O ťaživom položení - Dolnozemskí Pilíšania

Spomienka na zmŕtvychvstanie slovenskej literatúry v Maďarsku

V časoch, keď Slováci v Maďarsku pomaly (ale zato, žiaľ, o to istejšie) vymierajú, keď sa pri oficiálnom sčítaní obyvateľstva v celom Maďarsku sotva nájde niekoľko (desať)tisíc Slovákov, resp. po slovensky hovoriacich občanov s dvojitou identitou, keď hŕstka našich literárnych tvorcov môže počítať už iba s veľmi tenkou vrstvou čitateľskej obce, ťažko hovoriť o ozajstnom literárnom živote v kruhu našej národnosti.
K poslednému zmŕtvychvstaniu našej literatúry došlo v roku 1978 vydaním antológie Výhonky - za aktívnej účasti básnikov Alexandra Kormoša zo Santova a mlynského rodáka Gregora Papučka. Významný literárny historik Ladislav Sziklay pokladal Výhonky za medzník na ceste k vytvoreniu samostatného slovenského kultúrneho a literárneho života na území Maďarska. Niekdajší redaktor a spoluautor antológie Michal Hrivnák v r. 1998 oprávnene hovoril o tom, že „význam vecí nespočíva veľa raz v nich samých, ale v tých potenciálnych možnostiach, ktoré sa skrývajú v tom, čo prípadne môžu ovplyvniť, priviesť do pohybu”.
Pri svojich spomienkach na zmŕtvychvstanie našej literatúry však, žiaľ, musíme upozorniť i na fakt, že v Maďarsku tzv. slovenská národnostná literatúra musí plniť aj inú funkciu ako inde. Napríklad v susednom Rumunsku okolnosti pre Slovákov a pre rozvoj slovenskej literatúry sú celkom normálne - majú skutočne slovenské školy a tým pádom aj slovenských čitateľov. U nás chýba práve tento pevný základ, na ktorom by sme mohli stavať, a teda už samotný fakt, že napriek tomu aj v Maďarsku sa rodia slovenské diela, je hotový zázrak. Tento div, zvaný slovenskou literatúrou v Maďarsku, môžeme ďakovať najuvedomelejším príslušníkom tenulinkej vrstvy našej slovenskej inteligencie, najmä tým oduševnením jednotlivcom, ktorí sa musia venovať aj všeličomu inému, napríklad národnostno-buditeľským aktivitám a publicistike. Nehovoriac o tom, že musia obstáť aj pred maďarskou verejnosťou, keď ide o vystupovanie za záujmy Slovákov v Maďarsku.
Mimoliterárne aktivity našich básnikov, spisovateľov a literárnych kritikov podľa autora týchto riadkov vyplývajú jednoznačne z toho, že dodnes nemáme ozajstných politikov, akože chýbajú nám aj právnici a ďalší odborníci. Zápasíme s chronickým nedostatkom „kádrov” v mnohých oblastiach nášho života (vrátane verejného), a tak aj tí príslušníci našej tvorivej inteligencie, ktorí by mali na to, aby sa venovali výlučne (alebo aspoň poloprofesionálne) literatúre, sú nútení spĺňať aj iné funkcie. Preberajú na svoje plecia veľa takých bremien, ktoré by za normálnych okolností mohli uniesť aj iní. Najväčším problémom teda aj v súvislosti s rozvojom našej literatúry je to, že práve tie okolnosti nie sú normálne...

Pre koho píšeme?

Často si kladieme otázku, pre koho píšeme a načo sa vôbec namáhať. Nie je však pravda, že je tu iba desaťtisíc alebo niekoľko tisíc Slovákov. Podľa našich odhadov ich je najmenej stotisíc, pričom pomaďarčených Slovákov v Maďarsku je povedzme 400-tisíc. Naši Slováci sú na rôznom stupni odnárodnenia a národného či národnostného sebavedomia. Táto skutočnosť nás tlačí k tomu, že píšeme nielen po slovensky, ale aj dvojjazyčne a zvýšenú pozornosť venujeme aj prekladateľským aktivitám.
Ozajstný literárny život má viac kritérií, ktoré nespĺňame. Napríklad v podstate nemáme vlastnú literárnu kritiku a máme iba veľmi obmedzený okruh čitateľov. Našťastie, máme ešte niečo: skupinu nadšencov, ktorí sa literatúre nevenujú profesionálne. Napriek obmedzenému okruhu čitateľov v Maďarsku si občas namýšľame, že nás čítajú vo viacerých krajinách. Pre nás je rovnako dôležité, že sa zapájame do kontextu celoslovenského a aj slovenského dolnozemského.

Dolnozemskí Pilíšania

V poriadku, povedzme, že zato ešte nás niekto číta a sem-tam sa nájdu aj slovenskí básnici, spisovatelia... Aj vďaka ním sa v posledných desaťročiach podarilo ozrejmiť si pojmy a špecifické črty slovenskej literárnej tvorby v Maďarsku, ktorú aj najlepší znalci problematiky bežne začleňujú do dolnozemského kontextu. Podľa mňa však tam patrí iba čiastočne. Zovšeobecňujúce označenie dolnozemská literatúra mi akosi ani z terminologického hľadiska nesedí, pretože väčšina, dozaista viac než polovica slovenských literárnych tvorcov v Maďarsku nie je dolnozemská v pravom slova zmysle, ale ide najmä o Pilíšanov. Vrch Pilíš má 757 metrov, nič sa nedá robiť, na Slovensku môžu o nás hovoriť ako o dolnozemských autoroch, my sme však prevažne predsa len hôrni chlapci, ba máme medzi sebou aj autorky - ženy. Isteže, naše rady posilňujú aj Komlóšania, Čabänia a Sarvašania, ale podstatná časť našich autorov sa rodí pod Pilíšom. Najmä vďaka Alexandrovi Kormošovi a Gregorovi Papučkovi sa Pilíš stal podobne silným symbolom Slovákov v Maďarsku ako napríklad komlóšska turňa, čabianska klobása či dolnozemské tkaniny.

Imrich Fuhl

Fotogaléria

Počet zobrazení: 1123x Zobraziť komentáre (0)