Krvavá nedeľa v Kľakovskej doline - už nežijúci svedkovia stále žalujú: autentické svedectvá Františka Debnára z Ostrého Grúňa a Jána Benča z Kľaku.

hlavná foto
Trvanie: 27.01.2020
Miesto: Ostrý Grúň, Kľak
Mesto/obec: Ostrý Grúň, Kľak - Bratislava
Štát: Slovensko

V Ostrom Grúni a Kľaku si v nedeľu 19. januára 2020 pripomenuli obyvatelia obcí v prítomností čelných predstaviteľov štátu a vlády vrátane prezidentky SR Zuzany Čaputovej a predsedu vlády SR Petra Pellegriniho 75. výročie tragickej udalosti a neopísateľného utrpenia, aké na ľuďoch napáchal hyenizmus hnedého moru. Nemecký nacizmus vo svojich najstrašnejších prejavoch zločinov proti ľudskosti ukázal svoju pravú tvár. Pre nás, Slovákov, nech je mementom, že pod scenár "krvavej nedele" 21. januára 1945, keď sa horda fašistického komanda SS Edelweiss (Plesnivec) pod velením majora Erwina Thuna von Hohenstein, ktorému sekundoval veliteľ slovenskej jednotky Edelweiss kapitán Ladislav Nižňanský, sa podpísali (tak ako aj v mnohých iných históriou i priamymi svedkami vykričaných prípadoch podpory nemeckej vojenskej mašinérie počas 2. svetovej vojny vrátane účtovania s partizánskym odbojom po potlačení Slovenského národného povstania) aj zapredanci z radov slovenského národa.

 

X                             X                             X

 

Bolo to obdobie odhaľovania charakterov. Dni mučivého spoznávania ľudskej zloby, ale i dobra a obety. Čas, ktorý sa nemeral hodinami ani minútami. Meral sa činmi a jeho jednotkou sa stal zmysel pre budúcnosť. Aj po 75 rokoch sa zdajú byť spomienky tých, ktorí prežili, neskutočné, neuveriteľné, silou emócií a zdokumentovaného besnenia nacistov a ich slovenských prisluhovačov aj ľudsky iba ťažko pochopiteľné.

S odstupom rokov, keďže som mal možnosť ešte počas ich života v rámci svojich troch návštev Kľaku a Ostrého Grúňa v rozpätí rokov 1975 - 1989 zakaždým byť na tvári miesta aj s ľuďmi, ktorí masaker, počas ktorého v Ostrom Grúni a následne v Kľaku komando SS Edelweiss postrieľalo či zaživa upálilo v zhoreniskách domov 148 bezbranných a nevinných ľudí vrátane detí, matiek s dojčencami a starých ľudí, prežili, mi nedá nevrátiť sa k odhaľovaniu pravdy o smutnom príbehu Kľakovskej doliny v januárovej nedeli štyridsiateho piateho tak, ako som to zaznamenal vo vtedajšej dobovej tlači (denník Šport v januári 1985, Práca na Víkend 20. januára 2001), ako aj v 60-minútovom umelecko-publicistickom pásme nazvanom Povstali z popola, ktoré Čs. rozhlas na Slovensku odvysielal v rámci pripomienky 45. výročia Slovenského národného povstania v sobotu 26. augusta 1989.

SPRÁVA Z TLAČE

Dlhý je zoznam ukrutností, ktorými sa fašistickí okupanti mstili slovenskému obyvateľstvu za Povstanie. V ničom nezaostali za katovaním v iných krajinách, pričom na viacerých perzekúciách sa okrem nemeckých nacistov zúčastnili a priamo podieľali aj príslušníci pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Na Slovensku sa po oslobodení našlo a odkrylo 176 masových hrobov s 3723 obeťami. V nich okrem 2792 mužov bolo aj 720 žien a 211 detí. Stovky osôb nacisti povraždili pri vypaľovaní viac ako 60 dedín. Popolom ľahli Kalište a Baláže, Skýcov a Tokajík, Ostrý Grúň a Kľak.

