Za Borisom Lattom, novinárskym druhom a vzácnym priateľom: Sú duše, ktoré nevzlietnu. Osudovosť chce, aby tu zostali s nami a zotrvali v nás.

hlavn√° foto

Nemám vo zvyku písať listy mŕtvym.  Iba ak "zdanlivo navždy odídeným". Do časnosti, z ktorej, aj podľa fyzikálnych zákonitostí, niet vektoru návratov. Teda, "nakuknutia" s dobre mieneným motívom typu - čo ak ešte raz... Sťaby symptomaticky tento prímer by azda najbezprostrednejšie vylúpol z krehkej škrupinky onen očarujúci, jedinečný a nikdy sa nepominuvší elixír, akým oplýval práve Boris Latta. Priam rozprávkový "čudo-oriešok", kúzlom ktorého neskonalý optimista, briskný žonglér dobrej mysle, ústretového ostrovtipu a zdanlivo ležérnej žoviálnosti ústiacej až do nevyčerpateľnosti oceána elasticky pôsobivej empatie, doslova prekypoval.

Pritom s až neprirodzenou ľahkosťou "bytia a žitia", akou nás nabádal, vytrvalo motivoval a s nákazlivým humorom - všeliekom, na aký nemajú glejt ani najchýrnejšie apatieky, dokazoval, že naozaj platí už miliónkrát potvrdená, okrídlená fráza, že kým nejde o život... Ba keď už aj o ten išlo, a Boris to akiste tušil, ešte aj pri našom poslednom telefonáte, keď som ho, vari 20. júna, sediac pri pivku, z dlhej dovolenkovej chvíle v tôni Luxemburskej záhrady v Paríži, mobilom pozdravil s dôvetkom, aby sa opatroval... Boris, akoby sa nič nedialo, prehodil: "Neboj, starký, ide to..." A už s obligátnym, že si pozdravujeme svoje "polovičky", sme sa rozlúčili s tým, že po návrate od Seiny sa ozvem. A zájdeme si na Konventnú na našu občasnú posiedku s "oroseným" Bernardom.

Po smutnej správe, ktorú mi zvestoval v stredu ráno 31. júla z Pravdy náš súputnik Bohuš "Bogo" Lenický (a veď práve našu trojku symbolizuje  puto priateľstva viac ako 40 rokov, pretože kedysi v septembri 1976, sme si na našom internáte na Novoizmajlovskom prospekte v Leningrade, vôbec prvý raz stisli pravice - my "novinárske embryá" z prváku s vtedy čerstvým piatakom a už-už diplomantom Borisom), som zašiel na Konventnú učiniť, žiaľ, už bez Borisa, aspoň symbolicky zadosť môjmu sľubu.  Nefiltrovaný Bernard sa mi v trpkosti chvíle zadrhol kdesi uprostred hrdla. A v nedopitom žiali beznádejnej clivosti som sa pobral domov. Chlapsky sa osamote vyplakať v tichom rozjímaní pre mňa stále nepochopiteľného, neuveriteľného.

 

Žiť a konať podľa Tarkovského

Nemusím veriť v Boha, aby som bol presvedčený o tom, že nič nie je definitívne. A ak predsa len čosi existuje medzi zemou a nebom, potom, aj smrť je "iba" intermezzom. Múdrejší odo mňa to povedal dávnejšie, aj onakvejšie. Parafrázujúc majstra filmového kumštu Andreja Tarkovského (a veď už počas štúdia v Leningrade sme hltali jeho geniálne výtvory Ivanovo detstvo, Andrej Rubľov, Solaris, nezabudnuteľné Zrkadlo...), "zakaždým je rozhodujúce, v čom, kde a ako vytvárame zmysel svojho života. Ak sa doň vložíme s plnou oddanosťou a vo viere, že tým, čo činíme, formujeme aj dobro - nielen naše osobné, ale aj ľudí, ktorí o to stoja a ktorých máme radi,  aj naša duša stále žije, dýcha, pookrieva. Ak je tomu inak, podstata duše postupne odumiera."

