Choď, počúvaj a pozeraj sa: Povzbudzujú polopravdy médií latentný nacizmus, rasizmus, antisemitizmus a extrémizmus? Kto a akými kameňmi hádže...

hlavn√° foto

MOTTO: „Život človeka, ako aj národa je dobrodružstvom. Ide len o to, aby sme spoznali, čo môžeme a čo nie. Aký je vplyv okolia, čo svet očakáva. Nemôžeme všetko, ale môžeme dosť. Demokracia nám to umožňuje. Nečakajme so založenými rukami. Až potom môžeme dúfať, že naše dobrodružstvo bude mať azda šťastný koniec.“ (Spisovateľ Anton Hykisch v úvahe o stave spoločnosti v eseji Čo môžeme a čo nie, EuroReport č. 1/2002).

Ako novinár, reportér, publicista, komentátor či moderátor na rôznych postoch v denníkoch, týždenníkoch či mesačníkoch, aj ako rozhlasový publicista, som od roku 1976, teda už od čias univerzitného štúdia, s poznámkovým blokom, diktafónom, fotoaparátmi či osvedčeným niekoľkokilovým reportážnym rozhlasovým "Uhrom", na ktorom sa nahrávalo, nechyrujúc o digitálnom svete, na kotúčové „cievkové“ pásky, zato s následným excelentným zvukom vo vysielaní, prebrázdil Slovensko resp. Československo či sem-tam nakukol ako žurnalista do krajín "úprimným internacionalizmom" spriazneného východného bloku, naozaj krížom-krážom.

Príjemne sa na to spomína, pretože to boli časy ozajstného žurnalizmu. Spoločenskú podstatu nedegradoval bulvár, dnes neslávne "preslávené" spravodajské pololži a cielene do omylu formátované informácie (u nás dokonca v oficiálnej štátnej agentúre TASR a "verejnoprávnej" RTVS) filišgrantsky - neprofesionálne a nenovinársky, priečiac sa všetkým normálnym teóriám i praxi spravodajského novinárstva, zato vypočítavo v snahe o „píplmetrovú sledovanosť“, pokrytecky uvedené slovami "vraj, údajne, pravdepodobne...".  A tak okázalo, ako sa dnes "mienkotvorní" pasujú za jediného hlásateľa pravdy, keď nik nechyroval o budúcich celebritách, žiaľ pričasto koketujúcich s lacnou popularitou štvrtej cenovej na hrane primitivizmu, ako sme toho svedkami dnes, sme si kedysi, keď nás na rôznych úrovniach "z úvé, FÚTI či SÚTI" (nech si to "mladí" skúsia cez hľadáčik google, aby sa presvedčili, že neplatí téza o tom, že „na internete je predsa všetko") podaktorí súdruhovia plní nadpráce "usmerňovali", sa mi ani nezazdalo, že tridsať rokov po novembrovom prevrate sa, našťastie, už iba takpovediac zboku, dívam a neviem sa vynačudovať, kam až siaha názorová brutalita tzv. hlavného mediálneho prúdu.

Nuž ale čo, zrejme je to tak novými ideológmi v predklone predpísané pri budovaní liberálneho občianskeho kapitalizmu: s pochyb(e)nou morálkou, nekompetentnou prítomnosťou fabrikovaných politických (vše)mocných, s publikom pod vplyvom spoločenského rozkladu množstva rozčarovaných, zatrpknutosťou sklamaných až beznádejne bezmocných. A k tomu všetkému, aby sme vyliečili "zle informovaných optimistov", aj vskutku s nejasnou správou o budúcnosti slaboduchého globálneho sveta,  čo akokoľvek vyšperkovaného trebárs aj výplodmi malej švédskej Grétky, vyvolávajúcej skôr súcit zneužitej, hoci finančne umne zákulisím forsírovanej, avšak mentálne premotivovanej pubertálnej odvážnej záškoláčky, ako akceptovanie uznania odbornosťou podmieneného ekologicko-etického apelu.

