ANDREJ KURIC: 150 rokov slovenskej školy v Iloku (1864 - 2014)

hlavná foto
Trvanie: 25.11.2014
Miesto: Ilok
Mesto/obec: Ilok
Štát: Chorvátsko

Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem, kde prichádzali s nádejami na lepší život, prebiehalo postupne od začiatku 18. až 20. storočie. Príčiny vysťahovalectva boli hospodárskeho, politického, náboženského a sociálneho charakteru. Už začiatkom 18 storočia šľachtic Odescalchia gróf Chotek povolali Slovákov, katolíkov na svoje majetky do Iloka a okolia, aby sa tu osídlili a obrábali zem. Slováci katolíci v Iloku, sa neusilovali založiť si svoju školu a nehľadali si ani duchovného pastiera a preto sa po určitom čase asimilovali.

Roku 1859, keď sa mohli i evanjelici legálne osídľovať v tomto kraji. Usadzovali sa tu väčšie skupiny Slovákov s rodinami. Najviac prichádzali z Báčky. Bola to tzv. druhotná (sekundárna) migrácia. Slováci - evanjelici sa usilovali čím skôr organizovať si cirkevný a školský život.   Po roku 1860 do Iloku prišli väčšie skupiny Slovákov evanjelikov z Báčky, ktorí si už v roku 1864 za pomoci Báčsko-sriemskeho seniorátu zakúpili starý, trstinou pokrytý dom, ktorý im slúžil ako modlitebňa, škola i učiteľský byt. V tom istom roku slovenské deti začali chodiť do slovenskej evanjelickej školy.(Vereš, A.: Slovensko kresťanská evanjelická cirkev a. v. v Kráľovstve Juhoslovanskom. Petrovec 1930, s. 202.)

Žiaľ, nateraz nám nie je známy žiaden dokument, ktorý by potvrdil, koľko detí navštevovalo v tom roku školu. Vieme, že „prvým cirkevným učiteľom bol Ján Babylon, zamestnaním krajčír“. Ako učiteľ pôsobil tu jeden rok. Po ňom prišiel Ján Boťáni, ktorý v Iloku pôsobil asi 10 rokov. O Boťánim Maliak písal nie veľmi pochvalne. Vytýka Báčsko-sriemskemu seniorátu, že takého človeka poslali do Iloku, ako keby to bola nejaká dedina. O ňom vieme aj to, že zomrel v erdevíckom chudobinci.

Po Boťánim sa do Iloka dostal Ladislav Urban, ktorý po krátkom pôsobení odišiel do Kysáča. Potom prišiel Matej Krajec, rodák zo Slovenska, ktorý sa od hontianskych hrnčiarov, ktorí v Iloku predávali svoj tovar, dozvedel, že ilockí Slováci sú bez učiteľa a bez akejkoľvek duchovnej opatery. Mladý horlivý učiteľ sa hneď vybral do Iloka roku 1869 a tu pracoval desať rokov. Z Iloka odišiel do Starej Pazovy.

Matej Krajec bol veľmi pracovitý a za jeho pôsobenia v Iloku bujnelo národné povedomie ilockých Slovákov. Deti chodili do školy a cirkevný život rástol. Po Krajcovi do Iloka prišiel levíta a učiteľ Ján Herstein, ktorý tu aj zomrel.

Posledným cirkevným učiteľom, levitom, bol prof. Jozef Maliak, ktorý túto službu vykonával v rokoch 1881-1896. A jedine Jozef Maliak, spisovateľ, pedagóg, kultúrny a národný dejateľ nám zanechal konkrétne údaje o svojich žiakoch a o práci v škole.

V školskom roku 1881/82, slovenskú cirkevnú školu navštevovalo títo žiaci: Ján a Ondrej Cibuľovci, Zuzana Častvenová, Štefan Hemela, Ružena Hrubíková, Michal Jurča, Alžbeta Kľúčiková, Jozef Lukáč, Anna Majerská, Michal a Mišo Mockoví, Juraj Pinter, Ondrej Slávik, Štefan Vlček, Ondrej Zajac, Ján Michal.

V školskom roku 1883 navštevovalo slovenskú školu už 21 žiakov. Jozef Maliak dal poopravovať modlitebnicu a učiteľský byt. (Maliak, J.: Slovenské osadníctvo v Srieme. Osobitný odtlačok z revue Naše Slovensko, Praha 1908.)

Keď prestala s prácou slovenská cirkevná škola (1896), slovenské deti chodili do chorvátskej štátnej školy. A keďže slovenských detí v ľudovej škole nebolo málo, viac ako 50, Jozef Maliak a členovia cirkevného zboru sa snažili od štátnych vrchností znovu získať učiteľa Slováka, ako aj slovenskú cirkevnú školu. Lenže boli aj takí Slováci, ktorí miesto toho, aby bojovali za otvorenie slovenskej školy, ešte písali proti. Jozef Maliak o tom písal: Iločania školu podľa vierovyznania nemôžu dostať, lebo takú si nechcú vydržiavať na svoj účet, a vláda im osobitnú komunálnu školu nedá, pretože obec Ilok je natoľko dlžobami zaťažená, že sa pred viac rokmi musela zrieknuť dvoch vyšších tried. Kedykoľvek predkladá vláda ilockému obecnému výboru petíciu seniorálnej vrchnosti vo veci evanjelickej školy, vlastne školy pre evanjelikov, zastupiteľstvo vždy znovu referuje, že nemá na to prostriedky. (Maliak, J.: Najprv pred vlastnými dvermi.... Domácnosť a škola, ročník I, číslo 8, Ilok, august 1911, s.229-232.)

