10 „NAJ“ pod kruhmi bielych olympiád

hlavná foto
Trvanie: 07.02.2014
Miesto: ZOH
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Drámy v zasneženej, iba niekoľko centimetrovej stope bežcov, bitky tisícin sekúnd v superrýchlom koryte ľadového tunela bobistov, vabank veterných poryvov za odrazovým stolom skokanských mostíkov, vykreslené oblúky alchymistických hrán slalomových lyží v švungu od bránky k bránke. Jasot tribún, i sklamanie miliónov pred TV obrazovkami na diaľky kontinentov, keď hokejová „rýchla smrť“ vypustí slzy favoritov. Ódy na hudobnú klasiku, ktorú kreatívni tanečníci na korčuliach s prednými zúbkami vryjú natrvalo do pamäti fajnšmekrov. Aj to a ešte viac sú v súzvuku s obrovským diváckym záujmom, nasadením médií, najmä však s prejavom individuálnych príbehov hrdinov i stroskotancov sekvencie, znásobujúce pred aktom zapálenia olympijského ohňa v Soči v piatok 7. februára 2014 o 20.14 h miestneho moskovského času chytľavosť  atmosféry vyludzujúcej pozitívne zimomriavky.

 

Úsmevy a drámy pod bodom mrazu

Sviatky pod bielymi kruhmi od ich zrodu - v roku 1924 v Chamonix, kde začali písať ako mladšia sestra hier letných olympiád svoje príbehy - sa síce rozsahom i programom súťaží stali menším, zato triumfami a prekliatiami športových hrdinov v ligote medailí či horkosti blamáží určite rovnocenným súputnikom najvznešenejšieho a najdokonalejšieho, čo fenomén športu dokáže ponúknuť konzumentovi. Niekoľko generácií fanúšikov, laikov, ale aj naslovovzatých kronikárov sa môže iba na diaľku večne sporiť, ktoré okamihy športovej slávy, prekvapení, tragédií či škandálov, by si zaslúžili prívlastok historickej či príbehovej výnimočnosti.

Ktorých desať ich v 90-ročnej histórii bielych olympiád vyčnieva v pomyselnom TOP TEN portálu slovenskezahranicie.sk?

 

1924-1936: Sonja Henieová - Pozvánka na obed s Hitlerom

Svetové krasokorčuľovanie malo už predtým, ako sa si útla Nórka v rokoch 1924-36 vyjazdila tri zlaté olympijské medaily, zafixovalo rekordný zápis. Dcéra kožušníka z Oslo sa v roku 1924 na prírodnom klzisku v Chamonix na prvých ZOH prezentovala ako ich najmladšia účastníčka. Historici dychtivo zaznačovali: dievčatko „Hopla“, malo presne 11 rokov a 295 dní. Blonďavé kučery, pehy na tvári, jamky na líčkach – anjelik, ktorý sa stal miláčikom publika na dlhé roky, a to nielen v Európe, ale po roku 1941, keď sa Sonja vysťahovala do USA, aj v  Hollywoode. Henieová ho dobýjala v rolách ľadovej hviezdy, revuálnych šou. V Hollywode nakrútila 15 filmov, skvelá obchodníčka sa stala priekopníčkou šoubiznisu v športe.

Písali o nej ako o ľadovej Grete Garbo, hoci ona sama sa na ľade odjakživa chcela podobať na svoj vzor –primabalerínu Annu Pavlovovú. Z jej kumštu veľa odpozorovala, a tak ženské krasokorčuľovanie práve Henieová posunula o nové výrazové prvky. K tomu ešte revolučná móda krátkych sukničiek – nuž nie div, že „Božská Sonja“, mnohým mužom vyrážala dych. Dokonca počas ZOH v Garmisch-Partenkirchene 1936 i nastupujúcemu tyranovi Adolfovi Hitlerovi... Dlhé roky kde-kto Henieovej potom vyčítal, že Sonja mala počas jej poslednej zlatej olympiády odriecť fuhrerovo pozvanie na obed do jeho sídla v Obersalzbergu. A už vonkoncom nemala „hajlovať“ na berlínskej predolympijskej exhibícii... Ale – o čom by predsa písali letopisci? „Iba“ o tom, že si nohy u Lloyda dala poistiť na 50-tisíc dolárov? A či o tom, že po manželstve s lodiarom Onstadom zanechali po sebe Nórom skvostnú galériu s dielami Renoira, Miróa, Mattisa či Picassa v Hovikoddene?

