Joe Klamar a jeho Pohyblivý svet cez pravdu objektívu

hlavná foto
Trvanie: 04.05.2013 - 25.05.2013
Miesto: Liptovský Mikuláš, Galéria P. M. Bohúňa
Mesto/obec: Los Angeles, Bratislava
Štát: USA, Slovensko

Pre človeka je šťastím, ak jeho životné posolstvo pevne ukotvené v pracovnej lopote, ktorá sťaby všeliek nadchýna, provokuje, lieči a posúva fenomén tvorivosti napriek kapricom súvislostí a vplyvov predsa len zakaždým dopredu, podvedome inšpiruje a ovplyvňuje aj druhých. Tu osudovými životnými rozhodnutiami, tam zasa bystrosťou intuitívnych vnemov, inokedy pevnými postojmi rovného chlapa bez pátosu. Čo na srdci – to na jazyku.

Raz darmo, Jozef „Joe“ Klamar nezaprie v sebe srdce i dušu Liptáka, navyše ak vyrástol v prírodne drsných, zato ľudsky vľúdnych vrstevniciach kedysi legendárnej Chaty na Záhradkách, prevádzkovanej jeho rodičmi, v lyžiarskom raji slalomárskych šúsov a oblúkov v Jasnej pod Chopkom.

Od otcovho flexaretu po detektívku snov

Apropo. Veď práve tu sa príjemný rozprávač a bezprostredný muž, v súčasnosti pôsobiaci v službách francúzskej národnej agentúry Agence France Presse ako šéf jej fotografickej ekipy v Los Angeles, vlastne aj po prvý raz pohrúžil do tajov svetla, objektu, clony a zmyslu vcítiť sa do neopakovateľnosti okamihu – teda toho všetkého, čím fascinuje fotografia ako dokument či objekt kumštu...

„Otcov flexaret som prvýkrát držal v rukách ako šesťročný. Kúpil ho raz od miestneho fotografa, ktorý fotil návštevníkov Demänovských jaskýň. V Jasnej sa neskôr často konali medzinárodné lyžiarske preteky, ktoré vždy pútali pozornosť profesionálnych fotografov. V kancelárii môjho otca na Chate v Záhradkách si odkladali brašny s fototechnikou. Bol som naozaj v tranze, keď som si vtedy mohol poobzerať ich aparáty. A keď som mal dvanásť, vedel som už vyvolať moje prvé čiernobiele fotografie,“ spomína Jozef „Joe“ Klamar na prvé dotyky s fenoménom „vedieť vidieť“, ktorý ho ako leitmotív dobrej fotografie odvtedy opantal na celý život.

Jeho podstatná časť sa odvíjala ako nepredvídateľná detektívka. Hoci v samotnom prológu skôr pripomínal príbeh jeho detstva  dni akoby cez kopirák. Boli iba dve možnosti: ak sa v Nízkych Tatrách pokazí počasie, je nuda. Ak je pohoda – potom ho zo stereotypu vytrhli iba lyže a postupne čoraz väčšmi fotografia. „Ono oboje spolu súviselo. Keďže sa mi na zjazdovkách celkom darilo, až som to dotiahol na majstra republiky v doraste, mal som možnosť s lyžiarmi cestovať aj do vtedajšieho „západného zahraničia“. Čoraz viac som vnímal kontrast životnej kultúry, štýlu, individuálnej slobody rozhodovania sa... A k tomu moje sny a túžby o fotografii. Mal som dvadsaťdva a v mysli čoraz bezcieľnejšiu perspektívu a najmä očakávania zo sebarealizácie doma, vo vymedzených podmienkach bez možnosti rolzetu,“ vyznal sa Jozef v súvislostiach s leitmotívom jeho rozhodnutia emigrovať.