Aby mali slovenské deti aký-taký styk so slovenskými textami a slovenskými knihami, Jozef Maliak navrhoval cirkevným hodnostárom zabezpečiť slovenské knihy pre slovenskú mládež. No v tomto nemal porozumenie ani u cirkevných vrchností, ani u rodičov. Sám sa o tom vyjadril v jednom svojom článku takto: Dňa 26. júna tohto roka sa mali konať skúšky na tunajšej chorvátskej a srbskej ľudovej škole. Dva týždne pred týmto významným dňom som navrhoval cirkevnému dozorcovi Michalovi Čánimu a kurátorovi Jánovi Sľúkovi, aby sme zaopatrili knižočky pre školskú mládež (…) Vyhovorili sa, že by im to konvent neodobril, a že na čo by im boli tie slovenské knihy, keď ich katechéta nenaučil po slovensky čítať.

Povedzme, že by tie knižočky stáli desať korún, ale koľká radosť by sa tým bola urobila päťdesiatim ôsmim žiakom! (…) Krv človeku kypí od bôľu pri myšlienke, že ste takí zgrhloši, takí sebci, že ani len vašim vlastným dietkam nedoprajete a nežičíte trochu ušľachtilej zábavy! A potom sa čudujete, že sa vám syn, že sa vám dcéra, keď príde nedeľa, hneď len čo opustili školu, nezastaví doma, ale len v krčme pri muzike, kde sa už tak nejeden mravne i telesne pokazil!

Vaše domácnosti sú duchovné púšte! Vaše rodiny len zatiaľ sú na pokoji, kým každodenná tvrdá práca drží na uzde všetkých dospelých a práceschopných členov. Len čo ste vypriahli, stávate sa otrokmi vašich náruživostí. Vašimi pánmi sú brucho a gágor, kvôli ktorým hrdlujete rok čo rok a duch, ktorý je nesmrteľný, krpatie. Vaše telesné náruživosti vás práve tak zapriahli do svojho povozu, ako priahate vy váš záprahový dobytok! Keď prišli skúšky, počúvať svoje deti prišiel iba jeden jediný rodič! Či sú nie poľutovaniahodné tieto všetky naše dietky, ktoré majú takých nedbanlivých rodičov?(Maliak, J.: Skúšky v Iloku. Domácnosť a škola, Ročník II, číslo 6, Ilok, jún 1912, s.219-221.)

Boli to veľmi ostré slová, ktoré boli adresované rodičom. Maliak ďalej pokračuje: V piatej triede, ktorá je tu najvyššou, boli traja slovenskí žiaci: Jožko Blatnický, Janko Cibuľa a Jožko Párnický; všetci zakončili s výtečným prospechom, ale tento posledný bol ešte i osobitne vyznamenaný.

Vzácnosť historických pamätí Jozefa Maliaka

Jozef Maliak sa nedal tak ľahko znechutiť ani nedbanlivými rodičmi, ani niektorými neprajníkmi v meste. Na zasadnutí školskej stolice v Iloku konanom 9. októbra 1912, na ktorom bol prítomný, nakladá, aby sa vyjadrila k žiadosti evanjelickej a. v. cirkvi v Iloku, v ktorej znova žiada o systematizovanie miesta učiteľa slovenskej národnosti a evanjelického augsburského vyznania na ilockej komunálnej škole. Keďže niektorí prítomní boli proti tejto žiadosti, Jozef Maliak sa až výhražným tónom obracia k prítomným.

Ak sa Vy, ako predstavitelia väčšiny obyvateľstva, postavíte proti žiadosti Slovákov nepriateľsky, Slováci budú prinútení žiadať si otvorenie konfesionálnej školy pri pomoci vyšších cirkevných vrchností, ktoré takúto pomoc síce dajú, ale s ňou súčasne postavia i svoje podmienky. (Maliak, J.: Zasadnutie školskej stolice v Iloku. Domácnosť a škola, Ročník II, číslo 10. Ilok, október 1912, s.316-318. )

Ako Maliakovi záležalo, aby slovenské deti navštevovali školu, vidno i z článku z roku 1915, keď sa mala v Iloku otvoriť šiesta trieda vyššej obecnej školy reálneho smeru, Maliak tu vecne zdôvodňuje takto: A predsa potrebovali by sme tu súrne svojich remeselníkov, priemyselníkov, obchodníkov a iných, aby sme neboli výlučne odkázaní na Židov, ktorí tu formálne zhrnuli do svojich rúk remeslá, priemysel, obchody a kupectvo. Ktorý rodič chce zaistiť svojmu synkovi úspešnú budúcnosť, či ako obchodníkovi, či ako remeselníkovi, tomu odporúčam, aby doviedol budúcej jesene svojho žiaka do Iloku do školy, kde by mohol skončiť štyri triedy vyššej obecnej školy, odkiaľ by potom mohol ísť buď na remeslo, alebo do obchodu či na učiteľskú prípravovňu, alebo práve prejsť na vyššiu reálku.(Maliak, J.: Dopisy. Národné noviny, ročník XLVI, číslo. 77, Turčiansky sv. Martin, 1. júl 1915.)