1956: Toni Sailer - Čierny blesk z Kitzbühelu

Zjazdárskych géniov zrodilo susedné Rakúsko veľa – Maier, Klammer, Schranz, Hinterseer... Ale iba jeden z nich sa mohol pýšiť tromi zlatými medailami z jedných ZOH. Pravda, už iba – mohol, pretože Toni Sailer, rodák z Mekky lyžiarskych oblúkov a šúsov – z Kitzbuhelu, sa v roku 2009 pobral vo veku 74 rokov na večnosť. Alpská krajina vtedy smútila za mimoriadne všestranným športovcom a mužom, ktorý vlasť preslávil nielen ako brilantný športovec, ale aj ako „nosič“ módy, filmového kumštu a biznisu v turizme a hotelierstve.

„Schwarzer Blitz aus Kitz“ – čiže Čierny blesk z Kitzbühelu – takú prezývku si vyslúžil Toni, ktorý ako vyučený sklenár dobyl svahy ZOH 1956 v Cortine d´Ampezzo. A to mal iba dvadsať rokov – teda v mužskom zjazdovom lyžovaní jav a triumf dodnes nevídaný. Ale aj za vcelku zvláštnych okolností, najmä v kráľovskej disciplíne – zjazde. Tesne pred jeho štartom vypukla v rakúskom tábore panika: Sailerovi sa roztrhol na viazaní jeden bezpečnostný remienok. A bez neho by ho jury nepustila do pretekov! Ako na potvoru – nik z ďalších pretekárov nemal náhradný. Až tu zrazu – súper podal pomocnú ruku. Taliansky tréner Hans Senger odopol svoje remienky – a bolo. K zlatu zo zjazdu pridal Sailer v Dolomitoch ešte dve „placky“, pričom dodnes jeho fenomén tróni na vrchole olympiád, čo sa týka náskoku, s akým oba slalomy i zjazd vyhral: v „obráku“ nadelil druhému v cieli 6,2 sekundy, v špeciále 4 sekundy a v zjazde v súčasnosti nevídané 3,5 sekundy.

Bola to zároveň Sailerova labutia pieseň. Zvábil ho film (nakrútil ich až 25), hudba, spev, kumšt, ale aj profesionálne lyžovanie, ktorým si chcel privyrobiť. Keď v roku 1964 pridelili ZOH Innsbrucku, pokúsil sa o reamaterizáciu, ale mu nevyhoveli. A tak komentoval, začal hrať golf, užíval si život jedného z najznámejšieho a najuznávanejšieho Rakúšana prelomu tisícročí. Žiaľ, zájsť si do Soči v role prominentného športového hosťa, sa už Toni Sailer nedožil, zomrel v lete 2009 vo veku 73 rokov.

1968: Jean-Claude Killy - Ako trafiť do hmly

Nie je veľa športovcov, ktorí sa po skončení kariéry presadia v oblekoch politikov, uznávaných spoločenských veličín. Belmondo na lyžiach  je od roku 1995 členom Medzinárodného olympijského výboru, za čo akiste v mnohom vďačí aj skvele zvládnutej úlohe jedného z predsedov organizačného výboru ZOH 1992 v Albertville. Kto už by sa aj lepšie mal vyznať v zimnej scenérii Álp, ak nie on – muž, ktorý si ich v roku 1968 podmanil v domácich podmienkach ZOH v Grenoble.

Jean-Claude Killy mal v tom čase 24 rokov, skvelú formu –a najmä ambície napodobniť kúsok, aký kedysi vylyžoval pod kruhmi Sailer. Na chlp sa mu to podarilo, hoci vtedy jeho najväčší súperi – Rakúšania, najmä Karl Schranz, dodnes nestrávili ťažkú slinu skrivodlivosti. Možno iba francúzsky šarm vtedy „pribrzdil“ protestujúce Rakúsko, aby zo “zahmleného slalomu“ na zjazdovke v Chamrousse nevypukol „alpský škandál“ súperiacich susedných veľmocí. Druhé kolo slalomu sa totiž po dvojnásobnom odklade jazdilo na hranici regulárnosti. V bránkach sa usadila hmla, lyžiari nasadzovali oblúky iba inštinktívne.

