Prečo máme radi Slovensko? Víťazné práce žiakov z krajanského prostredia v kolorite Štúrových odkazov na bratislavskom Hrade

hlavná foto
Trvanie: 28.06.2015
Miesto: Prečo mám rád Slovensko
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Stovky detí zo Slovenska i zahraničia sa vo vrcholiacom školskom roku 2014/2015 zapojili v poradí už do 23. ročníka celoštátnej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Autori prác, ktoré odborná porota vyhodnotila ako najlepšie, si vo štvrtok 4. júna v Nových Zámkoch prevzali ocenenia za svoje literárne diela. Spoluorganizátorom stále obľúbenejšej tvorivej súťaže najmladšej generácie Slovákov doma i naprieč krajanským svetom je Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Do súťaže sa tento školský rok zapojilo 96 základných a stredných škôl z celého Slovenska, zo zahraničia prišlo 103 prác. „Celkovo sme zaznamenali až 415 súťažiacich. Je to neuveriteľné číslo. Čo je však oveľa vzácnejšie, že to nie sú len deti žijúce tu, u nás na Slovensku, ale že sa do nej zapájajú deti zo zahraničia. Myslím si, že organizátori môžu byť hrdí a pyšní, že o túto súťaž je taký záujem,“ skonštatoval na odovzdávaní cien primátor Nových Zámkov Otokar Klein. Práve on, ešte pred svojím „primátorovaním“, ako člen Opery SND aj spoločne so speváckym kolegom Martinom Babiakom, bol súčasťou kultúrneho programu mimoriadne inšpiratívneho podujatia v Nových Zámkoch v uplynulých rokoch. Rovnako ako aj recitátor Juraj Sarvaš, ktorý aj v tomto roku pripomenul prítomným žiakom, ich učiteľom, ako aj hosťom podujatia (okrem ÚSŽZ tu mali dôstojné zastúpenie aj ďalší organizátori súťaže – Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstvo kultúry SR, ako aj Matica slovenská, v menej ktorej dával jednu z hlavných cien súťaže jej predseda Marián Tkáč) priamo na námestí pod sochou národovca a kňaza Antona Bernoláka dar, posolstvá a hodnoty, ktoré nám náš materinský jazyk – slovenčina dáva od malička do ľudskej a intelektuálnej výbavy.

Zo zahraničia sa do súťaže sa v tomto ročníku zapojili krajania – žiaci škôl zo Srbska, Chorvátska, Maďarska, Rumunska a USA. „Zo zámoria získalo cenu dievčatko z New Jersey a je veľmi pekné, že si ju prišla osobne prevziať. Deti z iných krajín bývajú často ocenené. Mali sme tu Kanaďanku, deti z Francúzska, z Austrálie, prihlasujú sa naozaj zo všetkých kútov sveta,“ uviedla predsedníčka Miestneho odboru Matice slovenskej v Nových Zámkoch Mária Malperová. Pritom, ako aj z mien ocenených účastníkov – žiakov z krajanského zahraničia vyplynulo (kompletný zoznam prinášame v prílohe na konci tejto reportáže), sa na pódiu objavili aj takí, ktorí sviatočnú atmosféru v Nových Zámkoch neprecítili po prvý raz – Patrícia Kmeťková, Maja Vargová, Jaroslava Majerová či Alexander Šproch – všetci neúnavní tvoriví žiaci - slovenčinári z prostredia Slovákov v srbskej Vojvodine.

Súťažné práce hodnotilo 15 porotkýň v štyroch kategóriách. V prvej sú žiaci prvého stupňa základných škôl (ZŠ), v druhej deti z druhého stupňa ZŠ a žiaci 1. až 4. ročníka osemročných gymnázií. V tretej kategórii súťažia stredoškoláci a vo štvrtej zahraniční účastníci. Deti svoj vzťah k slovenčine a Slovensku vyjadrovali vo svojich súťažných prácach pomocou rôznych literárnych žánrov, od úvah, cez rôzne príbehy až po básne. „Vyjadrujú to, čo cítia, čo vnímajú, čo sa im páči na Slovensku, na živote v našej krajine, na ich rodnej reči. Deviataci a aj niektorí ôsmaci už píšu aj eseje, ktoré sú veľmi pekné a skutočne sú už na vysokej úrovni, ktorá každým rokom stúpa. Často sa stáva, že niektoré deti sú dva alebo aj tri razy ocenené a je vidieť, že rastú a pracujú na sebe. Je to vďaka učiteľom a rodičom, ktorí im pomáhajú a venujú sa im,“ povedala Mária Malperová.

Nie div, že na atmosféru, ktorú zažili v Nových Zámkoch v horúci prvý júnový štvrtok 2015, by sa najradšej už teraz tešili aj na ďalší rok. Aby si po zaslúženej odmene na novozámockom pódiu mohli potom užiť aj trochu Slovenska – tak ako teraz, keď v dňoch 4.-7. júna spoznávali postupne Štúrovu Modru, Bratislavu s pamätnými miestami spojenými s Ľudovítom Štúrom, navštívili aj Hrad Devín, aby sa následne pokochali pohľadmi "zdola", z hladiny Dunaja, po ktorom sa výletnou loďou splavili späť do mesta. Spomienky im ale zostanú aj na Harmóniu v Malých Karpatoch, kde im v horúcich dňoch začiatku tohtoročného júna padlo veru vhod osviežiť sa v príjemnom chlade jaskyne Driny.

Z pobytu ocenených žiakov a ich učiteľov prinášame v obrazovej prílohe  fotoreportáž  z návštevy Bratislavského hradu, kde našich krajanov - tak žiakov, ako aj ich učiteľov, zaujala mimoriadne pútavá a aj výnimočná a reprezentatívna výstava k Roku Ľudovíta Štúra, ktorý sa koná pri príležitosti 200. výročia narodenia jednej z najvýznamnejších osobností v histórii Slovákov a Slovenska.

Touto cestou v menej ich, ako aj v mene Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, vyslovujeme naše úprimné poďakovanie za odborný výklad a ľudskú vnímavosť pána Pavla Komoru, kurátora výstavy s názvom Ľudovít Štúr - reformátor slovenskej spoločnosti.

