Ocenené práce literárnej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

hlavná foto
Trvanie: 13.06.2014
Miesto: Nové Zámky
Mesto/obec: Nové Zámky
Štát: Slovensko

V prvý júnový štvrtok sa v Nových Zámkoch uskutočnilo slávnostné vyhlásenie 22. ročníka literárnej súťaže žiakov základných a stredných škôl v literárnej tvorbe s názvom Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Hlavným motívom tejto, z roka na rok čoraz obľúbenejšej súťaže aj medzi slovenskými žiakmi a študentami v slovenských prostrediach v zahraničí, je rozvíjanie slovenského jazyka nielen z dôležitého vedomostného aspektu, ale aj v napĺňaní duchovného rozmeru vnímania slovenskosti najmladšou generáciou Slovákov žijúcich v zahraničí.

Na webovej stránke www.uszz.sk sme v reportáži zo slávnostného oceňovania najlepších prác a ich autorov avizovali, že práve na portáli slovenskezahranicie.sk dáme mladým literárnym talentom priestora uverejníme ich úspešné práce. Robíme tak s úprimnou radosťou aj preto, aby sa s nimi zoznámili trebárs aj ich rovesníci či ich rodičia v iných slovenských komunitách a v dobrom ich vyprovokovali, aby sa možno už do najbližšieho ročníka súťaže prihlásili aj Slováci v žiackom a stredoškolskom veku v krajinách západnej Európy a zámoria... Práce, za ktoré boli naši krajania – žiaci a študenti zo škôl s vyučovacím jazykom slovenským z Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny – ocenení, dopĺňame pestrou fotogalériou, zrkadliacu atmosféru „slovenského dňa“ v Nových Zámkoch.

FOTO:  ĽUDO POMICHAL

 

OCENENÉ PRÁCE ŽIAKOV A ŠTUDENTOV

Z KRAJANSKÝCH PROSTREDÍ

 

Zennora Brnová, 5. ročník

Základná škola Ľudovíta Štúra, Kysáč, Srbsko

Učiteľka: Ľudmila Berediová-Stupavská

 

Slovensko naše matkou je.

Keď nastanú zlé časy,

vždy pre nás tu je.

Tu, kde pestrosť národov je,

vieme kto sme vďaka slovenčine.

Domov je tam, kde srdce býva,

preto sa mne o Slovensku často sníva.

 

Pýcha naša dávnosvätá

je slovenská milá veta.

Dáva blízkosť našim srdciam,

preto jej to s úctou vraciam.

Predkov mojich vtedy vzývam,

na slovenskú reč pyšná bývam.

Hoci Srbsko rodnou hrudou mi je,

za Slovenskom moje srdce bije.

 

Trblietavý drahokam, taký nikde nenájdeš,

akým naša slovenčina je, veď to dobre vieš!

Slovenčina moja, máš klenoty krásne,

láska k tebe v mojom srdci nikdy nevyhasne!

 

 

Hana Čížiková, 8. trieda

ZŠ Mladých pokolení,  Kovačica, Srbsko

Učiteľka: Mária Kotvášová

 

Som Slovenka žijúca na Dolnej zemi, v Srbsku. My, krajania, si tu na Dolnej zemi snažíme zachovať svoju kultúru, obyčaje, ale predovšetkým jazyk. Veď slovenčina je taká krásna...Prečo by sme si ju mali nechať kaziť rôznymi srbizmami. Máme tu slovenské školy, spisovateľov, ktorí píšu po slovensky,organizujú sa rôzne festivaly slovenskej ľudovej hudby... Mnohí žiaci sa poskončení gymnázia rozhodnú študovať slovenčinu a potom sa z nich stanú slovenčinári, ktorí prednášajú už či na základnej, strednej škole alebo na fakulte.

Jednou z takých žiačok je aj moja mama. Pravdaže, už dávno vyštudovala slovenčinu. Teraz je dokonca doktorkou slovenského jazyka a literatúry. Pomyslíte si, je super mať mamu doktorku slovenčiny, môže ti pomôcť s ypsilonmi,vysvetliť pravidlá v gramatike, či pomôcť pochopiť básne, napríklad romantických spisovateľov. Áno, je to tak. Mama mi môže so všeličím pomôcť,ale všetko má svoje dobré a zlé stránky. Ako dcéra slovenčinárky musím vedieť perfektne slovenčinu. Inak, v slovenčine sa mi darí, ale predsa niekedy keď niečonarýchlo píšem, nestačím rozmýšľať o tom, či sa píše ypsilon alebo nie a urobím chybu. Potom, keď mama náhodou kukne do mojej písanky, hneď chce všetky tie chyby opravovať červenou fixkou! Mňa to vždy hnevá.

Uznávam, že niekedy urobím chybu, ale väčšinou rozmýšľam o tom, čo píšem a ako to píšem, takže ak aj urobím chybu, nemala by mi to hneď opravovať fixkou a to ešte červenou. Vraj, nech mi tá chyba bije do očí, keď sa budem učiť. Niekedy, keď sa pripravujem na súťaž zo slovenčiny, mama mi nadiktuje diktát, lepšie povedané diktátisko. Všetky knižky s diktátmi si položí na hŕbua potom mi diktuje z tých knižiek vety od výmyslu sveta. A keď nájde chybu, hneď mi drží prednášku o tom, prečo je tam ypsilon a že je to veľkááá chyba. Niekedy sa aj pohádame okolo toho, ako sa ktoré slovo píše, potom sa do toho zapletie aj otec a brat a to už je hotový cirkus.

Každý z nás má svoj názor a každý si za tým stojí.Mama ma veľakrát poúča o pravopise, zúri, keď urobím veľkú chybu, doberá ma pre nejakú štylistickú skomoleninu, ale predsa ju mám rada ako tú moju slovenčinu.

 

Mária Fedorková, 9. trieda

Všeobecnovzdelávacia škola I. - III. st. №4  s prehĺbeným vyučovaním slovenského jazyka, Užhorod, Ukrajina

Učiteľka: Mgr. Helena Ivanová

Volám sa Mária a bývam v Užhorode – v meste, ktoré sa nachádza neďaleko slovenských hraníc. Som žiačkou 9. ročníka základnej školy na Županátskom námestí. Sídlime v peknej  historickej budove s vežičkami  a hostia, ktorí nás navštívia, hovoria, že im pripomínastaré západoerópske univerzity. Zahraničným študentom zas  pripadá ako zámok Harryho Pottera. Naša škola nie je zázračná, ale predsa len  je v niečom výnimočná – je to jediná škola na Ukrajine, kde sa učí slovenský jazyk. Študenti 11. ročníka z neho i maturujú. Nás, deviatakov,  čakátiež v tomto roku Monitor zo slovenského jazyka.

