Deformácia jazykového vkusu a podiel médií na potvorení reči

hlavn√° foto

Ak sme v predchádzajúcej impresii o slovenčine v kontexte s tohtoročnou významnou okrúhlou pripomienkou jej kľúčového aktu na ceste k prvotnej spisovnej podobe reči (rok 1843), ktorou sa v rôznej kvalite národného i jazykového sebauvedomovania dorozumievame, opájame či inokedy harkáme, zdvihli prst prísnosti na margo nášho jazykového ľahtikárstva, prechádzajúceho pozvoľna v ľahostajnosť gradujúcu tak v písomnom ako aj ústnom prejave vari až na roveň znásilňovania spisovnej slovenčiny, tentoraz nazrieme tam, kde sa slovenčina využíva – a teda aj zveľaďuje či, žiaľ, vari až pričasto hyzdí - takpovediac permanentne, neprestajne, bez výdychu. Reč je o médiách.

„Je potrebné sústavne objasňovať jazykový systém nášho spisovného jazyka, spisovnej slovenčiny, v čom má nezastupiteľné miesto škola, no nielen ona, upozorňovať na nedostatky (ba aj pranierovať rečové prejavy s nízkou úrovňou jazykovej kultúry), vyzdvihovať také rečové prejavy, ktoré dosahujú vysokú úroveň,“ zamýšľal sa v súvislosti s úrovňou kultúry reči Matej Považaj z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied, ktorý v stati publikovanej v časopise Kultúra slova (rok 2005, číslo 1) podrobil dobre mienenej kritike aj médiá: „Ľahostajný až odmietavý vzťah k slovenčine a osobitne k spisovnej slovenčine sa prejavuje aj v prístupe niektorých pracovníkov elektronických médií, a to nielen moderátorov a redaktorov, ale aj zodpovedných pracovníkov týchto inštitúcií (napríklad na dobre mienené upozornenia si nepokladajú za povinnosť reagovať.)“

Vonkoncom nemám ambíciu nárokovať si na uniformu a tým i uniformitu jazykového policajta, mentora či pravopisného alebo rečového mravokárcu. Lenže to, čo človek dennodenne zažíva – teda číta v niektorých tlačených médiách a počúva z niektorých rozhlasových či televíznych staníc (priliehavejšie – kanálov...?), je, pri všetkej úcte k tvorcom a podávateľom tohto typu našej zovšednevšej „informačnej a duchovnej potravy“, ak nie dôvodom k mediálnej anorexii, tak aspoň preventívnemu dietetickému vzťahu k rinúcim sa vetám, slovám, tvrdeniam, výrokom, prirovnaniam, metaforám, sťaby obrazom, akoby nadsadeniam, inotajom, citoslovciam, ba v niektorých prípadoch výrazom približujúcich sa k obscénnosti...  A teda ak by sa zvrtla reč na „duchaplnú“ ľudovú zábavu plytkých, prečudesne prostorekých, naivných a najmä vulgárnych žánrovo pomaly nezaraditeľných formátov súkromných TV-kanálov – potom aj občasnému či pravidelnému „pípaniu“, v takýchto prípadoch však skôr v zmysle aktu vľúdnosti voči divákovi, ctiac si potrebu „jazykovej psychohygieny“ v duchu poznania, že keď uši nepočujú, ani šľak netriafa.

 

Nové médiá si bezostyšne šliapu po jazyku

Nezainteresovaný či možno menej všímavý, alebo ten, čo s ľahkosťou prehliada elementy, nijako zvlášť neovplyvňujúce jeho „prózu života“, si možno pomyslí – prečo toľko sírnych slín? Veď ak vo všeobecnosti zľahčujeme aj ďaleko závažnejšie prešľapy, neduhy a spoločenské faux pas formulkou, podľa ktorej „keď nejde o život, ide o...“, prečo niekoho torpédujeme pre pravopisné, štylistické, jazykové, rečové a s nimi súvisiace lapsusy?