OSTRY GRÚŇ: DOM NÁREKOV

Kľakovská dolina je jednou z najpôsobivejších na strednom Slovensku. V panenskom tichu zasnežených ihličnanov človek zabudne na ruch tam dolu, v Žarnovici, odkiaľ je sem autobusom pohodlne na skok. V okamihu, keď si predstavím, ako Kľakovský potok oblizuje kľukatiace sa brehy, vybavia sa mi prvé doma Ostrého Grúňa a nad nimi rovnomenný kopec. Vôňa dreva sa tu odjakživa snúbila s každodennou poživňou. A tak sa oddá zhlboka tu predýchať celý čistý kyslíkový čas vždy, keď sem človek zdola zavíta.

Pamätník. Nebola to iba symbolika. Pretože práve naprosti, z druhej strany cesty, stl pred krvavou mrazivou nedeľou 21. januára 1945, dom Izidora Debnára. Stál. Už ho niet. Ale stojí tam dom jeho syna Františka. V osudné dni mal trinásť a sotva mohol tušiť, ako zdanlivo pokojná zimná nedeľa poznačí celý jeho život. Pretože práve v dome jeho rodičov sa udiala jedna z najbeštiálnejších odplát fašistov na bezbrannom civilnom obyvateľstve za jeho pomoc partizánskemu hnutiu. Spomínam si na to, ako pred rokmi v šľachovitom pevnom chlapovi zaslzila duša, hlas sa chvel, keď prinavracal slovo za slovom, vetu za vetou, trpké spomienky.

"Bola to nedeľa ako každá iná. Nik nemohol tušiť, že tri nemecké oddiely - Edelweiss s pričlenenou jednotkou SS a takzvaný Heimatschutz z obce Píla - Veľké Pole, ju postriekajú krvou nevinných ľudí. Vyslaná hliadka naďabila práve pred našim domom na štyroch partizánov. Tí sa stihli utiahnuť do lesa, pretože si boli vedomí, že dolu pod dedinou je početná presila. Hliadka však niekoľkokrát vypálila, a to bol povel pre ostatných, aby sa rýchlo vydali dedinou. Kapitán Nižňanský ihneď vydal rozkaz aby každého občana Ostrého Grúňa, nech by ho našli v akomkoľvek stave, priviedli pred náš dom na cestu."

Dlho v tom mraze stáli a čakali. Nevediac, aký ortieľ nad nimi vynesú. To až keď z auta vystúpil muž s pištoľou a preveseným automatom. Bol to veliteľ nemeckej jednotky Edelweiss major Thun. Jeho vyhlásene bolo veľmi stručné a rýchle.

"Neváhal ani na okamih, brvou nepohol. Zvesil automat, kopol do dverí nášho domu a bez mihnutia oka chladnokrvne postrieľal mojich štyroch mladších súrodencov a dve babky," spomínal v lete 1989 počas nášho stretnutia František Debnár. "en čo zazneli výkriky, aj my sme pochopili, čo nás čaká.. Nastala strašná panika. Ženy vzlykali, horekovali, zatiaľ č nás všetkých začali vháňať do dnu."

V izbe im zbesilý major Thun prikázal, aby sa naposledy pomodlili. Nestihli ani amen, automaty už rachotili...  František Debnár stál v rade s tromi dospelými ženami ktoré padli ako podťaté. Jednou z nich bola jeho matka.

"V porovnaní so ženami som bol nízky, vedy chlapec. Keďže major Thun mieril do hláv, mňa minul, spadol som však váhou zasiahnutých padajúcich žien. Kým vháňali ďalších ľudí, ktorých major Thun rad za radom odstreľoval, a keď títo padali okolo i cezo mňa, pochopil som, že pre mňa je lepšie nechať sa pridláviť hromadou mŕtvol, ako keby ma mal zastreliť."

