EXKLUZÍVNE: Marián Pauer chystá novú výpravnú knihu o Dežovi Hoffmannovi, Slovákovi, ktorý fotil legendárnych „chrobákov“ z Beatles

hlavná foto
Trvanie: 15.05.2019
Miesto: Londýn - Banská Štiavnica
Mesto/obec: Londýn - Bratislava
Štát: Veľká Británia - Slovensko

Kto by si pomyslel, že po sedemdesiatke sa oddá ubrať plyn z tvorivej vášne, v prípade Mariána Pauera, významného spisovateľa, publicistu, pedagóga, najmä však znalca a odborníka v oblasti fotografie, by sa isto-iste zmýlil. Dlhoročný kurátor jedinečných fotografických a multimediálnych výstav a autor množstva príťažlivých publikácií s tematikou vizuálneho fenoménu, ktorou fotografie s nadčasovou výpovednou hodnotou nespochybniteľne sú, aj v tomto roku, keď ukrajuje štvrtý dielik z ôsmej životnej dekády, je obdivuhodne plodný.

V máji 2016 prezentoval retrospektívnu výstavu s 99 „naj“ k nedožitým deväťdesiatinám barda slovenskej fotografie Karola Kállaya v bratislavskom Mirbachovom paláci. A do života uviedol aj elegantnú a hodnotnú publikáciu o živote a tvorbe ďalšej legendy nášho vizuálneho kumštu – Karola Plicku, ikony národopisného mapovania slovenského zvykoslovia, ľudí a krajiny. Ani tu sa ale nekončí objavný a majstrovsky prezentovaný záber Mariána Pauera, ktorý vo februári 2017 vydal už svoju v poradí 33. publikáciu - vlastnú tvorivú retrospektívu s názvom ČAS STRAPATÉHO SLNKA. Pričom húževnato a objavne "kurátoruje" výstavu za výstavou. Naposledy poctu Martinovi Martinčekovi v Liprovskom Mikuláši, kým v Bratislave prierezovú výstavu ďalšieho fotografa Drahotína Šulu. 

Kým rozlúskneme inšpiratívny oriešok, pod škrupinkou ktorého sa skrývajú obrysy tvojej srdcovky – fotografického a životného príbehu legendárneho rodáka z Banskej Štiavnice Deža Hoffmanna, významne sa zapísavšieho do veľkej knihy šoubiznisu ako oficiálny fotograf Beatles, aspoň telegraficky o tom, čo je námetom tvojej aktuálnej knižnej novinky?

„Zamyslel som sa nad tým, že doteraz som približoval život, tvorbu, príbehy, ako aj filozoficko-umelecké postuláty ľudí v mojom okrúžení. Snažil som sa čitateľskému publiku predstaviť osobnosti z histórie i súčasnosti mnohého, čo okrášľuje najmä posolstvá slovenskej fotografie. Vrátane osobností, ktoré zanechali úspešnú stopu v kontexte európskej i svetovej tvorby. Mnohé z projektov ma naplnili vo viacrozmernosti ich dosahu, napríklad v popularizácii významu fotografov a umelcov slovenského pôvodu žijúcich v zahraničí v rámci prínosného projektu Henkel Slovensko Slovensku. Až som sa napokon prichytil pri myšlienke – a nemám priniesť a zanechať tu raz aj moje vlastné posolstvo?  Možno neskromne poviem – odkaz môjho videnia sveta – či už fotografického alebo ľudského, osobnostného? A tak vznikla myšlienka podeliť sa so všetkým tým, čo som zažil a precítil počas novinárskeho života, stretnutí s výnimočnými ľuďmi. Výsledkom je kniha reportáží, čŕt a poznámok, takpovediac pod čiarou, o všetkom čo ma nadchlo, prekvapilo, potešilo, ale aj zarmútilo a inak vyprovokovalo k premýšľaniu. O hodnotách, vzťahoch, farbitosti nášho života.“

Ak si použil prívlastok o pestrosti, je sťaby vyšitý pre Deža Hoffmanna, slovenského fotografa, ktorý, vystaviac  si excelentnú visačku a zároveň aj značku do nesmrteľnosti spojením svojej tvorby s veľkou štvorkou z Liverpoolu, je vari už viac ako dve desaťročia sťaby symbolickým majákom  v tvojej dokumentárnej a publicisticko-literárnej tvorbe. Aktuálne pracuješ na príprave nového vydania - podotýkam, veľkoryso rozšíreného projektu o Dežovi Hoffmannovi. Čo bolo impulzom, že si sa do toho pustil?

