FS OSTROHA EXKLUZÍVNE: Slovenský folklór očaril Čiľanov a Peruáncov, na oplátku si Slováci odniesli do Dublinu zážitkové sny

hlavná foto
Trvanie: 30.03.2019
Miesto: FS Ostroha
Mesto/obec: Dublin
Štát: Írska republika

Česko? Či Čierna Hora?  Čína? Čile… Čo ti - Peru? Áno, takto nejako to začalo. Keď sme koncom septembra minulého roku cestovali do Pekingu na 20. turistický festival, ešte sme netušili, že sa práve tam stretneme s našimi ďalšími hostiteľmi z krajiny, ktorá je pre našinca exotická už len z jej názvu. Tanečníkov a muzikantov  zo skupiny Bafote z mesta Temuco v Čile sa nedalo prehliadnuť. Exotické kroje z Veľkonočných ostrovov zakrývali na opálených a potetovaných telách latino-američanov len základné partie. Bojovo-dynamický, ale na druhej strane nežný tanec domorodcov ostrova Rapa-Nui, ktorý má zvláštnu energiu a na divákov pôsobí veľmi pozitívne, v nás prebúdzal fantáziu a v myšlienkach presúval na kraj sveta do krajiny zázračných miest a neobjavených zákutí.

Po zoznámení sa s riaditeľom tanečného súboru Bafote Marcelom Alvaradom Sepulvedom, ktorý je zároveň hlavným organizátorom festivalov Purrun v meste Temuco a Festival Danza Lautaro, sa začali kuť pikle a s tým spojená cesta do Čile. Času na zorganizovanie tohto zájazdu bolo málo, ale ako sa vraví -  “kde je vôľa, tam je cesta”. Platilo to doslova,  a tak sme sa na konci januára už tradične v zelených mikinách stretli na letisku v Dubline s cieľom ukázať v Latinskej Amerike folklór malebnej krajiny ležiacej “el en Centro de Europa”.

Buenos Dias v Buenos Aires

Prvý z deviatich letov smeroval do Amsterdamu, kde sme do partie pribalili externistov zo Slovenska, Čiech a Veľkej Británie. Času na prestup bolo dostatočne veľa aj na to, aby sme si na letisku urobili spoločnú zhrávku a docvičili priestory k jednotlivým tancom.

Z Amsterdamu sme leteli do argentínskeho Buenos Aires, ktoré nás privítalo s Buenos Dias, teda krásnym slnečným ránom. Odtiaľ sme po krátkom medzipristáti odleteli do hlavného mesta našej prvej destinácie - Santiago De Chile. Mesto, v ktorom žije zhruba 7 miliónov obyvateľov, patrí medzi najväčšie na americkom kontinente, ale je to zároveň najbezpečnejšia metropola Latinskej Ameriky. Na letisku nás privítalo slnečné počasie, 25 stupňov a tiež vysmiati členovia súboru Bafote - Daniela a Felipe a náš sprievodca Carlos, ktorý hneď po príchode dostal prezývku Karči.

Po nasadnutí do luxusného dvojposchodového autobusu, ktorého dolná paluba patrila súboru z Venezuely, sme išli na krátku prehliadku mesta. Pozreli sme si Palacio de La Moneda, sídlo prezidenta republiky a tiež námestie Plaza de Armas s rôznymi významnými budovami, ako napríklad hlavná mestská katedrála, arcibiskupský úrad, mestská radnica. Odtiaľ sme pokračovali po trans-čilskej magistrále do mesta Temuco, vzdialeného 700 kilometrov južne od Santiaga, nachádzajúceho sa na úpätí Ánd pod sopkou Llaima.