Trinásťročnému chlapcovi sa po centimetríkoch podarilo posúvať od stredu izby, až sa dostal pod posteľ. Musel sa dívať na celé to besnenie, kým major Thun neprešiel do kuchyne, kde likvidoval ďalších ľudí, aby posledných dokonal na dvore.

"Mojou jedinou spásou bolo, že náš domček, toho hromadné popravisko, nechali  Nemci bez dozoru a vydali sa do Kľaku. Našťastie. Musím, žiaľ, použiť toto slovo, hoci v Kľaku Nemci besneli ďalej. Avšak za ten čas, čo sa do Kľaku presúvali, sa nám spomedzi 73 ľudí podarilo deviatim zachrániť. Dodnes mi zostal v pamäti obraz, ako po tom, čo som v izbe rodného domu popreskakoval cez mŕtvoly, v kuchynských dverách som naďabil na môjho otca a staršieho brata Emila. Obaja už boli mŕtvi. Posledné, čo som urobil, bolo to, že som oboch pobozkal a z domu som rýchlo ušiel," spomínal František Debnár, potláčajúc plač aj po desiatkach rokov. Po evakuácii sa napokon navrátil do rodnej obce. "Nedokázal by som si predstaviť, že by som tak nebol urobil. Ale či mi niekto verí, alebo nie, ešte aj po toľkých rokoch ,keď zaspávam, vracia sa mi všetka tá hrôza pred očami ako na filmovom plátne."

ČAS NEZMYL TLAČIARENSKÚ ČERŇ

Naproti, kde kedysi stál dom Izidora Debnára, je pamätník. Pôsobivý, vzbudzuje spomienku, pietu, ale aj emócie. Akademická sochárka Jarmila Podzimková-Mráčková vymodelovala mladú matku. Kľačí a na hruď si vinie, ba pritláča dieťa. Ochraňuje ho pred zlobou, násilím, zvoľou, smrťou. Tak ako matky v Ostrom Grúni naposledy stískali v nedeľu ráno 21. januára 1945 svoje deti. Mnohé ich neuchránili, ale spomedzi spomínaných deviatich, čo to peklo prežili, bola aj Anna Nováková, vtedy 10-ročná Anička Štefancová.

(Nemožno mi tu "neodbočiť", a to v súvislostiach, ktoré prinášajú iba príbehy a náhodné stretnutia či debaty, tak príznačné pre novinársky život. Pred pár rokmi, keď sme sa s Igorom Válekom, dlhoročným spriazneným kolegom, spisovateľom, v súčasnosti šéfredaktorom magazínu Slovensko a vedúcim redaktorom online verzie Literárneho týždenníka, ani neviem ako, k ľútej téme Ostrého Grúňa a Kľaku dostali, po vyrozprávaní mojej osobnej skúsenosti z reportážnych ciest spred desaťročí v rámci oživovania historickej pamäte SNP krížom-krážom po Slovensku, mi s údivom vraví: "Ale veď to je moja celoživotná téma a zároveň aj trauma. V Ostrom Grúni mi zahynuli starí rodičia, strýko... Mamička a jej druhý brat Peter iba zázrakom prežili." Igor Válek práve počas spomienky v Ostrom Grúni 19. januára 2020 prezentoval aktualizované vydanie knihy Život v Ostrom Grúni zvíťazil, ktorú vydala obec Ostrý Grúň.)

Čas rany nezahojí. Našťastie ale ani nezmyje tlačiarenskú čerň. Pohrúžme sa preto do písomných spomienok pani Anny Novákovej, ženy, ktorá už v útlom detstve spoznala cenu života.

