbenom dovolenkovom mieste – v rakúskom Kaprune.

Na snímkach vo fotogalérii:

Debaty s krajanmi o ich živote. Na snímke so Zuzanou Holóssyovou medzi Slovákmi v Maďarsku.

Príprava autorskej výstavy Krajanské foto-dotyky v kine Akademik v Banskej Štiavnici počas Ateliéru fotografie ÚSŽZ v septembri 2017.

Na besede so spisovateľom a diplomatom Antonom Hykischom v štiavnickom Art Café.

V rozhovore s primátorkou Banskej Štiavnice Nadeždou Babiakovou.

V srdci Banskej Štiavnice, ktorú autor považuje za najcennejší klenot Slovenska.

S najlepším novinárskom priateľom Mariánom Pauerom (v strede) a kolegom z ÚSŽZ Pavlom Melegom.

FOTO: OTO FILIP, PAUL STACHO, IMRICH FUHL, ĽUDO POMICHAL

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 1081x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line