Sotva vtedy, v roku 1987, čo i len tušil, že jeho farebné sny, ktoré ešte doma v Jasnej snoval v plánoch života vo veľkomeste či putovaní po ďalekých krajinách, akými je napríklad Japonsko, naberú v príbehoch na román spletité až dramatické kontúry. Všetko sa začalo dovolenkou s cestovkou v Juhoslávii, kam sa vybral s novučičkým aparátom – Praktikou. Vraj, s tou začne konečne naozajstne fotiť. Lenže v Záhrebe musel „foťák“ predať, aby sa vôbec dostal cez hranice... Do Rakúska. Padlo rozhodnutie. Najskôr s prázdnymi rukami v zbernom tábore v Treischkirchene. Bol to dlhý čas čakania. Konečne  vykúpenie: Kanada – Toronto. Hneď však aj krutá daň za slobodu: manuálne práce. A – samota.

Až v provincii Alberta – v mestečku Medicine Hat konečne svetlý bod. Hoci  sa musel umárať v ropnej rafinérii pri odpornom odškrabovaní a potom natieraní nekonečných rúr, práve tam stretol svoju budúcu manželku –Kasiu (Kanaďanka sa narodila v Poľsku. odtiaľ jej rodičov vyhostili, otca väznili ako člena Solidarity), vďaka ktorej sa postupne postavil na nohy a z rafinérky priamo vhupol do lavíc umeleckej školy. Iba na skok bolo do miestnych novín Medicine Hat News...

Príbeh fotografa z Liptova, tak náramne pripomínajúci strastiplnou anabázou životný osud a odhodlanie k tvorbe ďalšieho rodáka z tohto kraja – fotografa ľudských duší a fenoménu zžitia sa s prírodou Martina Martinčeka, sa mohol rozvinúť až do súčasných časovo a teritoriálne bezhraničných a obsahom tém Klamarovej tvorby nespútaných dimenzií.

Fotografia ako zdroj obživy i zábavy

Už mal džob v Canadian Press, keď svojou fotografiou prvý raz výrazne strhol pozornosť. Veľkým záberom, ako dvaja policajti odvádzajú zatúlaného jazvečíka. „V redakcii vyzváňali telefóny. Ľudia si psíka chceli adoptovať,“ dopĺňa. Jožko Klamar sa rozbiehal k úspechu. ,,Ako sa mi podarilo preraziť? Aj vďaka tomu, že som fotografoval v Alberte, ktorá mi pripomínala detstvo v Jasnej. Krásna príroda, ale inak sa v oblasti nič nedeje. Preto som musel hľadať. Odchýlky. Veci podať inak. To považujem za svoj najlepší tréning. Zrejme takto sa u človeka vybrúsi pozorovacia schopnosť. Ako sa hovorí, že najlepší námorníci pochádzajú z prérie. Lebo majú skvele vycvičený orientačný zmysel,“ znalecky, pričom s úsmevným podtextom, dodáva „muž v pohybe“, ktorý má nadovšetko rád kraj, z ktorého vyšiel.

Písal sa rok 1993, keď sa prvýkrát po emigrácii prišiel pozrieť na Slovensko. Už ako talent medzi kanadskými fotoreportérmi. „Chcel som, aby moje dve deti spoznali starých rodičov. A mne sa doma strašne zapáčilo,“ spomínal pri jednom zo stretnutí. Chvíľu pendloval medzi obomi krajinami. Pracoval pre Winnipeg Sun, na Slovensko aj pre TA SR. Napokon sa pevne usadil v rodnom Liptovskom Mikuláši, kde má dodnes trvalý pobyt. Dôvod? „Ten návrat bol aj kvôli rodine, ale napríklad aj cez chuťové bunky. Pre chuť chleba, mlieka, paradajok. A tiež pre mentalitu ľudí. Keď prežívaš radosť, s nimi je väčšia.“

Získal viacero ocenení z prestížnych súťaží, ceny v celosvetovej súťaži Fotografia roka a v roku 2009 aj hlavnú cenu na Czech Press Photo. Ocenenú fotografiu Baracka Obamu, o ktorej tvrdí, že nepatrí medzi jeho najlepšie, vystavuje aj na výstave Svet v pohybe. Fotografoval kráľovskú svadbu princa Williama a Kate. Fotografoval módne prehliadky, ale aj duel boxerov v Las Vegas či ukrajinské akvabely. Aj všedné veci dokáže nasnímať nevšedne a zaujímavo. Jeho fotografie vyvolávajú predstavu umeleckého diela.