Práve v Temucu sa konal 2. ročník medzinárodného festivalu Purrun, na ktorý boli okrem nás pozvané aj súbory z ďalších krajín Južnej Ameriky a Afriky. Na internáte, v ktorom sme počas konania festivalu bývali, nás v neskorých nočných hodinách privítal Marcelo - riaditeľ festivalu a ďalší členovia tanečného súboru Bafote, medzi inými aj naša druhá sprievodkyňa - pôvabná Mackarena. V jedálni panovala veselá nálada. Po privítaní sme sa ale unavení po takmer 36-hodinovej ceste rozliezli do našich izieb, kde sme na jednej spali po desiatich na poschodových posteliach ako počas vojenskej služby.

Ako prežiť zemetrasenie s úsmevom?

Prvý deň v Temucu sme využili na spoznávanie okolia, ale aj na intenzívny nácvik, počas ktorého sme si prešli kompletný program na nasledujúce dni. Poobede sa v átriu internátu konali s ostatnými súbormi rôzne spoločné športové hry a súťaže, z ktorých bolo pre nás víťazné preťahovanie lanom. Muži zo Slovenska porazili statných Afričanov a naše krásne Slovenky zase tanečnice z Brazílie.

Večer sa pre zúčastnené súbory konala slávnostná večera za prítomnosti starostu Temuca, ktorá vyvrcholila skvelou zábavou na tanečnom parkete. Tam sa v rytme samby, cha-chy, rumby a latinských perkusií tancovalo až do nočných hodín. Ochutnali sme aj čilský nápoj Terremoto v preklade zemetrasenie, ktorý pre nás pripravil Karči. Je to koktail miešaný zo sladkého kvaseného vína, ananásovej zmrzliny, sirupu a vínovice. Ráno po zemetrasení sa konal sprievod mestom Temuco, ktorý mal podporiť účasť divákov na festivale.

Sprievod sa ukončil v parku v centre mesta, kde každý súbor predviedol krátky program. My sme prezentovali Slovensko tancom z východného Slovenska. Mali sme tiež možnosť po prvý krát vidieť tance z afrického Toga, Venezuely, bolívijský caporales, a tance Ekvádoru a Brazílie. Svoj elegantný, národný čilský tanec cueca predstavil domáci súbor Bafote. Poobede nás sprievodcovia zobrali na priestorovú a zvukovú skúšku do mestského divadla, v ktorom sa nasledujúce tri dni konali predstavenia festivalu Purrun.

Divadlo, ktoré má kapacitu 1300 divákov, sa večer zaplnilo a na doskách, ktoré znamenajú svet sa vystriedalo okolo 200 tanečníkov a muzikantov. My sme predviedli tanec a spevy z Horehronia a vystúpenie ukončili dynamickým cigánskym tancom z východného Slovenska. Všetky predstavenia boli naživo vysielané cez sociálne siete a tak aj naše rodiny a priatelia mohli sledovať naše vystúpenia vo vzdialenej Európe.

V Temucu práve končilo leto a to bol ten najlepší podnet na hľadanie miesta, kde by sme sa mohli trošku schladiť.  Na ďalší deň nás naši hostitelia zobrali na miestne kúpalisko, kde sme strávili pár hodín a spoločne zaspomínali na prázdniny strávené v Kováčovej alebo Margite Ilone. Večer nás čakalo “turné”, počas ktorého sme vystupovali na dvoch miestach. Prvé javisko bolo postavené v strede futbalového ihriska a my sme spolu s Ekvádorom odohrali “zápas” pred zhruba stovkou divákov.

Nádherný moment nastal, keď sme ešte pred vystúpením zahrali a zaspievali “Veľa šťastia, zdravia” tanečníčke z miestneho detského súboru Bafotito a tým vyčarili úsmev na tvári, ale aj pár sĺz od dojatia. Ďalšie vystúpenie bolo opäť v divadle Camila Salva. Tentoraz sme predviedli blok z východného Slovenska, konkrétne ženskú karičku, mužský lyžičkový tanec a párový tanec z Parchovian.