"Otecko kŕmili dobytok, mamenka varili na raňajky halušky s tvarohom. Tie totiž varievali len  nedeľu. Ešte som ležala v posteli, keď sme začuli výkriky: Nemci idú! A vzápätí sme už počuli streľbu. Čochvíľa nás hnali z domu. Do dvora, k Debnárovi. Bola ukrutná zima. Sestra Mária (mala vtedy osemnásť) ma posielala domov, aby som doniesla sukňu. Hrozne sme mrzli. Prešmykla som sa, ale keď som sa vrátila, v Debnárovom dome sa už strieľalo. Mamenka mi povedala: Už mi je netreba, už nám nič netreba. Otecko povedali: Deti, ani sa ta nedívajte... A mamenka: Držme sa všetci spolu, nech nás naraz pobijú. Prichádzali sme na rad. Ešte na schodoch do domu strelili do Viktora Bielika. Krvavý padal na zem. Potom otecko, mamenka, sestra Mária i šestnásťročná Helenka. Ešte ma stisla okolo hrdla. Ako podťatý padal aj štrnásťročný brat Emilko.

Keď som sa prebrala, strašne mi vrelo v ľavej nohe. Ktosi sa vedľa mňa hýbal. Bol to náš sused, Ondrej Štefanča. Vytiahla som sa spomedzi popadaných mŕtvol mojich najbližších aj ja. Dívam sa na svojich... Ale už... Zostala som sama. Až do večera sme sa ukrývali v susednom dome v pivnici. Boli tam maličký Paľko Bielik so svojou starou mamou a dvojročný Tóno Štefanča so starkou. Plakali, lebo tam bola tma. Keď sme vyšli von, všetko bolo v ohni. Bála som sa. Veľmi som sa bála. Bodaj by sa to už nikdy nevrátilo. Nikomu na svete to neprajem."

KĽAK: ZHORELISKÁ SMÚTKU

Do Kľaku z Ostrého Grúňa dovidieť. Blízko tu majú k sebe chotáre, ale aj ľudia. Lebo nič na svete tak nezblíži ako spoločné nešťastie. Spomínam si na to, keď som tu bol ako novinár po prvý raz. Hm, už 35 rokov odvtedy prešlo. Bolo mrazivé januárové ráno a pod nohami príjemne vržďal čerstvo napadnutý sneh. Napokon, kedysi aj tu zimy bývali tuhé... Do ticha nad Kľakom občas zakrákorila vrana, či ako na človeka cudzieho spoza brány zabrechal na mňa pes. Z udiarní vo dvoroch lákavo dráždila vôňa klobás. Z dymiacich komínov domov bolo akoby cítiť pokojný teplý dych príbytkov.

Dobrú chvíľu som vtedy postál obďaleč cintorína nad dedinou. Kľak som mal ani na dlani. Napriek svojej tvárnej predstavivosti som nedokázal vtesnať myšlienky do absurdnosti motívov vrahov. Napokon, nemeckí nacisti v opojení "adrenalínového rozkazu a rozhodnutia", inak konať zrejme ani nedokázali. Filozofia mašinérie zabíjania vo vojne nepustí...  Snažil som sa pochopiť súvislosti, hoci akokoľvek protichodné, nelogické, antihumánne, pudovo zverské... Nedokázal som to. Nemožno vmestiť momenty krutosti, násilia  a hrôzy do mysle človeka, ktorý nielenže čosi podobné neprežil, ale už vnútorne sa u prieči akákoľvek forma násilia, hrubosti, spupnosti až cynického výsmechu nad ľudským rodom, životom.

A tak som aj preto po rokoch - pričom prvý raz som sa s pánom Jánom Benčom, dnes už roky nebohou významnou osobnosťou a váženým občanom Kľaku stretol pred 45  rokmi! - zašiel na vopred ohlásenú návštevu s reportážnym rozhlasovým magnetofónom cez plece k vtedy už dôchodcovi, účastníkovi SNP v brigáte kapitána Jána Nálepku. Spomienky ožívali pred očami, kým v príjemnej tôni ovocných stromov v rozkvitnutej záhrade pri dome Jána Benča bzučalo desať včelích rodín.

