EXKLUZÍVNE: ALEXANDER SOLŽENICYN po návrate z gulagu zdolal aj rakovinu!

hlavná foto
Trvanie: 12.03.2020
Miesto: Literárno-umelecké múzeum Alexandrov
Mesto/obec: Alexandrov
Štát: Rusko

Odhalenie doktora Maslennikova, jednej z postáv románu Rakovina, a jeho zázračného nápoja z huby „čaga“.  EXKLUZÍVNE SVEDECTVÁ Leva Kivoviča Gotgeľfa, doterajšieho riaditeľa Literárno-umeleckého múze Márie a Anastázie Cvetajevových v podmoskovskom meste Alexandrov, niekdajšieho povestného sídla "tabu" - 100 km mimo hlavného mesta Sovietsteho zväzu, kam usídľovali pod dozorom štátnych špicľov "nepriateľov štátu".

 

Bolo to vari pred čochvíľa 17 rokmi, keď som sa stretol vo viac ako neformálnej debate na pôde Ruského centra vedy a kultúry s interesantným pánom. Historicky, kultúrne a inetelektuálne mimoriadne erudovaným. Vari ho k tomu motivovali aj jeho židovské korene... Reč sa zvrtla na obzvlášť chúlostivú tému: Alexander Isajevič Solženicyn. Odvážny muž, spisovateľ a filozof, mal totiž v tom čase  - 11. decembra 2003 – vzácne životné jubileum. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (udelená v roku 1970, autor Súostrovia GULag si ju však prevzal v Štokholme v roku 1975, rok po tom, čo ho vyhostil komunistický režim z vtedajšieho Sovietskeho zväzu, aby sa po 20 rokoch nútenej emigrácie v roku 1994 vrátil späť do Ruska), ktorý nevšedným spôsobom odhalil svetu brutalitu sovietskeho režimu, sa dožil 85 rokov.

Len málokto zapochybuje o osobnostnej statočnosti človeka, ktorý prežil osem rokov gulagu kvôli vtipom, ktoré si robil zo Stalina. Za banalitu, ako je zapichnutá ihla do novín na obrázku Stalina, bolo desať rokov väzenia v gulagu – za „terorizmus“, písal Solženicyn. Rozsudky vrátane trestu smrti postihovali celé rodiny i s deťmi od 12 rokov vyššie. Gulagy – smutne známe pracovné tábory väzňov – sa stali pevnou súčasťou sovietskej ekonomiky. Úmrtnosť v nich bola v priemere 80-percentná, takže ich možno de facto považovať aj za vyhladzovacie.

V hlavnej ére čistiek zahynulo v Rusku približne 10 miliónov ľudí. Fyzické čistky nepriateľov komunizmu pritom pokračovali minimálne do Stalinovej smrti v roku 1953, perzekúcie inak zmýšľajúcich až do pádu komunizmu. Myšlienka pritom zostávala rovnaká – motívom bolo upevnenie antidemokratického režimu akýmkoľvek použiteľným prostriedkom.

„Bol prvým, kto sa sám a otvorene vzoprel a svoj boj vyhral. Bol to prvý muž sovietskeho Ruska, ktorý sa správal ako slobodný človek,“ povedal na adresu Solženicyna jeden z najbrilantnejších ruských historikov, publicista a spisovateľ Eaduard Radzinskij. „Sedemdesiat rokov sa dopúšťali selektívnej deštrukcie všetkého, čo sa vymykalo akýmkoľvek spôsobom... Postupne boli všetci ľudia veľkých kvalít odstránení ako burina,“ písal Alexander Solženicyn o praktikách ním nenávidených komunistoch.

Prežil ich, rovnako aj ich praktiky. Prežil Stalina, vyhnanstvo, návrat z gulagu, perzekúciu sovietskej tajnej polície KGB, vynútenú emigráciu i dve desaťročia exilu na Západe. Zdolal aj rakovinu. Vďaka neobyčajnému receptu lekára z mesta Alexandrov, v súčasnosti jedného z malých centier, ležiaceho vo Vladimírskej oblasti, asi 101 kilometrov od Moskvy. Aj preto okrem faktu, že lekár Sergej Nikitič Maslennikov bola živá, reálna postava Solženicynovho románu Rakovina, je príbeh o zázraku menom čaga zvláštny najmä tým, že mi ho exkluzívne vyrozprával človek najpovolanejší – riaditeľ prvého Literárno-umeleckého múzea sestier Mariny a Anastasie Cvetajevových v meste Alexandrov, Lev Kivovič Gotgeľf.