Slovenčinu môžete počuť aj v okolitých mestečkách a obciach, veď túto oblasť Zakarpatska osídľovali Slovácidávno  v minulosti. Prichádzali sem už v 17. – 18. storočí ako kolonisti na pozvanie zemepánov. Pracovali v lesoch,  pri ťažbe a zvážaní drevaalebo sa venovali remeslám, či hutníctvu. Mnohí našli uplatnenie ako šikovní majstri v železiarskych a sklárskych hutách. Podľa toho, odkliaľ prišli, ich aj pomenovali. Niektoré názvy zostali doteraz. Obyvateľov Veľkého Berezného volajú dodnes Liptákmi. Možno ste zvedaví, odkiaľ to viem. Predsa z hodín slovenského jazyka, ktoré sa spájajú s návštevami  Centra kultúry Matice slovenskej na Zakarpatsku. Sídli v budove našej školy, a tak sa môžeme z triedy rýchlo presunúť. Nachádza sa tu stála expozícia „Zo života Slovákov na Zakarpatsku“ a jej súčasťou sú rôzne dobové materiály - mapky, staré dokumenty a fotografie.

Medzi nimi je vystavené zožltnuté vysvedčenie so samými  jednotkami.  Určite patrilo nejakému šikovnému žiakovi, ale nás by nepotešilo.My by sme chceli mať na vysvedčení  samé dvanástky, keby to boli jednotky, tak by sme prepadli. Naša stupnica známok je od 12 do 1. V expozícii sú vystavené aj iné dokumenty a v nich sú zaujímavo opísané zvyky a tradície, ktoré si  Slováci preniesli  do nového domova. Napríklad také svadby. Svadba bola udalosťou celej dediny, lebo sa obyčajne ženili a vydávali aj tri páry v jeden deň. Konali sa najmä na fašiangy, po Veľkej noci alebo na Turíce, a to vždy  na druhý deň po sviatku – v utorok. Pred svadbou bolo treba toho veľa zabezpečiť. Pytačky sa odohrávali v tichosti po večeroch. Rodičia mladoženícha navštívili rodinu budúcej nevesty a spoločne organizovali  nielen prípravu svadby, ale aj stavbu nového domu. A svadba sa zvyčajne konala už v  novom dome. Keď sa nad tým zamyslíme, tie pytačky museli  byť  nejaký čas v predstihu, predsa len – postaviť  nový dom pre mladomanželov! Na dedinách si však  ľudia navzájom pomáhali , veď potrebovali jeden druhého.Stavaním domov a príchodom nových obyvateľov sa dediny rozširovali, menili na mestečká  a postupne na mestá.

Slováci, ktorí sem kedysi prišli, si svoj jazyk udržali, ale  časom nadobudol ukrajinský  prízvuk a do slovenčiny pribudli aj ukrajinské slová. Slovenčinu môžete dnes  počuť aj v Storožnici, Antalovciach, Perečine, Svaľave či v Linci. Najviac sa ozýva pri rôznych kultúrnych podujatiach a súťažiach, lebo vtedy sa zídu v Užhorode aj obyvatelia z týchto mestečiek  a predstavia sa so svojím programom.Veľmi pekným podujatím je Slovenská veselica, na ktorú zavítajú aj folklórne súbory zo Slovenska. Zovšadiaľ zaznieva  hudba a  ľudové piesne. Ulice sú plné ľudí a v tej zmesi hlasov sa „mieša“ slovenčina, ukrajinčina, ruština, maďarčina a – všetci si rozumejú.

 

Andrea Grňová, 7. ročník

Základná škola 15.októbra Pivnica, Srbsko

Učiteľka: Vesna Kámaňová

                  

Slovenčina je krasným ľubozvučným jazykom a pre mňa najkrajším jazykom na svete. Veď,  ktorý jazyk má také milé slová ako sú batôžtek, ľalia alebo púpavka? Jej slová znejú ako sladká hudba. Slovenčina, moja víla. Je to jazyk umelcov, spevákov i básnikov. Hoci zvonivý a milý jazyk, predsa plný gramatických záhad.

Zvedavci vždy radi odhaľujú jej tajomstvá a tak vchádzajú do ríše ypsilonov, čiarok a dĺžňov. Vybrané slová sa postarajú, aby sme trávili čas nad knihou a keď sa ich naučíme, s ľahkosťou ich používame. Mám rada slovenčinu, lebo pestrosť mojej rodnej reči zafarbuje aj ten najobyčajnejší výrok, ktorý môže odznieť ako veľká myšlienka. Pokladnica prísloví a porekadiel vyžaruje bohactvom. Moje obľúbené porekadlo: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči, neraz možno počuť v mojom prostredí. My, Slováci z Dolnej zeme, môžeme byť hrdí na svojich predkov, ktorí tak slávne pestovali našu rodnú reč. Vďaka nim ona žije aj dnes.

To, čo urobili pán Štúr a Bernolák je hodné obdivu. Krásne básne významného spisovateľa Pavla Országha Hviezdoslava sú dobre známe aj medzi vojvodinskými Slovakmi. Slovenčina, tá má u nás rôzne odtiene, ale všade znie melodicky a jedinečne krásne. Nárečia zdobia ľudové piesne a básne, ktorými je pretkaný  náš každodenný život. Hoci žijeme vo Vojvodine, srdce nám poskočí hrdosťou pri tónoch slovenskej hymny Nad Tatrou sa blýska. Pripomína nám, že napriek rozptýlenosti, všetci sme rodina, všetci sme svoji. Slovensko, krajina našich milých predkov, skrýva v sebe bohaté dejiny  sťahovania našich prarodín na Dolnú zem.

Aj keď nie tak často, ale vždy rada navštevujem Slovensko a jej veľkolepú prírodu, zelené lesy, záhadné jaskyňe, zázračné hory. Rada počúvam ten milý slovenský prízvuk. Nie vždy môžem byť tam, ale srdcom kedykoľvek si to zaželám. Pestujme našu milú rodnú reč. Neubližujme jej tým, že ju vymeníme za angličtinu alebo nejaký iný jazyk. Opätujme jej tú vrelú lásku, opätujme je svoje srdce. Veď,v slovenčine sa aj láska a nežnosť krajšie vyznávajú. Či nie?

 

Patrícia Kmeťková, 5. ročník

Základná škola 15. októbra, Maršala Tita 99, Pivnica, Srbsko

Učiteľka:  Viera Papová

 

Slovensko krajina nádherná

ako z rozprávky vytrhnutá.

Je to mojich predkov krajina

svojou krásou ma k sebe vábila.