Okolo 400 exponátov zo života Ľudovíta Štúra, ale aj z období pred jeho narodením a po jeho smrti ponúka výstava Historického múzea Slovenského národného múzea Ľudovít Štúr - reformátor slovenskej spoločnosti.  Ako skupine krajanov - žiakom a ich učiteľom priblížil kurátor výstavy Pavol Komora, pri niektorých exponátoch ide doslova o unikáty. A tak aj preto ich obzvlášť zaujali, mnohé z exponátov si aj ihneď dokumentovali - fotografovali. K nim patrí napríklad fotografia – portrét Štúra na slanom papieri z roku 1850, ďalej dagerotypia, kde je aj s inými činiteľmi slovenskej politiky z roku 1849. Ďalšie dve dagerotypie zachytávajú Jozefa Miloslava Hurbana a Mikuláša Dohnányho. Výstavu pripravoval Pavol Komora, mimochodom rodák zo slovenskej Dolnej zeme a jej slovenského prostredia v Maďarsku, približne rok, podľa neho malo ísť najskôr o komornú záležitosť, časom sa rozrástla do väčších rozmerov. "Tá téma je stále veľmi príťažlivá, takže pre mňa bolo potešením ju robiť," priblížil s tým, že samotnej expozícii najskôr predchádzal výskum, koncepcia a potom prišlo na rad získavanie exponátov. Čo bola podľa neho značná procedúra, pretože išlo o veľké množstvo výpožičiek, dokumentácie, súhlasov a následných zmlúv a dohôd.

Najvýznamnejšie exponáty pochádzajú podľa slov Pavla Komoru, ktorý sa našim krajanom venoval s veľkou pozornosťou dve hodiny, zo Slovenského národného múzea – Historické múzeum, Múzea Ľudovíta Štúra v Modre, z knižnice SNM, Múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, ako aj z ďalších múzeí v Myjave či Topoľčanoch. Zo svojej súkromnej zbierky prispel na výstavu aj samotný pán Pavol Komora.


Ostatným Slovákom žijúcim v zahraničí na tomto mieste pripomíname, že jedinečná výstava o živote a diele Ľudovíta Štúra na Bratislavskom hrade potrvá až do 17. januára 2016.

 

ĽUDO POMICHAL

FOTO: ĽUDO POMICHAL

 

23. ROČNÍK PREČO MÁM RÁD SLOVENČINU,

PREČO MÁM RÁD SLOVENSKO VO FAKTOCH

 

4. kategória

Počet prác: 103

 

Zastúpenie miest a obcí zo zahraničia

Srbsko: Kovačica, Padina, Báčsky Petrovec, Kysáč, Pivnica, Stará Pazova

Chorvátsko: Ilok, Josipovec, Našice

Maďarsko: Jáčš, Dabaš, Budapešť

Rumunsko: Nadlak, Gemelčička, Alešd, Bodonoš

USA: Linden, Hillsborough

 

Zastúpenie škôl

Srbsko

Základná škola mladých pokolení, Kovačica

Základná škola maršala Tita, Padina

Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec

Základná škola Ľudovíta Štúra, Kysáč

Základná škola 15. októbra, Pivnica

Základná škola hrdinu Janka Čmelíka, Stará Pazova

Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom, Báčsky Petrovec

Gymnázium Mihajla Pupina, Kovačica

Chorvátsko

Základná škola Josipa Kozarca, Jospipovec Putinovský

Základná škola kráľa Tomislava, Našice

Stredná škola, Ilok

Maďarsko

Základná škola, Jášč

Základná škola Františka Rákócziho II., Dabaš

Materská škola, všeobecná škola, gymnázium a kolégium s vyučovacím jazykom slovenským, Budapešť

Rumunsko

Základná škola č. 1, Gemelčička

Teoretické lýceum Jozefa Gregora Tajovského, Nadlak

Teoretické lýceum Jozefa Kozáčka, Bodonoš

Teoretické lýceum Constantina Serbana, Alešd

USA

Slovenské centrum detí Lipka pri Kostole sv.rodiny, Linden, New Jersey

Slovenská škola pri Kostole Panny Márie, Hillsborough, New Jersey

 

PRÍLOHA:

4. KATEGÓRIA: OCENENÍ ŽIACI – DETI KRAJANOV ZO ZAHRANIČIA

 

ČÍTAJTE PRÁCE OCENENÝCH ŽIAKOV - KRAJANOV

V 23. ROČNÍKU SÚŤAŽE

PREČO MÁM RÁD SLOVENČINU,

PREČO MÁM RÁD SLOVENSKO

 

CENA MATICE SLOVENSKEJ

Ako  Ľudovít Štúr dnes  rezonuje u Dolnozemcov

Píše sa rok 2015. Rok v znamení nášho národného buditeľa, duchovného vodcu, politika, filozofa, spisovateľa, jazykovedca. Týchto prívlastkov  možno napísať omnoho viacej. Bol to, a ešte stále je, človek s veľkým Č. Je, lebo žije v spomienkach a v skutkoch mnohých z nás. Človek, ktorý zastával slovenský národ a robil všetko, aby bol vyspelejší, kultúrne vyvinutejší a hlavne jednotnejší.

Okrem všetkých prívlastkov, ktoré sa mu počas dejín pripisovali, dovolila by som si pripísať mu ešte jeden – nositeľ najkrajšej slovenskej košele, košele slovenskosti.

Kedysi dávno naše staré mamy svojimi zvráskavenými, zrobenými rukami od každodennej namáhavej práce, pritom plnými nehy a jemnosti, pozorne a s veľkou láskou vyšívali slovenské košele, ako symbol krásy, pýchy a spolupatričnosti. Z konopnej priadze najprv tkali plátno, potom ho už len zdobili rôznymi motívmi. Našimi, slovenskými. Tenké nitky s ihlou medzi prstami starých mám vytvárali opravdivé skvosty, ktoré si ako tie najkrajšie šperky aj dnes chránime vo svojej dolnozemskej klenotnici.

Aj on mal svoju košeľu. Bola to košeľa trochu iná od košieľ našich starých dedov a ich synov. On si svoju košeľu vyšíval sám. Každým svojím skutkom si na ňu pridal jeden steh. Tých, našimi starými mamami povedané, štichov je na nej nespočítateľne mnoho. Sú to jeho diela, básne, listy, výzvy k prebúdzaniu národného povedomia svojho národa. Skratka, sú to jeho skutky. Najväčší z nich je práve naša slovenčina.