Naporúdzi je tu zjednodušené pripomenutie: aj jazyk sa riadi svojimi pravidlami, zákonitosťami, presne formulovanými poučkami, paragrafmi, doplnkami. Prosto a jasne: slovenčina – či sa to niekomu páči, alebo nie – sa ako spisovný, a teda štátny či úradný jazyk riadi svojimi zákonmi. A práve ich litera – nech už je to akokoľvek čudné, nepochopiteľné a nezlučiteľné – je žalostne na hony vzdialená „Písmu nad Písmami“, akým by sa v každodennej práci, prezentujúcej a ponúkajúcej  čitateľom, poslucháčom a divákom – teda masovému publiku - posolstvá písmom, rečou a jazykom „skrze jazyk“, mali s až nadmernou citlivosťou riadiť tvoriví pracovníci v médiách.

Až sa občas súdny človek prichytí pri mysli, že želateľný – teda v dobrom inšpiratívny, poznávací, zážitkový a najmä vzdelávaco-užitočný informačno-komunikatívny rozmach (aj vďaka neustále sa rozširujúcim možnostiam a dostupnosti moderných informačných technológií vrátane interaktívnych elektronických médií a predovšetkým novými generáciami až bezhranične emotívno-iracionálne vnímaných internetových a mobilných sociálnych sietí...), ktorý nám div už neurčuje naše konanie, myšlienky a rozhodnutia, sa v apogeu svojej dokonalosti podprahovo cynicky mení na fenomén až príliš podobný návykovým látkam, nie vždy blahodarne a ideálne pôsobiacich na ľudský organizmus, v konkrétnom prípade na jeho myšlienkovú a emotívnu rovnováhu. Pravda, deje sa to v súvislostiach prijímania, spracovania a osvojovania si faktov a informácií, pozitívnych či negatívnych, viac či menej vplývajúcich na naše konanie a teda aj normy nášho správania.

Správa, informácia – či už strohá, alebo efektne a elegantne obalená v príbehu, má okrem svojho primárneho – obsahového posolstva, aj svoj formálny, jazykový výraz. Zostaňme pri podaní, ktoré sa k nám dostáva prostredníctvom elektronických médií. Je to vcelku pochopiteľné, ak sa teda uspokojíme s konštatovaním, že vo všeobecnosti sa menej číta (máme na mysli noviny a časopisy, ich záber, najmä ale ich príťažlivosť, zaujímavosť a hlavne užitočnosť pre čitateľa v pomere k ich cene...), kým v novom spoločenskom prostredí a teda aj novo sa formujúcim prostriedkom „masovej komunikácie“ po roku 1989 sa aj vďaka dômyselným pákam životaschopnej marketingovej a reklamnej stratégie v podhubí  mediálneho podnikania dostali na najvyššie priečky pomyselnej mediálnej hitparády (zďaleka však, žiaľ, už nie na piedestáli u nás tak žiadanej, avšak absentujúcej tvorivej žurnalistiky v duchu ozajstného seriózneho žurnalizmu) súkromné rádiá a televízie.

 

Za fasádou hlasov a tvárí chýbajú vzory

Okrem toho, že sa v elektronických médiách na Slovensku krížom-krážom prelínajú všechute programových štruktúr (nebyť mediálnych tvárí, hlasov idolov, úsmevov a „pikošiek“ celebrít, rosničiek – čiže v zjednodušenom ponímaní nášho časopriestoru  „osobností“, ani by sme nevedeli, ktorý kanál nám práve robí „prísluchovú či vizuálnu spoločnosť“), ponúkajú – a v tomto s nimi krok s krokom idú, žiaľ, často aj obe zložky verejnoprávneho Rádia a televízie Slovenska – jazykový hlavybôľ pre všetkých tých, ktorí majú vznešenejší a korektnejší vzťah k našej slovenčine, než iba chabé školské vedomosti o syntaxe, výslovnosti, vytváraní viet a spájaní slov, možno podaktorí zopár „nadstavbových“ prvkov z oblasti rétoriky... Teda v komplexnosti to všetko, ba ešte oveľa-oveľa viac, čo by mali mať vo výbave ak už nie reportéri a redaktori (nevraviac o reportérskej investigatívnej – prepytujem – pátrajúcej pýche...), potom určite moderátori (aby konečne doznali významu a najmä fortieľu tohto postu), hlásatelia, najmä však režiséri rozhlasových a televíznych relácií.