 

Kým ma v kolíske hojdala

stará mať mi pesničky spievala.

Pesničky ľudové, veselé

pesničky slovenské.

 

Tú slovenčinu aj v škole slávim,

pravda je, že niekedy s ňou sa aj trápim.

Naše ľudové tance zbožňujem

a rada si veru aj zatancujem.

 

Hrdé Tatry – nízke a vysoké

na nich rastú stromy stoveké.

Vždy keď sa po Slovensku prechádzam

všade samé krásy nachádzam.

 

Terchová – tu sa narodil Juro Jánošík

známy slovensky zbojník.

Na Slovensku žije aj Kristína

moja speváčka obľúbená.

 

Slovenčina naša ľubozvučná,

materinská reč moja krásna.

A Slovensko ako z rozprávky

všade hrady, kostoly a zámky.

 

V Srbsku na Dolnej zemi bývam,

o čarovnom Slovensku často snívam.

Materinskú slovenskú reč si opatrujem,

každodenne si ju zdokonaľujem.

 

Elizabeth Kollárová, 11. ročník

Gymnázium, Budapešť, Maďarsko

Učiteľka: Katarína Kollárová

 

Láska v slovenskej literatúre

Láska je najlepšia vec na svete! To najkrajšie na nej je, že existuje v rôznych podobách. Hovoríme o láske zamilovaných, o láske k rodine, priateľom, o láske k vlasti a materinskej reči, ale aj o láske k zvieratám a k prírode. Patrí sem, samozrejme, aj láska k slovenskej literatúre.

Predstavitelia slovenskej literatúry túto pestrosťvyužili aj vo svojich dielach a básňach. Láska si niekedy vyžaduje trpenie a prekonanie mnohých prekážok. Vidíme to aj v láske JánaKollára k FriederikeWilhemine Schmidtovej. Boli do sebazaľúbení, no Friederikina matka bola proti tomuto vzťahu, nechcela, aby jej dcéra navždy odišla do Uhorska a tak napísala Jánovi Kollárovi, že jejdcéra umrela. Plný smútku, ale naplnený láskou k svojej milej a láskou k svojmu národu, napísal jednu z najkrajších kompozícií sonetov Slávy dcéra. Majstrovsky a otvorene tu vyjadril svojeľúbostné city k svojej láske. Nikdy ju neprestal ľúbiť. Keďsa pomnohých rokoch dozvedel, žejeho Mína(ako ju nazýval) nezomrela, ihneď jupohľadal a oženilsa s ňou, veďani ona naňho zabudnúť nevedela. To je láska! Po šestnástich rokoch sa konečne splnil ich sen. Vari sú toho schopní aj ľudia dnešnej doby?     

Margita Figuli, predstaviteľka lyrizovanej prózy, predstavuje vo svojom diele Tri gaštanové kone lásku medzi mužom a ženou, aké krásy, ale aj utrpenia nosí so sebou. Petrovi (hlavný hrdina diela) zomreli rodičia, keď bol eštemalý. Vychovávali ho Magdaléniny (hlavná hrdinka diela) rodičia. Peter a Magdaléna vyrastali ako ozajstní súrodenci, najlepší priatelia. Mali sa radi a z ich priateľstva vznikla ozajstná láska. Magdalénini rodičia však sľúbili svoju dcéru inému. Peter ale dokázal celému svetu, že vie vytrvalo a tvrdo pracovať pre svoju lásku a bojovať o ňu. Prekážky, ktorémuseli zaľúbení zdolať, boli ťažké, bolestné, dokonca spojené s tragickými udalosťami. Láska však bola silnejšia a zvíťazila.

V slovenskej literatúre nachádzame aj iné podoby lásky. Majster slovenskej poézie, Pavol Országh Hviezdoslav, s obrovskými citmi opisuje svoju lásku k oravskej prírode a k oravskému ľudu, a v básni Priadka sa ešte krajšie a nežnejšie vyjadruje o svojej matke a láske k rodine. Pavol Országh Hviezdoslav píše aj o láske k materinskej reči.Táto forma je zastúpená aj v slovenskej literatúre Maďarska. Nádherne sa o nej vyjadruje básnik Gregor Papuček. V básni Naša reč ju porovnáva k prírode, hovorí, ako „žblnká na perách rozspievaná” a že „Stámilióny jej rozumia na svete!”.

Mojou najmilšou básňou Gregora Papučeka je znelka Slovenčina, láska moja. Veľmi sa mi páči, ako básnik jednoduchým, ale citlivým spôsobom hovorí o svojej materinskejreči. Porovnáva ju s láskou k prírode, ale aj s láskou ľúbiacej matky. Rada túto báseň recitujem, napĺňa ma radosťou a láskou. Básnik ju napísal presne pred pätnástimi rokmi, dňa 28. februára 1999. Je to hádam najsilnejšia forma lásky – láska k matke a jej reči.:

Gregor Papuček:

Slovenčina, láska moja

Po lúkach kvitne veľa krásnych kvetov:

čakanky, kľúčky, naháč, sedmokráska, …

Ktorá z tých rastliniek je tvojou svätou,

najmilšou? Ktorá z nich je tvoja láska?

Poobhliadni sa trošku vôkol seba:

vo svete sú aj lúky krásnych rečí …

Ktorá z nich ti je požehnaním z neba?

Ktorá z tých rečí najlepšie ti svedčí?

Tak,ako každej hore patria stromy,

tak, ako v búrke blesku patria hromy,

ako má rada matka svojho syna, …

Tak patrí mne každučké slovo matky,

tak jej prekrásny jazyk mi je sladký,

tak milá mi je moja slovenčina.

 

Budín 28. február 1999

 

Jaroslava Majerová, 3. ročník

Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci, Srbsko

Učiteľka: Anna Mária Boldocká-Grbičová 

Keď pred mnohými rokmi jeden z popredných štúrovských romantických básnikov, Dolnokubínčan Janko Matúška, tvrdo pracoval na svojom hymnickom veľdiele, iste ani netušil ako veľmi sa mi rozbúši srdce už pri prečítaní jeho prvých riadkov. Miliónska Slovač vo svete si nad každou  intonáciou hymny dôstojne zastane a s rukou na srdci vznešene  žije každé jediné slovíčko z nej. S istotou môžem povedať, že medzi nich patrím aj ja. A to nie troškou.