Napriek vraj (ne)slobode - a čo už dnes?! - v tej forme, ako si noví ideológovia predstavujú "jedinú správnu slobodu slova" - pre mnohých publicistov, najmä tých, ktorí už dávno neťahali za sebou káčera v osemdesiatom deviatom, sú podobné výklady slobody prejavu, voľnosti ducha, tvorby a myšlienok či názorových platforiem jednoducho neprijateľné! Naopak, i vtedy sa mohlo, ak sa s dávkou individuálnej odvahy chcelo - aj písať, aj hovoriť, ba i tvoriť, dokonca vysloviť názor (raz aj generácia po roku 1989, až dozrie, prizná farbu ako sa nechala "dobrovoľne" propagandisticky ohlupovať verklíkovanými tupcami ich "večnými témami" o  predvianočných radoch na mandarínky, deficitom toaletného papiera, etc,... sic!).

Aj za "socíku" (nemýľte si to, najmä mladší, komunizmus nikdy nikde nebol, existovala iba jeho klasikmi rozpracovaná ideológia, myšlienka, tézy - sťaby pozitívna filozofická dogma, v dobrom ľavicovo zmýšľajúcimi naskicovaná, napokon ale predsa iba utopická chiméra, ktorú aj u nás proklamovala oficiálna a legálna komunistická strana, v ktorej okrem solídnych členov a slušných ľudí bol aspoň tak vybalansovaný počet darebákov a odkundesov ako dnes v pravicovo-liberálnych stranách, hnutiach a prečudesných zoskupeniach proklamujúcich jedinú správnu cestu budovania trhového kapitalizmu bez ľudskej tváre, úcty a súcitu...), dokonca aj v oficiálnych, vtedy kategorizovaných médiách ak, pravda, človek nebol  „predposr...“, mal novinársku česť a videl za roh. Teda mal v pestovanom žurnalistickom podvedomí tušenie tieňa, z ktorého sa pravda a snaha o objektivizujúci pohľad, názor či dobre mienená prihrávka na polemický smeč čitateľom, rozhlasovým poslucháčom či televíznym divákom s najlepšími úmyslami podsúvala medzi riadkami. A čitateľ, verte, nebol blbec...

Nám, čo sme si to osvojili je hej, pretože, zdá sa, časy sa vracajú. Ak by to nebolo do plaču a bezmocnej "zúrivosti", aj by sme sa nad kdejakými podpásovými podlosťami pobavili, zasmiali. Lenže, pravda či názor na plnú hubu sa opäť neodporúčajú, diskusie na internetových portáloch "mienkotvorných" médií na viac či menej "chúlostivé témy“ (u nás sťaby na podnose: najnovšie médiami pomenovaní „osadníci“ - Rómovia/Cigáni, najmä však Židia a kontext ich neuveriteľného utrpenia počas holokaustu, zajedno je tu aj nostalgia Tisových pohrobkov za inak nehodne a nevhodne označovaným "slovákštátom", fenomén organizovanej migrácie a  nanúteného prijímania inej, aj náboženskej kultúry,  projekty ostentatívne sa producírujúceho fenoménu LGBTI a celá rozvinutá a div že už "štátotvornosť" (ne)ovplyvňujúca gender-téma, čochvíľa aj priaznivci  - čo zasa nevylučuje, že aj kritici... - Sorosa, Trumpa, Putina, Johnsona, Merkelovej, Macrona, ale aj Erdogana, Orbána, Zemana či Babiša, o Ficovi alebo Kiskovi, Kotlebovi a Harabinovi ba aj "dojímavo nadstraníckej" prezidentke Čaputovej nevraviac...), sa neotvárajú/ alebo rýchlo zatvárajú...?! Akoby štát, médiá s ich  majiteľmi (či skôr finančnými mecénmi a Ich blahorodím - oligarchami?) a všeobecne prijímanú väčšinovú verejnú mienku (a je naozaj "väčšinová"?!) ohrozovala názorová inakosť, ak chcete - nesúlad, nestotožnenie sa či rôznosť neštandardne (zvláštne? politicky nekorektne? samozvaným kazateľom morálky neprijateľne? a pod.) alebo jednoducho inak zmýšľajúcich. Schopných však pritom svoje pozície aj argumentačne obhájiť.