My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú, – píše v liste svojmu priateľovi Hurbanovi, ďalšej významnej osobnosti slovenského národa. Chytili sa do služby ducha, chytili sa do niečoho, z čoho nemali žiadny zisk. Bolo to iba ich presvedčenie o lepšom živote a postavení ich národa. To im stačilo. To, že sa na slovenský národ viacej nebude pozerať posmešne a s predsudkami, ale ako na vyspelý, moderný národ s vlastným spisovným jazykom. Nedostali za to nič. Iba mnoho nepriateľov, odporovateľov ich činnosti. Ich cesta vôbec nebola cestou. Bol to úzky, tŕnistý chodníček plný skál. Ale siahal vysoko, a to bolo pre nich podstatné.

Uzákonená spisovná slovenčina bola na jeho košeli tým najpresvedčivejším stehom, ktorý dopomohol k splneniu jeho sna. Bol to steh, ktorý bol zaslúžilý pre vytvorenie jednoty slovenského národa. Tento steh je dnes trošku uvoľnený. Naša jednota už prakticky existuje iba tým, že sa hlásime k jednému národu. On by z toho určite bol rozčarovaný.

Preto si skúsme – každý z nás – vyšiť svoju vlastnú košeľu, zo svojich dobrých skutkov. Pokúsme sa svojimi košeľami upäť uvoľnený steh na jeho košeli. Vytvorme si ich tak, ako si ju vytvoril on a tak, ako ich tvorili naše staré mamy. Aby sme sa mali čím pochváliť a identifikovať sa svojím šperkom v dokmásanom globalizovanom, uniformnom svete plnom handier, značkového braku.

Videl som život v čistej košeli, s výšivkou piesne – vyspieval bard slovenskej vojvodinskej poézie Paľo Bohuš – toto jeho dvojveršie je metaforickou paradigmou toho, čím teda žili naši predkovia – poctivého slovenského života. Naši predkovia, hrdí, urobení Panónčania totižto, žijúc podľa výroku Štúra, úspešne zdolávali tie cesty tŕnisté, tu, na slovenskej periférii. Dnes, keď si  celý slovanský svet pripomína veľkolepé výročie, my, potomkovia tejto vetvy, si uvedomujeme, že sa tá tŕňmi zarastená dolnozemská slovenčina a celý jej korpus musí dnes, viac ako kedykoľvek predtým v dejinách, snáď najhúževnatejšie klčovať. A tak táto idea u nás dnes asi najplnohodnotnejšie rezonuje. Nesmieme sa vzdávať myšlienky Nášho Človeka, nositeľa tej najkrajšej košele slovenskosti, nášho Ľudovíta Štúra. Aby sme ho nenechali „v štichu“.

Jaroslava Majerová, 4. ročník, Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom, Báčsky Petrovec, Srbsko

 

CENA POROTY

Prečo mám rada slovenčinu…

Predstav si milá, ctená družka moja, aká je silná moja láska voči tebe? Vieš, prečo ťa mám tak rada? Vieš, ty svetlo moje? Mám ťa nesmierne rada od prvých matkiných teplých rečí, oblečených do tvojho rúcha, od prvých otcových rozprávok,vyrozprávaných po večeroch, ozdobených tvojou krásnou melodickosťou... Preto ťa tak mám rada, lebo viem, že si môj pôvod, pochádzaš z tej krásnej zeme, kde bojovali o teba hrdinovia ľudu, Slováci, na čie mená nesmieme zabudnúť. Preto i teba i tú pôvabnú zeleno-modrú zem, to Slovensko, v čom náručí si sa narodila, mám ťa tak rada, Slovenčina moja, keby si len vedela, prečo ťa tak chránim, každý deň, spevom, básňou, rozprávkou, nedám na teba zabudnúť, nedam si ťa poškvrniť, si bola v srdciach našich, si krásna nota, rým, nádej v duši mojej, musíš zostať čistou a zachovanou rečou i v srdciach budúcich generácií. Bez teba, družka moja, nechcem vyjadriť svoj smútok, ani svoje štastie, ani radosť opísať. Bez teba by môj národ vädol, a to nesmieme dovoliť. A preto, drahá moja rodna reč, mám ťa rada, chránim si ťa, aby som práve odkázala všetkým Slovákom v každom kútiku sveta, aby ťa vášnivo milovali, zachovávali a svojim deťom vštepili do srdca. Lebo ty, slovenčina moja, panna z toho čarovného Slovenska, si moja jediná materinská reč. Ak zabudneme na teba, tak v tom okamihu zabudneme, kto sme, aj odkiaľ sme. Slovenčina moja, si moja uspávanka, moja modlitba a vinš na dobré rano. Si moja milovaná a tak i zostaneš.

Tatiana Stanová, 5. ročník, Základná škola maršala Tita, Padina, Srbsko

 

HLAVNÁ CENA

Reč matky je reč jej vlasti

         Prvý dar človeka pri jeho zrode je jeho mať, ohnisko a jeho vlasť. Dar, ktorý je každému pridelený, navždy zostane milý.

         Aj ja mám svoju vlasť. Učila ma, že mám dve vlasti. Jednu po rodení, druhú mi  rodičia do daru nechali. Veľkým šťastím mojím je moja rovina bohato posiata, úzka rieka a mladý cerový les. Často sa tu prechádzam. V jeseni pozerám na pestré lístie a na jar preberám nové puky a počúvam živý spev zobudiacich sa vtákov. Keď zastanem, cez konáre sa pozriem na belasú oblohu a spomeniem si na slová matky, že mám oči ako obloha. V srdci sa zasmejem a poďakujem sa jej na ten jej dar. Keby len tu teraz pri mne bola, objala by som ju a v jej objatí toľko minút bola, koľko je len bylín v tejto tráve. A pamätám sa, že keď som v smútku bola, prvá by ku mne mama prišla a na moje rany vyliala také slová ani svetoznáme lieky. Bola na pomoci rýchla ako prudká rieka. Jej úsmev na tvári a objatie aj teraz ma hreje. Mať mi dala nebeský dar. Dala mi jej zdedené dedičstvo. Prosiť a poďakovať sa v reči, s ktorou aj ona do svetu vkročila. Neznajúc jeho váhu, jeho snahu, ani teraz nechápem, že jej hlas – jeho farba, je zasadený vo mne. Dlho som neporozumela, čo mi to z vlasti jej rodičov dala. Až teraz, keď sa tomu učím, viem, že prvý dar pri zrode, čo som dostala, bola moja mať, jej reč a jej vlasť. V mladosti len zo slov matky som sa dozvedala o jej a vlasti jej predkov. Spoznala som a dozvedela sa, že sa volá Slovensko. Vysnený môj sen boli Tatry. Tu som s vetrom rozoberala slová mojej mamy. Reč, vlasť a matka sa nikdy nezabudnú. Ó, ako by som chcela vedieť a toľko pekných slov vyriecť, koľko by som chcela ospievať vlasť, v ktorej sa moja matka a jej matka naučili prosiť, konať a ďakovať. Nie nadarmo sa hovorí, že reč je svätyňa.

