PAVEL MALOVIČ o tom, že lekár je často ako detektív a prečo si Bob Dylan zaslúži Nobelovu cenu

Lekár a pesničkár z folkového združenia Slnovrat Pavel Malovič má rád renesančných ľudí. Aj sám je taký - popri medicíne a športe má nesmierny prehľad o literatúre, hudbe či výtvarnom umení. Zasvätene dokáže rozprávať nielen o pohybe a o chvíľach, keď sa človek konečne ocitne vo vlastnej koži a má čas na tvorivé myšlienky, ale aj o nositeľoch Nobelovej ceny za literatúru. Jeho obľúbenec Bob Dylan ju mal podľa neho dostať už dávno. S výnimočným a empatickým človekom sa pozhovárala v denníku PRAVDA -  jeho prílohe MAGAZÍN, publicistka KATARÍNA SEDLÁKOVÁ.

Ste známy športový lekár, dopingový komisár a zároveň kultúrny publicista, koľko podobne zameraných lekárov poznáte?

Poznám Petra Belana, ten bol spoluzakladateľom Divadla u Rolanda spolu s Ivanom Hudecom, Jarom Filipom a Zuzkou Homolovou. Divadlo u Rolanda sa začína Rudom Slobodom, ktorý napísal prvú hru Krokodíl je upír Oravy. Peter Belan, praktický lekár, geriater, spisovateľ, dramatik, publicista mal matku maliarku Máriu Medveckú a otca sochára aj maliara Ctibora Belana, takže umenie mal v génoch. Doktor Miloš Janoušek, hygienik z Úradu verejného zdravotníctva a absolvent Lekárskej fakulty Karlovej univerzity, je pesničkár, publicista, spisovateľ, básnik, grafik, čo len chcete. Lekárov, ktorí sa venujú aj kultúre alebo iným oblastiam mozgovej kôry, je veľa – lebo inak by sa zbláznili, keby robili len medicínu.

Takže lekár potrebuje kultúru…

…samozrejme, inak by neprežil…

Aj aby lepšie rozumel ľuďom?

Absolvent medicíny dostane "výučný list“. Keď lekár pristúpi k pacientovi, musí sa s ním vedieť zhovárať, lebo anamnéza je základ. Často tvorí 70 % diagnózy. Pacienti sú veľmi rôzni – môže prísť upratovačka, bezdomovec alebo akademik – s každým sa musíte vedieť zhovárať. To predpokladá, že máte istú nielen slovnú zásobu, ale aj inteligenčnú výbavu. Vo vzťahu medzi lekárom a pacientom musí fungovať spätná väzba, či sa rozprávate s jednoduchým človekom, ktorý pletie koberce, alebo s vedcom, ktorý "rozbil“ atóm. Musíte sa naučiť rozprávať všetkými smermi. Preto sa nemôžete sústrediť len na medicínsky problém, potom ani pacienta nedokážete dobre liečiť a on k vám nebude mať dôveru. Pacient vám neporozpráva na prvý raz všetko, čo potrebujete vedieť. Je to trochu ako detektívka, tak ako kriminalista vypočúva svedkov, tak doktor vypočúva svojho pacienta. Keď sa chce naozaj dopátrať diagnózy, musí sa spýtať na "všetko“.

Aj na to, čo pacient nepovažuje za podstatné?

Pochopiteľne, pacient nikdy nič nepovažuje za podstatné – okrem nejakých vyhrotených problémov. To ostatné z neho musíte dostať.

Váš kamarát Boris Filan o vás vo svojej rozhlasovej relácii Pálenica povedal, že neliečite, ale uzdravujete. Je to tak?

Je to presné. Lekár predpisuje lieky, o ktorých si myslí, že pacientovi pomôžu z ťažkostí. To je liečba. Ale cesta k uzdraveniu vedie cez renesančný spôsob vnímania pacienta – že sa ho pýtate aj na neobvyklé veci. Napríklad príde pacient, ktorého bolí päta. Bol neustále ortopedicky riešený, ale nikto sa ho nespýtal, či nemá pokazené zuby alebo nemá chronickú angínu.

Ako súvisia zuby s boľavou pätou?

Chorý zub je fokálna infekcia, ktorá môže spôsobiť trebárs zápal srdcového svalu alebo gynekologické problémy. Keď sa športovcovi neustále trhajú svaly, tiež začnete pátrať po fokálnej infekcii, to môžu byť zuby alebo mandle. Často sa pacient lieči na problém s pohybovým aparátom, ale koreň veci leží inde.

V predhovore ku knihe Bežec a zranenia píšete, že civilizácia vychováva síce moderného, ale fyzicky a často aj psychicky zdecimovaného, ba až zdegenerovaného človeka. Prečo?