Čože sa to len s nami deje? Parafrázujúc otázku spytovania vlastného svedomia, ako to "za spoločnosť" svojho času neochvejne v kontexte morálnej krízy v časoch brežnevizmu nastolil ruský režisér, herec a spisovateľ Vasilij Šukšin, si v mihu aj odpovedám: Bojíme sa seba samých! Spolupáchateľstvom sa podieľame na vytváraní nedôveryhodnej spoločnosti, formujeme s plnou zodpovednosťou (áno, my všetci, zato najvypuklejšie a aby som použil obľúbený slovník liberálnej kaviarne - transparentne - už dávno kredit zahodivšia tzv. siedma veľmoc:  raz si za to oní príčinliví v médiách rozoštvávajúcich a rozdeľujúcich Slovensko a jeho občanov,   vystavia sami sebe účet) všeobecné pokrytectvo, zvlčilosť vzťahov ovplyvnených účelovosťou prekrúcaných faktov až vedomými klamstvami, fenomén  nenávisti.

Akýže tam spoločenský konsenzus?  Iba naoko, aby sa "ľudu tejto krajiny" zazdalo, o ňom od počiatku - od 1. januára 1993 až doteraz - všetky vládne garnitúry napokon iba tárali, zahmlievali. Nik nenabral odvahu (a bez nej sa nedá vytvárať ani prostredie a atmosféra politickej kultúry a kultivovanosti) ťahu na bránu, hoci aj za cenu straty i tak diskutabilnej politickej popularity v kadejakých pochybných a vykonštruovaných rebríčkoch či prieskumoch. (Zaplatených, pretože ani podobný "honor malých" nie je zadarmo...)

A tak po vraj troch desaťročiach slobody namiesto toho, aby sa vedomie spoločnosti a svedomie národa posúvalo na našom Slovensku aj využívaním šance a možností otvorene a častejšie, najmä vo verejnoprávnej RTVS (teda nielen v relácii O 5 minút dvanásť vo sviatočnú nedeľu, ktorá je nepochybne viac vhodnejšia na "pokoj zbraniam" ako nahnanie si žalúdočných vredov pri zvýšenom tlaku rovno počas rodinného obeda / zvrátenosť takejto programovej štruktúry neospravedlní ani skutočnosť, že podobné formáty majú povedzme aj verejnoprávne televízie v Česku, Rakúsku alebo Nemecku... NO A ČO?!) verejne diskutovať, načúvať iným, polemizovať, dišputovať, pritom aj s právom mýliť sa, vypočuť a prijať či odmietnuť názor iných, potenciálne sa korigovať, ba možno aj ospravedlniť sa verejne (džentlmenské spôsoby a umenie diskusie stále potláča do výsmechu arogancia na spôsob pohoničov - čím sa ospravedlňujem kočišom drožiek u susedov vo Viedni...), máme znovu plné gate! Alebo sme jednoducho v rámci všeobecnej debilizácie planéty (veď za hlupákov majú "vyvolení" pospolitý ľud takmer všade, vrátane "kultúrneho Západu") dobrovoľne rezignovali na jedno z najzákladnejších ľudských práv (vraj demokratického sveta) – právo na slobodu slova a prejavu?!

Žijeme čas, keď mainstreamové s - teda "väčšinové", alebo dokonca tzv. aj - zjavne si fandiac - mienkotvorné a jedinú pravdu div nie ideologicky v nových rovnošatách bezbrehého západného neoliberalizmu s boľševickou fazónou hlásajúce ("my sme tu jediní vyvolení na pravdu a neomylnosť názoru na všetko" - to sme už zažili, odžili, ba aj prežili, a tak som si dovolil aj síce nezaužívaný, ale podstatu najskôr vystihujúci prívlastok), sa s nevídanou cynickou bohorovnosťou všemožne snažia vydobyť a uzurpovať si  "právo" na koktejl pravdy, polopravdy  a bohapustého zavádzania, ak už nie rovno lži.