"Na dolnom konci Kľaku už Nemci zmenili taktiku," zamyslel sa pri rozprávaní Ján Benč: "U nás to už totiž robili v každom dome - kopli do dverí, zvesený pripravený automat - a čo videli živé, skosili. Dokonca strieľali do perín, v ktorých spali deti. A za nimi čata s fosforovými zápalnými strelami. Stačilo nimi zasiahnuť povaly drevených domcov. Všetko horelo aj s ľuďmi vnútri ich domov - či už boli nažive, alebo mŕtvi. Len v jednokilometrovom priestore vyhaslo 84 životov, z nich až 36 detí do 15 rokov!

Nedá mi nepovedať, že najmä starší ľudia po päťdesiatke, ktorí neušli do hory, práve tí, okrem tvrdej lesnej roboty, sa naozaj o žiadnu politiku či odboj nestarali. Boli nevinní. A takto beštiálne sa na nich Nemci vymstili..."

Iba osemdesiaty piaty mal šťastie,  že prežil. Ujo Adamov. Zachránila ho baranica, ktorú mu prestrelili, hlavu však nezasiahli... Spadol. Všetko vnímal. Streľbu, plač. A premýšľal...

"Nuž aj mal veru o čom. Už-už chcel aj vstať, vraj, nech mu dajú guľku z milosti, pretože vedel, že inak by aj tak zaživa zhorel v dome. Našťastie však Nemci rýchlejšie odišli, zrejme si mysliac, že žiaden živý už z domu nemôže vyjsť. A ujo Adamov predsa! Už v horiacom kabáte prebehol cez dvor do záhrady, kde sa zahrabal do snehu. A tam bol celých dlhých osem hodín. Až syn Milan, ktorý bol s nami v hore, ho v snežnom záhrabe našiel."

Bol to hrozný pohľad v čierno-bielom kontraste. Chmúrne zuhoľnatené zhoreniská tlejúce do základov domov, všade navôkol beloba snehu. A do celého ponurého ticha mravčiace mačky...

"Bolo to príšerné. Upálené zhorené telá... Veď všetko to boli naši ľudia - blízki, známi, priatelia, susedia, aj spolužiaci. Sťažka sa mi o tom hovorí aj po toľkých rokoch," vyznal sa mi v osemdesiatom deviatom pán Ján Benč, inak dlhoročný predseda vtedajšieho Miestneho národného výboru, hlava obce Kľak. Hrdý účastník SNP, ktorý sa aj vinou vojnových časov ľútych tretieho tisícročia, už, žiaľ, nedožil.

To však, ako mi pri našom spoločnom sledovaní bzučiacich usilovných včiel - robotníc, prelietavajúcich z kvetu na kvet, zďaleka nebolo všetko. Pod guľometmi v Starom Kľaku čakalo dvesto polonahých dedinčanov dve hodiny na smrť, kým za rezkých tónov ukradnutej harmoniky nedomučia katani oslepeného mládenca s vyrezaným jazykom. Kým ho po kúskoch Nemci drali z kože, prišiel rozkaz zastaviť vraždenie. Ľudia dlho vraveli, že tomu neznámemu popravenému vďačili za životy.

REKVIEM ZA NENARODENÚ

Z čierneho panela v pamätnej izbe v Kľaku sa z fotografií na mňa dívali ľudia. Starci s tvárami poznačenými vráskavými rokmi, biedy i tvrdej roboty, ženy, deti - usmiate i vážne vo sviatočných šatách, akoby prežívajúce vzácny okamih fotografovania.

Mladá žena v závoji je Anna Haringová. Má oči plné šťastného očakávania. Presne také, aké mávajú vari všetky nevesty. Na sklonku štyridsiateho štvrtého roku, roku vypuknutia SNP, porodí dcéru. Muža jej odvlečú do koncentračného tábora. V osudné januárové rán kúpe doma v kuchyni svoju trojmesačnú dcérku. Esesáci jej ju vytrhli z rúk a pohadzujú si ju na dvore v dvadsaťstupňovom mraze ako loptu. Anna  sa hádže na kolená, prosí o zľutovanie. Nedoprosila sa. Trojmesačnú Jozefínku odhadzujú fašisti ako nepotrebnú  hračku do záveja. Anke Haringovej vynáša guľka z pištole ortieľ smrti.