 „Najskôr vari moja prvá kniha o Dežovi - Fotograf Beatles, za ktorú som dostal v roku 2001 Cenu Egona Erwina Kischa. Hoffmannov neuveriteľne zaujímavý príbeh fotografa,  ale vďaka drámam, obratom až dobrodružstvám aj ako všestranného človeka, motivoval v tom čase aj filmového producenta Patrika Paša. Bývalý kolega a priateľ mi raz vraví: Videl som tú tvoju knižku, bolo by z nej dobré kino. Ja mu na to - čo nám tomu bráni. A on - vraj, nemáme námet, ani scenár... Tak som základný námet, čo by v dokumente malo byť, spísal.“

Kedy to bolo?

„Už v októbri 2014 sme nakrúcali rozhovory a sekvencie s Dolores, s Dežovou dcérou, v Londýne. Aby som to otočil ešte naspäť k Patrikovmu impulzu "poďme robiť kino" - ja mu v tom čase vravím, že ešte stále som nevysliedil ani jeho dcéru, ani syna. Nepodarilo sa mi ich za celý ten čas, čo sa téme života Deža Hoffmanna venujem, objaviť“.

Čo bolo dôvodom, že napriek skvelej príbehovej knihe o Dežovi, si mal ešte stále nepopísanú mapu jeho najbližších príbuzných?

„Už pátranie po nich a spôsob, ako som ich našiel, sú silným príbehom. Veď som ich aj hľadal dlhých, bezmála dvadsať rokov. Snažil som sa na to využiť všetky možné kontakty, ktoré som si vytvoril ešte v časoch, keď som pracoval na mojej prvej knihe o Dežovi. Najmä k nájdeniu jeho dcéry, dnes 77-ročnej Dolores, s ktorou som sa napokon stretol v Londýne, viedli spletité cestičky a nite.“

Ale veď kontakty v Londýne, keď si pracoval na prvej knihe, ťa hádam mohli  priviesť k nej už skôr. Alebo?

„Iste. Bolo tam viac ľudí, s ktorými som bol v kontakte a ktorých som aj navštevoval, napríklad Fleischmanovci - pani Joy so synom a ďalší. Vravím im, pomôžte mi rozhodiť siete, potrebujem nájsť Dolores Hoffmannovú. Lenže ona v tom čase sa už nevolala Hoffmannová, keďže sa vydala za portugalského grófa. Nosila priezvisko Prevost. Ja na to, fajn, keďže má Portugalca, nájdem ju doma – trebárs v Lisabone. Zavolal som na ambasádu do Portugalska, aby mi zistili: gróf Christopher Prevos a jeho manželka Lady Dolores. Mám eminentný záujem, hľadám ju roky. Ak ju nájdete, budem vám do smrti zaviazaný...“

A reakcia? Našli ju?

„Ozaj vynaložili úsilie, avšak keď zistili, kde Dolores býva, prišla správa, že z adresy sa odsťahovala! Takže bez úspechu. Ale pátral som ďalej, ba ktosi mi v tom čase vnukol aj myšlienku, že keď nie je ani v Londýne, ani v Lisabone, najskôr na ňu natrafím v Amerike.“

Bolo to správne cítenie okamihu?

„Zavolal som kamarátom v New Yorku, či nenatrafili niekedy na jej stopu, či o nej niekde je zmienka a podobne. Hľadali. trvalo to asi dva roky, kým zistili, že je tam. Našli aj adresu. Znovu ale smola - vyparila sa. Odišla vraj do Londýna. Bolo to akoby zákon schválnosti.“

Čo alebo kto bol napokon kľúčom, ktorý otvoril správnu bránu?