Narodila som sa v Srbsku, od Tatier kúsok. Zdolala som tu prvé krôčiky, prvé slovíčka a písmenká. Mám tu rodinu, príbuzných a kamarátov. Vždy som sa tu cítila ako doma, nikdy mi nič nechýbalo. Samozrejme, u nás na dedine. Ale je tu jeden háčik. Som predsa Slovenka! K tomuto Matúškovmu veľdielu sa hlásim! Keď som bola mladšia, často som premýšľala nad tým čo my tu, na týchto krážoch, vlastne robíme, keď Srbmi nie sme. Bez ohľadu na to, ako si tu svorne s nimi nažívame. Potom som si uvedomila, že naši predkovia sa sem prisťahovali z hornej do dolnej časti vtedy jedného štátneho útvaru za lepším životom. Mali na dôvažok za úlohu zakotviť tu, postaviť dom, kostol a školu a vykopať studňu. Studne sa kopali do najhlbších zákutí dolnozemského vnútrozemia. Čerpali z nich vodu, podpovrchové šťavy, postať. Krotkosť, čestnosť ľudskú v nej.

Slovenskosť dolnozemská sa v tomto zrkadlí. To je presne tak ako v ľudovej piesni Kopala studienku,  melódia ktorej je hymna Slovenska. Poctivý slovenský život ešte od predkov sa tu cibrí a zveľaďuje, k tomu zbožný, statočný a akurátny, spätý s pôdou. A ešte niečo, tá pôda je stále smädná. Dolnozemský smäd. Je to archetypálny pud obstáť, prežiť, dosýta sa napiť je v nás natrvalo zakódovaný. Nejde tu len o púhe obstátie. ...Kopala studenku, napájala páva... Je to odveká snaha po napájaní, zduchovnení. Je to príslovečné dolnozemské chcenie a bystrenie mysle a ducha. O povedané mnohí nestoja. Posmievajú sa vznešeným ochrancom slovenskosti. Nezáleží im na slovenskej postati. Tým našim podielom je predovšetkým obstáť na týchto priestoroch, zachovať si identitu, kultúru, jazyk. Zachovať to, čo nám oni ponechali vo vienku a odovzdať to ďalším generáciám. Naučiť ich, tak ako naučili oni nás, že musíme bojovať a nikdy sa nevzdávať svojej identity. Sme tu presne kvôli tomu! A to je taká príslovečná menšinová integrita!

Keď Matúškova hymna zavibruje mojím bubienkom, cítim sa výnimočne. Stačí na to iba niekoľko tónov. Vtedy sa zapojí moja predstavivosť fantasta. Predstavujem si, že rovnako tak ako tí naši kopali studne, z ktorých sýtili plodnú černozem, aby neúrečne klíčila a rodila, rovnako tak dnes my všetci, Slováci z celého sveta, si musíme zastať vedľa seba, pevne sa schytiť za ruky a dobýjať svet. Snímame z neho putá odľudštenia a nenávisti. Medzi ohromnú rodinu si zastávame jednotne, preberáme zodpovedné trvalo udržateľné otázky národa v novom svete. A  z toho je vodotrysk slovenskosti!

S takýmito pocitmi navštevujem Slovensko, vždy krátkodobo síce, no každý jeho kút, ktorý som navštívila, je hlboko vrezaný v mojej pamäti a srdci. Je to moja vlasť. Veď aj Ján Kollár povedal, že vlasť nie je ten kraj, v ktorom bývame, ale že pravú vlasť nosíme v srdci. Ako i matúškovský blyskot, zanietenie i odkaz.

 

Milan Mareček, 10. trieda

Teoretické lýceum J. Kozáčeka, Bodonoš, Rumunsko

Učiteľ: Lasak Milenca a Erika Fajnorová  

Každý človek na svete by chcel vedieť, odkiaľ pochádza a akej národnosti je, kto boli jeho predkovia. Táto zvedavosť tlačila aj mňa. Aby som túto moju úlohu splnil, musel som sa vypytovať mnohých ľudí, ktorých som veľmi dobre poznal.  Došiel som k tomu, že v roku 1812 moji predkovia pochádzali z Dolného a Horného Kubína a zo Slovenska došli do Rumunska. Došli preto, aby si našli lepšie miesto pre život pre svoju rodinu. V tej dobe Gemelčička bola len samý les, ale vďaka týmto ľuďom, ktorí boli väčšinou drevorubači, z lesov a Gemelčička je už pekná dedina v Apuseanských kopcoch v Bihore a Salaji.

Ľudia si po príchode sem vyrúbali miesto - menší pozemok, kde začali sadiť zemiaky a siať žito - obrábať zem. Bývali v jednom malom domčeku, ktorý mal 1 alebo 2 izbičky a svietili s petrolejovou lampou. Pokiaľ si ľudia nepostavili na Gemelčičke kostol, obyvateľstvo muselo chodiť aj 15 km až na Novú Hutu, kde Slováci došli o niečo skôr ako na Gemelčičku a mali už vlastný kostol. Bolo to ďaleko, až 12 kilometrov, ale aj tak ľudia chodievali do kostola pravidelne, lebo boli veľmi veriaci a to bolo najhlavnejšie pre jedného kresťana. Po čase, keď Slovákov pribudlo, začali si stavať vlastný kostol, ktorý urobili z čistých skál odspodu až do samého vrchu. Samozrejme, že pomedzi skaly dávali hlinu zmiešanú s vodou a tak si postavili aj školu a kultúrny dom.

Ľudia boli chudobní, ale boli i veľmi veselí. Zabíjačka jednej ošípanej trvala aj tri dni, lebo vtedy to bola veľká udalosť. Na začiatku sa ľudia museli liečiť len bylinkami, liekov v tej dobe nebolo, ale ľudia boli zdravší ako v terajšom čase. Teraz ovzdušie je plné všelijakých rôznych škodlivých látok. Teraz sa už veľa z toho zmenilo, podmienky sú už lepšie ako boli, ale sú aj  tak slabšie z týchto dôvodov. Cesty nie sú asfaltové,v lete, keď sa ide autom, za autom sa nesie hmla z prachu, ktorá stúpa nahor. Na jar cesty vyzerajú ako nejaké bahenné močiare, v zime cesty sú veľmi hrozné, niekedy sa nedá ani prejsť. Najkrajšie obdobie na Gemelčičke je jar. Všetko je rozkvitnuté a voňavé. Domy na Gemelčičke sú veľmi vzdialené jeden od druhého. Hovorí sa, že máme rozlohu veľkú ako Bukurešť, hlavné mesto Rumunska. Ľudia na Gemelčičke sa zaoberajú len poľnohospodárstvom a chovom dobytka, lebo nie je kde sa zamestnať. Štedrosť pre toho, kto dôjde, ponúkneme ho vždy tým, čo máme. Takto sa dá charakterizovať Gemelčička. 