         Dar, ktorý som zdedila, navždy mi zostane milý. Budem vedieť s ním cez život kráčať a svedčiť o matke a jej vlasti.

Monika Buček, 8. ročník, Základná škola Josipa Kozarca, Josipovec Putinovský, Chorvátsko

 

ČESTNÉ UZNANIE

Som šťastná Šťastná

Volám sa Barbara Boldogová, v Maďarsku Boldog. Boldog je obyčajné prídavné meno, po slovensky znamená šťastný. Pre každého človeka šťastie znamená niečo iné. Sme šťastní, keď vysvieti slniečko, sme šťastní, keď dostaneme dobrú správu, sme šťastní, keď bábätko sa usmieva… No a ja – ja som vždy šťastná. Naozaj sa pokladám za šťastného človeka.

U otca môjho pradedka to nebolo vždy tak. Mal slovenské priezvisko: Bielik. V medzivojnovom Maďarsku priezviská cudzieho pôvodu bolo treba pomaďarčiť, alebo celkom zmeniť. Bielikovci si vybrali priezvisko Boldog. Moji predkovia vtedy aj prestali rozprávať sa medzi sebou po slovensky. Maďarizácia bola taká silná, že môj starý otec ešte ako malý chlapček zabudol slovensky, lebo sa nemal s kým rozprávať. Tak už ani môj otecko nemal možnosť naučiť sa tento krásny jazyk. Ale osud všetko zmenil. Zoznámil sa s mojou mamičkou, ktorá sa narodila v Rajke. Jej starí rodičia však pochádzajú z Hamuliakova pri Bratislave. Bohužiaľ, ani ona nerozpráva po slovensky. Keď sa však moji rodičia dozvedeli, že v Budapešti sa nachádza slovenská škola, ma bez váhania do nej zapísali. Teraz som študentkou jedenásteho ročníka, o rok budem maturovať. Študovať by som chcela v Bratislave – žurnalistiku alebo cestovný ruch. V okolí Bratislavy žijú aj naši príbuzní a ja som jediná, ktorá sa s nimi vie rozprávať. Áno, som šťastná, že som mala možnosť naučiť sa po slovensky, jazyk, ktorým hovorili moji predkovia.

Som šťastná, lebo chodím do slovenskej školy. Tu som sa naučila slovenskú abecedu, čítať som sa naučila zo Šlabikára, naučila som sa slovenské ľudové piesne i tance. Tu som sa naučila dejiny slovenskej literatúry. Som šťastná, lebo žijem v slobodnej krajine. Za slobodu nemusím bojovať tak, ako o ňu bojovali príslušníci a prívrženci štúrovskej generácie. Ľudovít Štúr žiadal 17. novembra 1847 na Uhorskom sneme: „My chceme slobodu. To je náš cieľ a svätá naša túžba.” Ja ale mám právo a možnosť učiť sa na slovenskej škole a rozprávať sa po slovensky, kdekoľvek chcem. Keby Ľudovít Štúr teraz ešte žil, by som sa mu poďakovala za jeho odhodlanie bojovať za Slovákov a povedala by som mu, že túžbu ktorú vyjadril v básni Smlúva Slováků sa splnila: „Ať padneme, však padneme, hodní svého rodu, vnukům našim nabudeme volnost a svobodu.”

A znovu musím konštatovať, že som šťastná. Som šťastná, že mám možnosť, učiť sa v slovenskej škole. Na základnej škole som navštívila slovenský dramatický krúžok. Hrala som vo viacerých divadelných hrách pre deti a mládež. Každý rok som mala možnosť vycestovať do Svätého Jura, do divadelného tábora. Viackrát som bola v tábore v Modre (mesto, v ktorom žil Ľudovít Štúr), v Hronci, vo Vysokých Tatrách, v Nízkych Tatrách, v Banskej Bystrici, v Banskej Štiavnici, v Kremnici… Viackrát som bola na lyžiarskom výcviku na Slovensku, pochodila som viac prekrásnych, zaujímavých a historických pamiatok. Videla som hrady, zámky, jaskyne, múzeá, prírodné krásy… Ešte som nevidela všetko, ale už teraz sa teším na ďalší výlet na Slovensko, kde ma zaiste očakávajú nové dobrodružstvá.

Mám rada Slovensko, som šťastná, lebo mám možnosť spoznať ho.

Barbara Boldogová, 11. ročník, Materská škola, všeobecná škola, gymnázium a kolégium s vyučovacím jazykom slovenským, Budapešť, Maďarsko

 

Prečo mám rada Slovensko, prečo mám rada slovenčinu

         Prečo mám rada Slovensko? Poviem vám. Slovensko mám rada, pretože je to Slovensko. Aj ja som Slovenka. Okrem toho Slovensko je nádherný štát. Tam sú prekrásne hory, vrchy, jazierka a páči sa mi aj preto, že Slováci rozprávajú tak pekne po slovensky.

         Mám priateľky v Hriňovej, v Trnave a v Bratislave mám príbuzných.

         Tú slovenčinu, ktorou tak pekne rozprávajú, nie je ľahko sa naučiť. Najmä nám v Srbsku. Musíme vedieť kde sa píše ypsilon, kde mäkčeň a kde dĺžeň. Naša učiteľka je často prísna. Hovorí: ,,Slovenčina je vaša materčina. Musíte ju ochraňovať, zlepšovať. Ona je vaša matka.,, Ja hovorím aj babka. Moja babka z otcovej strany je Slovenka. Na každú svadbu ma vyfintí do našich slovenských geceľov. Keď ma oblieka, tvár jej žiari jemným úsmevom a keď mi pohladí mašľu na vrkoči, pocítim v jej zvráskavených rukách príjemné teplo.

         Teplo cítim aj z levanduľovej skrine, ktorú mi často ukazuje. Plná je výšiviek so slovenskými vzorkami.

–  Srdiečko moje, – hovorí mi, – keď sa vydáš, toto všetko ti dám, aby si nezabudla, že si Slovenka.