Žena v tmavých šatách s čipkovým golierom. Helena Rettingerová. Sedem dlhých rokov čakala na chvíľu, keď bude držať v náručí svoje prvé dieťa. Nikdy ho neporodí. Nacistickí hrdlorezi ju zastrelili v siedmom mesiaci tehotenstva.

Sestry Tadianové. Anna šestnásťročná, s hrubým natuho upleteným vrkočom, o dva roky mladšia Mária. Šaty sú jej trochu pridlhé, veď ich aj nosila po staršej sestre. Učiteľ si ju nevedel vynachváliť, vždy bola prvá v triede. Z toho dievčaťa, raz niečo bude, vravieval. Niť života sa však pretrhla. Obe zahynuli pod paľbou hrdlorezov z Edelweissu.

Z fotografií sa dívajú ľudia. Prirodzene. sviatočne i všedne. Len tak, ako obyčajní ľudia. Až nemecký fašizmus z nich spravil obete.

ORTIEĽ NAD PLESNIVCOM...?

Edelweiss je nemecký názov vzácneho vysokohorského kvetu. Plesnivca. Kvetu, ktorý sa aj u nás vyskytuje iba v niektorých častiach Vysokých Tatier. A človeka, ak naň aspoň raz v živote natrafí, nemôže ho neovlažiť pocit šťastia a radosti z nádhery, ktorú nám skytajú naše veľhory.

Aký to krutý až cynický paradox pri spomienke, že pod menom nežného zamatovo pôsobivého kvetu sa skrývala najnebezpečnejšia protipartizánska jednotka na Slovensku. Kati, ktorí beštiálne umučili viac ako tristo ľudí, pričom ďalších viac ako šesťsto vydali do rúk nemeckým orgánom. Väčšina z nich sa domov už nikdy nevrátila.

Banská Bystrica, rok 1962, Krajský súd.

Žalobca: človek.

Obžalovaný: Slovenský oddiel špeciálnej nemeckej protipartizánskej jednotky Edelweiss.

Za oknami nebo potemnelo, keď rad za radom predstupujú svedkovia pred mikrofón. Váhavým hlasom, pomaly, potichu rozprávajú. Ich hlas ale postupne mohutnie, bolí. Ako keď do čerstvej rany nasýpajú soli. Ženy v tmavom na tom veľkom zmŕtvychvstaní svojich rodných, čo defilujú ako v tieňohre pred očami spravodlivosti. A justícii netreba dávať dolu šatku z očí. Ona vedí, ona cíti, čo sa deje s vážkami. Pretože jedna slza kľakovskej ženy váži viac ako tonu. Jedna slza je čírejšia vo svojom žiali ako celá horská riava.

 

X                                         X                                      X

 

P. S.  

Kapitán Ladislav Nižňanský: "Nevinný" až po hrob!

Príbeh o príbehu s ďalšou dramatickou a dodnes nevysvetliteľnou zápletkou i rezultátmi je následná nečinnosť, neochota vyslyšať spravodlivosť súdnictvom Spolkovej republiky Nemecko, keď napriek dôkazom, svedeckým výpovediam preživších krvavú nedeľu 21. januára 1945 v Ostrom Grúni a Kľaku, sa Ladislav Nižňanský po rôznych súdnych prieťahoch, viacnásobnom znovuotvorení prípadu a dokazovaniach, vyhol právoplatnému odsúdeniu a trestu.