Keď horehronský dupák rozjarí Čiľanov

Posledný januárový deň sme hneď zrána navštívili múzeum železničnej dopravy, založené čilskym spisovateľom Pablom Nerudom. Ten do hangáru plného parných rušňov získal aj vozeň, ktorý používali na svoje cesty čilskí prezidenti. Naša ďalšia prehliadka viedla nad mesto Temuco. Tam sme mali možnosť vidieť andské totemy, ktoré tu v minulosti postavili miestni Mapučeania, obyvatelia Araucanianie.

Večer sa v už spomínanom divadle konal záverečný koncert festivalu Purrún. Slávnostné defilé, počas ktorého sa na javisku stretli vlajkonosiči všetkých zúčastnených krajín, bolo postupne dopĺňané účinkujúcimi z festivalu. Eufóriu umocňovala známa čilská pieseň Todos Juntos, čo v preklade znamená Všetci dohromady. Do slovenskych krojov sme obliekli aj Carlita a Mackarenu. V takto povznesenej nálade sme sa vrátili na internát, kde nás čakali ešte dozvuky, počas ktorých sa niektorí odvážni Ostroháci prezliekli do čilských národných krojov a do kroja z Veľkonočných ostrovov.

Na ďalší deň sme opustili Temuco a presunuli sa viac na sever, do mestečka Lautaro. Tam sa konal 18. ročník festivalu Folklórico Internacional Danza. Hneď po príchode sme išli na sprievod mestom, ktorý končil krátkou ukážkou tancov pri mestskej radnici. Po sprievode sme mali čas na obhliadku mestečka, zvukovú skúšku a neskôr sme sa už pripravovali na celovečerné vystúpenie v miestnom divadle, v ktorom sa konal festival. Vystúpenie dopadlo výborne. Spolu s nami sa na javisku prezentovali súbory z Brazílie, Bolívie, Chile a Toga.

Na druhý deň ráno sme v  telocvični internátu viedli školu tanca a učili všetkých horkokrvných, tancu chtivých latinoameričanov Horehronský dupák, Bašistovskú a tanec Mojše. Veru nejedného by sme do súboru prijali aj bez konkurzu. Poobede sme všetci navštívili miestne kúpalisko, čo nám dobre padlo v tridsaťpäť stupňovej horúčave. Na neskôr sme mali naplánované vystúpenie v neďalekom meste, ktoré sa pre rozšírené požiare v oblasti presunulo na pokročilé večerné hodiny. To nám ale vyhovovalo, keďže koncert sa konal v čiastočne krytom štadióne a teplota bola prijateľnejšia. Tu sme na javisko do programu zaradili aj Horehronský viachlas, ktorý je zapísaný do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Mužské spevy natoľko ohúrili divákov a usporiadateľov, že si ich vyžiadali aj na zaverečný koncert na ďalší deň. Navyše si Karči od nás vypýtal slová. Ktovie, možno sa pesnička Ukuj mi kováčku sekerečku niekedy stane hitom v celom Čile.

Na internát sme prišli neskoro v noci. Ráno nás usporiadatelia festivalu zobrali do skanzenu Rukahue, kde nám miestni Mapučania predviedli tradičné obydlie Ruka, prípravu jednoduchých jedál, prehliadku textílii a šperkov, keramiku, ale tiež hudobné nástroje a tradičné tance. Večer sme mali posledné vystúpenie v Koloseu v Lautare, po ktorom nasledovalo ukončenie festivalu a vyhlásenie najlepšieho tanca. Diváci najviac hlasovali za energetický tanec Caporales, ktorý mali vo svojom repertoári tanečníci z Bolívie.

V internáte sme si ešte vyskúšali bolívijské kroje, ale zároveň obliekli Bolivíjčanov a chlapca z Toga do našich slovenských. Že si to neviete predstaviť? Tak si len spomeňte na Ibiho Maigu, keď vo svojom klipe hral "Čiernu baču" alebo na Mirečka z Básniků.  Bola to posledná noc v Čile, a tak sme sa ešte rozlúčili s novými priateľmi z Brazílie, Bolívie spomínaného Toga a, samozrejme, domácimi Čilanmi. Skoro ráno nás čakala cesta na letisko do Temuca kde sme sa rozlúčili aj s našim sprievodcom a priateľom Karčim a prvým letom odleteli do Santiago de Chile.