Čo všetko potrebuje práca fotoreportéra? „Fotografia by mala byť pre neho hobby, mal by jej podriadiť celý život. Fotografovanie by mal mať ako životný štýl. So štipkou talentu a šťastia sa tak môže dostať medzi najlepších aj vo svetovej agentúre. Ja vždy hovorím, že som fotograf. Ja sa totiž fotografiou stále a všade bavím. Preto si myslím, že budem fotografovať ešte dlho,“ povedal Joe Klamar.

Dokáže vytvoriť exkluzívne zábery z Wimbledonu, hľadal ich na cestách Tour de France, na majstrovstvách sveta vo futbale v Juhoafrickej republike aj na otváracom ceremoniáli olympiády v Pekingu. Za päť dní nezriedka vystriedal rovnaký počet krajín. „Pri každom džobe sa snaží pridať k rutine niečo nové, trebárs použije široké objektívy. Vždy fotografuje trochu ináč, nikdy nearanžuje, sústreďuje sa na príbeh. Je autorom obrazového spravodajstva, ktoré má nielen výpovednú, ale aj výtvarnú kvalitu, vysokú estetickú i emotívnu hodnotu,“ dodal Marián Pauer, veľký znalec Klamarovej tvorby a kurátor výstavy Svet v pohybe.

Klamarov výstavný pozdrav rodnému Liptovu

Vlastne, ako to vyslovil Joe „Jožko“ Klamar v úvode publikácie, rámcovanej projektom Henkel Slovensko Slovensku, vďaka ktorému sa dnes svetovo uznávaný slovenský fotograf s kanadským pasom stále viac dostáva do zaslúženého povedomia najvyšších poschodí slovenskej kultúrnej scény a fotografickej verejnosti aj vďaka výstave Joe Klamar – Pohyblivý svet, ktorá v jeho najmilovanejšom Liptove – v Galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši - potrvá do 25. mája 2013?

„Byť fotografom znamená byť tvorivý. Byť inšpirovaný a sám inšpirovať. Znamená to byť aj očami iných. Byť silný, byť citlivý, byť jediným človekom, ktorý vidí akým spôsobom sa svetlo v určitom momente dotýka časti ľudskej tváre. Znamená to byť na niečo sústredený. Naučte sa robiť triky, aby ste všetko zložky nejako dostali na správne miesto v správnom čase. A keď príde ten okamih, bude sa rátať iba jediné: že urobíte záber.“

„Svetové médiá skloňujú jeho meno vo všetkých pádoch a jeho fotografie nešetria superlatívmi. V Liptove sa rodia výborní fotografi. Po Martinovi Martinčekovi, ktorý sa ešte za života stal legendou, prevzal štafetu jeho obdivovateľ Joe Klamar. Priniesol veľký svet na malé Slovensko,“ vyslovil poklonu Klamarovej tvorbe i fotografovi Marián Pauer.

Podľa neho je Klamar jeden z najkreatívnejších autorov súčasnej agentúrnej fotografie, ktorý svojimi zábermi ukazuje svet úplne inými očami. Dokáže s obdivuhodnou ľahkosťou zakomponovať do plochy obrazu komorné príbehy rovnako ako veľké scény. Tvorí fotografické eseje a jeho obrazové príbehy nie sú prvoplánové, zväčša sa odohrávajú v niekoľkých rovinách. Imponujú citom pre pohyb a výtvarnú skratku.„Klamarov fotografický rukopis je osobitý a neopakovateľný,“ hodnotí jeho tvorbu Pauer.