V Rumunsku nám hovoria, že sme Slováci, ale keď dôjde niekto odtiaľto na Slovensko, radšej tají to, že pochádza z Rumunska, alebo mnohokrát sa stáva, že povie radšej inú krajinu z Európy. Na Slovensku nám mnoho ľudí hovorí, že sme Rumuni. Čím sme teda my??? Rumuni majú veľmi radi nás Slovákov iba vtedy, keď treba plaťiť štátu dane,  alebo keď sú nejaké voľby. Dojde ich mnoho k nám na kopce. Rad po rade sa predstavujú a sľubujú a keď dostanú pečiatku, zvolia ich, zabudne sa na Slovákov a neurobí sa nič sľúbené. A my skončíme tak, ako ako hovorí: "Sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú". A čakajte nás zas o štyri roky. A tak to pokračuje stále ďalej aj dnes. 

Všetka moja rodina, ktorú mám, sú len Slováci. Nemáme v rodine žiadneho Rumuna. V mojich žilách tečie len pravá slovenská krv, a to ma najviac teší, že som Slovák. Najväčšou vzácnosťou, ktorú mi nemôže nikto ukradnúť, a pre mňa znamená všetko, je môj materinský jazyk – slovenčina. Za to, že pretrval až dodnes, môžem poďakovať mojim predkom.

 

Ivan Martiš, 5. ročník

Základná škola Ľudovíta Štúra, Kysáč, Srbsko

Učiteľka: Mariena Madacká

 

Slovenský jazyk mám rád ešte od malých nôh .Moje prvé slová zazneli v slovenčine a dedko mi rozprával zaujímavé rozprávky po slovensky. Detstvo mi skrášľoval rozprávkami a povesťami. Takým spôsobom mi vrezal do srdca lásku k slovenčine. Môj obľúbený predmet je práve slovenčina, kde si prehlbujem vedomosti o svojom materinskom jazyku. Najviacej sa mi páči písať na rôzne témy, zaujímavá mi je aj gramatika, pretože je oveľa ťažšia ako srbská gramatika.

Žijem v dedine Kysáč, ktorá sa nachádza vo Vojvodine, v Srbsku. Od malička mi dedo popri rozprávkach o Červenej čiapočke a iných, rozprával aj rozprávku o Jánošíkovi. Juro  Jánošík bol chudobný chlapec, ktorý vyrástol v silného a spravodlivého chlapa. Šikovne narábal s valaškou a nemal rád nepravdu.  Bral bohatým a dával chudobným. Vždy keď dedo začal rozprávať o starej, ktorá rozsypala hrach na ktorý sa skĺzol a žandári ho lapili, cítil som sa smutne a neraz sa stalo, že som aj zaplakal. Vlani som vyjadril žiadosť navštíviť Jánošíkov kraj a mamin brat mi prezradil, že je aj jeho dlhoročná žiadosť navštíviť kraj z ktorého pochádzajú naši predkovia a bolo donesené pevné rozhodnutie - počas leta ideme na Slovensko.

Bola to moja prvá cesta do kraja, z ktorého pochádzame my, Slováci z Dolnej zeme. Prvá dedinka v ktorej sme sa zastavili bola Terany. To je jedna malá dedinka na juhu stredného Slovenska. Ako to vypátral ešte môj dedo, tretí Slovák, ktorý prišiel do Kysáča roku 1773  bol jeden Filko, ktorý prišiel z dedinky Terany. Ten Filko bol môj prapra...dedo. Na rozdiel od širokej roviny, kde teraz žijem, Terany sú umiestnené v jednej širšej doline a obkolesené nízkymi brehmi. Žiaľ tam už rodáka nemám, tak sme pokračovali smerom na Zvolen. Prešli sme cez Martin a Žilinu a konečne sme pricestovali do Terchovej. Bez ohľadu, že sa Jánošík narodil v okolí Terchovej, dedinka je zriadená ako rodná dedina Jánošíka. Jánošíkov múzeum mi bol veľmi  zaujímavý.  Videl som ako Jánošík vyzeral, pozrel jeden film a videl som aj tú starú a ten hrach a žandárov, čo boli na príčine, že ho lapili. Trpký pocit o Jánošíkovej smrti mi odohnal môj ujko, lebo mi  kúpil opravdivú valašku. Valaška  je v našom kraji symbolom Slovákov a takmer každá rodina má v dome valašku.

Aby som pocítil ako to bolo Jánošíkovi, presvedčil som ujka, aby sme sa vyšplhali na najvyšší vrch zvaný Veľký Kriváň. Najprv sme prešli cez Jánošíkove diery, ktoré sú vlastne nespočetné vodopády, kde voda stáročiami tečúca urobila hlboké a úzke diery v brehu. Bez ohľadu, že bolo leto, voda bola ľadová. Po piatich hodinách šplhania, prišli sme na náš cieľ. Mal som pocit, že môžem dotknúť oblaky, čo pre mňa, ktorý žijem na rovine bolo úplne nezvyčajné. Pohľad na mestá v okolí mi navždy zostane v pamäti. Bol som hrdý , že som sa na ešte jeden spôsob stal bližší k Jánošíkovi. Navštívili sme ešte aj Demänovskú jaskyňu, Oravský hrad, Vychylovku..... Pobyt na Slovensku som zažil ako návštevu nejakej rozprávky. Aj keď ubehlo už 240 rokov od príchodu našich predkov do Kysáča, som hrdý a pyšný, že rozprávam po slovensky a som Slovákom.

 

Martina Menďanová, 2. ročník

Všeobecné  gymnázium, Ilok, Chorvátsko

Učiteľka: Božena Dašovič

 

Ahoj! Volám sa Martina a mám šestnásť rokov. Moje prvé slová, ktoré som vyslovila, boli slovenské, pretože pochádzam zo slovenskej rodiny a aj všetci moji príbuzní sú Slováci. Mám rada slovenčinu. Od malička tancujem vo folklórnom súbore, ktorý pôsobí v rámci Slovenského kultúrno-osvetového spolku Ľudovíta Štúra v Iloku. Tu som sa naučila tancovať slovenské tance a spievať slovenské ľudové piesne, tiež som hrávala i v divadle a recitovala.

Po prvý krát som Slovensko navštívila, keď sa náš Spolok zúčastnil na Medzinárodnom folklórnom festivale v Dulovciach, vtedy som bola ešte členkou detskej skupiny. Bolo nám tam super a veľmi sa mi páčilo, že sa odvšadiaľ ozývala krásna slovenská reč, všetci sa rozprávali po slovensky. U nás v Iloku je situácia ohľadom slovenčiny trochu zložitejšia. Niektorí moji priatelia nevedia rozprávať po slovensky, iní ktorí sú tiež Slováci ako ja sa po slovensky rozprávajú a ja sa tak neustále musím „prepojovať“ zo slovenčiny do chorvátčiny a naopak. Avšak, už mi to nepredstavuje žiadny problém. Hodiny slovenčiny som navštevovala počas všetkých ôsmich ročníkov základnej školy. Keď som sa zapísala na strednú školu, nejestvovalo vyučovanie slovenčiny v škole a bolo mi veľmi ľúto. Avšak, od tohto školského roka  výučbu slovenčiny  už máme a to má veľmi teší.