– Nezabudnem, – uisťujem ju.

         Mám rada tie jej výšivky, aj gecele, aj slovenský rejteš a všetko, všetko, čo je slovenské

Una Brtková, 4. ročník, Základná škola mladých pokolení, Kovačica, Srbsko

 

Môj druhý domov – Slovensko

         Pred viac ako 200 rokmi sa z rôznych krajov Slovenska naši predkovia prisťahovali na Dolnú zem. A tak som ja len jednou z mnohých, ktorá svoje korene má na Slovensku. Aj napriek tomu, že ubehlo toľko rokov, slovenská reč a tradície sa zachovali až doteraz a my sme na to veľmi hrdí.

         Slovensko – toto slovo je pre mnohých iba slovo. Ale pre mňa je to oveľa viac, je to slovo, ktoré je synonymum pre lásku a krásu. Tak ako všetci ľúbia svoj materinský jazyk, tak aj ja milujem svoju slovenčinu. Túto lásku mi do srdca vštepila moja rodina. Pravdaže, vďaka patrí aj všetkým našim predkom, ktorí slovenčinu na týchto priestoroch dlhé roky bedlivo pestovali a chránili ako najväčší poklad. Som veľmi šťastná, že sa moja materinská reč zachovala v mojom rodisku a že sa práve preto aj ja môžem rozprávať po slovensky a učiť sa slovenský jazyk. U nás v Iloku, najvýchodnejšom meste Chorvátska sú, bohužiaľ, len chorvátske školy. Preto chodievame na hodiny pestovania slovenského jazyka a kultúry. Počas školenia na základnej škole som hodiny slovenčiny navštevovala stále, vo všetkých ročníkoch. Na Strednej škole v Iloku sa slovenčina nikdy nevyučovala a preto bolo historickou udalosťou,  keď sa v školskom roku 2013/2014 začalo vyučovanie slovenčiny ako výberového predmetu. Tak sa stalo vďaka úsiliu našich ilockých Slovákov, ktorí sa veľmi snažili, aby sa slovenčina začala vyučovať i na strednej škole. Veľmi ma teší, že to vyšlo a že teraz aj na strednej škole môžeme chodievať na hodiny slovenčiny.

         V Iloku má dlhú tradíciu aj slovenská evanjelická cirkev. Veľmi rada počúvam Sväté písmo vo svojom materinskom jazyku. Je to ako pohladenie po duši. V našom slovenskom cirkevnom zbore som aj kántorkou, čo znamená, že každú nedeľu a v sviatky sprevádzam bohoslužby hrou na organe. Tiež aj spievam v dievčenskom cirkevnom chóre. Náš pán farár a pani farárka organizujú početné stretnutia evanjelickej mládeže a pri takýchto príležitostiach sa stretávame so svojimi kamarátmi zo Slovenska a tiež i so Slovákmi z iných štátov.

         Tohto roku si pripomíname 200 rokov od narodenia Ľudovíta Štúra. Vláda Slovenskej republiky vyhlásila rok 2015 za Rok Ľudovíta Štúra. Nás ilockých Slovákov to veľmi teší a vypĺňa hrdosťou, pretože náš SKOS nesie meno práve tohto nášho veľkého národného velikána, ktorý celý svoj život zasvätil slúženiu svojmu slovenskému národu.

         Na Slovensku som bola mnohokrát, stretla som tam skvelých ľudí a získala mnoho nových priateľov. Rada si spomínam na krásne slovenské hory, jazerá a jaskyne, ktoré som si obzrela, a je to skutočne úžasná krása. Rada si zaspomínam aj na arašidovú omáčku, ktorú som v tamojšej reštaurácii po prvýkrát okoštovala, ale nebola to veľmi príjemná skúsenosť. Myslela som si, že to bude opravdivá lahôdka, ale bol to pravý opak, je mi to aj teraz smiešne. Duša sa mi rozohreje, keď si zaspomínam na tie svoje krásne zážitky na Slovensku.

Samozrejme, veľmi by som chcela ešte veľa ráz navštíviť túto našu krásnu zem.

         Slovensko je mojím druhým domovom a tak to navždy zostane.

Dajana Mudrochová, 3. ročník, Stredná škola, Ilok, Chorvátsko

 

Život Slovákov

Dedko, náš dobrý dedko sedí v teplej izbe. Sedím pri piecke i ja. Dívam sa na jeho klobúk, ktorý skrýva dedkove šedivé vlasy a fúzy. Hm. Môj ocko nemá klobúk, ani švagor, ani sused... To mladí nenosia!

Dávno, keď som bol chlapec, otec ma zaviedol na jarmok, - vraví dedko.

Trasúcou rukou mi ukazuje žltú fotografiu, na ktorej chlapec sedí na stolici s klobúkom na hlave, má oblečenú vyšívanú košieľku. Žena v slovenskom kroji drží chlapca za ruku, pri chlapcovi stojí otec tiež s klobúkom na hlave a košeľou maľovanou, slovenskou.

Otvárajú sa dvere. Vchádza stará mama s tanierom pred sebou a v ňom nosí rožky, ešte horúce, voňajú. Stôl je prikrytý obrusom, pestrúci sa kvetmi, ktoré vyšívali usilovné ruky starej mamy. Je krásny ako aj pestré slovenské sukne a ručníky v laviciach v kostole. Pestrie sa i vyšívaná, ale len slovenská košeľa, ktorú naši dedkovia nosievali ako na Hornej, tak aj na Dolnej zemi. Koľko sa potu tá košeľa napila, kým mozoľnaté  ruky obrábali slovenskú pôdu, koľko krvi popila, kým šable zvonili za slobodu slovenského národa? O čom naše staré matky rozmýšľali, kým ju prali dunajskou vodou? Aké hrdinské piesne Slováci spievali, kým nad Tatrou hromy bili?

Pokým ťahám ceruzu po papieri používajúc ypsilony a dĺžne, ktoré nám zanechal Štúr, rozmýšľam o dedkovej košeli, čo ju slovenská ruka vyšila a na slovenskú reč, s ktorou sa zobúdzam a prajem domácim: - Dobré ráno.

Sa môže krajšou rečou začať deň?

Maja Opavská, 7. ročník,  Základná škola hrdinu Janka Čmelíka, Stará Pazova, Srbsko

 

O bračekovi

Narodí sa mi braček,

nebude to žiadny palček,

malilinký, maličký.