„Keď sme v roku 1991 otvárali na počesť života a diela Mariny Cvetajevovej múzeum v dome, v ktorom v rokoch 1915-1917 žila s rodinou jej sestra Anastasia, ktorú tu poetka Marina často s priateľmi navštevovala, netušili sme, že okolnosti, spojené so životom ďalších významných ľudí mesta Alexandrov nás, nás na diaľku spoja aj s Alexandrom Isajevičom Solženicynom,“ začal príbeh o doteraz u nás nepublikovaných skutočnostiach vyliečenia spisovateľa z rakoviny, Lev Kivovič. „Dodnes nám kvôli zhoršenému zdravotnému stavu spisovateľ dĺži návštevu, ktorú ešte pred deviatimi rokmi musel odriecť pre náhlu pracovnú zaneprázdnenosť. Alexander Solženicyn je však stále priateľom múzea, venoval mu viacero zaujímavých exponátov. Bezpochyby k najcennejším patrí aj jeho úprimné vyznanie, ktoré nám v roku 1995 poslal v liste.

Sám bol prekvapený, čo všetko sme dokázali vôkol osoby lekára Maslennikova zozbierať. Dodnes sa spisovateľ s úctou a obdivom vyjadruje o lekárovi, vďaka receptu ktorého sa vlastne mohol dožiť požehnaného veku. „Sergej Nikitič mi zachránil život a ja som mu za to veľmi vďačný,“ písal vo svojom liste. Pritom je pozoruhodnou najmä tá skutočnosť, že lekár Maslennikov sa nikdy nedozvedel, o tom, že medzi vyliečených vďaka jeho zázračnému „čaju“, patrí aj Solženicyn,“ hovorí Lev Gotgeľf.

„Pre neho bol zrejme list Solženicyna, v ktorom prosil lekára o recepty a rady, možno jeden z desaťtisícov, ktorými sa naňho obracali ľudia chorí na rakovinu... Len spisovateľ, ktorý sa stal svedomím Ruska, si najlepšie vie oceniť pomoc, ktorej sa mu dostalo. V liste nám opísal aj paradoxné súvislosti, ktoré nastali po tom, čo žijúc už v americkom Vermonte, sa ľudia v Rusku dozvedeli o jeho úspešnej liečbe.

Solženicyn píše: „Bolo to zvláštne, keď som ja, vyhnanec vlasti, dostával desiatky listov z rôznych kútov Sovietskeho zväzu. Ľudia prosili – vraj, ak to pomohlo vám, určite je to dobrý liek. Pošlite nám recept. Našťastie v tom čase už boli kopírky bežné, postupom pribudol aj fax. A tak som mal jednu prácu naviac. Som však rád, ak som tým niekomu pomohol a receptom doktora Maslennikova som mu bol prostredníkom na ceste k prinavrátenia zdravia či života,“ napísal Levovi Gotgeľfovi v čase nášho stretnututia pred 9 rokmi Solženicyn.

Kým Lev Gotgeľf rozvíja našu debatu až do sfér fanntastična: "V Japonsku skvele pracuje firma Iskra. Zaoberá sa šírením netradičných spôsobov medicíny, liečby, staroslitovsti o zdravie. Do Alexandrova ma už tri razy prišli pozrieť z Tokia, trikrát k nám prileteli. Viacero rokov sa Japonci spolupracujú s Ruskom a dovážajú si od nás nielen teoretické poznatky, ale priamo aj preparáty a národné medikamenty, ktoré v Japonsku nepoznajú.

Keď si ale prečítali Solženicynov román Rakovina, začali analyzovať a chceli si preveriť skutočnosť. Z Tokia zavolali telefonicky do Vladimírskeho inštitútu medicíny, ktorý viedol všetkým zdravotníckym zarideniam vo Vladimírskej oblasti. „Povedali im – ale áno, žil taký lekár. Žil a pôsobil v meste Alexandrov. Oni prišli na začiatok do mesta Vladimír, kde sa snažili naštudovať dokumenty a odtiaľ sa vybrali do Alexandrova.