Je nad slnko jasné, že ak niekto počas živého vysielania „zavalaší“ uši trhajúce slová, v ktorých sa spoluhlásky mäkčia – a dáma či pán za mikrofónom „nula bodov“, už niet návratu späť. Ale keď z vopred nakrútených či nahratých – a teda poctivo načítaných, vyčistených, vystrihaných a neviem ešte ako vyšperkovaných -  „predtočených“ relácií, interview, štúdiových besied a pod. zaznie „antislovenčina“  občas až s brutálnymi prešľapmi, potom už zostáva iba zalomiť rukami: zbohom, profesionalizmus za mikrofónom!

Nie, nepodlieham predpojatosti, ani horlivosti kritickej nadpráce. Len sa mi ako človeku, ktorý istý, profesionálne vari najhodnotnejší čas svojej žurnalistickej kariéry spojil aj s rozhlasovým mikrofónom, vynárajú tak v mysli, ako rezonujú aj v ušiach, priam učebnicové prístupy v rozhlasovej reportérskej či moderátorskej tvorbe spred bezmála tridsiatich rokov.

Z čias, keď sa také relácie vo vtedajšom Československom rozhlase na Slovensku (dnes Slovenský rozhlas ako súčasť RTVS) ako hĺbavé a myšlienky evokujúce fíčre Ernesta Weidlera či Ivana Lehotského, Kontakty s Annou Klímovou, príjemnosť začínajúceho dňa s Dobrým ránom Alice Bielikovej či Hany Michalčíkovej, Modrá vlna s podmanivým hlasom Viktora Oravca, reportérske výkony Gaba Zelenaya, Stanislava Dutku a Márie Lukačovičovej-Zavarskej, komentátorská vecnosť a štylistická čistota Viliama Rotha, rozsah postáv v rozhlasových hrách pre mládež v podaní nezabudnuteľného a večne chlapčenského hlasu Emila Filu... To všetko a ešte viac, násobené brilantnou výslovnosťou, zreteľnou, prízvukovo akurátne ladenou a prirodzene mäkkou slovenčinou, totiž aj doslova režírovali pedanti slova a prejavu Viera Weidlerová, Ria Paldiová, Vilola Muránska, Vladimír Rusko st., Jaroslav Rihák... (Poslucháči v zrelom a staršom veku akiste vedia, o kom a čom – a teda aj o kvalite slova a prejavu – je reč...). Naozaj režírovali v plnom obsahovom význame ich tvorivého prístupu k relácii, jej moderátorovi, redaktorovi. S textami scenárov a predlôh sa pracovalo, neraz polemizovalo. A keď bolo načim, aj sa veru „slovíčkovalo“... Hľadali sa vhodnejšie výrazy, slovné spojenia, aby sa v maximálnej miere učinilo zadosť správnosti, živosti a príťažlivosti slovenčiny.