A tak sa do šíku v "bitke o pravdu" postavili  pseudomédiá. Pretože v mojich očiach (prirodzene, polemizujte so mnou) atribúty seriózneho žurnalizmu na Slovensku spĺňajú tak z aspektu novinárskej a publicisticko-dokumentárnej profesionality a zajedno aj spoločensky prínosného eticko-intelektuálneho rozmeru tituly či formáty (z oblasti tlačených, elektronických či internetových médií), na zrátanie ktorých by stačili maximálne prsty dvoch rúk. A to je, ak už nie stav varujúci, tak určite úbohý!

Heslom dňa od rána do večera sa na Slovensku stalo: značkuj a označkuj niekoho, hľadaj soka, protivníka, nepriateľa, antipól jedinej pravdy (vždy ju vlastnia tí, ktorí prví vyštartujú v ústrety dezinformácie, zahmlievania až bohapustej lži!) - ukáž na neho prstom. Rýchlo!!! Pretože ten, kto klame prvý - iba ten je vo výhode. Ten má najväčšiu šancu na "továreň pravdy". Aj keď šíri žlč, zlosť, nepravdu, klamstvá. Toto je obraz  (česť ozaj iba niektorým jedincom v bulvárnom košiari, keďže "žltou" sú podfarbené na Slovensku div nie všetky médiá...) slovenskej neoliberálnej kvázi - žurnalistiky.

Stávame sa svedkami (žiaľ, nemými, a teda súhlasnými?!) prepisovania histórie. Dokonca súčasnosti, prítomnosti. Pretože sa klame, zavádza a dezinformuje až sa práši od rána až do noci. Čuduj sa svete - splašková propaganda vo forme účelových subjektívnych poloprávd (a teda aj pololží) sa šíri z úst predstaviteľov (žiaľ, aj vládnych, oficiálnych a pod.) západnej, ale aj strednej a juhovýchodnej "civilizovanej" Európy vrátane slovenských vyznávačov a vykladateľov "európskych hodnôt". Nuž a tie, keď príde na lámanie chleba, ak ich niekto aj má či chce rozmeniť na drobné, dokonca až hen, z ústredia z Bruselu, iba bľaboce revitalizovanou orwelovčinou čosi o „pilieroch demokracie“.

Parafrázujúc v preinačenom móde vstup do Marxovho a Engelsovho Komunistického manifestu - "Európou obchádza strašidlo - strašidlo politického primitivizmu." Už sám fakt, že je konceptuálny, a teda všeobecne kľúčovými hráčmi na scéne prijímaný, schvaľovaný, odporúčaný div nie s visačkou "jediných neomylných a teda aj správnych rozhodnutí" nás vháňa do (ne)odhadnuteľne nebezpečných rozmerov. Ľudských, morálnych, etických, právnych, civilizačných, náboženských, rodových, bezpečnostných... A tak okrem toho, že sa vytráca všeobecná vôľa "občianskeho priemeru" politikom vôbec dôverovať, v podvedomí sa vytvára nežiaduci protipól: sklamanie prechádza v nervozitu, zlobu až nenávisť.  Aspoň útržkom preto na tomto mieste iba pripomeniem myšlienky spisovateľa Anatolija Rybakova, ktorý sa na margo mnohého, čo v nedomyslenej arogancii činíme (či na nás skúšajú iní - a teda aj "mocní" s patentom exkluzivity na rozum), v románe Deti Arbatu vyslovil: „Ak sa každý z nás nevynasnaží vykoreniť nenávisť v sebe samom, bude to práve ona, ktorá nás veľmi ľahko zahubí všetkých!“

Preto bádajme, hľadajme, snorme, zvažujme, uvažujme a sledujme. Dívajme sa, počúvajme, čítajme. Súčasnícky - s porozumením: Pozri, kto to hovorí... A čo hovorí! A ako to hovorí... Je načase prestať sa už "iba" čudovať. Nože sa lepšie prizrime, kto znevažuje, kto útočí, kto kým a čím pohŕda, kto rozvracia. Každé slovo, vetu, myšlienku. Nielen kvázipolitikov, kecalov, babrákov, polobláznov v kontexte vlažnej i agresívnej konfrontácie ich názorov / výpadov/ vzájomných osočovaní a obviňovaní / pohŕdaním voličskej masy..../, ale aj ruka v ruke s ich tútormi a spriaznenými "fanklubmi" v kontroverzných médiách. 