 

Keď on očká otvorí,

privítam ho v náručí,

darujem mu úsmev vrelý.

 

Aby plakal, nedovolím,

ani hladom bruško trápil,

budem k nemu trpezlivý.

 

Keď on o rok, dva a či tri

bude behať bez pomoci

budeme sa hrať po vôli.

 

Naučím ho jazdiť na bicykli,

slušne sa správať na ulici,

cestou k starej mame.

 

Do školy spolu pôjdeme,

domáce úlohy robiť budeme,

tiež starému otcovi pomáhať budeme.

 

Zatiaľ je to moje tajomstvo!

Nech to zvie otecko s mamičkou,

že mám tu sto plánov.

Robert Pintír, 3. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

 

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko?

Myslím si, že otázka je jednoduchá! Aspoň pre mňa. Žijem v Dabaši-Šáre, juhovýchodne od Budapešti. Čudujete sa, že čo má táto ďaleká obec spoločného so slovenčinou? Verte mi, že veľa!

Predtým, ako ju pripojili k mestu Dabaš, bola to slovenská dedinka. Slováci tu žili od 18. storočia a zachovali si svoju jedinečnú reč. Takýmto nárečím nerozpráva nikto na svete! Šárania boli vždy hrdí na svojich predkov, možno preto aj dnes uchovávajú tradície a varia, pečú výborné tradičné jedlá. K najlepším zákuskom v Maďarsku dozaista patrí náš šársky závin.

V tejto časti mesta sa nachádza aj Dom šárskeho rítešu a Oblastný dom. Tieto stavby stoja v takzvanom Slovenskom dvore, ktorý je ohradený dreveným plotom.  Tu môžeme ochutnať skutočné ríteše, ktoré nemajú páru na širokom okolí. Nasýtení zvedavci si môžu pozrieť aj výstavu predmetov, ktoré pre nás nechali naši slovenskí predkovia. Predstavte si, že aj názvy ulíc sú napísané po slovensky, dokonca aj v obchode je všetko dvojjazyčne.

V Šáre sa nachádza aj moja vyše päťdesiatročná základná škola, v ktorej sa odjakživa vyučuje slovenčina. V nej sa ju dennodenne učíme. Môžem povedať, že slovenský jazyk obdivujem a, myslím si, aj milujem. Dlho som rozmýšľala, že prečo k nej pociťujem takýto úzky vzťah. Asi preto, lebo moji starí rodičia sa medzi sebou rozprávajú po slovensky, avšak v šárskom nárečí. Po toľkých rokoch učenia sa, už aj ja sa pripájam do debaty. Vtedy, keď sa im prihovorím, vidím, ako ich oči zažiaria. Sú to nenávratné momenty. Vtedy človeka ovládne pocit hrdosti. Možno aj preto som tak dlho prehodnocoval, kde by som mal študovať ďalej. S mamičkou som sa dohodla, že pôjdem na slovenské gymnázium, lebo aj v budúcnosti sa chcem venovať tomuto jazyku.

Prečo mám rada Slovensko? Tento malebný štát leží v srdci Európy. Má prekrásnu prírodu, jaskyne, hory, doliny a kopce. Samozrejme, mnoho krajín má takéto vlastnosti, ale Slovensko sa líši. V čom? Má čistý vzduch, zvieratá a stromy. Hovorí sa, že nič nie je rovnaké. Podobne ako sa dni menia, ani krajiny neostávajú nemenné. Keď idem na Slovensko, vždy ma niečím novým prekvapí. Rada sa vraciam, a to nielen kvôli prírode a ľuďom. Slovensko ukrýva v sebe niečo nedefinovateľné, tajomné, zázračné, možno aj preto si zaslúžilo jedinečné miesto v mojom srdci a tieto vety.

Sára Prasznová, 8. ročník, Základná škola Františka Rákócziho II., Dabaš, Maďarsko

 

Prečo mám vlastne rada Slovensko

Milujem Slovensko, pretože väčšina mojej rodiny je tam. Keď som tam na prázdninách, často sa všetci stretávame u mojej babky a dedka na dedine, ktorá sa volá Kamienka. Môj bratranec

a ja vždy ideme do obchodu hneď vedľa domu mojej babičky. Celé dni sa bicyklujeme po celej dedine, bez toho , aby musel ísť niekto s nami. Cítim sa tam veľmi slobodne a bezpečne. Každý je priateľský, pozdraví sa a skoro vždy sa ma pýtajú, do ktorej rodiny patrím. Moja babka varí úplne najlepšie a ich minerálna voda, ktorá vyviera z lesného prameňa, je liečivá. V Amerike je to úplný opak. Sama sa bicyklovať nemôžem, a vonku sa nikto nehrá. V Amerike majú deti všetko, ale myslím, že ozajstné kamarátstva chýbajú. Všetko musí byť dopredu naplánované a zorganizované a v určitom čase. Veľmi sa mi páči aj Bratislava, je tam stále čo obdivovať. Môj strýko tam žije a vždy keď k ním prídem, ideme na krásne mólo, ktoré je väčšie a krajšie než v Amerike.

Čo asi k tomu dodať? Verím, že čím viac budem chodiť na Slovensko, tým viac ho budem poznať a obdivovať. Slovensko je krásne a veľmi zaujímavé.

Victoria Strisovska, 6. ročník, Slovenské centrum detí Lipka pri Kostole sv. rodiny, Linden, USA

 

Slovensko a slovenčina

Slovensko je:

láskavé srdce mamy,

otčina našich predkov,

veniec poľných kvetov,

emblém môjho národa.

náruč, ktorá pevne drží

Slovákov spolu od pradávna,

kolískou je pre ich deti,

oporou v ťažkých časoch.

 

Slovenčina je:

láskavá reč matkina,

ospevovaná Sládkovičova Marína,

veniec pestrofarebných slov,

encyklopédia našich predkov.

Nádherný jazyk náš,

čarovné znenie máš,

inšpiruješ básnikov,

novinárov – slova majstrov,

a všetkých Slovákov!

Anna Mária Šinková, 11. ročník, Teoretické lýceum Jozefa Gregora Tajovského, Nadlak, Rumunsko

 

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

         Mestečko v strede Báčky v Srbsku. Maličké, útle, uličky pokrútené a vyplnené slovenským slovom. Žijeme tu mnohé roky, my hrdí Slováci, práve takí, akí boli naši predkovia.