Muchas Gracias Chile, bienvenidos a Perú

Zdalo by sa, že naše putovanie po Južnej Amerike bolo týmto ukončené, ale opak bol pravdou. Z čílskeho hlavného mesta sme si to namierili do mesta Lima - metropoly Peru. Do krajiny, v ktorej nás čakali nové zážitky a farebné dobrodružstvá.

Prvú noc sme strávili v Lime. Podvečer po príchode sme vyrazili do rušných ulíc časti Pueblo Libre. Tam sme vyskúšali pouličné jedlo, ktoré sa tvárilo ako mäso z hydiny a bravčoviny, ale nakoniec sme zhodnotili, že to mohli byt držky. Ochutnali sme známu Inca Kolu ale aj hustý kurací vývar Caldo de gallina so špagetami.

Náš hotel bol situovaný len pár blokov od Tichého oceánu a tak sme si nenechali ujsť príležitosť omočiť nohy v Pacifiku, vodnej ploche, ktorá zaberá tretinu zemského povrchu. Voda bola teplá a tak sa medzi nami našli aj odvážlivci, ktorí si v nej zaplávali. Ráno sme mali chvíľku čas potúlať sa po okolí a tak sme viacerí navštívili miestnu tržnicu, kde na jednom mieste stánok pri stánku boli predajcovia zo strukovinami, elektronikou, sladkosťami, mäsom, zeleninou ale aj kaderníctvo, opravár obuvi atď.

Synovia a Dcéry Slnka

Po obede sme opustili metropolu Peru a z letiska Jorgeho Chaveza, položeného 34 metrov nad morom, sme odleteli do nadmorskej výšky 3400 - do hlavného mesta Inkov - Cusca. Mesto Cusco leží v peruánskych Andách a spolu s Machu Picchu patrí medzi najnavštevovanejšie miesta v Južnej Amerike. Hneď po prílete sme pocítili výškový rozdiel, na ktorý nie sme zvyknutí a už na letisku sme ochutnali listy koky, ktorá má pomôcť pri jeho prekonávaní.

Táto rastlina nás sprevádzala počas celého pobytu v regióne Cusco a bola dostupná v mnohých podobách (listy, čaj, cukríky) a na všetkých verejných miestach. Po ubytovaní v hoteli Casa Mama, kde sme hneď po príchode pocítili domácke privítanie a pohostinnosť Peruáncov, sme sa išli prejsť do centra, aby sme načerpali energiu z miestnej atmosféry a zároveň sa aklimatizovali. Neskôr sme sa na hoteli stretli so zástupcom cestovky Josiasom a ten nás oboznámil s programom na ďalšie štyri dni. Našu skupinu nazvali Intiq Churin (kuna) – čo v preklade znamená Synovia a Dcéry Slnka. Večer sme strávili v chladných uliciach mesta, návštevou baziliky de la Merced, nákupmi malých suvenírov a prehliadkou hlavného námestia.

Na druhý deň sme mali naplánovaný výlet do “Valle Sagrado de los Incas” posvätného údolia Inkov.  Ráno nás pri hoteli privítal náš sprievodca a učiteľ, charizmatický a inšpiratívny Daniel a spolu s Josiasom sme smerovali do malebnej dediny Chinchero. Tam sme najskôr navštívili “dvor remesiel”, kde sme mali možnosť zoznámiť sa s tradičnou výrobou peruánskych tkanín, počínajúc spriadaním vlny do nití, farbením ale aj samotným tkaním. Z čisto prírodných materiálov a najmä vlny z lamy a alpaky tu vyrábajú tkaniny na každodenné použitie, obrusy, prestieradlá, ale aj oblečenie ako svetre, pončá, typické peruánske čiapky, všetko žiariace nádhernými dúhovými farbami. Vo dvore nám tiež ukázali najpestovanejšie plodiny, ktorými sú kukurica a zemiaky, ktorých majú údajne až 4000 druhov.