Počas jazdy Rakúšana Schranza, jedného z favoritov, sa napokon udialo čosi nepredvídateľné. V 22. bránke Karl Schranz úplne pribrzdil. Vrátil sa na štart a dožadoval sa opakovania jazdy – vraj mu akýsi civil prekrížil trať. Jury dala Rakúšanovi povolenie – a ten v súčte oboch kôl predstihol dovtedy vedúceho Killyho! Rakúsko jasalo. Až keď sa už diváci dávno rozišli a každý Francúz, ktorý dychtil po treťom zlate Killyho, sa s výsledkami zmieril, prišiel definitívny ortieľ jury. Tá pomerom hlasov 3:2 (za boli dvaja Francúzi a Švajčiar, proti Brit a Nór) rozhodla, že Schranz v prerušenej jazde vynechal dve bránky, a teda jeho 2. kolo nemôžu uznať za regulárne.

Neuveriteľné a pre Rakúsko dodnes škandalózne rozhodnutie (prečo potom jury vôbec povolila jazdu Rakúšanovi opakovať?!) vyšvihlo Killyho po tretí raz v Grenoble na najvyšší stupeň. Ani „šalamúnstvo“ rozhodcov však nič neubralo na jeho obrovskom prínose na svahoch, kde patril neskôr úspešný obchodník a v súčasnosti prominentný funkcionár Medzinárodného olympijského výboru k najvšestrannejším zjazdárom.

1968: Jozef  Golonka - Tečie k nám ešte ropa?

Jednu z najväčších športových legiend Slovenska nedávno vyznamenali pri príležitosti 80.výročia vzniku organizovaného hokeja pod Tatrami. Populárny „Jóži“ patril z generácií hráčov zo slovenských klubov k najvýraznejším aj v kontexte reprezentácie Československa. O to viac, že na drese nosil v druhej polovici 60.rokoch dokonca kapitánske „céčko“.

V roku, v ktorom sa aj do športu riadne zamiesila najvyššia politika, bol práve Golonka hnacím motorom teamworku, ktorý už-už siahal na večne nedostihnuteľné zlato pod kruhmi. Grenoblianska hala Stade de Glace zažila frenetický večer v zápase ČSSR – Sovietsky zväz, a to s drámou viacerých podôb. Jednu z nich umne rozohrali zverenci trénerov Pittnera a Kostku už pred prvým buly. Golonka a spol. si počas rozcvičovania všimli, že hráči „zbornej“ nemajú na koncoch korčúľ chrániče z plastu. Muselo sa do kabín, súper, ktorý bol zvyknutý vždy na „hodinu H“ počas nútenej pol hodiny, kým sa všetko dalo do poriadku, vychladol... Čs. hokejisti začali mať nad súperom navrch najmä psychicky, kým Ragulin a spol. očividne znervózneli. Hoci Československo vyhrávalo už 5:2, o konečnú výhru 5:4 sa muselo v úpornom bránení triasť pred famóznym Dzurillom do posledných sekúnd.

Jozef Golonka spomína dodnes na tento zápas ako na jeden z najkrajších v jeho celej kariére: „Strelil som dva góly, na ďalšie dva prihral, brnkal som Rusom riadne na nervy, po čom som siahol, to mi vyšlo. Podali sme výkon, z ktorého sme boli v extáze a dodnes mám zimomriavky z telegramov, ktoré sme vtedy dostávali do Grenoble. Len večná škoda, že sa mi nepodarilo dať vytúžený gól proti Švédom. Minútu pred koncom, keď som bekhendom neprehodil skvelého brankára Holmqvista. Bolo by zlato... Doteraz ma to mrzí a nie div, že bývalí spoluhráči v reprezentácii mi to občas pripomenú,“ vyznal sa Golonka.

Pamätníci si akiste spomínajú, ako po jednom z gólov v sieti Konovalenka pri výhre nad ZSSR, zachytili Golonku objektívy fotoaparátov v póze, ako kľačí a leží na ľade a poklepkáva hokejkou. Vraj sa aj chystal priložiť ucho k ľadu, či nám sovieti nebodaj po jeho góloch nestopli dodávku v ropovode Družba...

