Štúr v nás – a my s ním. Každý deň, vo vrave i mlčky.

Deň Ľudovíta Štúra – 28. október. Deň jubilea jeho narodenia. Rok čo rok, rok za rokom, aj rok pred rokom. Dnes, 28. októbra, keď ladím tieto riadky, už po 205. raz. Každý rok je pre mňa (a akiste v tomto nie som osamotený...) 28. október viac ako iba čírou „povinnou“ pripomienkou, symbolikou. Jubileum narodenia Ľudovíta Štúra je čímsi, čo prevteľujúc ducha priam do hmoty nabáda. K činu. V tom najlepšom provokuje, oslovuje, dotýka sa. Prirodzene, každého, kto i len štipkou poznania vedome, ale aj mimovoľne podľahol Štúrovmu nemárnomyseľnému mámeniu skrze prečudesný príbeh jeho priskoro pretrhnuvšieho sa života, naladí k nutkaniu sebauvedomovania sa, sebaskúmaniu, sebapoznaniu.

V zrkadlení súradníc Štúrovho času, tak chytľavo konvenujúceho s až náramnou potrebnosťou vzkriesiť, prispôsobiť a oživiť podstatu, obsah i posolstvo jeho myšlienok, výziev a inšpirácií, si zavše aj kladiem otázku: a je nám to ešte zapotreby? S odstupom viac ako poldruha storočia? A ak už, na čo nám je to súce? Ak je to vôbec použiteľné a využiteľné... Až prichádza okamih dilemy – a čo, k čomu nás už len môže primäť „škrabkanie“ starosvetskej stopy v pavučinách prachom zapadnutej padlášovej nostalgie? Keď napokon, ani duchovná pliaga moderny, v ktorej sme upnutím sa na samú matériu do seba zahľadení, romantickej veľkorysej roztúženosti nežičí... Ba kieho! A just!

Raz nevedomky, inokedy zas dočista plánovito preto zvyknem – súc nenapraviteľný romantik, pristihnúť sa pri dumkách, ktoré, víriac hlavou, evokujú a navodzujú prítomnosť jednej z najemblematickejších osobností Slovákov v celej našej rozporuplnej až bolestínskej, ale zajedno aj bájnej a ušľachtilej histórie. Pretože je to aj, a možno práve len a len Ľudovít Štúr, ktorý nám v harmonickej jednotnosti a jedinečnosti prieniku jeho osobnostnej „netransparentnej“ drámy na farbistom fundamente jeho kľúčových téz, smerovaní a vektorov určujúcich vlastne až podnes filozofický, etický a estetický kánon našej slovenskej národnej, kultúrnej a duchovnej identity, odhaľuje tu a teraz, napriek úctyhodnej časovej „priepasti“ 150 a viac rokov, že je na pulze, v obraze. Štúrovu myseľ i povznášania hodné slovo preto nenačim nám kriesiť umelo. Stačí len otvoriť, ak už na dvere klope duch bázne a do pera či na klávesnicu sa pýtajú súvislosti zdanlivo banálne. Ale ako len životne opravdivé, pochopiteľné, zrozumiteľné a – nadovšetko úprimné.

Jesto toho veľa, čo nám Štúr odkázal, čo povedal. Ale vari ešte viac, čo - nedopovedal. Bo nestihol. Nezadefinujúc, ba sa ani nesnažiac akademicky pátrať po neuchopiteľných záchytných bodoch na hrane dojmológie v znamení kebyzmu (teda v duchu hesla „čo by bolo keby“...), kdesi zo záhybov duše sa človeku derie aj po čochvíľa 160 rokoch od najpravdepodobnejšej verzie Štúrovho strelného poranenia a jeho následného a boľavo predčasného skonu, iba jediné slovko: škoda. Možno až priveľmi skrivodlivosť a nežičlivosť času, v ktorom Ľudovít Štúr, anjel predtuchy o spravodlivej slovenskej veci žil, spôsobila až vyvolila prozreteľný priestor tým, ktorí ono nedokončené a Štúrom nevypovedané, súc, stanoviac sa jeho pokračovateľmi či v tom najlepšom duchovnými tútormi, predsa len kde-tu vyrieknu.

Keď som svojho času s dychtivým záujmom čítal vo víkendovej prílohe denníka Pravda esej literárneho vedca Jána Zambora o básnikovi, prekladateľovi a esejistovi Jozefovi Mihalkovičovi, ktorý, slovami J. Zambora „sa koncom januára v modranskom okruží spriaznenosti dožil osemdesiatky“, oči mi spočinuli na pasáži, ku ktorej sa slovo od slovu oddá v priam výstavných vetách utkaných z nekonvenčných myšlienok vskutku motivačne navracať. Ako uvádza J. Zambor, v Roku Ľudovíta Štúra si aspoň jedným citátom pripomeňme Mihalkovičovo presvedčivé videnie tejto osobnosti v eseji Živé slová (mimochodom, básnik bol prvým riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre):

„V podloží poučeného a dozaista i jasnozrivého vedomia rozozneli sa u neho registre, cez ktoré vnímal univerzálne dištinkcie civilizovanej komunity, akými rozumieme sebavedomie, svedomie, úctu k cíteniu druhého človeka, spolupatričnosť, súcit. Výzvy k rodákom, ustarostenosť v ich mene, aby sa neopúšťali, nebáli sa chopiť svojho svätého práva, svojich možností, v skutočnosti vôbec nezostarli, ozývajú sa preformované, preformulované, preladené do iných tónin a s rovnakou naliehavosťou zo všetkých strán i dnes. Dobiedzajú, predierajú sa do našich dní so svojou krásnou, starodávnou ohnivosťou a zrnovosťou, ktorá je oveľa viacej ako iba ‚múdra‘ a ‚poučená‘ či ‚starosvetská‘. Pociťujeme ich v ich štúrovsky mladistvej dychtivosti ako synovský dar, ako vzácny reflex európskeho kultúrneho univerza, z ktorého vzišiel a ku ktorému sa hlási aj náš vlastný malý svet, v ktorom sme čiastočkou nevídaného vesmíru dejov a nádejí. V ktorom sa trpí a zápasí, no aj žije, a kde sa spolu s ostatnými máme prečo hlásiť aj my o svoj nárok. Pod jednou podmienkou: ak sa nebudeme opúšťať a nebudeme ‚klesať na duchu‘.“

Nuž tak práve k tomuto nám, jasnozrivosť naša nadčasová, úprimnými Štúrovými prianiami a k žizneradosti sa primkýnajúcou dychtivosťou sformovaná, aj pomáhaj a prozreteľne nás k cieľom týmto hodným bez okolkov veď!

ĽUDO POMICHAL

O ĽUDOVÍTOVI ŠTÚROVI

(autorské články Ľ. Pomichala v kontexte života a diela Ľ. Štúra, ako aj jeho dosahu a vplyvu na hitoriografiu a jazykovedu, odtiene a tiene používania slovenského jazyka v súčasných médiách a pod.)

ĽUDO POMICHAL:

Fotogaléria

Počet zobrazení: 143x Zobraziť komentáre (0)

Komentáre:

Ľudo

„Ak dobro a zlo si navzájom kladú odpor v rovnom boji, víťazí dobro. Taký je všeobecný zákon života.“ Lev Nikolajevič Tolstoj

Život prichádza a ľudia si ho musia vytvárať. Hnať sa životom nemá nijaký zmysel. Život je ako nádherný vták: trochu odletí a počká. Človek pobeží za ním, a on znovu odletí a počká.…