Mám príbuzných, ktorí žijú na Slovensku a keď nás prídu navštíviť divné mi je ako rozprávajú. To preto, lebo oni rozprávajú spisovnou slovenčinou. I od nich sa snažím naučiť sa čo najviac. Vo svojej rodine, s príbuznými a priateľmi sa rozprávame nárečovou podobou slovenčiny, avšak potrebné je poznať i spisovnú slovenčinu. Na mnohých podujatiach mám úlohu konferencierky a vtedy musím dbať, aby môj prejav bol spisovne korektný. Tiež som i moderátorkou slovenskej rozhlasovej relácie na našej lokálnej rozhlasovej stanici  Rádio Ilok a tu veľmi musím prihliadať na správnu výslovnosť. U nás v Iloku často možno počuť frázu, že „my ilockí Slováci, nerozprávame čisto po slovensky“, čo znamená, že nerozprávame spisovne, ale nárečím. Avšak, aj to naše slovenské nárečie je ešte ovplyvnené i početnými vypožičanými chorvátskymi slovami, keďže žijeme v bilingálnom prostredí.

V Iloku žijú tolerantní občania a s väčšinovými chorvátskym národom žijeme v zhode. Moji spolužiaci v škole sa ma často opytujú ako sa niektoré slovo povie po slovensky a ja im na otázku s potešením odpoviem. Zároveň ma to napĺňa i hrdosťou, pretože viem o jeden jazyk viac. Chodievam riadne i do kostola v ktorom sa služby Božie konajú v slovenskej reči. Takmer všetci ilockí Slováci sú evanjelického vierovyznania, naša  cirkev je Slovenská evanjelická cirkev augsburského vierovyznania (SEAVC).

Spolu s ilockým cirkevným zborom som navštívila krásne slovenské mestá  - Žilina a Liptovský Mikuláš. Naša pani farárka je misijnou farárkou zo Slovenska a tak sa i od nej učíme rozprávať správne po slovensky. Slovenčina prúdi mojimi žilami a bez nej si neviem predstaviť svoj život. Veľmi mám rada Slovensko a som hrdá, že som Slovenska.

 

Andrea Miháľová, 5. ročník

Základná škola Ľudovíta Štúra, Kysáč, Srbsko

Učiteľka: Ľudmila Berediová-Stupavská

 

Slovenčina moja milá

 

 Malé bábätko leží v kolíske,

 nad ním sa matka skláňa.

 Deviatu hodinu zvony bijú z veže,

 bábätku po slovensky spieva mama.

 

 Vrkôčiky spletá a do nich vkladá

 lásku a nehu svoju.

 Mozoľné ruky k modlitbe skladá,

 tak učí dcérku svoju.

 

 Dievčatko rastie, do školy chodí,

slovensky spieva a tančí.

 Duch predkov ju životom vodí,

 slovenčina ju opája šťastím.

 

 Jej hlas jak bystrá riečka

 vlní sa nad poliami klasov.

Večer, keď usína, zatvára viečka,

 čuje spev slovenských hlasov.

 

 Tak lásku k rodnej reči

 od mala do srdca vštepenú má.

 Slovenčina jej rany zahojí, vylieči

 a vždy jej srdiečku radosť dá.

 

Petar Oštrič, 6. ročník

Základná škola kráľa Tomislava, Našice, Chorvátsko

Učiteľka: Anna Maroševič

 

Ja a slovenský jazyk

V mojej rodine sú mamka, ocko, brat, babka a ja. Každý deň sa o niečom rozprávame, o všeličom hovoríme jedni s druhými. Mamka a otecko rozprávajú, ako bolo v práci, babička hovorí, čo nachystala na varenie a ja zreferujem, ako som trávil deň v škole. Niekedy sa rozprávame po chorvátsky, inokedy po slovensky. Moji starí rodičia mi dávajú také rady, že musím byť slušný chlapec, že sa musím dobre správať vo svojom okolí a že je pekne hovoriť.

Veľa zaujímavých príbehov mi moja babka narozprávala z jej mladého života a z dedkovho tiež začínajúc vždy s tým, ako bolo všetko inakšie, keď oni boli mladí, že v škole sa viacej kamarátili, že mali viacej času a že ten čas nebol taký uponáhľaný ako dneska. Veľmi zaujímavé je počúvať moju starenku, ako sa vracia do čias, keď sa všetci vedeli dobre rozprávať po slovensky a dnes je to trošku inakšie, lebo mladí ľudia majú svoje moderné Slovenský jazyk sa učím v škole a tam na hodine slovenčiny čítam, píšem, spievam slovenské básničky, poviedky a pesničky.

O obyčajoch Slovákov okrem školy sa učím i v Slovenskom folklórnom súbore v Markovci, kde rád tancujem a spievam a samozrejme aj tu. Každý mesiac moja rodina dostáva „Prameň“, časopis Slovákov v Chorvátsku, rád ho čítam a ešte radšej skúmam fotografie z mojich vystúpení so školou alebo súborom, na ktorých prezentujem jazyk mojich predkov, môj materinský jazyk. V televíznom programe rád pozerám slovenské tance a som šťastný, že aj ja také tance viem tancovať. O Slovensku som dosť toho čítal, medzi inými dozvedel som sa, že v kraji, odkiaľ prišli moji predkovia, bola prekrásna príroda a pekné hory. Babička mi totiž povedala, že jej prababka pricestovala do môjho Markovca z dediny Riečnica a teraz je tá dedina potopená vodou, a pradedko došiel z osady Zákopčie.

S mojou babkou si my dvaja veľmi dobre rozumieme a ona je rada keď sa so mnou rozpráva po slovensky. Ja som vtedy šťastný, lebo mojej babičke robím radosť, a preto sa budem aj ďalej snažiť hovoriť slovenským jazykom.

 

Mihály Tamás Tatai, 9. ročník

Stredná odborná škola stavebná, Budapešť

Učiteľka: Marcela Somogyiová

 

Pri písaní tejto práce by som sa nechcel sústrediť iba na jeden príbeh z mojich pätnástich rokov, či odvodzovať nudné argumentácie hľadajúc odpoveď na uvedenú otázku, radšej by som si chcel vytýčiť cieľ prezradiť Vám moje myšlienky a zážitky súvislé so slovenčinou a prežité na Slovensku.