Tu sa ich ujal hlavný chirurg Alexandrovkej nemocnice. I vraví im: viete, v múzeu sestier Cvetajeových je celá expozícia venovaná doktorovi Maslennikovi a aj zaujímavý archív, dokukentujúci jeho činnosť a praktiky."

Čo sa stalo? Japonci z Tokia naozaj starostlivo všetko naštudovali a po príchode domov vydali v náklade 150-tisíc kusov špeciálne vydanie svojho časopisu so všetkým, čo sa dozvedeli olekárovi Malsennikovi. Naposledy k nám prišiel jeden zaujímavý japonský spisovateľ. Zaoberá sa vedeckou beletristikou a on už pracoval na závere svojho románu o lekárovi Maslennikovovi.

V čom je teda idea?

Maslennikov ukončil v roku 1908 fakultu medicíny Moskovskej univerzity. Svoju prax začal práve v meste Alexandrov v  maličkej nemocnici. Prax začal v období, keď v celom svete sa nebývalým spôsobom rozšírili rakovinové ochorenia. Niekoľkonásobne narástol počet ochorení. V maličkej nemocnici liečil doktor Malsenikov prevažne vidieckych ľudí, roľníkov. Postupne prichádzal k zaujímavým faktom – počet rakovinových ochorení sa nemenil, nerástol. Zostával na rovnakej úrovni ako pred sto-dvesto rokmi. Tento fenomén ho mimoriadne zaujal. Pustil sa pochopiteľne do detailnejšieho rozboru a bádania.

K veľkým objavom však napokon obyčajne napomôže náhoda, v prípade Maslennikova tomu nebolo inak. Lekár bol aj vášnivý poľovník. Často sa s priateľmi aj v treskúcich zimách vyberal na pochôdzky. Raz ich fujavica prekvapila v hlbokom lese. Poľovníci zablúdili. Vyčerpaní našťastie po niekoľkých hodinách márneho putovania naďabili na prvý domček v úplne cudzej a nepoznanej dedine. Zabúchali, roľník ich pozval dnu. Poprosili ho, či by premrznutým stroskotancom nepripravil čaj, veľmi sa potrebovali zohriať.

Ulahodil im a čochvíľa priniesol nápoj, ničím sa nelíšiaci od tradičného čaju. Len čo si lekár Maslennikov z neho odpil, zacítil akúsi čudnú chuť. Na otázku, čím ich majiteľ domu napája, on im na to – vraj, sme jednoduchí ľudia, na čínsky či indický čaj peňazí nazvyš nemáme. A tak si čaj pripravujeme zo zavarky čagy,“ odvíja príbeh lekára Maslennikova, hrdinu Solženicynovho románu Rakovina, Lev Gotgeľf.

 „Čaga nie je nič iné ako huba, ktorá rastie na brezách. Nie však obligátna kôrnatá, ktorá obrastá brezu zvonku. Čaga je špecifická čierna huba, rastúca pod kôrou a obyčajne vo vrchných častiach stromu. Pravidlom je, že sa jej darí v starých brezách. Ide o hubu, ktorej výskyt bol hojný. A keďže si roľníci obľúbili jej chuť, zbierali ju, sušili, mleli a pripravovali si z nej čajový nápoj.“

Ako sa vtedy skončila návšteva doktora Maslennikova?

„Začal si podrobnejšie všímať zvyklosti ľudí z tamojších dedín a zistil, že väčšina z nich pija čaj z huby čaga. Netrvalo dlho a požívanie nápoja si dával do súvisu s nízkym počtom rakoviných ochorení. Svoj výskum preto zameral na podrobnejšiu analýzu stavu. Ukázalo sa, že niektorí chorí +ľudia pri niektorých formách rakoviny, sa vyliečia úplne, ďalší si zasa predĺžia život, ťažko onkologicky chorým pacientom zľahčuje strádanie. Prirodzene, že mnohým ďalším už nepomohla ani čaga, pretože neexistuje žiaden liek, ktorý by s úplnou určitosťou vyliečil ťažko chorého pacienta, tobôž na rakovinu.

Doktor Malsennikov o tomto všetkom napísal. Svoj výskum opublikoval v tlači. Nuž a začalo sa niečo neobyčajné. Prúdy chorých na rakovinu  zo všetkých kútov krajiny sa valili do mestečka Alexandrov. Svedkovia tých čias spomínali, že sa sem hrnuli priam celé procesie. Nuž ale – veď to všetko sa dialo už v čase sovietskej moci.