Tí, ktorí mali možnosť poznať Borisa nielen zblízka, ale aj zvnútra, teda najmä my, jeho žurnalistickí kolegovia, priatelia, predovšetkým však spolužiaci z "Pitera", vieme, o čom je ten "tonkij namiok"... O "Borjovi" (ako mu láskavo a familiárne vraveli aj desiatky ba  stovky Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, Kaukazcov, Arabov, Latinoamerikáncov, Afričanov, Bulharov, Arménov, ale aj iných štátov z našej "všenárodnej "alma mater" na brehu Nevy, pričom z jej protiľahlého brehu akoby nás dennodenne povzbudzoval k odhodlanosti vystretou pravicou nami obdivovaný "patrón" Peter Veľký z majestátu "Medeného jazdca"), bez toho, aby čo i len medzi riadkami vzťahovali "filozofiu užitočnosti" podľa Tarkovského v nadväznosti na študentské, ľudské, postupne i profesijno-žurnalistické zretie netuctového Bratislavčana z Kvačalovej ulice (ako mi zvykol vravieť, "rovno nad Rybou"), všetci vedeli - a v dennodennom internátnom virvare to iba potvrdzoval, že spomínanému nepredpísanému kánonu sa nikdy nespreneveril.

Napokon, už ako študent Fakulty žurnalistiky Leningradskej štátnej univerzity  (1972-1977) nielen vďaka šarmu a spôsobom jeho komunikácie (Borisa bolo vždy a všade, kde sa len neobjavil, naozaj plno, ale nikdy neunavoval, neznevažoval, nepodceňoval, neurážal) príjemne a najmä nenútene vyčnieval. Aj preto, že všetkým nám, aj mladším, v rôznych životných situáciách s veľkorysou nonšalantnosťou a zakaždým energiou prekypujúcou bodrou mysľou predvádzal, že aj sarkazmus môže byť vľúdny.

A sebairónia? Tá je predsa pre džentlmena jednou z najvýsostnejších devíz nastavenia pokory. A bez nej, a to Boris preukazoval v čase svojej žurnalistickej zrelosti, keď ho odborná mediálna pospolitosť, ale najmä obrovské zázemie čitateľskej verejnosti vrátane jeho obdivovateľov a úprimných priaznivcov (ak by mal čo i najmenšie sklony k samoľúbosti, celkom pokojne mohol požívať popularitu mnohopočetného "fanklubu"...) s rešpektom akceptovalo, by status objektívneho, objavného, erudovaného a najmä dôveryhodného žurnalistu - "hľadača pravdy", pričom v originalite jeho prípadu doslova v PRAVDE - by nielenže nemal zmysel, ale by ani nejestvoval.

Inak povedané - v rozporuplnom čase degradácie významovosti slova, faktov a argumentov bol to práve Boris, ktorý nebojácne nastoľoval témy v snahe poľudšťovať spoločnosť (vrátane slovenskej) aj skrze prinavracania dôveryhodnosti ľudí k médiám, novinám, faktom. S ašpiráciou  nedopúšťať účelovo prepisovať komu  vhodnú, inému zasa vyfantazírovanú históriu.

Bol to znovu a znovu Boris, ktorý v Pravde (hoci mladšia, tzv. ponovembrová "prenežnelá generácia", žiaľ, je neraz  v kontrapunkte perfídne povzbudená bezbrehým liberalizmom...) systematicky burcoval k priamočiarosti pomenúvať veci a javy nie tak, ako si ich chceme vyfabulovať kvôli osobnej sláve "piatich minút", ale kvôli primárnemu poslaniu serióznej žurnalistiky: dať šancu ľuďom zorientovať sa v neraz zvlčilom marazme, ktorý, žiaľ, produkujú celé tímy konšpiratívnych ziskuchtivých dobrodruhov naprieč globálnymi "nadnárodnými" korporáciami.

I preto napriek bôľnemu a predčasnému odchodu Borisa Lattu do večnosti v aspoň časti slovenskej odbornej aj laickej žurnalistickej verejnosti - chcem tomu veriť - pretrvá nádej postupného otupovania príliš ostrých hrán vnútornej národnej, ale i medzinárodnej nevraživosti, veľkoimperiálnej ničím nepodloženej nadradenosti a arogancie sily, neúcty k slabším a nespôsobilosti navzájom sa počúvať, akceptovať. Ak sa podarí vytvoriť aspoň základné parametre na dialóg, aj vďaka tolerancii a úprimnejšiemu porozumeniu naozaj so všetkým úsilím MENIŤ SVET K LEPŠIEMU, určite si spomeniem na Borisove slová i nadhľad z našich "dišpút o všetkom". Aj preto, že sme sa ocitli na hrane najkrízovejšieho zla, schopného vyprodukovať ešte horšiu zlobu s prívlastkom katastrofálnej až fatálnej.