Slovenčina je mi cudzí jazyk, no napriek tomu, že mám predkov pochádzajúcich zo slovenskej dediny Dunaegyház na Dolnej zemi. Dvaja prastarí rodičia sa ešte rozprávali po slovensky, ale kvôli hluchonemosti ich syna, čiže môjho starého otca, táto pekná reč v každodennej komunikácii zanikla. Môj starý otec už nevedel odovzdať znalosť slovenčiny svojim deťom, ani stará mama, lebo pochádzala z inej dediny. Hoci starý otec bol hluchonemý, ale teta Jolana, jeho sestra, dávala veľký pozor na to, aby lásku k slovenčine odovzdala ďalšej mladšej generácii, mojej mame a jej súrodencom. Teta Jolana sa narodila v roku 1913, čiže teraz by mala stojeden rokov. Moja mama so súrodencami chodila do miestnej slovenskej základnej školy.

Keď som sa dostal do tretej triedy na Slovenskú školu v Budapešti, skoro nič som nevedel po slovensky. Medzi spolužiakmi sme sa rozprávali po maďarsky, no rok čo rok som už rozumel viac slovensky. V treťom a štvrtom ročníku bola naša trieda s inými triedami v táboroch na Slovensku. Jeden z tých bol zorganizovaný v Hronci, medzi horami NízkychTatier. Vyučovanie prebiehalo v slovenskom jazyku a chodili sme na pekné výlety. Na Slovensku som bol najmä v detských táboroch alebo u príbuzných, ale zúčastnil som sa aj na recitačnej súťaži v Komárne.

Bratranci a sesternice ma s láskou prijali do svojho vlastného domova. Bývajú v Banskobystrickom kraji, neďaleko Zvolena, v dedinke Bacúrov.Aj v Komárne som sa cítil veľmi dobre, pretože koľkokrát som navštívil Slovensko, toľko ráz som sa vrátil s väčšími skúsenosťami a rozsiahlejšími vedomosťami. Vždy som mal lepší pocit, lebo som sa vedel vždy lepšie a lepšie dohovoriť a lepšie som porozumel svojich rovesníkov.

S láskou som sa vracal na Slovensko a vždy sa teším každej príležitosti, kedy ho môžem opäť navštíviť. Veľakrát som navštívil Bratislavu, hlavné mesto Slovenskej republiky, kde zo všetkých pozoruhodností bývalého korunovačného mesta Uhorska, sa mi najviac páčil monumentálny pamätník Slavín. Nachádza sa na predhorí Malých Karpát, samotné námestie na moje prekvapenie je rovné a rozsiahle. Pamätník bol postavený na pamiatku sovietskym vojakom bojujúcich za oslobodenie mesta v druhej svetovej vojne. Vypína sa na otvorenom priestranstve. Keď človek stojí na najvyššom schodisku, ktorý vedie k pamätníku Slavín, očarí ho prekrásna panoráma Nového mosta, Dómu sv. Martina, Hradu aj Petržalky s vysokými panelákmi, skrývajúcu sa do smogu.

Keďže som chlapec, junák vo vývine, mám rád jedlo – dobré, chutné jedlo. Počas mojich pobytov som mal možnosť vyskúšať aj tradičné jedlá nielen v reštaurácii, ale aj u mojej tety. Vychutnal som jedlá, ktoré v Maďarsku niektorí ani nepoznajú. Namiesto „paprikáškrumpli” jestvujú bryndzové halušky, namiesto „rigójanči” sú parené buchty a „sékejkáposta” je segedínsky guláš. Jedlá boli chutné aj napriek tomu, že my v Maďarsku dávame „papriku aj do čaju”. Aj s výnimkou týchto jedál, strava v oboch krajinách je podobná z toho dôvodu, že sme susedia od veky vekov. Na Slovensku som sa stretol iba s milými ľuďmi, asi preto, že vždy, keď som tam bol, bol to organizovaný tábor či výlet, alebo návšteva blízkej rodiny, kde

Ako som už povedal, od tretieho ročníka, čiže 6 rokov som sa učil slovenský jazyk, predtým som chodil do inej školy. Ale nie ihneď, o tri-štyri roky som prišiel do toho, chodil som na rôzne slovenské súťaže. No úspechy vôbec nie sú iba mojou zásluhou, neúnavne pomáhala moja mama, bez nej by som to nedosiahol, ale vďaka patrí aj našim učiteľom, ktorí ma učili. Ani slovenskou literatúrou nepohŕdam, teraz čítam knihu Tri gaštanové kone od Margity Figuli, ktorá by teraz oslavovala svoje 105. narodeniny, ako som sa dozvedel. Páči sa mi smelá postava Petra, ktorý sa trápi v strachu, že jeho milá Magdaléna sa vydá za Zápotočného, ktorý „nie je hoden” jej lásky. Keď som sa snažil porovnať život Margity Figuli a život tety mojej mamy, prišli mi na um nasledujúce paralely: Najprv, že obidve sa narodili v tom istom období histórie ešte pred prvou svetovou vojnou, ale po prelome storočia. Obidve mali otca na fronte krutej vojny, narukovali do rakúsko-uhorskej armády. Obidvaja otcovia nechali doma deti a manželku; Figulin otec štyri, tetin otec tri deti. A, samozrejme, obidve ovládali slovenčinu.

Veľmi sa teším, že som prišiel aj na chuť známej Kofoly (aby som Vás potešil po takejto smutnej téme). Som rád, že som sa už natoľko naučil túto ľúbozvučnú reč - slovenčinu, ktorou sa rozprávali moji predkovia a pomocou ktorej som mohol kúpiť otcovi aj časopis  „Amatérske rádio”. Veľmi ho to potešilo.Po ukončení ôsmeho ročníka som odišiel na Strednú odbornú školu stavebnú v Budapešti, kde budem študovať päť rokov. Žiaľ, v tejto škole sa už neučím po slovensky, ale slovenský jazyk si naďalej zachovávam a pripravujem sa na stredný stupeň jazykovej skúšky.Dúfam, že moje vedomosti použijem aj pri mojom ďalšom štúdiu, ktoré možno bude práve na Slovensku.

 

Maja Vargová, 6.ročník

Základná škola Ľudovíta Štúra, Kysáč, Srbsko

Učiteľka: Ľudmila Berediová-Stupavská

 

„Slovenčina, kto ti dal toľko nežných krás...“, čítam si v pokoji a rozmýšľam. Pokúšam sa odhaliť odpoveď, ale je to akoby enygmou. „Že vždy ako potôčik zažblnkoceš v nás...“ Zažblnkoceš? Ako to? Nechápem... Možno na to nikdy nedostanem odpoveď, ale poznám odpoveď na otázku prečo mám rada slovenčinu.

