Karol Duchoň: Obyčajný chlapec s geniálnym hlasom by mal 70

hlavná foto
Trvanie: 21.04.2020
Miesto: Portál pravda.sk
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Angličania majú Toma Jonesa, Česi Karla Gotta a my Slováci sme mali Karola Duchoňa. S nezameniteľným barytónom a niečím navyše, čo ho urobilo nesmrteľným. Hoci jeho hity vznikali pred päťdesiatimi rokmi, aspoň jeden pozná takmer každý, doslova zľudoveli. Karol Duchoň by 21. apríla oslávil sedemdesiatku. Jeho životný a umelecký príbeh približuje v denníku PRAVDA publicistka JANA KOLLÁROVÁ.

Pre niekoho „repeťácky“ spevák, starina, čo sa počúvala kedysi, pre väčšinu však výnimočný talent, aký sa rodí raz za čas. V dolinááách… vyspevovali sme na lyžiarskom zájazde, valiac sa dolu kopcom v Ždiari. Pieseň Karola Duchoňa, ktorú vtedy hrali v rádiách, s trochu pozmenenými slovami, sa stala akousi našou hymnou.

To bolo v roku 1978. Dávno. Karol Duchoň bol pre nás recesiou. Speváka som si vtedy určite nenahrávala na svoj dvojkazeťák Hitachi kúpený za bony v tuzexe. Na scénu v tom čase prichádzali iní muzikanti – Modus, Elán… A hoci som v trinástich ani mužný Duchoňov výzor v obleku a slnečných okuliaroch neocenila (ten vychudnutý Žbirka v čiernom roláku spievajúci Kat sa láske bránil bodoval viac), musím priznať, že niečo na tej skladbe V dolinách bolo…

Keď pieseň autorskej dvojice Peter Hanzely a Ľuboš Zeman prespieval Kuly, stala sa hitom, rovnako song vo svižnejšom tempe ako originál – Čardáš dvoch sŕdc. Aj ďalšie cover verzie Duchoňových piesní v podaní kapely Škampi na žaru – Šiel, šiel, Kandráčovcov – Smútok krásnych dievčat, Peter Bič Project – Primášovo srdce či Noc a deň – Pieseň o decembri priniesli do originálu trochu súčasnosti.

"Karol bol jeden, márne sa budú snažiť. Vždy to bude už len imitácia. Keď otvoril ústa, všetci prestali dýchať a počúvali. Mal hlasisko ako hrom a spieval s neuveriteľnou ľahkosťou,” spomína na kamaráta spevák Dušan Grúň. Napriek jeho slovám je mojou obľúbenou pieseň Cítim v novom kabáte Lukáša Adamca, v sprievode gitaristu Tomiho Okresa. Možno aj vďaka emóciám, ktoré do nej vložil rovnako ako kedysi Karol Duchoň.

Práve emócie najviac skloňujú všetci, ktorí speváka poznali osobne. Priatelia z detstva, jeho dve manželky Elena a Alena, dcéra Dana, kamaráti, kolegovia z brandže – textári, skladatelia, muzikanti, speváci a speváčky Eva Máziková, Marcela Laiferová, Pavol Hammel, Dušan Grúň, Zoro Laurinc či Vlado Hronec…

Tí všetci o ňom hovoria v knihe Posledný bohém, ktorá vychádza pri príležitosti nedožitých sedemdesiatych narodenín speváka. Zaujímavý text dvoch ostrieľaných autoriek, novinárok Silvie Lispuchovej a Aleny Horváthovej-Čisárikovej, dopĺňajú originálne ilustrácie výtvarníka Jozefa Gertliho Danglára a fotografie z rodinného archívu Karola Duchoňa. Nie je to prvá kniha o Karolovi Duchoňovi. V roku 2005, keď uplynulo dvadsať rokov od smrti slovenského speváka, vyšla jeho autobiografia Karol Duchoň, muž s veľkým srdcom z pera Romana Slušného.