Dnes sa totiž ani nemusíte pohybovať, pretože máte diaľkový ovládač, výťah, eskalátory. Všetko si privoláte. Pre ľudí už je problém vstať a prejsť sto metrov, autom sa odvezú aj do obchodu, čo je za rohom. Deti vozíte do školy, všade, aj keď je to len 250 metrov. Dieťa sa čuduje, prečo idete do obchodu pešo. To je celý problém. To, že nohy sú na chodenie a hlava na myslenie, treba deťom vštepovať odmalička. Prirodzený pohyb je chôdza. Potom prichádza beh. Aj decko, ktoré sa prvýkrát postaví, chce hneď utekať. Keď mu pustíte hudbu, začne tancovať, hoci nevie, že je to tanec. Jeho mozog však vníma rytmus, a tak sa dieťa začne knísať, zdvíhať ruky, tešiť sa. Keď sa hýbe list, chce ho chytiť do ruky. Ale teraz akoby sa tieto prirodzené reakcie strácali. Takisto sex – miesto pozerania porna ho treba vykonávať aktívne. Alebo plávanie – keď dnes hodíte decko do vody, začne sa topiť, hoci v plodovej vode dávno plávalo. Aj rovnováha na bicykli sa dá rýchlo naučiť. Ale keď rodič nemá na nič čas, naloží deti do auta a všade ich vozí.

Koľko sa hýbete vy? Musíte si čas na pohyb cielene vytvárať?

Nemusím, proste chodím. Je to pre mňa prirodzené. Dlho som nemal vodičský preukaz a všade som chodil pešo alebo na bicykli. Dnes má každý auto a chodiť na bicykli je vysoké riziko, tak som si v neskorom veku urobil vodičský preukaz a začal šoférovať. Mal som skoro 40 rokov, dovtedy som ho nepotreboval, stačila mi MHD alebo vlak.

Napísali ste knihu o behu, aj vy beháte?

Už nie, budem mať 69 rokov a moje kĺby už nie sú ako v dvadsiatke. Radšej rýchlejšie chodím, pri chôdzi lepšie vnímate okolie. Alebo mám rád bežecké lyžovanie a nordic walking s paličkami. V Bratislave je problém behať, lebo tu nie je vhodný povrch na beh. Nepáči sa mi, keď sa musím do prírody vyviezť autom a potom začať behať. Keď normálne kráčate, váhonosné kĺby nedostávajú tak zabrať a vytrvalostná aktivita je prítomná.

V knihe píšete, že z behu sa stala móda a ľudia behajú aj preto, aby sa prispôsobili partnerovi alebo v rámci teambuildingu v práci. Iní si chcú behom zlepšiť kondičku. Sú všetky tieto motivácie v poriadku?

Hlavne, že sa človek hýbe. Ešte lepšie ako behať je plávať, tam nemáte problém s gravitáciou. Táto kniha vznikla preto, aby som upozornil, že beh môže aj uškodiť.

Ešte raz vás zacitujem: "Ak človek beží sám, vnútorne sa upokojí a pomaly sa celkovo začne lepšie cítiť, ocitne sa opäť vo vlastnej koži. Uvedomuje si viacej sám seba, je ponorený do svojich vlastných, nezriedka prekvapujúco tvorivých myšlienok.“ Nie je paradox, že človek musí bežať, aby sa ocitol vo vlastnej koži?

Nemusí bežať, je to tam preto, lebo píšem o behu. Ale vo vlastnej koži sa ocitnete aj pri chôdzi.

Ide mi skôr o tie tvorivé myšlienky.

Závisí od toho, ako dlho sa hýbete. Keď bežíte, tvorivé myšlienky závisia od terénu – prídu, keď sa na terén už nemusíte sústrediť. V mojom prípade prichádzajú tvorivé myšlienky skôr na lyžiach. Len si ich človek musí zapamätať. Ideálne by bolo nahrať si ich, ale proti tomu som zaujatý podobne ako proti slúchadlám. Pretože strácate pozornosť, škodíte svojmu sluchu a všetko je kontaminované tým, čo vám ide do uší.

Na čo myslíte pri lyžovaní? Vymýšľate aj vtedy pesničkové texty?

Myslím na všeličo. Keby som aj vymýšľal texty, nezapamätám si ich. Myslím na to, čo bolo, keď som sa narodil, alebo kde všade sú moje deti. Nápadov je toľko, že neostanú vytetované v mozgu – proste odletia. Nenosím si so sebou ceruzku a papier, aby som si pri najbližšej zastávke poznamenal, že vrany majú postriebrené perie alebo niečo podobné.

CELÉ INTERVIEW S PAVLOM MALOVIČOM

ČÍTAJTE NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/572369-pavel-malovic-o-tom-ze-lekar-je-casto-ako-detektiv-a-preco-si-bob-dylan-zasluzi-nobelovu-cenu/

Na titulnej fotografii:

Pavel Malovič a jeho kniha Exkluzívne texty o knihách a hudbe.

Na snímkach vo fotogalérii:

Dnes je pre ľudí už problém vstať a prejsť sto metrov, pritom chôdza je prirodzený pohyb, hovorí doktor Malovič.

Pavel Malovič so svojou knihou Beh a zranenia.

Foto:Pravda, Ľuboš Pilc

Fotogaléria

Počet zobrazení: 64x