1980: Eric Heiden - Fenomén dlhých nožov

Myslel si, že vojde výnimočným spôsobom do histórie olympiád ako ten najpravejší princíp uskutočnenia amerického sna. Veď určite by sa tak v prípade Erica Heidena pri zisku piatich zlatých medailí (!) na jedinej zimnej olympiáde aj stalo, nebyť jeho krajanov z početnejšej ekipy. Hokejisti USA, ktorí v Lake Placide 1980 vyrukovali s pozberaným tímom z vysokoškolských klubov, sa senzačným triumfom na zbornou Sovietskeho zväzu totiž postarali v histórii o najúžasnejšiu detronizáciu šampiónov v čele s brankárskou legendou Treťjakom, a tak z poltucta zlata USA na hrách sa spomínalo vlastne iba to jediné: hokejové.

Kronikári i odborníci si však výkony Heidena na ovále s dlhými nožmi mimoriadne ctia dodnes, a tak v letopise ZOH triumfy súčasného lekára, ktorý operuje i prednáša na Kalifornskej univerzite, sa dávajú na rovnakú úroveň ako rýchlokorčuliarsky kumšt Skoblikovovej zo ZSSR v 60. rokoch či zázrak  Nóra Kossa v Lillehammeri 1994. Heiden vkročil v Lake Placide do galérie neopakovateľnosti. Dôkaz? Deväť dní z jeho života 1980. Najskôr na slávnostnom otvorení ZOH zložil „nový americký Tarzan“ sľub športovcov, aby potom postupne v piatich štartoch získal prri prekonaní piatich olympijských a jedného svetového rekordu päťkrát zlato.

Nik pred ním, ani potom nevyhral na jedných hrách päť individuálnych disciplín. Najviac zlatých medailí pozbieralna OH jeho krajan, plavec Mark Spitz –zo siedmich zlatých na mníchovskej olympiáde 1972 však až tri pochádzali zo štafiet... Úžasnú silu Heidena - tak fyzickú ako aj mentálnu, potvrdzuje napríklad aj fakt, že bravúrne ovládal aj iné športy: v roku 1980 sa usiloval aj o štart na letných Hrách v Moskve – mal veľké ašpirácie v cyklistickej kvalifikácii USA. Ktovie, nebyť politického bojkotu, aj by sa mu podarila účasť i v zime, i v lete...

1984-1988: Matti Nykänen - Musel predať medaily

Najskôr ho ošperkovali prívlastkom „Finnair“. Neskôr pre jeho mladícku utiahnutosť mu radšej vtláčali pečať „mlčanlivého Fína“. A keď prišlipo opájajúcich úspechoch aj prvé prebdené noci a týždne „žúrujúceho“ Mattiho Nykänena, v ktorýchsi poľských novinách sa palcovými titulkami zvestovalo, že „opitý vták“ zmlátil svoju ženu...

Kariéra jedného z najväčších talentov skokanskej histórie na bielych mostíkoch mala visačku originality, harmónie talentu a škandinávskej prirodzenosti. Mimoriadne vnímavý tréner fínskych skokanov Matti Pulli vedel, že až nezdravá smelosť rodáka z Jyväskylä raz zaberie. Nesklamal sa, veď Nykänen sa stal kráľom mostíkov už v jeho 18 rokoch , keď dobyl slávny Holmenkollen a jeho veľký mostík, keď sa stal seniorským majstrom sveta. Vtedy tak spontánne po pretekoch vyhlásil: „Ani neviem, či sa mám tešiť. Veď som vôbec nič nevidel!“ Takto teda, z hmly prvých šampiónskych pretekov, zoskočil rovnými nohami z mostíka do virvaru pre vyvolených.