Z ohrady na nás pozerali lamy a alpaky, ktoré boli pripravené kedykoľvek zaútočiť pľuvaním a v rohu dvora bola v malých domčekoch obrovská rodina chutnučkých morských prasiatok. Ževraj miestna gurmánska špecialita. Kto by však jedol tieto nádherné domáce zvieratká s mäkkučkou srsťou? V Chinchero, ktoré leží vo výške 3760 m n.m sme navštívili aj ruiny starobylého mesta Inkov, ale tiež jeden z najstarších kresťanských kostolov v regióne, postavených počas španielskej kolonizácie okolo roku 1607.

Ďalšia zastávka bola pri ruinách Moray. Sú to tri  do kruhu postavené terasovité jamy, políčka, ktoré zrejme inkom slúžili na experimentovanie pri pestovaní poľnohospodárskych plodín a tiež mohli slúžiť na náboženské ceremoniálne účely.  Priaznivci konšpiračných teórií sa domnievajú, že toto miesto, ktoré je vzdialené 50 km od Cusca mohlo slúžiť ako pristávacie miesto pre mimozemské civilizácie.

Kde soľ je nad zlato

Salineras de Maras. Soľné bane, pozostávajúce z takmer 5000 jazierok, nás ohromili svojou geniálnou jednoduchosťou. Cez spleť kanálov sa do jazierok dostáva voda z prameňa, plná rozpustenej soli. Táto sa potom na niekoľko týždňov necháva vyparovať a následne sa z dna jazierok zbiera kryštalizovaná soľ. Biele zlato, ako sa soli pre jej zdravotné a telu potrebnej zložke hovorí, sa tu tažilo ešte z pred čias Inkov.

Po tomto zážitku sme pokračovali cez posvätné údolie k ruinám Ollantaytambo. Po ceste sme sa zastavili na obede v dedine Urubamba. Formou bufetových stolov sme mali možnosť vyskúšať rôzne domáce špeciality vrátane Ceviche - v limetkovej šťave marinované rybie mäso, ktoré sa konzumuje za surova s mletým čili, posekanou cibuľou a koriandrom.

Ollantaytambo je v Peru skutočne výnimočné miesto. Je to totižto jediné zachované mesto Inkov, kde v pôvodných domoch ešte dnes žijú domáci obyvatelia. Nad mestom sa do výšky šplhajú ruiny terás, ktoré Inkovia používali na pestovanie plodín. Na vrchole, na ktorý sme kvôli nízkej hustote kyslíka zťažka vystúpili, sme mali možnosť vidieť ruiny alebo nedokončené múry chrámov a palácov, z ktorých najvýznamnejší bol chrám Slnka.

Z tohto mesta vedie popri divokej rieke Urubamba železnica, ktorou sme sa dostali do mestečka Aguas Calientes. To je východzou stanicou na návštevu jedného z divov sveta - strateného mesta Machu Picchu.  Podvečer po príchode do Aguas Calientes sme sa ubytovali v malom hotelíku a išli na večeru. Počas večere nám vyhrával Musico Peruano.

Ochutnali sme miestne svetlé aj tmavé pivo Cusqeňa, Crystal a miestny nápoj Pisco sour. Vyskúšali ako chutí mäso z lamy, kuracie prsia Aji de Galina, ale tiež miestnu špecialitu Cuy al Horno. Ak začínate tušiť, čo sa pod týmto názvom skrýva, tušíte správne. Ráno to na nás žmurkalo v dedinke Chinchero, teraz však už v chrumkavej podobe ležalo s kôpkou zemiakov na tanieri. Áno, pečené morské prasiatko je typickým jedlom peruáncov počas rodinných osláv a sviatkov. Chutilo podobne ako náš králik.