Kdeže, Sergej Nikitič, tu nie je niečo v poriadku. Čím sa to vlastne zaoberáš...? A tak doktora Maslennikova začala prenasledovať milícia. Napriek tomu však hľadal rôzne možnosti, ako pomôcť ľuďom v ich ťažobe. Nikdy nikoho neodmietol, a aby sa mohol stretávať s pacientami, začal ordinovať aj v priľahlých parkoch, lesoch, u priateľov či známych. Okrem priamych pacientov Maslennikova priam zahtlila korešpondencia. Na to, aby im mohol všetkým odpísať, by potreboval každý mesia hoci aj tri platy. Maslennikov sa vynašiel. Aby ho od toľkého písania recpetúr a spôsobov ako prijímať čaj čagu, nebolela ruka – a veď denne mu prichádzalo niekoľko stoviek lisotv - dal si priamo zhotoviť pečiatku s kompletným návodom, do ktorého už iba vpisoval potrebné údaj

To všetko bolo pred 80 a viac rokmi. Chýr o zázračnej hube čaga predpokladám nezanikol...

„Kdeže,“ prikyvuje Lev Kivovič Gotgeľf. „Denne k nám do múzea prichádzajú listy s prosbami o receptúru, dobrý chýr sa vždy nesie do veľkých diaľok.“

Ako chutí tento čaj?

„Je to celkom príjemný nápoj. Čímsi pripomína aj čaj, pričom má však špecifickú kyslastú chuť. Určite však osvieži, ak už nemám na mysli nepochybne liečivé účinky. Mimochodom, určite by ste si čaj z čagy prirpavili aj vy na Slovensku, pretože huba rastie aj pod kôrou slovenských briez...“

V živote Sergeja Nikitiča Maslennikova sa udial nezabudnuteľný životný okamih.

V polovici 50-tych rokov z jedného zo stalinských táborov prepustili na slobodu jedného zo státisícov politických väzňov. Znamienko mínus ho odoslalo až do Strednej Ázie. Počas lekárskej prehliadky mu v organizme objavili rakovinu v pokročilom štádiu. Lekár krútil hlavou, išlo zjavne o agresívnu, ostrú formu choroby.

Odborníci dávali bývalému politickému väzňovi šancu na tri mesiace života. Náhoda chcela, že v Taškentskej nemocnici, kde muža vyšetrovali a hospitalizovali, podal iný pacient lístoček s adresou lekára v meste Alexandrov. Na lístku bolo meno Sergeja Nikitiča Maslennikova. Tým navrátilcom z gulagu bol Alexander Solženicyn. Muž, ktorého 9. februára 1945 zatkli za antistalinistické výrazy v súkromnej listovej korešpondencii a odsúdili na 8 rokov.

Napísal list a odoslal ho na adresu do Alexandrova. Veď aj nádej zomiera posledná. Prešli dva týždne a dočkal sa odpovede. V nej neboli ani tak dôležité recepty na čaj z čagy, ako adresy ľudí, ktorí už v tomto mali skúsenosti a nápoj z huby dokázali najvhodnejšie pripraviť. Problém bol aj v tom, že v Strednej Ázii, hádam s výnimkou hôr, brezy nerastú... Solženicyn však napísal na kontaktové adresy, poslal potrebné peniaze a zásobil sa čajom z čagy. Poldruha roka potom podľa receptu nápoj užíval. Jednoducho mu to pomohlo a budúci nositeľ Nobelovej ceny za literatúru sa vyliečil!“

Riaditeľ Literárno-umeleckého múzea Maríny a Anastasije Cvetajevových, pán Lev Kivovič Gotgeľf, s dobrodušným úsmevom dodáva: „Keď už bol Solženicyn v pohode a rozhodol sa, že raz by túžil dostať Nobelovu cenu za lieratúru, zasadol k práci nad románom Rakovina...“

A aký bol ďalší osud lekára Maslennikova?

