Marián Pauer - muž, ktorý fotografiou umocňuje túžby „vedieť vidieť“

hlavná foto
Trvanie: 05.03.2012
Miesto: Bratislava
Mesto/obec: Bratislava
E-mail: mpauer@chello.sk

Keď odvíja príbehy svojich putovaní za fotografiou a osobnosťami slovenskej fotografie doma či v zahraničí, jeho spoločníkom sa zatají dych, povznesie nálada a nastaví formát predstavivosti. Dynamikou myšlienok a neštylizovaných obrazov, ktoré vysúva s noblesou glosátora tak, aby práve ony dominovali nad neodosobnenou zaujatosťou, ešte viac znásobuje dar rozprávača, vnímavého a citlivého človeka.

Ohromne pritom imponuje šarm muža priamych zásad, ktorý seba samého vníma s prirodzenosťou, bez zatrpknutosti k pribúdajúcim rôčkom. Nevraviac, keď sa i jeho oči prihovárajú pohľadom dobrodušného romantika. Napokon, takýto stav vybalansovanej vnútornej pocitovosti v zrkadlení jeho viac ako 40-ročných aktivít v estetickom pohladení vonkajšieho sveta by ani nemohol predostierať strohý „nalinkovaný“ teoretik - intelektuál bez miazgy a pátosu.  Našťastie, mnohorakosťou ich foriem, zrozumiteľným konceptuálnym obsahom, ale aj tajomstvami nedopovedaných odkazov, teda tým, čo kurátorskú, publicistickú, knižnú a umelecko-dokumentárnu tvorbu Mariána Pauera ozvláštňuje, rokmi presviedča a utvrdzuje jeho publikum a ľudí, blízkych Pauerovej krvnej skupine, že aj v čase globalizačnej uniformovanosti (ne)vkusu tohto sveta je príjemné byť svojským, nekonformným.

Marián Pauer svoje bližšie (v obklopení poslucháčov Ústavu mediálnej tvorby Fakulty masmédií Paneurópskej univerzity, kde prednáša o fotografii a vizuálnych médiách) i vzdialenejšie okolie (milovníkov fotokumštu počas viac ako 200 Pauerových výstav a multimediálnych prezentácií) neunavuje vychodenými stereotypmi, naopak, nabáda ich všetkými zmyslami zostriť fókus emotívnej účasti, zbystriť v okamihu, keď túžba dopovedať videné pátra po tajuplnom vykročení „za roh“. Za provokujúcim dorozprávaním príbehu.

Fotografia, ak má ambíciu žiť a ustavične sa prihovárať, musí pred každým párom očí, cez ktoré zaklope na dušu, vystúpiť z rámu. Iba ak príbeh pretrvá, znovu a znovu sa navracia stav nepominuteľnosti okamihu. Ako utvrdenie sa v poznaní, že, parafrázujúc myšlienku ruského filmového režiséra a majstra obrazov Andreja Tarkovského, „aj keď všetko živé je pominuteľné, podstata stavu našej duše pretrvá, neodumrie“...

Slovenská fotografia vo fókuse žičlivého času

Ťažko vylúpnuť, na ktoré z Pauerových príbehov o fotografoch a fotografiách, ktoré v dobrom poznačili jeho videnie a cítenie sveta, sa upriamiť. Najmä ak sú ukotvené v slove i obraze, zakaždým na podmanivých výstavách či v publikáciách, pod ktoré sa podpísal. Jeho svedectvá o osobnostiach slovenského sveta sú akoby nikde sa nekončiace reflexie z dotykov s Pauerovými hrdinami.  

Defilé je ohromujúce. Aj preto epitet hviezdny k viacerým jeho projektom  možno „predpísať“ bez pohnutia brvou. Kým viaceré osobnosti z jeho portfólia sa svojimi výtvormi vyšvihli do rangu vyvolených (Martin Martinček, Ester Šimerová-Martinčeková, Karol Kállay, Dezo Hoffmann, Arthur Fleischmann, Andrej Reiser, Yuri Dojc a ďalší...), dvaja ctihodní muži sa hviezdneho neba priamo dotýkali: politik, vedec a v neposlednom rade aj fotograf  - generál Milan Rastislav Štefánik - pohľadmi cez svoj hvezdársky ďalekohľad z Mont Blancu, kým americký astronaut so slovenskou krvou oravských predkov Eugen A. Cernan, sa zatiaľ ako posledný človek z planéty Zem kochal hviezdnou nadčasovosťou počas prechádzky po povrchu Mesiaca.