V správe vyššej a nižšej ľudovej školy z roku 1916-1917 sme zistili, že v nižšej ľudovej škole bolo 66 slovenských žiakov a vo vyššej iba dvaja.

V správe učňovskej školy v Iloku sme zistili, že v roku 1916-1917 medzi učňami boli aj Slováci: obuvník Jozef Čermák, holič Jozef Koza, klampiar Andrej Krnáč. V reálnom gymnáziu bolo v školskom roku 1920/21 deväť žiakov Slovákov a náboženstvo vyučoval Pavao Valtíenyi, evanjelický farár. Z dokumentov vidno, že sú takmer všetky priezviská a aj krstné mená slovenských žiakov písané nesprávne. Išlo tu o nedbalosť učiteľov, alebo schválnosť?

Príchod Adama Vereša do Iloku oživila nádeje Slovákov

Keď prišiel do Iloka Adam Vereš, v roku 1921, už bola pôda pre slovenského učiteľa a pre slovenskú školu pripravená, no znovu to nešlo ľahko. Napriek tomu bola prvého decembra toho istého roku na štátnej ľudovej škole vymenovaná prvá učiteľka, evanjelička Božena Verešová.

Nezostalo na tom. Slováci si so svojim duchovným pastierom žiadali aj školu s vyučovacím jazykom slovenským. V tom roku bolo až 130 slovenských školopovinných detí.

Dňa 1. septembra 1922 bola v Iloku otvorená štátna škola so slovenským vyučovacím jazykom s dvoma triedami. Bola postavená aj nová budova vedľa obecného domu v Dolnom meste, kde sa vyučovali slovenské deti; boli tu aj triedy základnej školy pre chorvátske deti.

O prvých rokoch činnosti slovenskej školy Adam Vereš vo svojej knihe píše takto:

Školská vec je boľavá rana na našom cirkevnom a národnom tele, ktorá sa, pravda, začína už hojiť, ale nás za niekoľko rokov bolelo, keď sme videli aké prekážky nám robili nielen úrady a inoverci, ale ešte aj naši vlastní ľudia. Oni pamätali na tie "zašlé dobré časy", keď nemuseli do školy chodiť a keď ich vrchnosti k tomu nenútila, lebo tie z hmotnej vypočítavosti boli rady, keď bolo menej žiakov a ešte slovenských. Pamätali oni aj na tie "zlaté časy", keď chodili do školy, ale sa tam učiť nemuseli a nikto ich preto netrestal, veď Slováci nemusia byť "múdri". Na hrdlačenie a ťahanie motyky nebola potrebná veľká vzdelanosť. Mali sme my tu aj takých inteligentov, ktorí boli tej mienky ako aj istý srbský patriarcha, ktorého keď nahováral istý národovedec, aby podporoval vzdelávanie ľudu, odpovedal: "keď všetci budú vzdelaní, kto bude potom moje svine pásť?"

Naši si mysleli, že je to už zvláštna láska a milosť, keď sa ich prosbe, aby im dietky zo školy vypísali, lebo že sú im potrebné, vyhovelo. V slovenskej škole všetky tieto výhody prestali, zaviedol sa poriadok, a to prísny poriadok.

Pravda, išla žaloba až k županovi. Prišiel škôldozorca, aby sa presvedčil, či je ozaj nepotrebná škola keď sa vraj v  nej nič neučí a deti len zem vyvážajú zo dvora na ulicu ako v žalobe stálo.. Škôldozorca dôkladne vyšetril celú vec, povolal ilocké učiteľstvo, okrem slovenskej učiteľky, a povedal mu, že by dobre bolo, aby sa mladší učitelia išli pozrieť a aby sa naučili, ako sa v slovenskej škole prednáša a udržuje disciplína. Vydal zápisničné svedectvo, že učiteľka, hoci nevyučovala už desať rokov, vyučuje dľapravidel, ako čo by včera zo školy vyšla. Nuž to bola prvá i posledná žaloba, proti slovenskej škole za tých 9 rokov a od toho času je naša škola vzhľadom na výsledky medzi prvými v okrese.

Divné nám je, že náš ľud nemá ešte dostatočného porozumenia pre školu a považuje si za priateľa toho, ktorý nedbá o jeho vzdelávanie a nepriateľom mu je každý, kto vzdelanie svojho ľudu na srdci nosí. Nám záležalo aj na tom, aby sme mali aj učiteľa, ktorý bol zároveň aj organistom. Za 4 roky mali sme okrem správkyne vždy inoverku za druhú učiteľku. Bola aj taká, ktorá bola na slovenskej škole, ale o naše deti vôbec nedbala, ničím sa nezaoberala, ale pripravovala chorvátske deti na divadlo. Naše šťastie bolo, že sa ona po 3 mesiacoch vydala a učiteľskú stanicu opustila.