Slovenčina – desať písmen nastýbaných v jedinom slovíčku, a predsa má taký veľký význam. Ňou dokážem otvárať svoju dušu a vyjadriť svoje city. Ňou šantím, spievam a karhám. Vštepila som si ju ako malé očko a vyrástla mi v krásnu červenú ružu. Je ako rieka, čo mi ticho žblnká v srdci a vlieva do duše. Nikdy sa necítim sama, lebo viem, že ma neopustí, že žije vo mne. Cítim jej teplú dlaň, čo ma hladí po vlasoch, opojnou vôňou ma láka k nedeľnému obedu. Jej modlitba je tichá, takmer nemá,ale počujem ju jasne. Šepce mi milým hlasom verše z Biblie, učí ma milovať Boha, ďakovať Mu za všetko, čo mi dal.

Je ako náhrdelník z perál, a aj ja som jednou z nich. Svieti mi do tmy a kolíše ma, kým nezaspím. Je mojou matkou, dušou, mojím životom, i najlepšou kamarátkou. Vidím ju všade. Je kľúčom dverí mojej duše, mysle a života. Spravuje a vedie ma, som jej vlastníctvom a nedám sa predať! Slovenčina, je to reč, ktorou sa pýšim. Boh mi ju dal ako kvet vyrastajúci vo mne. Pýšim sa svojou slovenskosťou a som hrdá na jazyk, ktorým rozprávam. V živote sú otázky, na ktoré nevieme odpovede. Niečo však cítiš ako žblnkot v duši, tichučký a milý ako slovenčina.

 

Tabita Sara Elijaš, 4. ročník

Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom, Báčsky Petrovec, Srbsko

Učiteľka: Marta Pavčoková

Sedím. Na stole predo mnou leží čistý hárok papiera. Jeho rovné, perfektné čiary vytvárajú dojem nekonečnosti, ale predsa všednosti, lebo nám je veľmi, vlastne dalo by sa povedať príliš známy. Jemne podvihnem ceruzku. Ceruzku, ktorá tu stojí nepremiestnená od chvíle, čo som si sadla. Ľahkými pohybmi napíšem názov, taktiež nekonečný a všedný: Prečo mám rada Slovensko a prečo slovenský jazyk: Dávno známy názov. Mnohokrát som na danú tému písala, ale predsa vždy niečo nové skomponujem. Tento krát neviem, ale príde to. Príde inšpirácia...hádam...

Ručičky na hodinkách tikajú – rovnomerne a presne – majú predsa uspávajúci účinok. Ale nedám sa, nepodľahnem. Prázdna je učebňa, takže tie hodinky sú hlasnejšie a zreteľnejšie než inokedy. Pozerám sa na papier – ešte stále je prázdny, pravda okrem názvu. Ceruzka tam leží bez života. Pozerám sa na podlahu a zahľadím sa na nepravidelné obrysy na linoleu. Pozerám sa na povalu - na bielu nepravidelnú povahu. Späť sa pozriem na papier. Vydýchnem. Ešte nič. Unavená zaborím si tvár do dlaní a zatvorím oči. Rozmýšľam, ale ďalej nič. Bez príčiny pozriem sa vľavo a tu môj zrak lapia jemné a teplé lúče februárového slnka. Vchádzajú cez štvoro veľkých okien a nežne ako ruky starostlivej matky halia všetok nábytok čistou a žiarivou plachtou.

V strede okien je obraz. Obraz, čiže portrét Pavla Országha Hviezdoslava. Vždy som obdivovala ten obraz, bol mi veľmi sympatický. Taký milý dedko s bielymi vykrúcanými fúzami a veľmi pekne oblečený. Ako opravdivý pán. Ale najviac ma zaujali jeho oči, mala som vždy pocit strachu, ale viac pocit úcty. No predsa priraďuje sa k najvýznamnejším slovenským spisovateľom, prirodzene, že by mal vzbudiť úctu. Keď sa zamýšľam nad jeho tvorbou je zrozumiteľné, že prvé čo mi príde na um je Hájnikova žena. I keď som nečítala celé dielo, vždy ma zaujali úryvky. Zvlášť opis krásnej slovenskej prírody.

Nepoznám Hornú Oravu, nepoznala som krásy jej bohatstiev, ale toto dielo fakt dáva čitateľovi nazrieť do reality a sprítomniť nielen výzor, ale aj život tam hore – prostý život vtedajšieho slovenského ľudu. Ale tá príroda, krásna, či nie? S tým si spomeniem na prechádzku vo Vysokých Tatrách. Bolo to neopísateľné, proste bola to nádhera. Každá skalka, každá bylina, každá vôňa, každý šuchot – všetko to v sebe vzbudzuje nejakú radosť, nejaký pocit čistého a nedotknutého života. Bystrá – kryštáľovo-priezračná voda od svojho začiatku jemne prúdila, ale zrýchľuje svoj tok, až kým sa nespustí dolu nádherným vodopádom. A potom znovu začína cyklus zrýchľovania sa. Čo bolo také zvláštne na nej? I keď bola ľadovo studená, i keď sa hádzala a udierala o skaly a ich pomaly vyhlaďovala a drvila – predsa bola zdrojom života. Áno, pekné to boli chvíle. Mohla by som v tej nádhere stáť hodiny. Počúvala by som melódie horského orchestra – šuchot lístia, žblnkot potôčika, hlasy, odkazy minulosti a budúcnosti, ktoré so sebou nesie vietor. Tam som. Cítim to, vidím to.

Tik – tak, tik – tak. Otvorím oči, pozriem sa na hodiny. Ešte stále som tu, ešte stále som v triede a ešte stále je tu predo mnou papier. Zdvihnem pohľad z papiera. Predo mnou biela tabuľa – čistá, hladká a prázdna. Ako môj papier. A nad ňou dva obrazy zarámované rovnakým bielym rámom ako Hviezdoslav. Na prvom je švárny šuhaj – obraz statočného slovenského mládenca – Juraja Jánošíka. Zaujímavá osobnosť. Zbojníkom bol – čiže kradol od bohatých a dával chudobným, opovrhoval bezcitnou vládou tých na vyššom postavení nad dobrom tých, čo boli na nižších pozíciách – typický hrdina. Každý národ má takého hrdinu, ale vždy pod iným menom. Ale keďže ho má každý národ, prečo by sme ho nemali aj my? Máme.

Hovorilo sa a ešte sa stále o ňom hovorí, je námetom mnohých básní, poviedok, románov,

Fotogaléria

Počet zobrazení: 3368x






  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2017 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line