         V tichučkej uličke na konci Petrovca stál maličký domček ozdobený modrou slovenskou vzorkou. Bol to domček mojej prababičky. Moja prababka tu žila vyše päťdesiat rokov, ale jej rodná zem bola krásna krajina Slovensko. Narodila sa na Myjave a na Dolnú zem prišla s rodičmi za lepším životom ako desaťročná. Žila tu pokojne a pekne. Odmalička pestovala a vyvíjala lásku k Slovensku, milo ju prenášajúc na nasledovné generácie. Posledný z tej generácie som práve ja. Rád som s ňou trávieval voľný čas. Vedela také krásne rozprávky rozprávať, že ešte i dnes odznievajú jej slová v mojich myšlienkach: „Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial ...“ Maličký Janko Hraško, smelý Jánošík, spievajúca Lipka a koza rohatá sa navždy nasťahovali do môjho srdca. Večer, keď mi prababička zaspievala, vždy som jej hlávku sklonil do teplého lona. Tichučko som počúval piesne o Aničke, dušičke, červenom jabĺčku, kalnej vode a najsladšie som zaspal, keď mi zanôtila Po nábreží, koník beží. Lásku k slovenčine mi tak krásne vštepovala. V zadnej izbe na stene mala zavesený veľký obraz, na ktorom bola vyšitá slovenská krajina. Často ma tam zaviedla a o všetkom mi rozprávala: „To sa ti Saško môj Tatry, slovenské drahokamy, to je myjavská rieka a v nej najbystrejšia voda plaví a tá hrdá pani, čo pyšne stojí,  je Bratislava, ona každý slovenský hrad obráni...“ A ja som sa usiloval to všetko zapamätať.

Prababička, keď naplnila sedemdesiatpäť rokov, poslednýkrát navštívila Slovensko a bola z toho nesmierne šťastná. Ale predsa so slzami v očiach vyprevádzala slovenské hory, preto, že asi vedela, že sa na slovenskú zem viacej nikdy nevráti. Zostala jej navždy v srdci a tak ju ochotne a krásne odovzdala nám ostatným. Žiaľbohu, prababička už nie je niekoľko rokov s nami a jej domček je zbúraný, ale obraz Slovenska ešte stále hrdo stojí teraz v izbe mojej starej mamy. Často si naňho pozriem a obdivujem tú okúzľujúcu krásu Slovenska a som rád, že láska mojej prababky k Slovensku a slovenskej reči hrdo žije aj ďalej v nás.

         Mestečko maličké, tichý vietor prúdi ulicami a zobúdza slovenský spev. Na kraji tíškom stojí cintorín, ktorý už mnohé slovenské duše ukrýva. Tu i moja prababka spočíva a ja vždy keď navštívim Slovensko, na jej hrobku prinesiem hrudku slovenskej zemi. Viem, že by sa tešila, lebo to bola jej rodná zem a ďakujúc jej, tak veľmi milujem ten krásny slovenský spev a tú teplú slovenskú reč a slovenskú krajinu.

Alexander Šproch, 7. ročník, Základná škola Jána Čajaka, Báčsky Petrovec, Srbsko

 

Domov

         Stará mať mi povedala, že domov je tam, kde sa vždy rada navrátim. Že je to miesto, ktoré mi otvorí dvere aj vtedy, keď ho opustím bez príčiny. Miesto, ktoré aj napriek márnym túlaniam a chybám v živote pustí ma naspäť do svojho náručia. Vraj, domov je tam, kde sa cítiš najšťastnejšie.

         Bola to jedna z posledných jej viet, ktorá zaznela pred šiestimi rokmi. Avšak, keď sa mi raz vrezali tie slová, ten domov do srdca, vždy sa navrátim k tomu ešte raz. Som predsa Slovenka žijúca v zahraničí. Sme tu menšina a sotva počítame 60 000 dolnozemských Slovákov. No predsa som tu trochu odcudzená. Pravda, tu som sa narodila, tu žijem a chodím do školy... Moje srdce však cíti, že môj domov, môj prameň vyviera tam, na Hornej zemi. Odtiaľ tiahnu korene mojich predkov, stadiaľ tečie moja krv. Som hrdá, šťastná na moju slovenskosť, lebo práve Slovensko je moje svetlo, ktoré svieti v skrytých kútoch mojej duše. Pripravilo ma na svet v cudzine, v svete ďaleko od hniezda. Je mojou Severkou, tou najjagavejšou Zorničkou na nočnom plátne. Je príčinou mojej radosti, teší ma v smútku, napĺňa pocitom lásky. S úsmevom mi odkrojí krajec sviežeho pecňa mäkkého chlebíka, prihreje mi mliečko a zaželá dobrú noc. Cítim, ako tichučko žblnká v mojej duši a viem, že nikdy, nikdy stadiaľ nezmizne. Slovensko je mojím ohniskom, zohreje moje mladé srdce a stopí ľad, ktorý mi občas sťahuje dušu. Rozpráva mi tie najzaujímavejšie rozprávky, spieva mi najkrajšie pesničky a uspáva ma najnežnejšími uspávankami. Číta mi verše z Biblie, posiela ma na cestu života, no vždy ma dočká s teplým objatím a mäkkým bozkom na líčko...

         Ak som aj ďaleko od svojho hniezda, moje srdce letí tam, kde som najšťastnejšia, tam, na Slovensko. Je mojou ochranou, mojím brnením, a kým ono je, ja nie som cudzincom. Vraj, domov je tam, kde sa cítiš najšťastnejšie...

Môj domov? To je Slovensko!

Maja Vargová, 7. ročník, Základná škola Ľudovíta Štúra, Kysáč, Srbsko

 

OSOBITNÁ CENA POROTY

Prečo mám rada slovenčinu, prečo mám rada Slovensko

Slovensko – opíšem vám ho v krátkosti.

Je sladšie ako najchutnejšie sladkosti.

Krajina mojich predkov, rodná zem,

o tej nádhere vám rozpoviem.

 

Jesenná príroda keď listy maľuje,

hýri farbami – pohľad to krásny je.

Brodíš sa cez potok, vysoko do horí,

kde príroda čarokrásny svet otvorí.

 

V malebnom lese po stráňach si behať,

pestrú zmes do kytice zbierať.

Na lúkach vznešený jeleň ťa pozdraví,

tu zajkovia si cupkajú i veverička ťa pozdraví.

 

Deň čo deň si robiť, načo máš chuť,

občas sa vybrať na rozprávkovú púť.