Aký učebný program fungoval v slovenskej škole v Iloku 

Zo skúškovej správy nižšej občianskej školy s vyučovacím jazykom slovenským z roku 1924/25 sa môžeme dozvedieť tieto zaujímavé informácie:

V III., IV. a V. triede bolo 50 slovenských žiakov, z ktorých dvaja nechodili do školy, jeden žiak zomrel a jeden prišiel počas školského roka z Báčky. Riaditeľkou slovenskej školy bola učiteľka Božena Verešová, triedna učiteľka bola Anna Jelineková a náboženstvo vyučoval senior katechéta Adam Vereš. Žiaci sa veľmi dobre správali, o čom svedčia ich známky zo správania. Zo 48 žiakov mali všetci vzorné správanie a aj prospech bol dobrý. Zo 48 žiakov na konci roka v týchto troch slovenských triedach bolo 14 žiakov s výborným prospechom, 20 žiakov s veľmi dobrým prospechom, 11 s dobrým. To bol prekrásny úspech. Teda tu sa pracovalo svedomito a dobre.

Žiaci mali tieto predmety: náboženstvo, srbsko-chorvátsky jazyk, matematiku, slovenský jazyk, krasopis, kreslenie, cirkevný a svetský spev, gymnastiku a ručnú prácu (dievčatá). Vyučovalo sa po slovensky.

V tom istom dokumente možno zistiť mená a priezviská rodičov, alebo opatrovníkov žiakov, ako aj ich domovinu a miesto narodenia, sociálny status, zamestnanie a bydlisko. Máme tak údaje, že rodičia týchto žiakov boli Iločania a sú aj takí, čo prišli do Iloka iba nedávno zo slovenských osád z Báčky a Sriemu: z Pivnice, Bingule, Erdevíka, Petrovca, Hložian, Lugu, Grgu (dnes Višnjićevo), Krčedína. Išlo o občanov Iloka, všetci boli evanjelici a štátni príslušníci Kráľovstva SChS.

Najviac rodičov, až 43, bolo roľníkov, dvaja boli nádenníci a štyria remeselníci: mlynár Juraj Kopčok, krajčír Ján Menďan, kolár Karol Ruman a krčmár Ján Šinka.

Žiaci neboli povinní navštevovať piatu triedu. Zrejme preto boli v piatej triede v školskom roku 1924/25 iba traja slovenskí žiaci. Je veľmi zaujímavé, že to boli dve dievčatá a jeden chlapec, ktorý chodil do piatej triedy iba dva mesiace. Boli to žiaci: Anna Dovičinová, Katarína Klúčíková a Štefan Žihlavský. V prvej a druhej triede podľa všetkého bolo vyše päťdesiat žiakov.

Nižšia obecná škola s vyučovacím jazykom slovenským v Iloku v školskom roku 1925/26 v III., IV. a V. triede mala 48 žiakov. Riaditeľkou školy a zároveň i učiteľkou bola Božena Verešová a triednou učiteľkou bola Anna Jelíneková. Z dokladov vidno, že 8. júna 1926 slovenskú školu navštívil škôldozorcaVinkoVildky. Na konci školského roka traja žiaci dosiahli výborný prospech, 8 žiakov veľmi dobrý, 17 žiakov dobrý, 7 žiakov malo dostatočný prospech a desiati žiaci mali nedostatočný prospech. Štyria žiaci zostali neoznámkovaní. Prečo sa žiaci v tomto roku učili horšie?

Príčinu slabšieho prospechu si môžeme vysvetliť tak, že všetci desiati repetenti, ako to vyplýva z dokumentu, chodili do školy z vidieka (z poľa) – z Radoša, Fučijí, Skakoča, Kaniže, Dubokého potoka a Rađevca. Veľa hodín vymeškali, boli starší a museli viac robiť doma i na poli. To mohli byť príčiny slabého prospechu. Správanie žiakov aj naďalej zostalo vzorné.

Je zaujímavé, že v školskom roku 1924/25 trvalým bydliskom u všetkých žiakov bol Ilok, kým v nasledujúcom školskom roku 1925/26 sa už ako trvalé bydlisko označuje napr.: Polje Rađevac, Polje Radoš, Polje Fučije, Skakoć, Duboki potok, Velika Kanjiža, Mala Kanjiža a iné.

V školskom roku 1926/27 v štátnej základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským v prvej a druhej triede bolo 52 žiakov. Učiteľkou bola opäť Božena Verešová a všetci žiaci úspešne skončili školu. Správanie mali vzorné. Z tohto dokumentu vidno, že ešte stále do Iloka prichádzajú nové slovenské rodiny zo Šídu, Palanky a Kulpína.

Okrem Boženy Verešovej na slovenskú školu bol vymenovaný aj učiteľ Michal Kňazovič. ktorý miesto nezaujal a do príchodu Štefana Šustera funkciu správcu prevzala Božena Verešová. V druhej triede vyučovala JelenaKozobarićová. Boli tu ešte učiteľky: Anna Jelíneková, Oľga Verešová, Ružena Mudrochová, Adolf Marković, Juliana Párnická, SavkaJovičićová, Ján Vitéz, Júlia Vadnalová,.