„V súčasnosti už naša dobrá štiavnická priateľka Beatka Nemcová, ktorá je mimoriadne aktívna v oživovaní zabudnutých tém i ľudí v Banskej Štiavnici, Hoffmannovom rodnom meste. Zavolala mi, vraj sa dozvedela, ako márne pátram po Dežových najbližších rodinných príslušníkoch. Dokonca mala aj adresu Dolores. Oblúkom som sa ocitol znovu v Londýne.“

Aké bolo prvé stretnutie s dcérou Deža Hoffmanna?

„Bola prekvapená a zároveň aj dojatá, keď som jej vyrozprával, že sa roky venujem téme života a tvorby jej otca, a že by som po prvej knihe o ňom rád v príbehu pokračoval. Už v rozvinutejšej dramaturgii, v ktorej by som rozšíril obsah aj o život a osudy oboch Dežových detí - teda Dolores a Davida.“

Mala vôbec nejakú vedomosť o tvojej prvej knihe o Dežovi?

„Vôbec nie. Ukázal som jej knihu na prvom stretnutí. Znie to čudne, že iba ukázal, ale po vydaní sa tak zaprášilo, že mne samému zostal iba jediný výtlačok! Prirodzene, že oň mala veľký záujem. S hanbou som ale musel s farbou von s tým, že som jej vysvetlil, že jej ju nemôžem venovať, pretože pri tvorbe druhej ju budem potrebovať, keďže sa na niektoré súvislosti budem z nej odvolávať. Ale v mihu som jej povedal, že keď sa zrodí druhá kniha o Dežovi, určite jej venujem prvý výtlačok.“

Predpokladám, že po prvom stretnutí už dlho netrvalo, aby Dolores stála pred kamerou a začali ste so zberom a nakrúcaním materiálu.

„V októbri 2015 sme sa s s režisérom Petrom Hledíkom vybrali do Londýna veru už s kamerou. Naše veľvyslanectvo v Londýne mi s ochotou dalo k dispozícii priestory, a tak sme prvé snímky nakrútili v salóniku zastupiteľského úradu. Naň som mal už príjemné spomienky, pretože ďalší veľký umelec - Banskoštiavničan Arpád Pál, práve v ňom odovzdával dar bývalej ministerke zahraničných vecí USA pani Madelaine Allbrightovej.“

Ako to na Dolores zapôsobilo?

„Atmosférou salóniku s dobovým nábytkom bola uveličená, cítila sa príjemne. I ja som mal fajn pocit, pretože išlo nielen o úctu k nej, ale aj k samotnému Dežovi Hoffmannovi, k jeho dielu, z ktorého časť som aj v priestoroch našej ambasády v Londýne pred deviatimi rokmi vystavoval na veľkej prezentácii nášho skvostu - Banskej Štiavnice.“

Ako vníma jedno z detí, potomkov Deža Hoffmanna, vôbec záujem, ktorý najmä skrze tvoju tvorbu, živé autorské programy a publikovanie, prejavuje slovenská kultúrna obec o čaro jeho osobnosti?

„Dolores to zjavne dojalo. A ja som bol zasa milo prekvapený, aký záujem mala o všetko, čo sa týka Slovenska a jej otca: jeho väzieb na Slovensko, kým sa nerozhodol pre život v cudzine, ale aj následne o jeho pôsobenie, keď do Československa prichádzal napríklad na Bratislavskú lýru. Nielen však o to, pretože Dolores nevedela nič o jeho mame, o živote Deža v Žiline, jeho pôsobenie v Prahe... Nevedela, že robil na Barrandove, že jeho blízkou priateľkou bola herečka Hedy Lamarr, jedna z najpôvabnejších žien. A množstvo iných vecí.“

Otváral si jej nepoznané kapitoly života jej otca. Prečo sa dozvedala o nich až teraz? Dežo pred deťmi nehovoril o svojej mladosti, pohnútkach, o časoch, kým žil v Československu?