Karči Duchči

Na Karola Duchoňa v rodnom meste Galanta nezabudli, má tu aj bustu, od akademického sochára Ladislava Szaba. Narodil sa 21. apríla 1950. Možno to spôsobili muzikantské gény mamy, ktorá pochádzala z Báčskeho Petrovca, možno otcova divoká nátura – už v sedemnástich sa prihlásil do speváckej súťaže Zlatá črievička a vyhral regionálne kolo. V tom čase si ho všimol Robo Kazík a navrhol mu spoluprácu. "Ak máš dobrú aparatúru, idem,” povedal Karol a založili spolu kapelu The Ice Boys, s ktorou hrávali na tradičných čajoch o piatej.

Štúdium išlo bokom. Je pravda, že Karolovi to v škole ani veľmi nešlo. Sníval o Bratislave, kde by mohol spievať a hrať. Mama mu v trinástich darovala gitaru, ale keď Karol doniesol zlé známky, otec mu ju celú rozlámal. Ani to ho neodradilo od cieľa stať sa spevákom. Blicoval, utekal z domu a hneď ako mohol, kúpil si ďalšiu gitaru.

Z donútenia nastúpil na strednú strojnícku školu v Partizánskom, ale nevydržal viac ako pol roka a už chodil poza školu. Prísny otec ho dal na učňovku, spevákov a hudobníkov považoval za komediantov. Ani tam však nevydržal, odišiel k muzike, keď ešte nemal osemnásť. Opustil Jelenec pri Nitre, kde dovtedy žil s rodičmi.

Štúdium prerušil počas dovolenky rodičov v bývalej Juhoslávii, keď odišiel vystupovať s orchestrom Jaroslava Mikulu do zahraničia. Vystriedal viaceré známe orchestre – začínal s Evou Mázikovou, kamarátkou z detstva, v skupine Vlada Hronca. V televízii debutoval piesňou Uber pary, cover verziou hitu Sugar, sugar, neskôr spieval s orchestrom Juraja Velčovského – s Oľgou Szabovou, so Sally Salingovou, s Evou Mázikovou, Dušanom Grúňom a Janou Kocianovou.

Pribúdali pesničky, objavovali sa noví skladatelia a textári. Karol mal šťastie na autorov, ktorí mu vedeli ušiť pieseň na telo. Karolova sláva rástla, ale on sa nemenil. V nahrávacích štúdiách, na koncertoch či na festivaloch to bol stále skromný a večne dobre naladený „Karči Duchči“.

Boris Filan v dokumente STV Hľadania pólu z roku 1998 spomína: „Karol mal jednu peknú vlastnosť. Bol najzábavnejší v spoločnosti, ale pritom neukradol celý večer pre seba.” Pesnička Mám ľudí rád, ktorú spieval vo filme Juraja Herza Sladké starosti, je akýmsi symbolom tvorby a osobnosti Karola Duchoňa. Nikdy neodmietol podpis alebo podanie ruky. Žiaľ, ani pohárik, ktorý sa mu stal osudný… "Vážení, všetkých vás pozývam,“ s pôžitkom rozhadzoval peniaze. Míňal ich rýchlejšie, ako ich dokázal zarobiť.

Karolovi Duchoňovi doba priala – politické uvoľnenie koncom 60. rokov znamenalo možnosť cestovať, počúvať svetovú produkciu, získať kvalitnú aparatúru a nástroje. Jeho profesionálnu kariéru rozbehlo vystúpenie na Bratislavskej lýre v roku 1970. O tri roky neskôr so speváčkou Evou Kostolányiovou a piesňou Chvála humoru získali Striebornú Bratislavskú lýru, Zlatú si odniesol v roku 1974 za pieseň Zem pamätá. V tomto roku vznikla aj jeho kapela Prognóza, v roku 1977 začal vystupovať so skupinou Ľuba Beláka.