Možno sa komusi zazdá, že som odbočil od témy. Od krehkej spomienky na Borisa. Ale veď - aj predchádzajúce myšlienky (nech si ich už ktokoľvek vysvetľuje pod  akýmikoľvek vlajkami "na pol žrde") - ... americkej, ruskej, spoločenstva EÚ, Číny, Ukrajiny, NATO..." súviseli presne a práve s tým, o čo sa ako čestný novinár a rovný chlap - Boris Latta po  celú svoju kariéru snažil. O harmóniu ľudského svedomia vyváženú zodpovedným prístupom za činy. Svoje aj iných. I keď, ruku na srdce, v dnešnom svete lži, dezinformácií a iných podlostí, sa zľahka, i keď sa chabo brániac, prepadáme do stavu bezútešnej ničotnosti spôsobenej chamtivosťou dočasne mocných.

Preto som kolegiálne Borisa obdivoval a fandil mu, keď aj v čase, že by sa na všetko už mohol "zvysoka", stále okysličoval svoje srdce žurnalistu - bojovníka. Bol už raz taký, napokon, prakticky  polstoročie sociálne cítiaceho nastaveného človeka nemôžeš sám v sebe oklamať, podviesť, chameleónsky sa presvedčeniu spreneveriť. Ba ani vystrúhať pretvárku účelovo hrajúceho "herca - novinára". Pretože aj takých sa v ostatných troch desaťročiach vyrojilo neúrekom!

 

Latta? Ako Pozner: Vot takije dela!

Týmito slovami zvykne končiť svoje publicistické pondelkové hodinovky na verejnoprávnom prvom TV-kanáli Ruskej štátnej televízie chýrny rozhľadený publicista, empatický moderátor a zakaždým príjemne puntičkársky  pripravený a ikskrát overenými informáciami podkutý dokumentarista Vladimir Vladimirovič  Pozner.  Lepším sloganom som sa ani nemohol priblížiť k téme, ktorá bola pre Borisa Lattu v jeho žurnalistickej tvorbe novinársky dominantná a zásadová. Zajedno ale aj ľudsky, intelektuálne, ak už nie priam i duchovne, určujúca. Rusko. Vo všetkých odtieňoch, prednostiach, hamovaniach i vajataniach. V kontextoch historického rusofilstva i slavjanofilstva. Pozitívneho, reálneho, aj kritického.

Vzťah k Rusom a "mátuške Rusi" bol pre Borisa, podobne ako aj pre viacerých Slovákov a Čechov, ktorých odchovala fakulty žurnalistiky v "našom Piteri", vskutku srdcovkou. Pritom mu však neskrivila charakter či už bezbrehým obdivovaním alebo stupídnym odmietaním niekdajšej "sovietskej skutočnosti"  - a veď sme v Leningrade žili reálny čas piatich študentských rokov v rozporuplnej Brežnevovej ére! Ba ani po neúspešnej rekonštrukcii zvanej perestrojka, keď Gorbačova zmietol z tanku vo vzťahu k Západu naivný Jeľcin, aby sa "Gorbi" po viac ako 30 rokoch nedávno očistne kajal s priznaním, že "so Západom je možné spolupracovať, ale nedá sa mu dôverovať!". A hoci dôverne z našich častých debát s Borisom vediac, že mu imponoval priamy Putinov ťah na bránu, vo svojich komentároch súvisiacich s obrodzovacím procesom a "historicky spravodlivým aj nevyhnutným znovuvstaním Ruska z kolien", nezveličoval silou mocou zásluhy a neomylnosť Vladimira Vladimiroviča. 

A teda ani politicky ba ani žurnalisticky neznásilňoval čitateľa fejkovými báchorkami na spôsob americkej a západoeurópskej propagandy. To skôr ako skúsený analytik chúlostivých, citlivých a  vari až na ostrí žiletky sa hompáľajúcich rusko-ukrajinských a im podobných tém, intuitívne aj vedome argumentoval v komunikácii a konfrontácii s rešpektovanými politológmi, diplomatmi či vojenskými odborníikmi z Ukrajiny i Ruska. Na rozdiel od bruselských veľkoryso platených podržtašiek osobujúcich si na jediný a najsprávnejší patent na objektivizujúcu "pravdičku".  S už trápnym ba primitívnym ukazovaním na "vinníka" s ukameňovanou frázou "lebo Putin..."