„Dolores nestíhala oči otvárať. Bola očarená, akým pojmom je jej otec na Slovensku. Napokon, v roku 2015 v Žiline udelili Dežovi Cenu Čestný občan mesta, pričom o tomto titule rozhodovali občania, čiže nie nejaká úzka komisia. Podotýkam, že na spomínanú cenu bolo až 62 kandidátov. A dostal ju In memoriam Dežo. Okrem neho tú cenu vtedy získali cyklista Peter Sagan, výtvarník Rudo Sikora ...

Takže Dolores približujem Slovensko, rozprával som jej veľa o Štiavnici, ukázal fotky rodného domu jej otca. Nebola tým pohľadom nadšená. Ale to už je iná kapitola, iný problém, aj vrátane toho, či a aké úsilie vyvinulo mesto Banská Štiavnica na to, aby sa cennosť svetového kultúrneho významu - a ňou rodný dom Deža Hoffmanna nesporne je - inakším spôsobom prezentovala a aj kultúrno-turisticky v celoslovenskom kontexte zužitkovala. Možno si Štiavničania ani neuvedomujú, aký tromf majú v rukách. Veď ak by z domu pod Červenou studňou vytvorili múzeum Deža Hoffmanna, chodili by sem celé procesie aj z Británie.“

Vráťme sa k nakrúcaniu v Londýne. Bolo niečím charakteristické?

„Dolores bola veľmi spokojná, že som dodržal slovo a že sme začali s tvorbou dokumentu. Ja jej na to - ale veď toto je iba prvý krok, stále som sa ešte nikdy nestretol s Davidom, jej bratom, a teda synom Deža. Ako ho nájsť? Kde žije?“

Predpokladám, že toho si nemusel až tak urputne objavovať.

„Dolores mi v okamihu dala jeho vizitku - adresu, telefón. S tým, že sa na ňu môžem odvolať, vraj sa aj ona chystá do Ameriky. Samozrejme, že len čo som prišiel z Londýna domov, už som Davidovi písal maily. A za päť minút som mal odpoveď. Vraj bravó, je nadšený. Parádna komunikácia!“

Predpokladám, že týmto, priam guľovým esom pre dokument, si sa nevytešoval osamotene...

„Ihneď som volal Patrikovi Paššovi. On mi s jasotom - tak ideme za ním! Lenže, pripomínam mu, to je ale San Francisco. Diaľka. Vraj, nevadí. A tak sme dali dohromady malý štáb - opäť Peter Hledík, kameraman, potenciálna scenáristka hraného dokumentu, a ja. V roku 2015 v septembri sme sa vybrali za Davidom.“

Čím boli príznačné prvé debaty, aký je David? Pripomína niečím slávneho otca? Ako vníma jeho znamenitosť?

„Bolo to zvláštne, spontánne, aj emotívne. Z mailov i fotiek, čo sme si posielali, samozrejme, ma v našej skupinke rozpoznal, vyšiel mi v ústrety. Vraj - ty poď so mnou, oni nech idú ďalším autom za nami. Prikývol som. A on mi z čista jasna začal rovno v aute rozprávať ich rodinný príbeh. Bol smutný."

David si vylial srdce, čo, predpokladám, zrejme napomohlo vašej ďalej komunikácii, filmovaniu, debatám.

„Mal som pocit, že od prvého momentu sme jeden druhého získali priamočiarosťou. David na mňa pozitívne zapôsobil ako "hipisák" , bol mi sympatický úprimnosťou. Pretože také veci a okolnosti, ktoré následne formujú vzťahy najbližších ľudí, akými sú aj súrodenci, to obyčajne nik nezvesí iba tak z voleja. Takže určite vznikla obojstranná náklonnosť, dôvera. Pre dokumentárnu tvorbu a písanie knihy viac ako podstatné, skôr určujúce. Povedal som mu preto zajedno aj to, že pre chystanú novú knižku o Dežovi s ním plánujem viacero stretnutí."

Ako na to reagoval? Nechystá sa povedzme do rodného Londýna?