“Pamätajte!!! Žiadne očakávania... ”

Aguas Calientes v preklade znamená horúce vody, čo sa dá interpretovať ako termálne pramene. Na druhý deň niektorých z nás, čo si privstali, Daniel zobral do kúpeľov, ktoré sa nachádzali asi 10 minút chôdze od hotela. Otvárali o piatej ráno. To bol čas, kedy sme sa ponorili do horúcej vody  v jednom zo šiestich bazénov. Spolu s Danielom sme sa všetci v kruhu pochytali za ruky a v tichu hôr za šumu potoka a vlastného brumenda spojili s univerzom a živlami sveta - vzduchom, vodou, zemou a ohňom.

Bola to nádherná chvíľa úplného pokoja a kompletná fyziologická a psychologická príprava na deň. Takto nabití sme sa vrátili na raňajky a odtiaľ už v plnej zostave smerovali spoznať najnaštevovanejšiu turistickú atrakciu v Peru. Existuje niekoľko spôsobov ako sa na Maču Pikču dostať. Od niekoľko dňového prechodu po chodníku Inkov cez 2dvojhodinový výstup z Aguas Calientes, až po cestu kyvadlovým minibusom, ktorý odvezie turistov až ku citadele. Vzhľadom k dĺžke nášho pobytu v Peru sme zvolili najjednoduchšiu a najrýchlejšiu cestu a tak sme sa “hore” vyviezli.

Po dôkladnej kontrole lístkov a pasov nás Daniel viedol smerom, kde sa pred nami začala vynárať hora Huayna Picchu, známa z takmer každej fotografie tohto miesta. Ešte pár nedočkavých krokov a za chvíľu sa pred nami ako na dlani rozprestreli ruiny starobylého strateného mesta Inkov Machu Picchu, v preklade Stará Hora. Človek sa vtedy v tom lepšom prípade zastaví, vypne myseľ a prestane vnímať okolité ruchy. Svoje žezlo preberá fantázia a predstavivosť. Nasleduje mnoho otázok, na ktoré dodnes antropológovia, vedci ani bádatelia nemajú odpovede. Na mnohé otázky nám trpezlivo odpovedal Daniel. Verzií, ako a na čo slúžilo toto mesto postavené vládcom Inkov Pačakutiom, a prečo ho Inkovia opustili, je viac. Nechám na vás, ktorej verzii uveríte.

Keďže mesto bolo zahalené v hmle, Daniel nás zobral na dvojhodinovú túru po Camino de Inca k mostu Inkov. Počas túry nám urobil prednášku o pestovaní, príprave koky a praktickú ukážku žuvania jej listov. Mnoho sme sa dozvedeli aj o Inkskej ríši a veľkej ríši andiánskych kmeňov. Oboznámil nás s božstvami a hlavnými kultami prírody a významnými zvieratami Inkov.

Kondor je symbolom nebies a spojenie medzi zemou a nebom, Puma predstavuje symbol sily a života na zemi a Had je symbolom podzemia, ale v súvislosti so zrodením, začiatkom nového života. Najvyššie božstvá Inkov boli a sú Viracocha (Virakoča) Boh stvoriteľ. Kult tohto Boha bol rezervovaný výlučne pre vyššiu vrstvu. Slnko - Inti. Tomuto Bohu Inkovia obetovali drahé kovy, zvieratá, ale aj ľudské obete.  A Pachamama (Pačamama) - Matka Zem,  pôvodná bohyňa plodnosti, ktorá sa často uctieva ešte aj dodnes najmä v rodinách poľnohospodárov.

