Hokejové bolestínstvo, alebo: prečo iba plačkáme, a nik ani nemukne o typológii víťaznej mentality súperov, ktorá slovenskej športovej výbave chýba?!

hlavn√° foto

Slovensko sa tradične, keď sa niečo rôznymi objektívnymi i "skrivodlivými" priekmi v športe, ktorý sme si opuncovali ako "národné náboženstvo", obrazne hrubozrnne povedané "dose...", doslova zaplaví najväčším počtom trénerov, odborníkov a kdejakých hokejových rozumbradov na kilometer štvorcový na zemeguli. Tak je tomu aj po stredajšom dueli o ďalšom bytí (a pre nás už skôr s predtuchou hraničiacou s 90-percentnou istotou nebytí) na MS v hokeji v Bratislave a Košiciach.  Bez čo i len štipky irónie, tobôž zatracovania ktoréhokoľvek slovenského hráča, realizačného tímu vrátane kanadského trénera Craiga Ramsayho, spoločne s generálnym manažérom Mirom Šatanom nesporne nové sľubnejšie vetry vnesúceho do hry i smelého omladzovania kádra mladíkmi s ambíciou dravcov, s blenom v dušiach s pohľadmi k ašpiračným "nebesám" konečne zabrať až do štvrťfinálového sita "kto z koho", tu s najväčšou pravdepodobnosťou máme znovu, ľudovo povedané, iba veľké guľové.

Nebudem pripomínať staré írečité slovenské úslovie o "kebyzme" končiace tým, že psa by roztrhlo... Všetko počas zápasov s Fínmi, Kanaďanmi aj Nemcami už preanalyzovali na televíznych obrazovkách RTVS "kresliči", stoj čo stoj až neokrôchaný optimizmus sťa vyvolávači duchov odrapkali často zbytočne prerozprávaní TV-komentátori mýliaci si svoje poslanie vhodne, s citom a erudovane  sprostredkovať a doplniť na obrazovke divákom videné (a aj ten má takisto svoj úsudok...) s nevyhláseným súbojom vo frekvencii slov "na diaľku" s našou niekdajšou rozhlasovou reportérskou veličinou Gabom Zelenayom.  

Ľudsky, divácky, a napokon - aj profesionálne (veď ako športový publicista som sa venoval hokeju cez dve desaťročia, pričom som ešte v tínedžerskom veku na Slovane obdivoval nielen Nedomanského, Šťastných, Pašeka či Rusnáka, ale ako chlapec som na staručkom zimáku s neľútymi na zeleno natretými  latkovými drevenými lavicami v sektore na sedenie drukoval a s tajmi hry a šou som sa zžíval, keď hral legendárny útok Starší - Golonka - Černický, divákov dvíhali zo sedadiel Walter či Grandtner, kým  mladý Vlado Dzurilla neraz ešte asistoval v bránke Jendekovi...) teda do istej miery môžem súcitiť s "ježišmáriovaním" komentátorov a ich partnerov v štúdiu, jojkaním o dvoch nastrelených žrdiach, nedotiahnutých šanciach, teoretizovaním o jasnom prestrieľaní súpera a podobne. Dokonca aj s chronickým svetabôľom, že "iba" od nás sa odvracia šťastena...

Lenže - chyba lávky. Nebyť cielených a hokejovým životom odskúšaného kritickejšieho, najmä však trefne hodnotiaceho oka Borisa Valábika, vari aj ja by som bol (čo ale vylučujem, súc silno vnímajúc okrem herných, fyzických a technicko-taktických aspektov športových kolektívnych hier vrátane vypätého hokeja, HLAVNE PSYCHOLOGICKO-OSOBNOSTNÝ rozmer hokeja a vyrovnávanie sa so SITUAČNÝM STRESOM podmieneným mobilizačno-morálnou MOTIVÁCIOU JEDNOTLIVCA V KOLEKTÍVNEJ CHÉMII, keď "ide o život"), rezignovane podľahol trúchlohre "OTO-vských" komentátorov.