Detí bolo stále viac a viac, ale chýbali slovenskí učitelia. Do Iloka nechcel nikto prísť za učiteľa kým sa nevyriešila otázka učiteľského bytu, čo vysvetlil aj Adam Vereš takto: Do Iloka za slovenského učiteľa nechcel nikto prísť. Príčinou bola aj bytová otázka. Cirkev vtedy v 1926. roku zakúpila dom a dala ho opraviť. Keď sa to stalo, prišiel aj učiteľ Štefan Šuster, rodák a učiteľ pivnický, ktorý sa stal nielen riaditeľom slovenskej školy, ale i cirkevným organistom a zapisovateľom. Svoje miesto zaujal v septembri 1926. Jeho pričinením bolo otvorené i tretie oddelenie na slovenskej škole, na ktoré bola vymenovaná Oľga Verešová v októbri 1928. Keďže je stále viac a viac žiakov, počítame s tým, že sa ešte v tohto roku otvorí aj IV. oddelenie. ( Oddelenie v tomto kontexte je vlastne trieda.)

V skúškovej správe z roku 1927/28 zisťujeme, že do prvej triedy bolo na začiatku školského roka zapísaných 51 žiakov. V ostatných triedach bolo okolo 70 žiakov. V školskom roku 1928/29 v tretej a štvrtej slovenskej triede bolo 42 žiakov. Učiteľom a riaditeľom školy bol Štefan Šuster.

V školskom roku 1929/30 v štátnej národnej základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským sa do prvej triedy zapísalo 43 žiakov. Správanie aj teraz mali všetci žiaci výborné, ale desiati žiaci museli prvú triedu opakovať. Boli štátni občania Juhoslávie. Rodičia 23 žiakov boli roľníci, 8 nádenníci, traja boli vincúri: Juraj Salčák, Štefan Grňa, Karol Kováč. Pavel Filko bol obchodník, Pavel Leňo bol mäsiar, Juraj Kopčok ml. mlynár, strojník bol Michal Sľúka a kolár bol Ján Peťkovský.

Detí v Iloku pribúdalo, učilo sa aj cez II. svetovú vojnu

Z roka na rok bolo v slovenskej škole stále viac a viac detí, a tak na pozvanie učiteľa Štefana Šustera do Iloka prišiel za učiteľa v roku 1939 Ján Vitéz, ktorý sa stal aj riaditeľom slovenskej školy. Na svoju prácu si spomína takto: Keď som prišiel do Iloka, boli už tri triedy so slovenským vyučovacím jazykom. Do tejto školy chodili všetci tí, ktorí sa hlásili, že sú Slováci. Chodili tu deti z Iloka, Radoša, Skandale a Fučijí. Niektoré prichádzali i sedem kilometrov peši. Škola sa začínala ráno o deviatej. Keď bola veľká zima a zavialo snehom, jeden z rodičov zapriahol koňa a robil cestu v snehu pre deti. So žiakmi sme organizovali čajové večierky, kde sa recitovalo, spievalo, chystali programy na príležitostné udalostí. Škola pracovala i počas druhej svetovej vojny. Mali sme okolo 110 detí. (Kuric, A.: Ján Vitéz-učiteľ v Iloku. Jednota, číslo 45, Daruvar, 19.listopad 1983.)

Obdobnú informáciu o slovenskej škole nám z roku 1941 zanechal aj Ivan Vereš, keď píše: Školopovinných detí v školskom roku 1939/40 je vyše 200 a slovenská škola patrí medzi prvé v okrese.

Škola pracovala aj počas druhej svetovej vojny. Boli to ťažké roky pre všetkých. Po vojne, presnejšie v roku 1947, počet slovenských žiakov sa v Iloku znížil o polovicu, lebo aj na Radoši bola otvorená Slovenská škola s vyučovacím jazykom slovenským od prvej po štvrtú triedu. A tak v školskom roku 1948/49 v Iloku bolo v štvrtej triede 29 žiakov, ale možno predpokladať, že v prvej, druhej a tretej triede bolo 50 žiakov. Štyria žiaci museli triedu opakovať.

Ich rodičia boli už nielen roľníci, ale aj robotníci a remeselníci. Ôsmi boli roľníci, siedmi robotníci, jeden krajčír, dvaja murári a po jednom kováč, kožušník, tesár, stolár a holič.

Z dokumentu Štatistická listina za školský rok 1956/57 o Slovenskej škole možno prečítať tieto údaje: riaditeľom bol učiteľ Andrej Kukučka, boli traja učitelia, dve kombinované triedy a slovenskú školu navštevovalo 59 žiakov. Slovenská škola, administratívne, pracovala do roku 1957, keď sa pripojila k Základnej škole  Ilok. Posledným jej riaditeľom bol Andrej Kukučka. Žiaci slovenskej národnosti, ktorí chceli, aj naďalej mohli navštevovať výučbu s vyučovacím jazykom slovenským od prvej po štvrtú triedu. Škola sa iba administratívne zlúčila s ústrednou Základnou školou.

V školskom roku 1976/77 sa vo vyšších triedach (5. až 8.) v Iloku začala vyučovať fakultatívne slovenčina (tzv. pestovanie materčiny 2 + 1). Dve hodiny sa žiaci učili slovenský jazyk, literatúru, dejepis, zemepis a tretia hodina bola venovaná folklóru, recitovaniu, spevu, literárnej práci. Učitelia, ktorí v Iloku fakultatívne vyučovali slovenčinu, povinne, niekoľko hodín v týždni, pracovali so slovenskou mládežou v SKOS Ľudovíta Štúra.