„Veru som sa ho aj opýtal – a ty do Európy neprídeš? Vraj, na čo by tam chodil... Pochopil som to, keď sme už boli u Davida, ktorý, mimochodom, má manželku báječnú výtvarníčku. Na dvore ich domu sme nakrúcali, vari pod štyristoročný strom sme si usadili Davida. Skvele hovoril o otcovi, o tom, ako s Dežom chodili fotiť Beatles, o jeho vnímaní vtedajšieho zákulisia kapely. Napríklad ako si na pláži dali v Anglicku beatmeni pruhované plavky - ako ich Dežo fotil a David ako chalan snímal na osemmilimetrovú kameru. Film je dostupný aj na youtube,  je parádne, ako ho osmičkovou kamerou  nasnímal práve David, Dežov syn.“

Nemienime veľa  prezrádzať z obsahu novej chystanej knihy. Ale predsa - bavil si sa s Davidom hoci aj o tom, kto bol aký zo štyroch členov Beatles?

„David mi povedal, že jednoznačne Paul McCartney. Nielen ako hudobník, ale aj ľudským rozmerom. Paul bol podľa Davida rešpektovanou kapacitou. Iba malá súvislosť, ktorá potvrdzuje jeho myšlienku: keď Dežo zomrel, Paul McCartney jednak kondoloval, bol to on, ktorý finančne prispel na dôstojnú rozlúčku s Dežom.“

Prečo tak dopadla rodina Deža Hoffmanna? Slávny fotograf - a bez peňazí?

„Bol to zvláštny prípad i osud. Dežo Hoffmann od Beatles či ich manažérov nedostal za života ani libru. On ich fotil a robil pre nich, lebo ich miloval, zbožňoval. Veď keď ich v roku 1962 fotil, mal Dežo päťdesiatku a pri prvých prácach s Beatles vyhlásil, že pri týchto chlapcoch omladol o dvadsať rokov. A následne si ich Dežo získal svojou rozšafnosťou, mladíckym elánom, prirodzenosťou.  A ako som z Davida vycítil, aj sa k tomu napokon priznal, možno aj osud a príbeh jeho otca ho primäl k rozhodnutiu, že opustí Britániu. Zo vzdoru odišiel do Ameriky. S tým, že sa tam na vlastné nohy postaví a že Anglicko k životu nepotrebuje.  David mi povedal: Môj otec bol vynikajúci fotograf. Mal iba jedinú smolu. Nebol Angličan. Všetci ho v Londýne stále mali za cudzinca. Zdá sa, že jeho slová platili ba v širších kontextoch vypovedaného aj teraz platia...“

Akým spôsobom a kedy si vôbec poodchýlili zmyselnú trinástu komnatu pátrania po sekvenciách a súvislostiach nezvyčajného príbehu fotografa Beatles a  postupného zbližovania sa s kumštom Deža Hoffmanna?

„Objavil som ho náhodou. Raz som si večer prepol na televízny kanál rakúskej verejnoprávnej ORF 2, kde hovorili, že Hoffmann je fotograf z Horného Uhorska, a naraz sa tam objavil Trojičný stĺp z Banskej Štiavnice. Ukázali, že žil v Londýne. Rýchlo som napísal do TV, či by mi mohli urobiť z filmu kópiu. Postupne som zisťoval, aký to bol zaujímavý človek.“

Do Londýna si sa vydal za cieľom až v roku 1989, čo ale už bolo tri roky po fotografovej smrti. Prišiel tak čas dobrodružného hľadania, ktoré opisuješ aj v knihe  Fotograf Beatles.  Priblíž ho aspoň v útržkoch v očakávaní knižného pokračovania príbehu štiavnickej legendy v živote The Beatles?

„Vytrvalo som musel hľadať, kto s Dežom spolupracoval. Náhodná cesta ma zaviedla k slovenskému architektovi Ivanovi Svetlíkovi, do rodiny ktorého chodieval spevák Sir Cliff Richard v časoch, keď bol hosťom na hudobnom festivale Zlatá lýra v Bratislave. Zhodou okolností sa manželka architekta Svetlíka poznala s osobnou asistentkou Deža Hoffmanna! Čo lepšie ma mohlo stretnúť...