Zájsť si do ZOO, kde tulene sa hrajú,

sledovať štvorzubce, ako sa nadúvajú.

 

Slovensko milujem, každý ho má rád,

aj pre mňa je nenahraditeľný poklad.

Slovenskom sa pýšim, Slovensko chcem,

Slovensko bolo a vždy bude moja zem.

Patrícia Kmeťková, 6. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

 

Slovensko – rodná zem, ja pozdraviť ťa chcem…

Tieto verše častokrát počujem znieť niekde v diaľke… Nie, nie je Slovensko mojou rodnou krajinou. Narodila som sa a žijem v Srbsku. Ale obe krajiny mám rovnako rada. Presne tak, ako si nemôžem zvoliť, ktorého z rodičov viac milujem. Alebo, ktorá stará mama je lepšia ako tá druhá. Patrím medzi tých, ktorí obe tieto krajiny volajú „môj domov“.

Keď rozmýšľam o Slovensku, nie je to iba krajina, v ktorej sa hovorí po slovensky, a v ktorej si vďaka tomu cibrím jazyk. Sú to štiavnické chodníčky, ktorými mierim ku kamarátom zo Základnej školy Jozefa Horáka, našej partnerskej školy. Sú to ich úsmevy, teplé slová, štiavnická čajovňa, v ktorej vám ponúknu čaje od výmyslu sveta. Keď rozmýšľam o Slovensku, nie je to iba krajina, z ktorej kedysi dávno prišli moji predkovia. Je to tatranský vláčik, ktorý mne a mojim kamarátom  pomohol spoznať Smokovec a Tatranskú Lomnicu. Je to lanovka, do ktorej nasadnem, zatvorím oči a zdá sa mi, že môžem objať celý svet. Sú to moje prvé neisté kroky na lyžiach, sneh, ktorý má inú vôňu ako ten náš. Slovensko – nie sú to len slovenské rozprávky a slovenské piesne. Je to moje bláznenie sa na Habakukoch: zakliate Čierne mesto, Hodovňa, Železná hora, Slnečník, domček Proroka Raka.  Je to škola tanca v Banskej Bystrici, či škola v prírode v Starej Ľubovni. Moje túlanie sa s košíkom po obchodoch. Korbáčiky: údené, neúdené, dvojité, s paprikou, s korením alebo bez. Ktoré sú asi lepšie?  Keď prídem domov, záväzne ich schovám niekde hlboko do chladničky, len aby ich nenašli a, nedajbože, nezjedli. A potom…je to aj moje napchávanie sa Horalkami. Nikdy som nič lepšie nezjedla!

Neviem to vysvetliť, ale Slovensko – je to aj moja túžba po Srbsku. Túžba po rodine, ktorej sa nemôžem dočkať vždy, keď sa k nej  vraciam späť.

Skutočne, milujem to Slovensko! Až tak, že kľudne môžem súťažiť v rovnomennej relácii Slovenskej televízie. Je to jedno, v ktorom tíme, Adelinom či Danovom. Lebo…Asi to vyhrám.

Patrícia Kmeťková, 6. ročník, Základná škola 15. októbra, Pivnica, Srbsko

 

Citácie z prác, ktorým sa cena neušla,

avšak porotu zaujali...

Ahoj kamaráti, odpoveď, na otázku prečo mám rád slovenčinu a Slovensko je veľmi jednoduchá. Som Slovák a som na to hrdý. Narodil som sa v Srbsku, no žijem medzi Slovákmi, vyrastám v slovenskej dedine a slovenskej rodine.

Moja láska k Slovákom a k spoločnej krajine nespočíva iba v tom, že žijem na Dolnej zemi a medzi vynikajúcimi ľuďmi, ale aj v tom, že od malička počúvam krásnu slovenskú reč, v ktorej mi mama čítala slovenské knihy na dobrú noc...

Miroslav Cerovský, šiestak, Báčsky Petrovec, Srbsko

 

Prvá svieca je Slovensko. Rozháňa tmu a napĺňa moju dušu nádherou a láskou. Tá láska zahŕňa hory, pasienky, ba aj ľudí, ktorí tam žijú. Ľudí, ktorí sa na mňa pozerajú teplými očami, očami môjho domova. Tá druhá svieca je slovenčina. Plamienok, ktorý vo mne horí a nikdy nevyhasne. Zažala ho tá istá osoba, ktorá ma naučila tomu najkrajšiemu materinskému jazyku. Tá iskra  je moja mama.

Miluška Vranková, siedmačka, Kysáč, Srbsko

 

Mnohí si myslia, že nie sme Slováci, lebo nežijeme na Slovensku, ale v Srbsku. Nie! My sme Slováci a hrdí sme na to. Bezohľadu, kde žijeme, slovenčinu máme radi.

Anička Labátová, siedmačka, Báčsky Petrovec, Srbsko

 

Pre mňa je a bude Slovensko najkrajšie miesto na svete. Možno, keď budem väčšia, keď narastiem a skončím školu, tak pôjdem na Slovensko a nájdem si prácu tam. A vtedy budem na tom mieste, o ktorom som vždy snívala. Chcem tam ísť nielen preto, že sa mi tam páči, ale aj preto, že k nemu niečo cítim. Slovensko sa má čím chváliť, ale nechváli sa, lebo ho chválim ja. Ľúbim Slovensko!

Adriana Silvia Troiac, ôsmačka, Gemelčička, Rumunsko

 

Keby som bola vták a mala oči sokola

chcela by vidieť Slovensko dokola.

Položiť si ho na moju malú dlaň

a vykresliť ho na sedem strán.

 

Spúšťala by sa z vysokých Tatier,

obzrieť si najprv Oravu a

potom sa otočiť a zaletieť

na západ na kysuckú stranu.

Barbara Kanisek, šiestačka, Josipovec, Chorvátsko

 

Rodná reč – slovenčina. Môj najväčší poklad a potok, ktorým prúdi bohatstvo dejín našich ľudí. Keď prirovnávam rôzne jazyky so slovenčinou, zdá sa mi, že je práve môj slovenský jazyk najteplejším zo všetkých.

Keď počujem básne po slovensky – znejú tak ľubozvučne. Kniha prečítaná po slovensky? Je najkrajšia. Slovenčinu mám naozaj rada. Hoci som narodená v Srbsku, láska k slovenčine mi je vštepovaná hlboko v srdci už od malička.

Fotogaléria

Počet zobrazení: 1849x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2020 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line