V roku 1984 boli podmienky, aby sa fakultatívne vyučoval slovenský jazyk na Strednej škole v Iloku. Tajomník slovenského spolku Ľudovíta Štúra Jozef Čermák sa za to veľmi zasadzoval. Žiaľbohu, tento plán sa neuskutočnil.

V školskom roku 1967/68 1. a 4. trieda mala 29 žiakov a 2. a 3. trieda 25 žiakov.  V školskom roku 1979/80 v slovenských triedach bolo 55 žiakov.  V školskom roku 1985/86 bolo 75 žiakov. Pravda, sem patrili aj žiaci od 5. po 8. ročník, ktorí chodili na tzv. "pestovanie" slovenského jazyka.  V školskom roku 1990/91 bolo v slovenských triedach 72 žiakov.

Počas Vlasteneckej vojny (1991 až 1997) v Iloku výučba slovenského jazyka pokračovala, lebo väčšina Slovákov zostala v Iloku. Počet žiakov z roka na rok klesal. V slovenských triedach (1. až 8.) po mierovej reintegrácii Podunajska 1997 bolo 30 žiakov.

Prečo nastal po roku 2000 v Iloku negatívny zlom?

V školskom roku 2002/2003, v Iloku prestala pracovať Slovenská škola, vyučovanie v slovenskej reči v nižších triedach (1. až 4.). Prečo!? Ilockí Slováci mali všetky podmienky, aby si zachovali Slovenskú školu od prvej po štvrtú triedu. Ústava Chorvátskej republiky im to umožňovala. Chorvátska vláda to podporovala. Aj odborníci - učitelia boli. Priestory tiež. Všetko záležalo od samých Slovákov v Iloku, od rodičov – Slovákov, či svoje deti budú posielať do slovenskej školy.

Organizované boli stretnutia s rodičmi (predseda Zväzu Slovákov Andrej Kuric, organizoval schôdzes rodičmi a učiteľmi, matičiarmi, predstaviteľmi Ministerstva školstva). Na stretnutí boli: Predstaviteľ Ministerstva školstva z Osijeku Prof. VinkoIvič, riaditeľka školy Slavica Večera, slovenskí učitelia, evanjelický farár Dušan Saják, predseda MS Ilok, ŽelislavLomiansky. Rozprávalo sa s prítomnými rodičmi. Prítomní odporúčali slovenským učiteľom v Iloku, aby sa rozprávali s rodičmi. Aj pán farár sa o tom mal rozprávať s rodičmi, aj členovia Matice slovenskej Ilok. Organizovaná bola aj druhá schôdza, žiaľ tiež bez výsledku. Nepomohlo! Nebolo pomoci!

Môžeme povedať, že niekoľkí zlomyseľní ilockí Slováci, urobili neodpustiteľnú krivdu slovenskej národnostnej menšine v Iloku, ktorej následkom bolo, že po 139 rokov bola utrhnutá slovenská škola v Iloku od prvej po štvrtú triedu. Tým pádom aj slovenská škola na Radoši bola utrhnutá. (Viete toto mi pripomenulo situáciu, v akej sa nachádzal v roku 1896 Jozef Maliak, ktorému neprajníci, niekoľkí Slováci,otravovali život. Viete, pýtal som sa veľakrát skúmajúc dejiny Slovákov v Iloku, prečo Jozef Maliak, Slovák-levíta, si kúpil domv hornom meste v Iloku, medzi Chorvátmi, a nekúpil si dom v Slovenskom kraji, medzi svojimi-Slovákmi? Teraz som to pochopil!).

Budú ilockí Slováci ešte mať šancu a silu organizovať slovenskú školu v Iloku (Model A)? Minulo už takmer desať rokov od zatvorenia slovenskej školy v Iloku a na Radoši, no nič sa nám nepodarilo urobiť. Na obzore, v Iloku sú, žiaľ, ešte stále temné oblaky.

Od školského roku 2002/2003 aj v Iloku a aj na Radoši sa slovenský jazyk vyučuje iba fakultatívne od prvej po ôsmu triedu, dve hodiny týždenne. V roku 2004 v Iloku v Základnej škole fakultatívnu výučbu slovenského jazyka navštevovalo 67 žiakov: z toho od prvej po štvrtú triedu 28 žiakov a od piatej po ôsmu triedu 39 žiakov.

Aby fakultatívne vyučovanie slovenského jazyka bolo kvalitné, v jeseni 2004 sa zabezpečili pre všetkých žiakov učebnice (od prvej po ôsmu  triedu) zo Slovenska, ktoré schválilo Ministerstvo školstva Chorvátska a ktoré ich aj financovalo. Ilockí žiaci sa zúčastňujú na literárno-scénickej prehliadke Slovenčina moja. Svoje literárne práce môžu uverejniť v mesačníku Prameň. Básne žiakov z Iloka a Radoša sú zaradené aj do detských zbierok básni, Kvapky.

V roku 2000/2001 príchodom misijného farára Dušana Sajáka zo Slovenska, sa začala v Základnej škole v Iloku a na Radoši po slovensky výučba náboženstva. Na začiatku bolo 30 žiakov a dnes náboženstvo v slovenskom jazyku navštevuje 60 žiakov. V októbri 2004 slovenské deti evanjelického a.v. začali v Strednej škole v Iloku navštevovať hodiny náboženstvo v slovenskej reči. Nebolo to ľahké, ale predsa sa začalo vďaka odhodlaniu a obetavosti pána farára Sajáka.