Nielen však pre vyššie spomenuté súvislosti sa mi človečensky aj kolegiálne žiada pripomenúť šacovania o Borisovi, ktoré odzneli v hĺbavej, citlivej a neskonale ľudskej pripomienke  a spomienkach na "barda Pravdy" z pera aj úst jeho kolegov. Ako denník Pravda v piatok 2. augusta uvádza, "Rusko a Rusov mal rád, preto sa nedokázal zmieriť s jednofarebným videním krajiny, ktorá má svojbytný príbeh človečenský, historický, kultúrny. Písal ako jeden z mála slovenských novinárov o Rusku s porozumením a citom," zdôrazňuje Tina Čorná. Podobne vidí Borisa Lattu aj jeho ročníkový kolega a priateľ zo štúdia v Petrohrade Jozef Sedlák: „Znalec šírej Rusi a Ukrajiny aj slovanskej ľudskej duše. Bezprostrednosť, úsmev na tvári, krásna a čistá ruština, ony mu otvorili cestu do sveta niekedy ťažko zrozumiteľnej politiky našich východných susedov. Boris, Tvoj pohľad na svet nám bude chýbať."

Vari nik iný, ako práve Jožko Sedlák, jeden z posledných "chrabrých s nemennou chrbtovou kosťou" a zverenec našich výnimočných pedagógov - profesorov, docentov, kandidátov vied, ale aj frontami druhej svetovej ťažko skúšaných osobností prestížnej sovietskej a ruskej žurnalistiky (Berežnoj, Bulacev, Talovov, Dubrovin, Sokolov, Berezina, Antonova, Kovtun, ale aj Smirnov, Rykovanov, Gromova, Osinskij, Žirkov, brilantných fotografov - majstrov Nikitina či Pirožkova a mnohíých ďalších...), ktorý vedno s Ivanom Sečíkom, Milanom Zelenayom, Mišom Ačom s manželkou Dankou, Cyrilom Králikom, Dušanom Troppom, Bohušom a Ankou Lenickými, Vlastou Zsákaiovou Držíkovou, Vlastou Šerešovou, Milkou Babinskou, Slávkou Necpalovou, Jirkom a Lýdiou Výbornými, Alenkou Sedlákovou, Vasilom Demkom, Mirom Lukáčom, Jarom Suškom, Natašou Lutterovou, Soňou Ludvighovou, Zuzkou Görfölovou, Martou Gajdošíkovou, Svetlanou Hlavčákovou, Martou Šiagiovou, Marikou Ševčenkovou, Mišom Michalčíkom, Karolom Fajthom, Majkou Slaninovou-Ďurišovou, Jožkom Rundesom.... a mnohými-mnohými  ďalšími nielen naprieč Slovenskom, ale aj z Prahy - manželmi Karlou a Jirkom Tondlovcami, Zojou Košťálkovou, Ivanou Pickovou, Maruškou Formáčkovou a Naďou Vokušovou, či z Brna, Petrohradu, Kaliningradu - absolventmi "žurfaka", ako sme v skratke zvykli vravieť bašte našich budúcich žurnalistických snáh,  kliesnili cestu postupne aj vekovo o čosi mladším nasledovníkom a pokračovateľom dobrých a aj našimi pedagógmi cenených tradícií kvalitných študentov Leningradskej univerzity z bývalého Československa, vedia, ako ťažko je vyrovnať sa so stratou nášho kolegu, priateľa a spolužiaka Borisa Lattu.

 

A predsa umom Rusko možno pochopiť!

Boris Latta okrem iných ľudských a profesijných cností zosobňuje v mojich očiach ešte jedno, a nepochybne nie nepodstatné poznanie. Vnímal som ho, sledujúc deň čo deň jeho "nepatentované Informbjuro" z všakovakého diania v Rusku, aj zákulisného, s ktorým sa mi nie raz zdôveril, ako človeka, vďaka žurnalistickej tvorbe ktorého si tí, čo neprepadli inovovaným praktikám "goebbelsovskej línie" mainstreamu, mohli postupne pozmeniť či pozvoľna si aspoň osvojiť "nový pohľad na nové Rusko".