Naspäť k Machu Picchu sme sa vracali po tom istom chodníku. Po krátkom daždi sme opäť prišli k citadele, no tentokrát sa nám mesto ukázalo v plnej paráde, keďže hmla ustúpila. Po pár spoločných fotografiách na terasách nad mestom sme sa pustili objavovať všetky dôležité miesta a zákutia stavieb z kameňov, ktoré s úplnou presnosťou zapadali jeden do druhého. Viac o Maču Pikču  rozpisovať nebudem, lebo existuje mnoho fundovanejších zdrojov, ktoré opisujú historické, technické ale aj náboženské fakty.

Naše dojmy z Machu Picchu vychádzali z toho, čo človek od tohto miesta očakával. Aj keď ide o veľmi navštevovanú turistickú atrakciu, stále je to magické miesto, ktoré má čo vnímavému návštevníkovi ponúknuť. V kombinácii s dobrým sprievodcom sa dokážete preniesť pár desaťročí do minulosti a objaviť hodnoty, ktoré staré civilizácie uctievali. Materialistický svet tu nemá miesto. Kto hľadá americké gýčové “Las Vegas”, tak okrem množstva turistov tu nič také nenájde. Peruánska vláda má takmer zvládnutú návštevnosť, ktorá je kontrolovaná a limitovaná počtom predaných lístkov. Aspoň teda mimo sezóny, kedy sme tam boli my, to bolo prijateľné.

Na moje milé prekvapenie tam na nás nepoľovali žiadni predajcovia suvenírov. Zato v Aguas Calientes, kde sme sa po našej ceste späť z hory vrátili, nás miestni doslova ťahali do obchodíkov a reštaurácií na ich “denné menu”. Neskorým obedom a s Piscom sour sme ukončili našu návštevu Pueblo Machu Picchu a s Inca Train sme sa vrátili do Ollantaytambo. Tam nás už čakal minibus, ktorým sme cestovali späť do Cusca.

Svet je taký farebný, aký si ho natrieš...

V hoteli sme spokojní s dvojdňovým výletom ešte našim hosťujúcim zahrali a zaspievali pár slovenských pesničiek a pobrali sa odpočívať. Skoro ráno nás totiž čakala dlhá cesta za farebným dobrodružstvom, a to na Palcoyo Montaña de Colores (dúhové hory). Z Cusca sme vyrazili ešte za tmy o 5. hodine ráno. Po pár hodinách cesty sme zišli z hlavnej cesty a pokračovali smerom k horám. Cesta, po ktorej sme míňali malé peruánske dedinky, bola prašná ale zjazdná. Po necelej hodine sme vybočili aj z tejto miestnej komunikácie a náš šofér si to pustil po kľukatej lesnej ceste rovno do hôr. Uistil nás, že tam už raz bol a že máme šťastie, lebo už pár dní nepršalo a že nás asi nebude šmýkať.

Po ceste sme stretávali domácich obyvateľov, pastierov a stáda lám. Po pár kilometroch nám výškomer ukazoval 2600 m n.m. Predstavte si, že by ste na Gerlach vyšli autobusom... Všade naokolo v tejto nehostinnej prírode boli polia so zemiakmi a občas sme stretli nejakého človeka. Zhruba vo výške 4800 m (Mt. Blanc ma 4810 m) nás zastavila závora, pri ktorej sme domorodcom platili mýto. Ďalej sme pokračovali zhruba do výšky 5000 m.n.m. Tam sme zastavili na malom parkovisku a potom už len pešo pokračovali na summit hory Cordillera del Arcoiris Palccoyo.

Hory nás privítali nehostinným vetrom, dažďom a snehom. Daniel s úctou obetoval Pachamame pár listov koky, ale tiež hlt slovenskej borovičky. Vraj aj matka zem má rada rôzne chute. A zrejme jej zachutila, lebo po pár minútach sneho-dážď s vetrom prestali a spoza oblakov začalo nakúkať Inti. Chodník na vrchol nebol dlhý, ale nedostatok kyslíka nám nedovolil kráčať rýchlo. To však nebol jediný dôvod prečo sme zastavovali. Všade okolo nás sa totižto nachádzali holé dúhové kopce Vinicunca, ktoré boli sfarbené rôznymi odtieňmi červenej, oranžovej, zelenej a modrej farby.