Pani Svetlíková hneď telefonovala pani Mellory do Londýna. Osudové klbko nití Deža Hoffmanna sa razom začalo odvíjať, až som päť rokov chodil do Londýna, pričom viac ráz v priebehu jedného roka. Takto som utkával príbehy v knihe, postupne ma pani Mellory nasmerovala nielen k Beatles, ale aj k Rolling Stones a k ďalším, s ktorými Dežo spolupracoval. Mal som skvelý pocit, ako neuveriteľne pekne o Hoffmannovi hovorili. Chválili ho jedným dychom nielen ako precízneho profesionála, ale aj ako dobrého človeka.“

Toľko teda Marián Pauer, na Slovensku a v súčasnosti vari aj celosvetovo nepochybne najväčší znalec tvorby a života fotografa a nezabudnuteľného súputnika The Beatles, ale aj ďalších hviezd šoubiznisu, Slováka Deža Hoffmana. A iba doplním na okraj - kniha by sa mala na pultoch objaviť na jeseň 2019. Je sa teda na čo tešiť!

 

Za interview s kolegom a priateľom úprimne ďakuje

ĽUDO POMICHAL

 

Na titulnej fotografii:

Marián Pauer počas vernisíže výstavy fotografií Deža Hoffmanna v máji 2010 na Veľvyslanecstve SR v Londýne.

Na snímkach vo fotogalérii:

Marián Pauer - skvelý človek a spoločník, spisovateľ, publicista, pedagóg, autor výnimočných multimediálnych projektov, kurátor fotografických výstav a jeden z najprestížnejších znalcov a odborníkov v oblasti histórie, teórie a tvorivej aplikácie fotografických postupov a obrazových vizuálnych vnemov.

Na fotografiách je Marián Pauer so štátnym tajomníkom MK SR Konrádom Rigóm, banskoštiavnickým umelcom Arpádom Pálom (Bratislava - február 2017), 

s rodákmi z Banskej Štiavnice na potulkách v londýnskej štvrti Soho, kde mal Dežo Hoffmann svoj ateliér,

na návšteve v Londýne u pani Joy Fleischmannovej, vdovy po významnom slovenskom sochárovi Arthurovi Fleischmannovi,

atmosféra výstavy M. Pauera z tvorby Deža Hoffmanna (Londýn - máj 2010),

s Arpádom Pálom počas vernisáže umelcovej výstavy "Očistec" (Banská Štiavnica - november 2012),

s majiteľom rodného domu D. Hoffmanna Martinom Šafaříkom (Banská Štiavnica - júl 2010),

v ateliéri Arpáda Pála (Banská Štiavnica - júl 2010),

Marián Pauer s autorom rozhovoru Ľudom Pomichalom (Londýn - máj 2010).

 

FOTO: ĽUDO POMICHAL

 

 

NAMIESTO DOSLOVU

 

O Mariánovi Pauerovi trochu inak...

Keď odvíja príbehy svojich putovaní za fotografiou a osobnosťami slovenskej fotografie doma či v zahraničí, jeho spoločníkom sa zatají dych, povznesie nálada a nastaví formát predstavivosti. Dynamikou myšlienok a neštylizovaných obrazov, ktoré vysúva s noblesou glosátora tak, aby práve ony dominovali nad neodosobnenou zaujatosťou, ešte viac znásobuje dar rozprávača.

Ohromne pritom imponuje šarm muža priamych zásad, ktorý seba samého vníma s prirodzenosťou, bez zatrpknutosti k pribúdajúcim rôčkom. Nevraviac, keď sa i jeho oči prihovárajú pohľadom dobrodušného romantika. Napokon, takýto stav vybalansovanej vnútornej pocitovosti v zrkadlení jeho viac ako 40-ročných aktivít v estetickom pohladení vonkajšieho sveta by ani nemohol predostierať strohý „nalinkovaný“ teoretik - intelektuál bez miazgy a pátosu. Našťastie, mnohorakosťou ich foriem, zrozumiteľným konceptuálnym obsahom, ale aj tajomstvami nedopovedaných odkazov, teda tým, čo kurátorskú, publicistickú, knižnú a umelecko-dokumentárnu tvorbu Mariána Pauera ozvláštňuje, rokmi presviedča a utvrdzuje jeho publikum a ľudí, blízkych Pauerovej krvnej skupine, že aj v čase globalizačnej uniformovanosti (ne)vkusu tohto sveta je príjemné byť svojským, nekonformným.