NAMIESTO DOSLOVU

Žijem v nemorálnej krajine (napriek hladkaniu si brucha a ega niektorých politikov tvrdiacich, že má úspešný príbeh...) uprostred eticky, etnicky, kresťansky a národne sa rozvracajúcej Európy a zajedno v domovine, ktorú si úprimne nosím v srdci. Je tomu tak vďaka odkazu mojich rodinných predkov, ako aj mojej osobnostnej profilácie skrze národným cítením nadelených historických osobností, ktoré sa mi stali v tom najlepšom prímerom, ako sa aspoň priblížiť k pomyselnému étosu a kánonu "žiť a konať v pravde a porozumení vrátane lásky k blížnym svojim", pričom si vytvárať a cibriť kultivovanosť svojho myšlienkového i duchovného sveta. Onen pomyselný, ale aj reálny a skutočný fundament, si preto ctím a celý život z neho čerpám energiu a zvláštne nedefinovateľné fluidum.

Patrím však zároveň k desaťtisícom v mojej vlasti rozčarovaných, sklamaných, znechutených. Preto nevolím! Nik z ašpirujúcich snaživcov, pechoriacich sa iba za politickou a ekonomickou mocou či ukájaním svojho, zväčša pokriveného ega (hoci aj tu česť výnimkám...?), si môj hlas či akúkoľvek inú podporu nezaslúži. Mám predsa svoje svedomie. A tak mi môj vnútorný hlas jednoducho nedovolí dožičiť "hlas" iným. Hoci pokušenie doznať svoje občianske právo možno kdesi "šteklí", predsa len na konci dumiek prichádzam k vyústeniu, že aj  bez prejavení sympatie "tárajom, gágajom a prďúsom", použijúc slová rozporuplného klasika samostatnej slovenskej politickej scény, sa vo svojom živote zaobídem.

Apropo - a v médiách na Slovensku (keďže s prívlastkom "slovenské médiá" by viaceré aj s prižmúrenými kritickými očami neuspeli) si naozaj vystačím hoci iba s predpoveďou počasia. Zväčša ovplyvňuje moje aktuálne aj dlhodobejšie plány. Ak je raz za iks rokov v kalendári 29. februára, a ešte k tomu vo volebnú sobotu, namiesto zalepenej obálky do urny (aký to symbol!) akiste si zvolím výlet do prírody, rozlet myšlienok, nadhľad ducha. Do Modry za Štúrom či na Mohylu na Bradle za Štefánikom. Mlčky s nimi podumať o svedomí slovenského národa. O vlasti, ľudskej cnosti, národnej (ne)hrdosti. O sebe i o nás.

 

ĽUDO POMICHAL

(Autor sa venuje žurnalizmu a publicistike viac ako 40 rokov, nikdy nebol zaťažený poklonkovaním kvôli členstvu v nejakej strane či hnutí. V roku 1988 odmietol ako redaktor a moderátor v Československom rozhlase v Bratislave vstúpiť do KSČ. "Mal som korektného a ľudského šéfa, iný kovaný súdruh by ma z pyramídy vypoklonkoval..." Znechutený nekompetentnosťou, povrchnosťou až svojvôľou kvázipolitikov po novembrovej prevratovej rekorytarizácii pod pláštikom demokracie na Slovensku sa postupne z neho stal presvedčený nevolič. Riadi sa motívom, podľa ktorého vo svete i v slovenskej vlasti je toľko vznešenejších ľudí, ozajstných osobností, ako aj nadchýnajúcich vecí a javov, ktoré mu ovlažia um i dušu, nieto aby ho otravovali ľudia, ktorých veľmi často ničím nepodložené ego je väčšie ako pokora hojdacieho koníka.)

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 327x Zobraziť komentáre (0)

Komentáre:



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2020 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line