Slovenskí učitelia ešte boli: Ondrej Kukučka, Mária Pucovská (rodená Zajácová), Elena Micićová, rodená Ponigerová,  Drahotína Dorčová, Mária Pejaková, rodená Dudášová, Andrej Kuric.

Fakultatívnu výučbu počas vojny mala na starosti pani učiteľka Mária Pucovská a učiteľ Andrej Báďonský a po jeho smrti prišiel učiteľ Vladimír Miksád. Po odchode učiteľky Márie Pucovskej a Eleny Micićovej do dôchodku, ako učiteľka v nižších slovenských triedach pracuje Mária Pejaková (Dudášová).

Štátna škola s vyučovacím jazykom slovenským mala predpísané učebné osnovy. Žiaci používali slovenské učebnice z Vojvodiny.

Aj po druhej svetovej vojne sa učili zo slovenských učebníc z Vojvodiny. Žiaci vo vyšších triedach pri fakultatívnej výučbe slovenského jazyka používali rovnaké učebnice ako slovenské deti na základných školách vo Vojvodine. Tieto knihy sa v ilockej základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským používali až do roku 1997.

Slovenskí žiaci okrem učebníc z Vojvodiny, odoberali aj tamojšie časopisy pre deti a mládež Pionieri a Vzlet. Zo Slovenska prichádzal časopis Slniečko. Tieto časopisy veľmi dobe slúžili ako pomôcky pri vyučovaní slovenského jazyka, ale aj pri pestovaní slovenčiny. Slovenskí učitelia niekoľkokrát do roka organizovali stretnutia so slovenskými vojvodinskými básnikmi a spisovateľmi detskej literatúry Annou Majerovou, Pavlom Mučajim, Zoroslavom Spevákom, Jurajom Tušiakom, Miroslavom Demákom. Slovenskí žiaci z Iloka pravidelne chodievali na literárne a recitačné súťaže do slovenských osád vo Vojvodine a na žiacke súťaže Vukovárskej obce.

Po druhej svetovej vojne Zväz Čechov a Slovákov v Chorvátsku a Ministerstvo školstva sa starali o výučbu a pomáhali pri výučbe slovenského jazyka aj v Iloku. Takto to bolo do roku 1991. Ilok bol od roku 1991 po rok 1997 okupovaný. Aj počas okupácie fungovala výučba slovenského jazyka. Od roku 1998 pre vyučovanie slovenského jazyka a literatúry staralo sa Ministerstvo školstva Chorvátska a nemalú úlohu mal aj Zväz. Slovákov a poradca pre slovenský jazyk.

Zväz Slovákov v Chorvátsku organizuje kultúrno-osvetové akcie Slovenčina moja pre žiakov základných škôl, na ktorej sa zúčastňujú aj slovenskí žiaci z Iloka a Radoša. Každý rok Ministerstvo školstva Slovenskej republiky organizuje pre žiakov slovenskej národnostnej menšiny z Chorvátska Školu v prírode na Slovensku, kam chodia  aj slovenskí žiaci z Iloka.

V školskom roku 2006/2007 v Iloku bolo 61 žiakov, ktorí navštevovali výučbu slovenského jazyka.  V roku 2008/2009  bolo 56 žiakov. V roku 2011/2012 bolo 64 žiakov. V školskom roku 2013/2014 bolo 58 žiakov, ktorí sa učili slovenský jazyk, model C. V školskom roku 2013/2014 za pomoci členov Slovenskej národnostnej rady mesta Ilok, zvlášť dr.Darko Ďuricu a poradcu pre slovenský jazyk Andreja Kuricasa podarilo zorganizovať vyučovanie slovenského jazyka a literatúra aj na Strednej škole v Iloku. Vyučovanie navštevovalo 15 žiakov. Odborná učiteľka je Boženka Dasovičová rodená Turčanová. Učitelia v základnej škole v Iloku sú Mária Pejaková a VlatkoMiksád.

Na záver môžeme konštatovať, že slovenská škola v Iloku iste  prispela k zachovaniu svojbytnosti a národnej identity ilockých Slovákov. Či sa to podarí aj fakultatívnou výučbou slovenského jazyka? Pochybujem! Bolo by veľmi dobre spoločne dať dokopy všetky sily a dať sa do práce, aby v Iloku znovu ožila Slovenská škola. Ak môžu mať svoje školy v Chorvátsku Maďari, Taliani, Srbi, Česi, prečo by sme nemohli mať aj my, Slováci? Všetko preto záleží len od nás - Slovákov v Iloku, v Chorvátsku!

 

ANDREJ KURIC

pedagóg  a bývalý dlhoročný predseda Zväzu Slovákov v Chorvátsku

 

Na fotografiách:

Andrej Kuric, pedagóg a dlhoročný krajanský činiteľ, bývalý predseda Zväzu Slovákov v Chorvátsku.

Pohľady a prostredie mestečka Ilok, ležiaceho na hranici Chorvátska a Srbska, v ktorom si počas vrcholiaceho roku 2014 pripomínajú tamojší Slováci 150-ročnú tradíciu slovenského jazyka vo vzdelanostnom systéme základného školstva.

Ilok- pohľad na hrad a kláštor, Meyer, oceloryt, 1850.