Ten Ladislav Nižňanský, ktorého od októbra 1947 ako slovenského emigranta ochraňovali Nemecko a USA v západnej Európe. Najskôr ako "radového utečenca" si ho najali, aby vypomáhal americkej tajnej službe CIC, do roku 1954 pre ňu pracoval ako "investigator". Od februára 1954 potom takmer bezmála tri desaťročia pracoval v Rádiu Slobodná Európa v Mníchove. V meste pamätnej zrady našich "spojencov" na jeseň 1938, keď nás západní "priatelia" zapredali Hitlerovi, Ladislav Nižňanský, "záhadný slovenský kapitán z Edelweissu", dožil úctyhodný vek 94 rokov, keď skonal deň pred Štedrým večerom 23. decembra 2011.

Viac ako šesť desaťročí demokratickým Západom chráneného vojnového zločinca a zajedno j ctihodného dôchodcu" (!!!), kedysi kapitána Ladislava Nižňanského, veliteľa slovenskej jednotky Edelweiss, priamo účastnej na poprave 146 občanov dvoch obcí v Kľakovskej doline (ako aj na ďalšom vraždení civilného obyvateľstva počas nemeckého ťaženia v 2. svetovej vojne...), nemecké súdy NIKDY NEODSÚDILI! Nuž, diali i naďalej sa dejú veci...

 

ĽUDO POMICHAL

Ostrý Grún, Kľak - 1975, 1985, 1989

(Autor je publicista a fotograf, žurnalistike sa venuje viac ako 40 rokov. Kým v prvom prípade navštívil Kľak a Ostrý Grúň v roku 1975 ešte ako maturant Gymnázia v Banskej Štiavnici - tzv. prípravky pre štúdium v zahraničí, ďalšie dve návštevy v oboch obciach a stretnutia s dvoma, v tom čase už z nemnohých žijúcich priamych svedkov "krvavej nedele", absolvoval už ako novinár - v roku 1985 ako redaktor denníka Šport, v roku 1989 ako reportér a moderátor Československého rozhlasu na Slovensku (publicistické relácie Modrá vlna, Rádio Elán.)

 

Na snímkach vo fotogalérii:

Pamätník obetiam masakry v obci Ostrý Grúň.

Pamätník v Kľaku.

Peter Pellegrini, predseda vlády SR, počas prejavu na pietnej spomienke v Ostrom Grúni 19. januára 2020.

Anna Boháčová, Anna Nováková a František Debnár, ktorí prežili masakru v Ostrom Grúni, počas jednej z pripomienok pred rokmi. Nik už z nich nežije...

Ján Benč, účastník SNP a niekdajší dlhoročný predseda Miestneho národného výboru v obci Kľak (na snímke vľavo) pred pamätníkom obetiam v Kľaku v januári 1985 v debate s ďalším kľakovským rodákom.

Anna Nováková bola poslednou žijúcou účastníčkou vyvražďovania v Ostrom Grúni a Kľaku. Zomrela vo veku 83 rokov v októbri 2017.

František Debnár, ktorý prežil vyvražďovanie v Ostrom Grúni, vypovedá v procese s Jozefom Tisom. (Foto: ARCHÍV MÚZEA SNP V BANSKEJ BYSTRICI)

V Ostrom Grúni ľahli popolom takmer všetky domy aj škola.

Nemci vypaľovali dediny, ktoré pomáhali počas SNP partizánom.

Príslušníci protipartizánskej nemeckej jednotky Edelweiss v slovenských horách.

Ladislav Nižňanský, veliteľ slovenskej jednotky Edelweiss, na sklonku svojho života v Mníchove. Zomrel bez trestu vo veku 94 rokov...

Vypálená obec Kľak.

Obal novej knihy Igora Váleka o udalostiach spred 75 rokov v Ostrom Grúni.

Foto: archív, vtedy.sk/TASR, cz24, Ľudo Pomichal

 

VIAC O LADISLAVOVI NIŽŇANSKOM ČÍTAJTE

V REPORTÁŽNEJ ČRTE MIRIAM ZSILLEOVEJ:

Veliteľ jednotky Edelweiss Nižňanský zomrel bez trestu

https://domov.sme.sk/c/6302261/velitel-jednotky-edelweiss-niznansky-zomrel-bez-trestu.html

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 317x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2020 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line