Marián Pauer vďaka dispozícii objavovať  aj tam, kde by to možno iní už vzdali, sa dostal k témam a tvorcom, ktorých zhmotnenie a sprítomnenie v nepatrnom zlomku času ocení náležitejšie aj slovenská kunsthistória vari o desiatky rokov. Pretože aj duchovné odkazy, najmä ak sú pupočnou šnúrou prepojené okrem svojich umeleckých hodnôt ešte aj na čosi vznešenejšie – národné či vlastenecké, nadobúdajú v našom kultúrnom časopriestore schopnosť vyčkať si na pravosť chvíle ako šampiónske ročníky v slovenských vínnych pivniciach... Publikum – a na Slovensku je v posledných dvoch dekádach viac ako príznačným, že obzvlášť to fotografické, je ale, našťastie, vnímavé. Rovnako aj čitatelia Pauerových kníh prejavujú túžbu po poznaní. A tak viaceré jeho publikácie či monografie o významných fotografoch by ste márne hľadali v kníhkupectvách. Kým nejedna výstava s jeho kurátorským rukopisom sa pre veľký záujem verejnosti predlžovala.

V tomto duchu utkvel v pamäti výber z tvorby Davida LaChapella, 48-ročného fotografa a režiséra, venujúceho sa móde, reklame a umeleckej fotografii, ktorý pod názvom Lost and Found prezentoval kurátorsky v Galérii mesta Bratislavy na jeseň 2011. Bola to jedinečná ukážka toho, ako M. Pauer – aj na potešenie na vernisáži prítomného LaChapella, ktorý mu za precízne odvedenú prácu na priestorovo-koncepčnom a myšlienkovom aranžmáne výstavy vzdal poklonu, dokáže prijať zodpovednosť výzvy i v žánri, vyvolávajúcom protichodné reakcie z extravagancie. „David LaChapelle je výnimočný tým, že porušuje všetky pravidlá. Inšpiruje sa Bibliou aj pornografiou, renesanciou aj surrealizmom. Patrí ale určite k tým, ktorí posúvajú fotografiu ďalej," hodnotí inšpiratívnosť LaChapella Marián Pauer a dodáva: „Divácky atraktívna zostala preto v pamäti z výstavy jeho reinterpretácia Michelangelovej Piety. Zaujímavá je tým, že namiesto Panny Márie do nej LaChapell zakomponoval Courtney Love, držiacu v náručí tragicky zosnulého manžela Kurta Cobeina. V  podobnom kontexte m vyznievajú aj  tri fotografie Michaela Jacksona - na jednej ako archanjel poráža satana, na druhej stojí s krásnou dámou a tretia je ponáškou na pietu - drží ho však muž, nie žena," pripomenul svoju zatiaľ poslednú úspešnú kurátorskú aktivitu Marián Pauer. Veď 32 veľkoformátových fotografií,  predstavujúcich výber toho najlepšieho, čo LaChapelle vytvoril v posledných desiatich rokoch, videla Bratislava netradične skôr ako Praha! „Určite to bolo príjemné, rovnako i záujem verejnosti. Veď podľa odborného časopisu American Photography je LaChapelle v desiatke najdôležitejších autorov fotografie na svete!“

Od Martinčekovej pokore ku Kállayovej rozšafnosti

Keď M. Pauer otvorí album spomienok, utkáva históriu slovenskej fotografie. Približuje roky dávno minulé, keď sa začal jeho nezištný ľudský vzťah i plodná, viac ako 20-ročná spolupráca s Martinom Martinčekom. Vzápätí zalistuje v kapitolách, ktoré obohatila jeho spolupráca s Karolom Kállayom. Aby sa čochvíľa „precvakal“ cez jemu generačne „dohľadných“ – Tibora Huszára či Vlada Baču k silnej generácii prelomu dvoch tisícročí – Jožovi „Joe“ Klamárovi, Alanovi Hyžovi, Andrejovi Bánovi, Martinovi Trenklerovi, Petrovi Bagimu, Filipovi Kulisevovi, Jakubovi Klimovi...