Vinicunca je súčasťou sopečného reťazca, ktorý prebieha pozdĺž okrajov tektonických dosiek Južnej Ameriky a Nazca. Pohorie je bohaté na vzácne minerály, ktoré sú zodpovedné za jeho farebnosť. Dúhové hory boli objavené až v roku 2013, keď z dôvodu globálneho otepľovania zmizla pokrývka snehu, ktorá ich po tisícročia ukrývala.  Odvtedy hory navštevujú mnohí turisti. Na summit do výšky cca 5200 m n.m. sme vystúpili za necelú hodinu. Urobili sme si pár fotiek s úžasným pozadím, zaspievali pieseň Hej hory naše hej… a po krátkej prestávke sme sa vrátili k autobusu.

Neaklimatizované telo môže v tejto výške reagovať bolesťami hlavy a svalov, či nevoľnosťou. Preto nám Daniel neodporúčal ostať dlhšie. Prejsť sa po tejto hore a fakt, že to bol najvyšší bod na zemi, na ktorý zrejme väčšina z nás vystúpila, bol naozaj zážitok na celý život. Po ceste naspäť sme sa ešte zastavili na obed v jednej z malých dediniek a pokračovali do Cusca.

V Cuscu sme mali zarezervovanú večeru s tradičným peruánskym folklórom. Domáci pár tanečníkov nám predviedol niekoľko druhov tancov. Či už koloniálne, ale aj tradičné andiánske. Počas večere nám hrala peruánska hudba, podobná tým, ktoré sme v 90.  rokoch mali možnost počuť a vídať pred Priormi a nákupnými strediskami na Slovensku. Vskutku vydarený večer bol nádhernou bodkou za našim putovaním po stopách Inkov.

Na ďalší deň ráno sme leteli do Limy, kde sme mali ešte čas pozrieť si historické centrum, ochutnať jedlá v miestnej vývarovni, dokúpiť posledné suveníry a vychutnať teplé lúče peruánskeho slnka. Po pár hodinách nás čakal let späť do Európy.

V Amsterdame sme sa rozlúčili s externistami a nastúpili do lietadla smerujúceho do Dublinu. Únava urobila svoje a takmer všetci sme zaspali ešte pred odletom. Keď zhruba po hodine začali cestujúci vstávať zo sedadiel, na naše veľké počudovanie sme zistili, že sme ešte stále v Holandsku. Z dôvodu technickej poruchy sme neodleteli, museli sme vystúpiť z lietadla a zmeniť stroj. Tentokrát úspešne. Do Írska sme prileteli s dvojhodinovým meškaním krátko po polnoci.

X                               X                              X

Čo ešte dodať? Azda sa len úprimne poďakovať všetkým členom Ostrohy v Dubline , ale aj tým, čo sa k nám pripojili zo Slovenska, Čiech a Anglicka, že nezištne investujú svoj čas a nemalé finančné prostriedky, aby sme spoločne prezentovali náš slovenský folklór, tradície a kultúru za hranicami Slovenska. Vďaka aj súborovej manažérke Silvii, ktorá mala pod palcom celú organizáciu od pozvania cez itinerár až po letenky.

Grande Gracias patrí aj nášmu pozývateľovi Marcelovi a našim sprievodcom - priateľom Karčimu a Macke. V neposlednom rade moje osobné pokorné ďakujem našim rodičom a rodinám za ich podporu a starostlivosť o naše deti vtedy, keď sa my “túlame po svete".

Nám zostanú v srdciach silné zážitky, farebné spomienky, noví priatelia a túžba objavovať hodnoty a krásy sveta aj naďalej.

Kam sa vyberieme nabudúce…?



AJO  GONŠENICA

FOTO: MARTIN JANCEK, AJO GONŠENICA

Fotogaléria

Počet zobrazení: 281x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line