Ako je možné, že najmä po zápase s Nemeckom (pre nás jasne existenčného, veď čert to už ber, stratiť necelé dve sekundy pred záverom aspoň remízu v riadnom hracom čase s Kanadou....) sa okrem nášho typického stonania nezmohli profesionálne a odborne na úrovni (s výnimkou toho, že do omrzenia omieľali iba meno hviezdneho Leona Draisaitla, akoby iní Nemci na ľade neboli...) rozvinúť práve myšlienku toho, že po nemeckom vyrovnaní priam katastrofálno-fatálnym zlyhaním prísť aspoň o šancu hrať predĺženie je, mierne povedané - najmä nepochopiteľným vajataním trénera a jeho asistentov - hodné akurát tak chlapcov na dedinskom rybníku. (Hoci potvrďme, že samotný výkon tímu v dueli bol viac ako hrdinský!) . Ba dokonca podľa vyjadrení médií vo štvrtok, aj samotný tréner Ramsay iba mykol plecami, že "veď chlapci urobili maximum, čo mohli"!  A že on sám necíti, že by urobil nejakú chybu, a necíti vinu!

Ale ba! A kde zostala taktická hrúbka lavičky s celým tímom asistentov, ktorí sa nedovtípili, že rozbehnutú a euforicky odhodlanú NEMECKÚ MAŠINÉRIU TREBA SCHLADIŤ, ZBRZDIŤ, VYVIESŤ ZO ŠVUNGU TIME-OUTOM! A v pokoji chlapcom počas oddychového času vysvetliť, že pásť po troch bodoch vo finiši je prekérne riskantná márnomyseľnosť! Stačilo naozaj "dohrať" stav 2:2. A v nadstavenom čase by sa išlo znovu s rovnakými kartami aj šancami. Ako je vôbec možné, že taký erudovaný kouč, akým Ramsay "vraj" je, zlyhal v skratovej póze "pozorovateľa zo striedačky", namiesto toho, že mal v kľúčovej sekvencii duelu koučovať svojich zverencov spôsobom, po ktorom by siahol aj čerstvý absolvent hokejového trénerstva FTVŠ...

Možno sú tieto slová a vynesené súdy pritvrdé, ale inak to nejde. (Nádejal som sa, že časy iného zámorského trénerského "geroja" Hanlona sú už v dávnom zabudnutí. A tak je namieste si ich zrejme pripomenúť!)  Všetci vnímame, že hokej je hra rýchlych vášní, že z frustrujúceho okamihu nemeckého vyrovnania sa našim zahmlilo v očiach beľmom... Ale žeby všetci unisono stratili v kľúčovej sekvencii záveru zápasu cit pre realitu? To je, ako jeden z mojich bývalých dobrých novinárskych priateľov a niekdajší moderátor  Televízneho klubu mladých Oskar Kráľ, zvykol vravieť, "na mŕtvicu".  

A aby si nebodaj čitateľ týchto riadkov a následného vyúsťujúceho názoru nemyslel, že "chlapec fabuluje", ak už som spomínal fakt, že pupočnou šnúrou so športovým výkonom a teda úspechom či neúspechom je nitkami popretkávané nepodceniteľné psychologické manévrovanie, za ktoré je zodpovedný tréner, nedá mi z množstva mojich novinárskych skúseností a stretnutí s ozaj výnimočnými športovými osobnosťami nepripomenúť kardinálny rozmer trénerského génia, akým bol Vladimir Kondrašin, strojca historického a jedinečného finálového triumfu basketbalistov Sovietskeho zväzu  nad dovtedy nikdy neporazeným tímom USA na olympijskom turnaji v roku 1972 v Mníchove.

V závere duelu boli nervy napnuté na prasknutie, po polemikách a premeriavaní času  pri rozhodcovskom stolíku, keď už Američania oslavovali víťazstvo o bod, sa museli predsa len dohrávať tri sekundy! A - čuduj sa svete: pokojný a rastom nevysoký, tichý, skromný, niekdajší blokádny chlapec z Leningradu a tréner tamojšieho Spartaka, uvážlivým tónom bez emócií "nakoučoval" dvoch mužov, ktorí sa stali počas troch (!) sekúnd hrdinami: Ivana Jedeška a Alexandra Belova.

Vladimir Kondrašin mi pri našom už ikstom osobnom stretnutí v Petrohrade v roku 1998, keď sme preobracali nuansy psychológie zvládnutia športového stresu, vysvetlil , že je to celkom jednoduché: tí, čo majú natrénované a všetko majstrovsky ovládajú, musia iba vnímavo počúvať a fixovať si takpovediac hernú filmovú skratku, ktorú po nich vyžadujem. "V oddychovom čase som im vtedy v Mníchove povedal moju predstavu, čo sa dá zvládnuť za tri sekundy: plán bol v podstate jednoduchý - Jedeško prihrá cez celé ihrisko Belovovi a ten presným hodom zápas rozhodne. Nič viac, žiadna iná alternatíva nepripadala do úvahy. Veď kto iný, ako ja, tréner, za všetko zodpovedný, mám poznať do poslednej kvapôčky potu, čo a z koho môžem v takom okamihu ešte vyžmýkať."