Fotograf potvrdil, že je to jeho slovenská výstavná premiéra a reprezentatívny výber z tvorby prevažne z ostatných piatich rokov. Ako bývalý športovec rád fotí túto tematiku. Potvrdzujú to momentky z tenisu, boxu, plávania, kulturistiky, futbalu či surfujúceho psa v Kalifornii. Nevšedný je pohľad z vtáčej perspektívy na nórskeho skokana na lyžiach Andersa Jacobsena, pod ktorým je masa divákov. Alebo fotografia stoviek bubeníkov na otvorení olympiády v Číne 2008. Šírku Klamarových aktivít prezrádzajú zábery po zemetrasení na Srí Lanke, z návštevy pápeža Benedikta XVI. v koncentračnom tábore v Osvienčime, ako bosnianski moslimovia hľadajú príbuzných medzi pozostatkami zavraždených v Srebrenici i fotografie známych umelcov.

O fotografovaní by už mohol hovoriť aj trochu s odstupom. Predsa len má za sebou množstvo významných cien, jeho fotky poznajú čitatelia svetových médií. On však stále používa výraz „dobre si zafotiť“, ako keby išlo o hranie futbalu. „Jasné, niekedy viem, že idem iba urobiť prácu, no potom zistím, že to stojí za to a dám do toho všetko. Inokedy sa skôr riadim heslom – keď to nemôžeš urobiť dobre, urob to rýchlo. Ale stáva sa mi, že sám seba presviedčam, že sa mýlim. Urobím fotku a ešte dve hodiny oblieham miesto a čakám, že ešte sa čosi udeje,“ vysvetľuje. Nerád však fotke venuje pridlhý čas. „Vychladnem. Opadne vzrušenie. A hoci viem, aké fotky mi chýbajú, neznamená to, že teraz pôjdem a odfotím ich. Už to nejde, už je to preč. Najlepšie to totiž môže byť iba v momente, keď cítim ten adrenalín, ten moment, keď skrátka idem na vec.“

Fotenie pre neho nie je otravné, skôr naopak. Nikdy však nefotil vojnu, vždy z toho v poslednej chvíli akosi zišlo. „Netrpím tým, že by som to nerobil. Skrátka to tak bolo.“ Sú ale našťastie aj iné veci, ktoré by ešte chcel odfotiť – napríklad medvede na Aljaške, divokú prírodu. „Mať toľko času ako chlapci z National Geographic,“ povzdychol si priebojný optimista, ktorého fotografie vychádzajú na stránkach svetových denníkov a časopisov ako New York Times, Washington Post, The Guardian, Newsweek, Time, Paris Match, National Geographic či Sports Illustrated.

 

KTO JE JOZEF "JOE" KLAMAR

Narodil sa v roku 1965 v Jasnej ako Jozef  Klamár a vyrastal na turistickej chate Záhradky, v ktorej chatárčili jeho rodičia. Od detstva sa venoval fotografovaniu a športu. Bol dorasteneckým reprezentantom v zjazdovom lyžovaní. Neskôr žil v Bratislave a pracoval ako asistent kamery v Čs. televízii. V roku 1987 emigroval cez Juhosláviu a Rakúsko do Kanady. Žil v Toronte a Medicine Hat (provincia Alberta), pracoval v umyvárni áut, rozvážal pizzu, natieral potrubia v rafinérii. Na začiatku 90. rokov začal študovať fotografiu a výtvarné umenie na Medicine Hat College. Už vtedy spolupracoval s miestnym denníkom a agentúrou Canadian Press. Neskôr pracoval pre agentúru Reuters, posledné roky pôsobí v agentúre AFP. V roku 2009 získal hlavnú cenu v súťaži Czech Press Photo za fotografiu amerického prezidenta Baracka Obamu v Prahe. Momentálne žije v Los Angeles. Je ženatý, má dve deti.

 

ĽUDO POMICHAL

Foto: Joe Klamar, Ľudo Pomichal

 

Na fotografiách vo fotogalérii približujeme snímkami Ľuda Pomichala atmosféru vernisáže výstavy JOE KLAMAR - SVET V POHYBE, ktorá sa uskutočnila v Galérii mesta Bratislavy.

V ďalšej časti fotogalérie uverejňujeme s láskavým dovolením Jožka Klamara fotografie z jeho tvorby, viaceré z nich sú súčasťou výstavy, ktorú môžu záujemcovia až do 25. mája 2013 navštíviť v Galérii Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.

Fotogaléria

Počet zobrazení: 1601x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line