„V ďalších rokoch pracoval a pôsobil aj v Moskve. Patril k vyhľadávaným odborníkom. Zomrel v šesťdesiatom siedmom vo veku 74 rokov. Žiaľ, v Alexandrove, keď sme sa rozhodli vytvoriť múzeum sestier Cvetajevových s niektorými ďalšími zaujímavými stálymi expozíciami, sme po doktorovi toho objavili už iba poskromne. Náhoda však chcela, že sme naďabili na v tom čase  istú 84-ročnú pani Mariu Sergejevnu, v ktorej moskovskom dome lekár Maslennikov dlhší čas býval. Dostali sme sa tak vďaka nej k cenným exponátom, dokumentujúcich život i praktiky tohto nevšedného lekára. Dnes sú veci a artefakty zo súkromného pozostatku doktora Maslennikova vystavené v múzezu sestier Cvetajevových."

Mestá s príkrym  mínusom

Na mape bývalého Sovietskeho zväzu ich bolo veľa. Dávali pred ne aritmetické znamienko. Pre bývalého politického väzňa, prepusteného z gulagu, to znamenalo, že v meste so symbolom „mínus“ sa nesmie usadiť. Obava komunistického režimu pred rozvracačmi svetlých zajtrajškov bola prisilná na to, aby dal niekdajším trestancom v pracovných táboroch šancu vrátiť sa do života. Mnohí sa preto ocitávali akoby v novom vyhnanstve. Presnejšie – na okraji miest, kultúrneho a vedeckého diania, odsunutí zo spoločenských kontaktov.

Centrálne oblasti ZSSR, najväčšie mestá, najmä však Moskva – to všetko bolo pre ľudí, prepustených z gulagov, tabu. Aj mesto Alexandrov bolo symbolicky nazývané „hlavným mestom 101. kilometru“. Až na 101. kilometri v obrovskom okruhu od Moskvy sa mohli usadiť dokonca aj ľudia, ktorí pred odoslaním do gulagu žili, pracovali a tvorili v hlavnom meste Stalinovej impérie. Alexandrov bol v tomto diapazóne vari najväčším mestom, poskytujúcim pre navrátilcov najlepšie životné podmienky. Bolo to menšie centrum, výhodou ktorého bolo aj to, že do Moskvy jazdili z Alexandrova prímestské vlaky.

 

ĽUDO POMICHAL

Foto – autor a archív

 

Autor touto cestou vyjadruje aj po 17 rokoch od stretnutia s pánom Levom Kivovičom Gotgeľfom svoju hlbokú vďaku za v tom čase ešte stále tabuizované  informácie, ktoré mal on sám sprostredkované aj z ťažko dostupných archívov a súkromných zdrojov. Zároveň vyjadrujem poďakovanie Ruskému centru vedy a kultúry v Bratislave na ulici Fraňa Kráľa , ktoré mi umožnilo stretnutie s pánom Gotgeľfom. Týmto rád vyjadrujem aj nádej na obnovenie skvelej spolupráce s kultúrnymi inštitúciami Ruskej federácie či už v Rusku aebo na Slovensku v roku slávneho 75. výročia víťazstva Červenej armády vo Veľkej vlasteteckej vojne, dobytia Berlína a rozodujúceho podieľu zbavenia národov Európy spod jarma Hitlerovho nemeckého nacizmu. 

 

NAMIESTO DOSLOVU  NIEKOĽKO FAKTOV 

ZO ŽIVOTA ALEXANDRA SOLŽENICYNA

Jeden z najväčších kritikov komunistického režimu v bývalom Zväze sovietskych socialistických republík Alexander Solženicyn (11. decembra 1918 Kislovodsk, Rusko - 3. augusta 2008 Moskva, Rusko) pocítil krutosť stalinského teroru na vlastnej koži. Už v roku 1945 ho odsúdili na osem rokov väzenia, z toho dva roky strávil v trestaneckom tábore - gulagu.

Nobelovu cenu za literatúru dostal 8. októbra 1970. Osobne si ju v Štokholme neprebral, lebo sa obával, že by ho pri návrate nevpustili do milovanej vlasti a život v inej krajine bol pre neho nepredstaviteľný. Jeho reč na slávnostnom bankete predniesol sekretár Švédskej akadémie Karl Ragnar Gierow

Z vlasti Solženicyna totalitný režim predsa len vyhnal. V roku 1974 totiž vyšla vo Francúzsku prvá časť jeho románu Súostrovie Gulag a spisovateľa predstavitelia totalitného režimu označili za zradcu a vypovedali zo ZSSR. Do Ruska sa vrátil až po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1994.