Noty nepoznal

Karol žil rýchlo, vyhrával festivaly, stal sa speváckou jednotkou pre Pavla Zelenaya, Petra Hanzelyho, Vieroslava Matušíka, Jána Siváčka, Aliho Brezovského a mnohých ďalších uznávaných skladateľov. Jeho popularita rástla aj v Česku a získal si rešpekt aj Heleny Vondráčkovej a Karla Gotta, s ktorým ho mnohí porovnávali.

Slovenský interpret bol však neškolený samorast, ktorý nepoznal noty, a napriek tomu všetko zaspieval s ľahkosťou. S nádhernou barytónovou farbou hlasu, so zmyslom pre rytmus a jedinečným prejavom, aký sa nedá naučiť, s akým sa treba narodiť.

Keď sa Karla Gotta pýtali, prečo Duchoňa nepozve do svojho programu, veď sa dobre poznajú, maestro s úsmevom odvetil: "No, keby som ho pozval, tak by zistili, že naživo spieva lepšie.“ Meky Žbirka ho videl prvý raz hrať so skupinou Vlada Hronca a neskôr povedal: „Okamžite som si všimol, že nemá len jeden talent. Spieval repertoár Toma Jonesa a jeho angličtina bola nezvyčajne kvalitná.”

Zvukári, ktorí nahrávali Duchoňove piesne, veľa práce nemali. Stačil vždy len prvý pokus. Bez dodatočných úprav. Aj zahraničiu sa náš spevák páčil – vystúpil v Tokiu, v Sovietskom zväze, vo Švajčiarsku, v Poľsku, Maďarsku, Bulharsku, na Kube, nemecká kritika ho nazvala slovenský Tom Jones.

No zlaté sedemdesiate roky, kedy bol na výslní, sa pomaly končili. Scéna sa menila, 80. roky preriedili rozhlasové playlisty aj televízne vystúpenia. Karol to skúšal aj s big bandom – VV Systémom Vlada Valoviča aj so skupinou Pavla Zajačka, ale krivka počúvanosti išla dolu. Dominovať začínali Modus, Žbirka, Gombitová, Elán. "Karolovi pribúdali čudní kamaráti pri kartách a ubúdali financie.

Hromadili sa pôžičky, úvery a prázdne fľaše. Ku koncu si napožičiaval peniaze, rástol mu dlh. Nemal s kým vystupovať, lebo každý poznal jeho problém. Z fantastického, nenahraditeľného speváka bol alkoholik," píšu autorky v knihe Posledný bohém.

Oľga Szabová spomína, že občas to bolo skutočne na infarkt. „Hrali sme pred vypredaným prešovským divadlom a Karol sa po niekoľkých taktoch úvodnej piesne od nás odpojil a odišiel. Bolo mu nevoľno… Zopakovalo sa to aj v Ostrave a v Gottwaldove.“

K najhorším zážitkom podľa jej slov patril koncert v Moskve, počas ktorého speváka ani nevideli. V hoteli Rossija, kde boli ubytovaní, sa stretol na chodbe s lúčničiarmi a ďalšie štyri dni ho nebolo. "Napriek tomu všetkému dodnes spomínam na Karola ako na Boha. Keď bol v poriadku, dával kapele iskru. Bol to zjav, aj keď v podstate samorast, na tie časy neskutočne pohybovo zdatný a k tomu šarmantný.”

Na titulnej kresbe:

Karol Duchoň na obrázku z knihy Posledný bohém, vydal Ikar, 2020.

Autor: Jozef Gertli Danglár

 

CELÝ PRÍBEH KAROLA DUCHOŇA

ČÍTAJTE NA PORTÁLI PRAVDA.SK

https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/548823-karol-duchon-obycajny-chlapec-s-genialnym-hlasom-by-mal-70/

Počet zobrazení: 73x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2020 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line