Zaslúžil si to nekonvenčným prístupom, najmä však spôsobmi, ako vyhrával: v troch individuálnych súťažiach na ZOH doslova deklasoval súperov rekordnými rozdielmi. V Calgary dokázal doslova nemožné – skokan na lyžiach sa stal najúspešnejším mužom zimnej olympiády! Z piatich súťaží ZOH v Sarajeve 1984 a Calgary 1988 vyťažil Matti štyri zlaté a jednu striebornú medailu. Lenže Fín nezvládol ťažobu slávy. Po vstupe do manželstva nenašiel šťastie v súkromí, rozviedol sa, začal piť. Klesol na dno, okúsil blen finančnej miziny. V tiesni dokonca v priamom TV prenose vydražil svoje olympijské medaily. Akoby zázrakom napokon skončili v Národnom športovom múzeu v Helsinkách. Ich majiteľ však zopárkrát aj v base (raz sa ocitol za mrežami za pokus o vraždu rodinného priateľa!), keď sa stihol päťkrát oženiť, dokonca dva razy stou istou ženou.

Skúšal rôzne „šťastíčka“, nikde však nepochodil. Ani ako barový spevák, ani ako striptér... Kto by sa čudoval, že po takých skúsenostiach prekonal ako čerstvý štyridsiatnik infarkt. Nykänena nevytrhol z biedy - osobnostnej i finančnej, ani autobiografický film. Pred ôsmimi rokmi dostal veľavravný názov: Matti – peklo patrí hrdinom.

1988: Michael „Eddie“ Edwards -  Závrate britského orla

Aj zimné hry mali svojich „babrákov“, teda skôr postavičky, ktoré naozaj výstižne napĺňali coubertinovské heslo, podľa ktorého nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa. Veď v prípade britského štukatéra s nezvyčajne silnými dioptriami to k ničomu inému ani nemohlo smerovať.

„Eddie the Eagle“, teda „orol Eddie“, po prvý raz pričuchol k skokom na lyžiach v čase, keď už mal 23 rokov! Mladý muž dovtedy skúšal šťastie vo volejbale, v džude, dokonca aj v jazdectve. Len čo však náhodou zazrel v televíznom prenose zábery zo zimných mostíkov, nebolo pre neho väčšieho sna na svete! Šance sa chytil s plnou vervou, a keď už v roku 1987 štartoval na MS v Oberstdorfe, bolo jasné, že zatúži aj po olympijskej miestenke do Calgary. V tom čase už Edwards rozdelil športový svet i olympijské hnutie na dva tábory. Na tých, ktorí apelovali na zdravý rozum a konanie Medzinárodnej lyžiarskej federácie považovali za hazard, keď riskuje so zdravím športovcov, kým druhá, veselšia polovica, brala športové „výkony“ Brita ako príjemné rozptýlenie a zábavu.

Prirodzene, že „orol Eddie“ na oboch mostíkoch v Calgary skončil bezkonkurenčne posledný, podstatnejšie bolo, že doskočil – živý, zdravý a celý. Lenže najmä mediálny a postupne aj reklamný šum okolo jeho osoby pôsobil, ako by išlo o rodiacu sa legendu. Eddie sa ňou stal, stačili mu na to naozaj jedny hry. Dôkaz? Keď počas ceremoniálu slávnostného ukončenia ZOH v Calgary šéf organizačného výboru hier Frank King ďakoval športovcov za ich svetové rekordy a osobné úspechy, stotisícovým davom začalo srdcervúce skandovanie „Eddie, Eddie“.

Mediálna hviezda bola na svete, Edwards sa chopil šance: vydal knihu, naspieval zopár singlov a na spoločenských vystúpeniach zarobil iba počas olympijského roku 1988 okolo pol milióna libier. Skokan s najsilnejšími dioptriami, ktorý zakaždým dopadal ešte skôr, ako sa začínalo značenie metrov na doskočisku, naposledy skákal ešte v roku 2004, keď v Oberstdorfe slávnostne otvárali obnovený mostík na Turné štyroch mostíkov. Apropo – vo Vancouveri 2010  si naplnil sen opätovnej účasti na ZOH – hoci „iba“ bežal ako člen štafety s olympijskou pochodňou.

Čuduj sa svete, Eddie nestrácal húževnatosť ani v ďalšom období, aj v sezóne pred ZOH v Soči sa „vyhrážal“, že sa vráti na mostíky. Až napokon musela zasiahnuť samotná FIS (Svetová lyžiarska federácia), aby „orol Eddie“ neroztvoril krídla vtáka na štýl kamikadze nad Čiernym morom...