Podľa Solženicynových prepočtov prešlo gulagom počas jeho existencie okolo šesťdesiat miliónov ľudí. Keď v roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, vedelo iba pár zasvätených, že už dvanásť rokov pracuje na svojom najdôležitejšom diele. Súostrovie Gulag sa považuje za jedno z najvýznamnejších románov 20. storočia.

Alexander Isajevič Solženicyn sa narodil 11. decembra 1918 v Kislovodsku (Rusko). Otec sa narodenia budúceho spisovateľa nedožil, zomrel pol roka pred jeho narodenín počas poľovačky. V ťažkých podmienkach počas občianskej vojny sa o syna starala len matka. Napriek finančným ťažkostiam ukončil Solženicyn štúdium matematiky a fyziky na univerzite v Rostove a začal pôsobiť ako stredoškolský učiteľ. Matka budúcemu spisovateľovi zomrela keď mal 22 rokov. V tom čase bol ženatý s Natáliou Rešetkovskou.

Počas druhej svetovej vojny pôsobil Alexander Solženicyn v Červenej armáde pri delostrelectve a dotiahol to až na hodnosť kapitána. V roku 1945 ho za kritiku J.V. Stalina degradovali obvinili z protisovietskej činnosti a odsúdili na nútené práce v gulagu na Sibíri.

Po návrate z trestaneckého tábora vo veku 39 rokov si opätovne vzal za manželku Natáliu Rešetkovskú, s ktorou sa rozviedol v čase väznenia. Tri roky spolu žili vo vyhnanstve v Kazachstane. Po návrate sa usadili v meste Riazaň, kde Solženicyn pôsobil ako učiteľ matematiky a fyziky a začal písať svoje budúce slávne prózy.

Tri roky po smrti vodcu Stalina Solženicyna rehabilitovali a vďaka politickému odmäku počas vládnutia Nikitu Chruščova mu oficiálne vyšla novela Jeden deň Ivana Denisoviča (1962), v ktorej podal jednoduchý, veľmi ľudský a súčasne otriasajúci obraz života v trestaneckom tábore. Novela tematicky predchádzala trojzväzkovému románu Súostrovie Gulag (1973-1975), v ktorom úplne odhalil neľudskosť stalinského režimu. Známy je aj román Rakovina (1968), ktorý podobne ako Súostrovie Gulag vyšiel v ZSSR len ako samizdat. Knižne ich vydali len zahraničné (západné) vydavateľstvá.

Medzi tým sa po 15 rokoch manželstva s Natáliou Rešetkovskou znovu rozviedol a ako 55-ročný medzinárodne uznávaný spisovateľ sa oženil s 24-ročnou Natáliou Svetlovovou. Narodili sa im traja synovia, ktorí sa neskôr stali občanmi Spojených štátov amerických (US

Z obavy, že by ho sovietske úrady už nepustili naspäť do vlasti si v roku 1970 Alexander Solženicyn Nobelovu cenu za literatúru osobne neprevzal. Sovietsky režim ho však v roku 1974 zo ZSSR predsa len vyhnal a zbavil aj občianstva. Do Ruska sa vrátil v roku 1994 po 20 rokoch exilu strávených vo vtedajšom Západnom Nemecku a Spojených štátoch amerických.

Po návrate do Ruska bol v roku 1997 zvolený za riadneho člena Ruskej akadémie vied. Svojimi názormi však mnohých prekvapil. Stal sa totiž kritikom Západu. Západným politikom vyčítal neobjektívny pohľad na Rusko. V roku 2007 získal Štátnu cenu Ruskej federácie, ktorú mu osobne udelil ruský prezident Vladimir Putin. V roku 1997 laureát Nobelovej ceny za literatúru oznámil aj založenie výročnej ceny za literatúru. Cena A.I. Solženicyna sa podľa jeho priania udeľuje literárnym dielam, ktoré pomáhajú ruskej spoločnosti pochopiť samu seba a ktoré významne prispievajú k rozvoju ruskej literárnej tradície.

Alexander Solženicyn zomrel 3. augusta 2008 v Moskve vo veku 89 rokov na infarkt. Miestom jeho posledného odpočinku je moskovský Donský kláštor.

 


Fotogaléria

Počet zobrazení: 105x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2020 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line