Marián Pauer svoje bližšie  i vzdialenejšie okolie (milovníkov fotokumštu aj počas viac ako 250 Pauerových výstav a multimediálnych prezentácií a doposiaľ 33 knižných publikácií) neunavuje vychodenými stereotypmi. Naopak, nabáda ich všetkými zmyslami zostriť fókus emotívnej účasti, zbystriť v okamihu, keď túžba dopovedať videné pátra po tajuplnom vykročení „za roh“. Za provokujúcim dorozprávaním príbehu.

Fotografia, ak má ambíciu žiť a ustavične sa prihovárať, musí pred každým párom očí, cez ktoré zaklope na dušu, vystúpiť z rámu. Iba ak príbeh pretrvá, znovu a znovu sa navracia stav nepominuteľnosti okamihu. Ako utvrdenie sa v poznaní, že, parafrázujúc myšlienku ruského filmového režiséra a majstra obrazov Andreja Tarkovského, „aj keď všetko živé je pominuteľné, podstata stavu našej duše pretrvá, neodumrie“...

Ťažko vylúpnuť, na ktoré z Pauerových príbehov o fotografoch a fotografiách, ktoré v dobrom poznačili jeho videnie a cítenie sveta, sa upriamiť. Najmä ak sú ukotvené v slove i obraze, zakaždým na podmanivých výstavách či v publikáciách, pod ktoré sa podpísal. Jeho svedectvá o osobnostiach slovenského sveta sú akoby nikde sa nekončiace reflexie z dotykov s Pauerovými hrdinami.  

Defilé je ohromujúce. Aj preto epitet hviezdny k viacerým jeho projektom  možno „predpísať“ bez pohnutia brvou. Kým viaceré osobnosti z jeho portfólia sa svojimi výtvormi vyšvihli do rangu vyvolených (Martin Martinček, Ester Šimerová-Martinčeková, Karol Kállay, Dezo Hoffmann, Arthur Fleischmann, Andrej Reiser, Yuri Dojc a ďalší...), dvaja ctihodní muži sa hviezdneho neba priamo dotýkali: politik, vedec a v neposlednom rade aj fotograf  - generál Milan Rastislav Štefánik - pohľadmi cez svoj hvezdársky ďalekohľad z Mont Blancu, kým americký astronaut so slovenskou krvou oravských predkov, nedávno zosnulý Eugen A. Cernan, sa zatiaľ ako posledný človek z planéty Zem kochal hviezdnou nadčasovosťou počas prechádzky po povrchu Mesiaca.

Marián Pauer vďaka dispozícii objavovať  aj tam, kde by to možno iní už vzdali, sa dostal k témam a tvorcom, ktorých zhmotnenie a sprítomnenie v nepatrnom zlomku času ocení náležitejšie aj slovenská kunsthistória vari o desiatky rokov. Pretože aj duchovné odkazy, najmä ak sú pupočnou šnúrou prepojené okrem svojich umeleckých hodnôt ešte aj na čosi vznešenejšie – národné či vlastenecké, nadobúdajú v našom kultúrnom časopriestore schopnosť vyčkať si na pravosť chvíle ako šampiónske ročníky v slovenských vínnych pivniciach...

Publikum – a na Slovensku je v posledných dvoch dekádach viac ako príznačným, že obzvlášť to fotografické, je ale, našťastie, vnímavé. Rovnako aj čitatelia Pauerových kníh prejavujú túžbu po poznaní. A tak viaceré jeho publikácie či monografie o významných fotografoch by ste márne hľadali v kníhkupectvách. Kým nejedna výstava s jeho kurátorským rukopisom sa pre veľký záujem verejnosti predlžovala.

 

ĽUDO POMICHAL

Fotogaléria

Počet zobrazení: 608x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line