 Aj v nadväznosti na jeho vzťah a trpezlivé vysvetľovanie a ozrejmovanie "ruského fenoménu", sa osobne v mojich očiach – aj vďaka Lattovi - ak už nie búra, aspoň naštrbuje "večitý mýtus" v štvorverší poeta Fiodora Ťutčeva o tom, že "rozumom Rusko nepochopíš"... Nože si pripomeňme v origináli, čo napísal 10. decembra 1866 Fiodor Ťutčev:

Умом Россию не понять,
Аршином общим не измерить:
У ней особенная стать —
В Россию можно только верить!

Vďaka Ti teda aj preto (a nielen iba preto...), že si Boris tu s nami bol. Je to totiž aj Tvoj vklad, že pohľad na Rusko a Rusov má šancu na Slovensku, a úprimne si to želám nielen iba ja, postupne sa meniť. K zrozumiteľnejšiemu, nádejnejšiemu, lepšiemu.  Akosi sme si zvykli "štampovo" bagatelizovať zovšednevší výrok. Nuž a tí, ktorí Rusko a Rusov jednoducho nechcú, nedokážu až odmietajú vidieť a vnímať v inom svetle, podobné premeny sotva pochopia. Tobôž prijmú. Jediné, čo by ich mohlo ospravedlniť je azda to, že aj na to treba mať duchovno-zmyslovú výbavu.

 

V piterských chrámoch pribudne sviečka

Borisko, mali sme Ťa všetci veľmi radi. Vedeli sme, že sám túto priazeň cítiš, a tak sme ju ani neproklamovali. Nikdy si tento pevný bod nášho spoločného videnia sveta, aj skrze naše priateľstvá, ani náznakom nespochybnil. A my sme boli a zostaneme vďační osudu, že v rôznych obdobiach a v rozmanitých formách si bol ten, kto spájal naše cesty, ciele, úmysly. Vyúsťovali v bohatosť zážitkov, emócií, vzájomného ľudského obohacovania sa, povzbudzovania, v tom najlepšom aj novinárskeho hecovania.

Už sám fakt, že si ako skúsený a aj uznávaný  zahraničnopolitický komentátor vytrvalo, najmä ale vždy argumentačne odmietal jednofarebné (ne)videnie sveta - na rozdiel od väčšinovej "naprogramovanej mašinérie" tzv. mienkotvorných médií, v histórii slovenskej žurnalistiky v tzv. post-faktovej (a teda, prirodzene i post-pravdovej ére), keď aj súdny človek je pomaly na pochybách, či má medzi očami naozaj svoj vlastný nos, si, budeš a zostaneš pre nás, Tvojich priateľov a novinárskych druhov, formátom poznania, že pravde, hoci by to bolo akokoľvek ošemetné, príkre až riskantné, oddá sa rovno hľadieť do očí.

Rozhodne, smelo, vehementne a s vášňou. Tak, ako si Ty Tvojho večitého koníčka, záľubu, poslanie aj rozkoš v jednom - tvorivú žurnalistiku od rána do večera či z úplnku mesiaca do ranného brieždenia, vnímal, velebil a láskal sa s ňou skrze "slovo na tepe i čase" do splynutia s večnosťou.

Apropo, Borja, hoci v našej krvnej skupine nás najviac naštve, ak náš dobrý zámer nedozreje v zrod vytúženého  a hmatateľného, nebanuj za tým, čo si nestihol. Napokon, obdobná "nestíhačka" si akiste vyčká či už na mňa, alebo na ďalších z našej partie.

Velebím ale nádej na milosrdenstvo času, aby náš spoločný sľub zo septembra 2018 , že pri ďalších pochôdzkach po našom milovanom Piteri, skompletizujeme ešte väčšmi fotografiami podchytené emócie.  Aby raz uzreli skrze objektív fotovýstavu o príbehu mesta, ktoré sa stalo našim životným osudom, skúškou, pôžitkom i radosti z opätovných návratov  v jednom. A nespochybniteľnou baštou nášho nezištného  priateľstva, ktoré sme zázračným oblúkom vzájomného pochopenia a priazne preniesli do novej dimenzie po našich životných šesťdesiatkach. Pre mňa inšpirujúce, úchvatné až dojímavé.