Prirodzene, v tom pláne boli finesy, o ktoré sa museli práve svojou tvorivou genialitou postarať už samotní hráči. Tréner ale nalinkoval možnosť, plán, impulz. Je to on, ktorý musí vzkriesiť sebadôveru hráčov! A viete, čo sa udialo? Kondrašinov objav zo Spartaka Leningrad Saška Belov (o ktorého mala vôbec ako o prvého Európana enormný záujem NBA!)  strážený dvomi Američanmi stál na polovičke ihriska. Pred prihrávkou vybehol na svoju polovičku, fintou sa striasol obrancov a trielil pod americký kôš, kde naozaj loptu od Jedeška aj dostal. Presne na chlp, ako im to vykreslil Kondrašin. Saška Belov vystrelil a premenil. Boli to tri sekundy, ktoré vošli do basketbalovej večnosti. Sovieti vyhrali nad USA 51:50.

Možno som trochu odbočil, ale práve na tomto príklade je možné rukolapne sa presvedčiť o tom, v čom tkvie veľkosť trénera, jeho intuícia a schopnosť riešiť v momente situáciu tak, aby mužstvo dosiahlo úspech. Alebo - ako to bolo v našom košickom hokejovom prípade s Nemcami - odvrátil katastrofu...

Dôvetok? Pán Craig Ramsay je sympatický chlapík, nikdy by som si nedovolil spochybniť ani za máčik jeho odbornosť, doterajšie hokejové zásluhy, iba tie najlepšie úmysly na poste trénera reprezentácie Slovenska, ktoré si napokon, ako sa úprimne vyjadril, stihol zamilovať. Aj k športovému životu - a MS v hokeji v Bratislave a Košiciach to iba potvrdzujú - patria aj veľké drámy a "malé tragédie". Možno ale, ak by pán Ramsay poznal spomínaný mikropríbeh z Mníchova 1972 a jednoduchosť, s akou sa dajú riešiť aj najprekérnejšie situácie v zlomových fázach športových duelov, po nemeckom vyrovnaní by chladnokrvne pravdepodobne siahol po oddychovom čase, počas ktorého by partii okolo Sekeru povedal: Chlapci, chce to iba s pozornou rozvahou stav 2:2 udržať. A na ľad by na samý záver riadneho hracieho času poslal najlepších a najskúsenejších stratégov.

Svet by sa nezrútil, ani pivo v košicej fanzóne by nezhorklo. A Slovensko pred obrazovkami by sa mohlo ešte nádejať v ten večer ešte v predĺžení aj na možno "vykupiteľské" dva bodíky. Nuž ale, ako znela kedysi "okrídlená obľúbená pravda" jedného z našich majstrov sveta 2002 z Göteborgu Jožka Stümpela - "taký je život..." Apropo. Keď už sa predsa len tréner Ramsay rozhodol pre oddychový čas, bolo po funuse - pretože to sme už prehrávali 2:3...!

 

P.  S.

A už iba na margo našej komentátorskej ekipy v Košiciach: vážení kolegovia, nože športovo priznajte aj kumšt našich súperov. Aj keď to bolí, ako nám zasadili K.O. v samom závere. Totiž spôsob, ako s vehementným nasadením dokázali aj práve vďaka "nepoddajnej nemeckej typológii" a viery vo vlastné sily až do konca "položiť život" za kýžený zvrat a napokon aj triumf, bol vskutku famózny. A možno to je práve faktor, ktorý je hodné zobrať si ho za svoj, prirovnať sa k podobnému prímeru. Pretože táto mentalita súperov, ktorí nás zrazili na kolená (Kanada či Nemecko) slovenskej športovej výbave často chýba. A vonkoncom to nie je iba prípad tohto hokejového šampionátu. Buďme objektívni a korektní, aj to patrí k športovej komentátorskej aj fanúšikovskej cti!

 

 

ĽUDO POMICHAL

Autor pôsobil bezmála 40 rokov ako športový publicista, o. i. je spoluautorom biografickej publikácie HOKEJ, MOJA VÁŠEŇ (1998) , v ktorej so slovenským  hokejovým odborníkom a trénerom JÚLIUSOM ŠUPLEROM pojednávajú aj o komplexnosti športového procesu s jeho osobnostno-psychologickými aspektmi - tak hráčov, ako aj trénerov.

Počet zobrazení: 153x Zobraziť komentáre (0)

Komentáre:



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line