1988-1994: Alberto Tomba - Ferrari v slalomových bránkach

Nebolo vo svete športu veľa jemu podobných. Extrovertov, schopných pritiahnuť pozornosť reklamných sponzorov, médií, publika, dokonca i takého, ktoré bolo kedysi chladné vôbec voči športovým výkonom. Klaun i veľký športovec v jednom. Tombamánia, akú počas troch olympijských cyklov dokázal freneticky vo svojej krajine taliansky policajt rozpútať, nemala konca.

Veď aj bol dôvod – ani z jedných ZOH sa Alberto Tomba, milionársky syn textilného podnikateľa, vyrastajúci kedysi ako v bavlnke rodičovského kaštieľa Castel de Briti, nevracal bez  medaily. To, že v Calgary 1988 nenašiel súpera v dvoch točivých disciplínach, málokoho prekvapilo. Tak sa zvŕtať v bránkach, ako to dokázal „Tomba la bomba“, zvládal iba málokto. Nízko posadené ťažisko, totálny kontakt s kĺbovými žrďami, akcelerácia v spodnej časti trate - to boli atribúty, ktoré aj vo Svetovom pohári odsúvali pri Tombovi aj spolufavoritov do role outsiderov. A tí si toho boli aj vedomí, veď napríklad jeden z jeho najväčších konkurentov, Rakúšan Stangassinger, vyhlásil: „Tombu neporazíme ani vtedy, keby mal on jazdiť hore kopcom!“

Paradoxne práve Thomasovi Stangassingerovi sa to podarilo v pretekoch, v ktorých Tomba zavŕšil svoj trojnásobný olympijský príbeh. Slalom na ZOH v Lillehammeri 1994 však vošiel do histórie ako jeden z najstrhujúcejších. Tomba totiž štartoval v pretekoch s nevľúdnym štartovým číslom 1. Nemal teda porovnateľný čas súpera, ktorý by mohol atakovať. Po „čajovom“ prvom kole sa prepadol až na 12. pozíciu a všetci už nad ním zalomili ruky. Fiasko v poslednom štarte života na olympiáde... Lenže to by nebol Tomba. V druhej časti zajazdil slalom snov. Z 12. miesta atakoval najvyšší stupeň! Všetci krútili nechápavo hlavami. Až Stangassinger odsunul Tombu zo zlatého pódia. Jeho, večného chválenkára, bývalého nápadníka Miss Taliansko a veľkého vlastenca – zásadne milovníka talianskych vín.

1994: Tonya Hardingová - Krasokorčuliarsky atentát

Američania mali v histórii skvostné krasokorčuliarky - sólistky, stačí letmo spomenúť Peggy Flemingovú či Dorothy Hamilovú, hviezdy najvyššieho lesku a šampiónky na pohľadanie. V ich stope sa mali v Lillehammeri 1994 vybrať aj Nancy Kerriganová a Tonya Hardingová. Dve veľké súperky, ktoré mali napísať nový príbeh rivality a vášne. V stávke bolo veľa – okrem olympijského zlata aj šanca na reklamné balíky, možno pozvánka na predlohu do Hollywoodu.

Napokon sa všetko skončilo úplne inak. Dokonca ešte  predtým, ako mohlo v nórskej oáze pokoja v Lillehammeri ku korektnému súboju na ľade vôbec prísť. Písal sa totiž 6.január 1994 a v USA sa všetko schyľovalo k tréningu krasokorčuliarok pred domácim šampionátom, ktorý mal rozhodnúť o poradí a tým aj favorizovaní hlavných adeptiek na ZOH. Krásna hnedovláska s modrými očami Nancy Kerriganová sa práve chystala zo šatne na ľad, keď tu zrazu z ničoho nič sa jej do cesty postavil neznámy chlap. Keby len to – dotyčný sa rozohnal železnou tyčou a Kerriganovú zasiahol do nohy. Šokovanú a zranenú krasokorčuliarku okamžite odviezli do nemocnice, polícia začala s pátraním po neznámom atentátnikovi. Médiá bili na poplach – čosi podobné sa v tomto športe ešte neobjavilo.