Počas našich "piterských potuliek" v máji 2017 (vtedy ešte spoločne aj s Jurajom Halasom, ktorý Ťa bez rozlúčky v januári tohto roku vov veku 65 rokov predstihol na cestu, z ktorej sa už nevracia...) a v septembri 2018, keď sme sa nedokázali s humorom Tebe svojským dovtípiť, ako je to možné, že sme v priebehu 11-dňovej nezabudnuteľnej "piterskej pochôdzky," kedy by sme si unavené nohy najradšej až na plecia zavesili, stihli toho vidieť, prežiť, objaviť, precítiť, ohmatať, nafotiť a čo ja viem ešte čo (aj na medovinu si do slávneho Veľkého Novgorodu "odskočiť", ba presvedčiť sa o tom, že na návrší v Starej Ladoge, kde podľa povesti spočíva nad riekou Iľmen knieža Oleg, sa začal písať príbeh Veľkej Rusi) vari viac ako počas nášho päťročného štúdia.

Tú ďalšiu cestu do nášho Piteru, ak ma sily a zdravie neopustia, absolvujem, žiaľ, už bez Teba (a ako sme sa tešili na naše ďalšie spoločné ba rodinné, nielen petrohradské dovolenkové plány!) o dva roky na Tvoju počesť i poctu. Aby som v chrámoch, do ktorých sme aj  v máji 2017 či septembri 2018 vstupovali s pietou zapaľujúc sviece na pamiatku všetkých nám blízkych, ktorí sa už od nás odlúčili (od najvzácnejších rodinných príslušníkov až po priateľov z radov spolužiakov...), zapálil v Petrohrade v Chráme sv. Izáka a Kazanskom chráme, ba aj vo Veľkom Novgorode v historickom Chráme  sv. Sofie, spomienkové sviečky na prítomnosť Tvojho ducha. Lebo ten tu s nami, s vďakou za prozreteľnosť,  zostáva.

Vybavím si pritom Tvoj nákazlivý úsmev, spomeniem na nejaký skvelý fór. Určite si odskočím na Boľšuju Koňušennuju a dám si dvojitú porciu Tvojich tradičných a obľúbených „pyšiek“ s riadne presladenou kávou, a, pravdaže, akéže by to bolo bez peľmeňov s kvasom...  A nezabudnem nazrieť, ako sa vodí zajačikom v klietkach v čarovno-írečitej "ruskej izbe" originálnej reštaurácie Jať hneď povedľa Ermitáže. Až tam si kalíštekom „nastojky“ pripomeniem, že za stolom, tak ako keď sme  si tu priťukli na slávny Deň víťazstva 9. mája 2017, mi tak ukrutne chýbaš...

 

X                                  X                                        X

 

S bôľom, večnou spomienkou na skvelého priateľa a kolegu vyjadrujem v tomto netypickom, ale o to úprimnejšom blogu, (verím, že tak môžem učiniť aj v mene vyššie spomenutých kolegov a spolužiakov) hlbokú účasť manželke Ľubke, dcére Saške, synovi Borisovi, najbližšiemu príbuzenstvu, priateľom a známym Borisa Lattu.

Nech Vás v týchto ťažkých chvíľach posilňuje vedomie, že Boris okrem iných vzácností svojou empatiou priťahoval v ľudskom a priateľskom splynutí ľudí, ktorí na neho nikdy nezabudnú a s vďakou za chvíle s ním prežité budú na neho s úctou spomínať!

S pohnutím

ĽUDO POMICHAL

 

P.S.

K vyjadreniu hlbokej sústrasti sa zo Sankt Peterburgu osobným mailom v našej korešpondencii vyjadrujú profesorka Ľudmila Gromova, dekanka Fakulty žurnalistiky Sanktpeterburskej univerzity, Marinka Lisočkina, Borisova spolužiačka z ročníka na "žurfaku", dnes zástupkyňa Sanktpeterburských vedomostí, najstarších novín vydávaných v Rusku, náš mladý kolega - športový publicista a hokejový odborník Daniil "Denis" Ratnikov a ďalší Borisovi priatelia, spolužiaci a pedagógovia z Petrohradu. Mesta, ktorého genius loci z nás vyformoval ľudí, ktorí za to stoja. A Boris Latta bol a zostane jedným  nich!