A tak i preto sme vo vysielaní – či v živom, alebo v záznamovom, nič „nazahajovali“, ale otvárali, začínali. Preto porada či schôdza nikdy „neprebehla“, ale sa uskutočnila, konala... Neexistovalo mäkké „l“ odbiť ledabolo „bratislavsky“ – natvrdo, ani sa po „šarišsky“ neskracovali dĺžne... A kdeže prehltávať posledné slabiky slov v „zahuhňanom“ ledva zrozumiteľnom prejave „opreteky“, akým sa povedzme v súčasnosti prezentuje po sobotnom poludní v dialógoch moderátor s rozprávkarským priezviskom... Nože v tomto „rozbehnutom“ slede citujme opäť odborníka – jazykovedca Mateja Považaja: „Nie v každom elektronickom médiu sa dostatočná pozornosť venuje prejavom moderátorova redaktorov nielen z hľadiska slovnej zásoby, ale ani z výslovnostnej stránky. Medzi redaktormi a moderátormi sú takí, ktorých jazykové prejavy sú z tejto stránky na dobrej úrovni. No, žiaľ, sú aj takí, a nie je ich málo, o ktorých prejavoch sa v nijakom prípade nemožno vysloviť pozitívne. Je prekvapujúce, že zodpovedným vedúcim príslušných médií akoby to vôbec neprekážalo. Iba tak si možno vysvetliť, že sa pred kameru alebo za mikrofón dostávajú ako profesionálni pracovníci ľudia, ktorí majú základné nedostatky z hľadiska ovládania spisovnej výslovnosti. Nerešpektujú napríklad  nielen mäkkú výslovnosť spoluhlásky „ľ“, ale často alebo takmer vôbec už ani mäkkú výslovnosť spoluhlások ď, ť, ň v slabikách de, te, ne, di, ti, ni a v slabikách s dvojhláskami ia, ie, iu a ani v pozíciách, kde sú mäkké spoluhlásky ď, ť, ň v písme graficky vyznačené mäkčeňom.“

Špecifikáciu nedostatkov v prejave moderátorov však M. Považaj nezľahčuje iba (ne)mäkčením: „Nerešpektujú pravidlá o znelostnej asimilácii, nerešpektujú náležitú melódiu na konci vety, uplatňujú takzvanú spevavú melódiu, neodôvodnene expresivizujú vecné informačné fakty (každú, aj tú najobyčajnejšiu informáciu podávajú tak, akoby išlo o vážnu dramatickú udalosť), nadmerne zvyšujú intenzitu svojho hlasového prejavu v spravodajských reláciách, ktorú odpozorovali z niektorých zahraničných komerčných médií, uplatňujú privysoké tempo sťažujúce bezporuchové prijímanie informácie.“

 

Prečo médiá odmietajú „hovory o jazyku“?

Akékoľvek zľahčenie či podcenenie, že by „poslucháč na druhom konci bol nevzdelanec či jazykový nedouk, ako si to, žiaľ, podaktoré „mediálne celebrity“ z horných poschodí myslia dnes, si tvorca, zakladajúci si na svojom žurnalistickom – a teda i jazykovom renomé, v ére nepoznačenej súkromnými médiami, ani len náznakovo nepripustil. Svoj dennodenný dielik žurnalistického, reportérskeho či moderátorského poslania vnímal človek za mikrofónom ako sviatosť, pokoru i poslanie prezentovať svoju prácu s maximálnou úctou k poslucháčovi, faktom, najmä však k jazyku – tak, aby bol i poslucháčovi „na druhom konci“ jasný, zrozumiteľný, svieži, inokedy aj objavný, vo všetkej dôslednosti k pravidlám slovenského pravopisu, slovotvorby, výslovnosti. Jednoducho bol to čas a roky, v ktorých sa „rádio“ nespreneverilo svojmu poslaniu, poslucháčskej dôvere, ale aj, jemne povedané – jazykovému vkusu.