O čo išlo útočníkovi? Bola to pomsta? Išlo o zámer znemožniť Kerriganovej naplniť si svoje športový sen? Alebo išlo o poľutovaniahodné  nedorozumenie? Všetko vyšlo najavo. Stopy viedli k manželovi Hardingovej, Jeffovi Gilloolymu. To on, aby jeho manželka mala otvorenejšiu cestu k úspechu, najal Shanea Stanta, zurvalca a zúfalca schopného na všetko. Prišli súdy, Hardingovej odobrali titul majsterky USA, hoci na ZOH štartovali ešte obe krasokorčuliarky. Prirodzene, zdravotne hendikepovaná Kerriganová na zlato nesiahla, Hardingová, ktorá musela trpieť psychicky (veci sa totiž došetrili až po hrách), úplne prepadla.

Namiesto veľkej slávy spoločenské i zákonné odsúdenie – Hardingovú doživotne vylúčili zo športu, potrestali ju trojročnou podmienkou a k verejným prácam v trvaní 500 hodín, navyše ešte finančným trestom 160-tisíc dolárov. Zruinovanej, iba 155-cm vysokej Hardingovej, stroskotalo manželstvo, a po tom, čo sa neúspešne pokúšala niečo zarobiť v ženskom boxerskom profiringu, bola snaha hrať hokej poslednou športovou piesňou doráňanej labute...

1998: Hokejový turnaj storočia - Hašek na Hrad!

Aj v hokeji sú veci a javy medzi peklom, zemou a nebom. Málokedy sa stane, že sa z nich hupkom dostane hokejový tím práve na ZOH zrazu cez dva, ba až tri stupne. A predsa. Na ZOH v Nagane 1998, pred ktorými médiá už dva-tri roky vysielali tam-tamy o tom, že pôjde o „turnaj storočia“, sa to podarilo Čechom.

Ešte nikdy pred veľkým turnajom MS či ZOH sa v histórii hokeja nezastavila mašinéria NHL. National Hockey League – pýcha severoamerického hokeja, však prijala výzvu a porušila tradíciu. Komisár NHL Garry Bettman vyhlásil olympijskú pauzu, aby sa konečne ukázalo, ktorí „profíci“ najlepšie ovládajú hokejky. Motívom boli aj vrcholy kariéry viacerých špičkových hráčov, najmä však jedného, ktorému chcela NHL, celá Kanada i Amerika vystlať tou najväčšou príjemnosťou cestu do hokejového dôchodku. Tým mužom bol „The Great One“, sám veľký Wayne Gretzky, rekordér rekordérov NHL a podľa mnohých odborníkov najlepší hráč planéty v celej jej hokejovej histórii.

Lenže prišlo k prvému veľkému duelu zverencov Ivana Hlinku – a bolo najskôr po nádejach prvého zámorského supertímu: USA odišli s prehrou 1:4. Všetko to mali odčiniť práve Gretzky, Lemieux a spol. v drese s javorovým listom. Dráma ako hrom – o postupujúcom do finále rozhodli až samostatné nájazdy. Pohľad na Wayna Gretzkého, ako mu na striedačke sediacemu po lícach stekali slzy, sa nadlho vryl fanúšikom do pamäti. Veď zo všetkých sérií nájazdov padol iba jediný gól – strelil ho Čech Reichel a Jágr a spol. išli do finále, kde na nich čakali Rusi.

Praha a celé Česko bolo v skoré ráno zo soboty na nedeľu 22. februára 1998 na nohách. Každý zaháňal pochmúrnu spomienku na zápas spred 30 rokov, keď v Grenobli malo vtedajšie Československo zlato na dosah... Konečne však zažičilo tentoraz šťastie, pri jedinom góle Svobodu sa Rusi nezmohli na žiadnu odvetu, aj najlepší strelec turnaja v Nagane, Pavel Bure, vyšiel naprázdno.

Taký triumfálny návrat, akého sa dočkali českí hokejisti po Nagane, sa dostal máloktorým športovcom. Heslom dňa sa stalo skandovanie v pražských uliciach a na námestiach „Hašek, na Hrad!“ Hoci výnimočný brankár Dominik Hašek nebol zďaleka jediným strojcom najcennejšej českej medaily v novodobej histórii ZOH...

 

ĽUDO POMICHAL

Foto archív, internet

 

 

 

 

Fotogaléria

Počet zobrazení: 1790x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2020 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line