Andrej Kuric počas podujatí Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí: 

na Stálej konferencii 2012 s Igorom Furdíkom, predsedom ÚSŽZ,

s  Jozefom Langom, teritoriálnym odborníkom ÚSŽZ počas Pamätného dňa zahraničných Slovákov, v spoločnosti svojej manželky,

s priateľom – pedagógom a krajanským aktivistom - Slovákom v Chorvátsku s Jozefom Kvasnovským.

Foto: Ľudo Pomichal, archív

 

O autorovi:

ANDREJ   (ANDRIJA)  K U R I C

Narodil sa 23. októbra 1954 v Josipovci. Maturoval na Slovenskom gymnáziu sv. Cyrila a Metoda v Ríme (1973). Vysokoškolské štúdium – slovakistiku a germanistiku – absolvoval na Filozofickej fakulte Novosadskej univerzity. Ako učiteľ pôsobil v Jelisavci, na Radoši a v Iloku. Aktívne pracoval v Slovenskom kultúrno-osvetovom spolku Ľudovíta Štúra v Iloku. Bol tajomníkom Odbočky pre Slovákov v Chorvátsku. Pôsobil ak dopisovateľ periodík Jednota, Hlas ľudu, pričom bol aj stálym spolupracovníkom Novosadského rozhlasu. V rokoch 1991-1996 nútene žil a pracoval so svojou rodinou v Nemecku vo Frankfurte nad Mohanom.

V súčasnosti Andrej Kuric pracuje ako pedagóg a vychovávateľ v Domove Hotelovej a turistickej školy v Osijeku. Je školským poradcom pre slovenský jazyk v Chorvátsku. Popri zamestnaní sa aktívne podieľal na činnosti a aktivitách vrcholnej organizácie slovenskej národnostnej menšiny v krajine, združujúcej v súčasnosti celkom 16 Matíc slovenských v Chorvátskej republike - Zväzu Slovákov v Chorvátsku. A. Kurica vo februári 2002 zvolili do čela Zväzu Slovákov v Chorvátsku a až do roku 2014 v ňom pôsobil ako jeho predseda.

Významnými boli a doteraz sú aj rozmanité aktivity A. Kurica v oblasti aktívnej žurnalistiky a publicistiky, spoločenského a pedagogického výskumu, šírenia informácií a poznatkov o slovenskej národnostnej menšine v Chorvátsku a upevňovania národného povedomia, rozvíjania slovenskosti a sebavedomia Slovákov v Chorvátsku. Od roku 2000 až do roku 2014 pôsobil A. Kuric ako redaktor a šéfredaktor mesačníka Prameň, kultúrno-spoločenského periodika Slovákov v Chorvátsku, v ktorom uverejňoval materiály, články a príspevky fundamentálneho a programového charakteru, zásadne a pozitívne ovplyvňujúcich a usmerňujúcich kultúrno-historické a spoločensko-sociálne hodnoty Slovákov v Chorvátsku. Okrem toho bol redaktorom slovenského vysielania Rádia OsijekRadia Slatiny, aktívne skúmal a písal o živote slovenskej národnostnej menšiny v Chorvátsku.

Rozmanitá je aj publicistická, dokumentárna a spisovateľská činnosť Andreja Kurica. V roku 2002 vydal knihu Slováci v Iloku, vďaka jeho výraznému úsiliu vyšla prvá a následne doteraz všetky detské zbierky básní a próz žiakov slovenských oddelení základných škôl s názvom Kvapky. Je zároveň spoluautorom prvej zbierky básní slovenských autorov v Chorvátsku, ktorá vyšla pod názvom Túžby. A. Kuric je autorom publikácie 140 rokov slovenskej školy v Iloku a 90 rokov divadelníctva v Iloku, je spoluautorom monografie 10 rokov MS Osijek. Napísal prvý Slovensko-chorvátsky a Chorvátsko-slovenský slovník, obsahujúci celkom 25-tisíc slov a fráz, ktorý vyšiel v júli 2005.  roku 2006 vydal knihu Slovenská osada Josipovec včera a dnes (zvyky, obyčaje a príprava jedál), v tom istom roku mu vyšiel Slovensko-chorvátsky a Chorvátsko-slovenský slovník s konverzáciou.

Andrej Kuric je spoluautorom viacerých ďalších publikácií: Slováci v Lipovľanoch (2006), 15 rokov Zväzu Slovákov v Chorvátsku (2007). Autorsky pripravil publikáciu Slovenská osada Josipovec a 40 rokov KUS bratov Banasovcov (2007). V rokoch 2007/2008 spolupracoval na vydaní učebníc pre slovenský jazyk v Chorvátsku (model C). Okrem autorskej, redakčnej a vydavateľskej práce na týchto odborných jazykových publikáciách a dokumentárnych knihách, sa A. Kuric prejavil aj ako poet – v roku 2010 vydal zbierku básní s názvom Hľadanie domova. V rovnakom roku vydal Obrázkový slovensko-chorvátsko-nemecko-anglický slovník. Doteraz poslednou publikáciou, ktorý vydal Andrej Kuric autorsky, je súhrnný zborník Matica slovenská – Zväz Slovákov (1992-2012), ktorá vyšla v roku 2012.

Andrej Kuric je ženatý, s rodinou žije v meste Osijek.

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 1070x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2018 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line