Dovoľte mi na tomto mieste uviesť mail z našej korešpondencie s profesorkou ĽUDMILOU PETROVNOU GROMOVOU, súčasnou dekankou fakulty žurnalistiky, ktorá je súčasťou Inštitútu "Vysokej školy žurnalistiky a masových komunikácií".

V deň poslednej rozlúčky s Borsiom Lattom ma v utorok 6. augusta po príchode z bratislavského krematória v mojej mailovej pošte zastihli jej slová. Text uvádzam v origináli - teda pre nás, ktorí sme v Piteri študovali a ktorým sú slová "našej Ľudmily" (prívlastok vskutku sedí, pretože každá návšteva bývalých študentov žurnalistiky v Petrohrade zo Slovenska je pre ňu, rovnako tak i pre nás, vzájomnou vzácnosťou, ľudsko-duchovným pookriatím a profesionálnym zážitkom...) zakaždým inšpirujúcimi  - niet vhodnejšieho vyjadrenia emócií z trúchlivého odchodu Borisa Lattu ako v ľúbivej ruštine:

 

Дорогой Лудовит!

Какая неожиданная скорбная весть...

Борис при нашей последней встрече был, как всегда, полон энергии, жизнелюбия и юмора. И ничто не предвещало беды. Смерть, увы, настигает всегда внезапно и коварно...

Мы с Борисом были ровесники. Он был таким основательным и надежным человеком. Рядом с такими людьми чувствуешь себя защищённым.

И журналистом он был настоящим, от Бога. 

В нем удивительным образом сочетались серьезность и веселость, порядочность и беспечность. Он был и останется в нашей памяти и в истории факультета светлым воспоминанием.

Мы все, кто знал Бориса, будем помнить его. А таких в России много.

Обнимаю и разделяю ваше горе.

С любовью, Людмила

 

X                              X                                   X

 

Na snímkach vo fototogalérii okrem Borisa je aj náš spolužiak z Petrohradu a priateľ Juraj Halas (na jeho poslednej ceste po náhlej smrti sme ho vyprevadili v januári 2019 iba vo veku 65 rokov!) s manželkou Henrietou.

Počas mája 2017 sme sa na pôde fakulty našej "alma mater" po vrelom prijatí dekankou Fakulty žurnalistiky Inštitútu Vysokej školy žurnalistiky a masových komunikácií v Sankt Peterburgu Ľudmilou Gromovou postretali s našimi výnimočnými pedagógmi počas osláv Dňa víťazstva na nádvorí Petrohradskej univerzity - profesormi Kovtunom a Žirkovom, príjemným bolo úprimné stretnutie s pani profesorkou Ľudmilou Verbickou, bývalou rektorkou Leningradskej univerzity a súčasnou prezidentkou Ruskej akadémii vzdelávania, blízkou spolupracovníčkou prezidenta Ruskej federácie V. V. Putina.

Počas septembrových "petrohradských sekvencií" 2018 bolo pre nás ľudským aj profesionálnym zážitkom stretnúť sa so spolužiakom z Prahy, fotografom Jirkom Tondlom (absolvent „žurfaka“ v Leningrade 1977), ktorý rovnako v sprievode Ľ. Gromovej otváral v galérii na Nevskom prospekte pozoruhodnú výstavu čiernobielych fotografií o Leningrade, ktoré nasnímal ešte ako študent v rokoch 1972-1977.

Nuž a na ostatných foto-okamihoch sú naše spoločné zážitky s BORISOM LATTOM tak, ako som ich objektívom zaznamenal počas nášho spoločného pobytu v Petrohrade (ale aj v jeho očarujúcich prímestských atraktívnych zážitkových miestach - Cárskom Sele či Petrodvorci, ako aj vo Veľkom Novgorode). Aj preto mi dovoľte právo na posledné „slovo v obrazoch“ ako spomienku i odkaz pre nášho Borisa:

Odpočívaj v pokoji, Boris. Keď príde čas, dáme Ti vedieť - a zabúchame "tam hore" na bránu. Vieme, že nesklameš a budeš súkať jeden vtip za druhým.

Tvoj priateľ

Ľudo Pomichal

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 349x Zobraziť komentáre (0)

Komentáre:



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line