Už samotná téma vkusu, súvisiaca s výberom a používaním slov v našich elektronických médiách, vyvoláva často pochybnosť o dostatočnej jazykovej vybavenosti redaktorov a moderátorov. Málo čítajú? Nehľadajú inšpiráciu v kvalitných knihách našich spisovateľov či v brilantne preložených literárnych dielach do slovenčiny? Pracujú so slovníkmi slovenského jazyka, pátrajú v nich aj po už zdanlivo zostarevších, zriedkavých, a teda akoby pre „esemeskové generácie“, akiste zriedka listujúcich v Hviezdoslavovi, Tajovskom či Kukučínovi, po nepotrebných slovách, obratoch, spojeniach? „Bavkajú“ sa ľudia slova z médií povedzme so slovotvorbou? Skúšajú prísť na niečo súce pre seba i iných v rámci používania jazyka aj vlastným skúmaním, prípadne sebareflexiou? A či najradšej vysielajú po dávno vyšliapaných chodníkoch s tisíckrát prežutými slovotvarmi, bonmotmi, všeobecne prijatými frázami...?

Po príklady rovnako netreba ďaleko, stačí pozornejšie počúvať... Kto iní, ak nie moderátori populárnych a sledovaných relácií v elektronických médiách by mali byť tým prímerom, ktorý vyprovokuje poslucháča či diváka dbať o svoje prejav, narábanie s jazykom, voľbu vhodných a k situáciám priliehavých prívlastkov, epitet. Ako inak ak už nie trápnosťou nazvať stav, keď moderátorka jednej „kuchárskej relácie“ na RTVS „varí“ s takou vehemenciou slovo „úžasný“, že divák musí žasnutím ozaj precitnúť... V jeden nedeľný podvečer som v priebehu 25 minút sledovania inak vcelku pozerateľnej relácie napočítal až osemnásťkrát „úžasný prívlastok“ priradený tu k vôni, tam k hrncu, tam zas naservírovanému jedlu, nápadu hosťa... Čo v takýchto prípadoch robí asi zodpovedný redaktor relácie, jej režisér, celý tím ľudí prítomný na nakrúcaní? A čo moderátorka samotná? Naozaj je načisto „postihnutá“ úžasnými užasnutiami vlastného sebaužasnutia? Nechce sa veriť, že v relácii „zábavno-poučného“ typu nepríde na celý rad iných vhodných prívlastkov, spôsobilých vyjadriť niečo hodnotné - pekné, pozoruhodné, nádherné, skvelé, skvostné, parádne, výnimočné...

A to už vôbec nepripomínam doslova podrezanú slovenčinu, keď sa z rádia či televízie s už železnou pravidelnosťou ozve absurdné „vidíme sa“ pri replike rozlúčky s tým, že sa partneri tešia na ďalšie stretnutie, teda namiesto správneho a spisovného „uvidíme sa“, jazykoví „chytráci“ sa dokonca nerozpakujú v ekvivalentnej podobe používať aj výraz „voláme si“ namiesto spisovného „zavoláme si“.

 

Namiesto epilógu...

Pýtate sa: ako sa dostať z tohto jazykového ignorantstva až šlendriánstva? Recept je jednoduchý: vzdelávacími reláciami o slovenčine. Spôsob a mechanizmy sú ešte jednoduchšie: relevantné elektronické médiá si takýto druh relácie môžu bez problémov zaradiť do svojej vysielacej štruktúry. Pomôžu druhým, ale i sebe. Na Slovensku sa o stave spisovnej slovenčiny a jej používaní prakticky v žiadnych médiách (s výnimkou odborných) nepíše, nehovorí, nediskutuje. Niekoľko desiatok sekúnd v rannej relácii okruhu Rádia Slovensko naozaj iba ak „po povrchu“ konvenuje názvu Slovenčina na slovíčko. A tak sa žiada o nej oveľa viac! Okrem tohto vstupu jazykovedcov z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Rádiu Slovensko vo frekventovaných médiách však všade inde žalostne, úboho prázdno. Dokedy budeme trpieť, kým začne pustnúť ešte viac už aj tak riadne samotnými médiami doráňaný spisovný slovenský jazyk?!

 

ĽUDO POMICHAL

 

 

 

 

 

 

 

 

Počet zobrazení: 1481x Zobraziť komentáre (0)

Komentáre:



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2020 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line