Fotografie a ľudia vôkol nich mu poskytli cenné životné i filozofické platformy. Pripomína, že mal v živote obrovské šťastie na veľké osobnosti. Vážiť si starých ľudí a čítať vo vráskach, ktoré majú na tvári – to ho v častých dišputách naučil priateľ, fotograf Martin Martinček. „Hovoril som mu rytier ducha. V roku 1948 musel ako právnik odísť dvesto kilometrov od Bratislavy. Keďže bol z Liptova, vrátil sa tam. Vzali mu doklady, nesmel cestovať, a tak celý život putoval po Liptove, kde vytvoril svoj veľký obrazový svet a preslávil ním Slovensko,“ vyznal sa M. Pauer svojho času v rámci projektu Farby môjho života, keď ho prezentoval A. Bán. Ako veľký znalec nestora slovenskej fotografie 20. storočia (Martinček zomrel ako 91-ročný v roku 2004) M. Pauer s úľubou vraví, že Martin Martinček vždy fotografoval to, čo si žiadala jeho duša. Nikoho nenasledoval, ani nenapodobňoval. Aj preto Podľa M. Pauera, zaujímavo a inšpiratívne vyznievajú v toku času fotografove myšlienky: „Od nikoho som sa neučil, lebo som pochopil, že ak chcem byť svoj, musím hľadať niečo nové. Aj my Slováci vo svete vynikneme len tak, že nájdeme nové cesty fotografie.“

Marián Pauer navštevoval aj profesora Karola Plicku v Prahe. Aj z týchto stretnutí so zápalistým obdivovateľom Slovenska má za priehrštia zážitkov... „Bol to ozajstný majster devätoro remesiel - filmový režisér, muzikant, fotograf, kameraman, zberateľ rozprávok... Vždy, keď som prišiel za ním, priniesol som sedmičku červeného. Keď sme ju na zdravie vypili, zobral husličky, zahral mi a začal vyťahovať škatule od topánok. V jednej mal fotografie, v jednej knihu, v jednej rozprávky... Bývali pod klavírom a vyberal ich ako z klenotnice. Tie spomienky sú nezabudnuteľné."

Apropo – klavír. Marián má aj hudobné vzdelanie, v Ľudovej škole umenia, ktorú navštevoval v Trenčíne, sa učil práve hre na klavír. Aby to aj využil, keď s priateľmi dal v rodnom meste dokopy kapelu. Silné puto k hudbe pretrváva uňho podnes, keď nielenže tvrdí, ako začiatkom marca 2012 Vladovi Francovi, moderátorovi rozhlasovej relácie Slovensko 1 Túto hudbu mám rád, že fotografia, poézia a hudba sa v harmónii vznášajú na vlne, ktorá človeka vyvýši k hodnotám, pričom nikdy nesklame, ale aj s pôžitkom popreberá klávesy. Hoci aj na návštevách u výnimočných ľudí. Spôsob, akým M. Pauer svojim hraním zvýraznil pred dvoma rokmi atmosféru počas našej londýnskej návštevy Joy Fleischmannovej, vdovy po skvostnom sochárovi, bratislavskom rodákovi, bol v predvečer mája, mesiaca lásky, jedinečný a svojim štýlom neopakovateľný. 

Spolupráca ho rokmi spája aj s Karolom Kállayom, ktorý povýšil slovenskú fotografiu na medzinárodnom výslní. Jedným z hmatateľných výsledkov ich spolupráce bola v roku 2007 reprezentatívna publikácia s názvom Súvislosti, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Matice slovenskej.  Zbierka čiernobielych fotografií K. Kállaya, ktoré citlivým textom M. Pauer v knihe „dopovedá“ je zakaždým, keď človek po knihe siahne, zážitkom. Umocňuje ho dramaturgia výberu a zoradenia fotografií, ako aj svieže, odborným objektívom zaostrené Pauerove eseje.  Súvislosti boli s odozvou prijaté publikom, ako aj kritikmi, ktorí ocenili fakt, že kniha sa vymyká z radu nielen atypickým formátom, ale najmä svojou filozofiou. Ponúka akoby výzvu na dialóg, ktorú M. Pauer formuluje slovami: „Kállayove fotografie vyvolávajú asociácie, divák si pri nich môže klásť otázky. A je len na ňom, či nájde aj odpovede. Fotograf mu nič nepodsúva, len nastoľuje témy. Nie je to hra na slepú babu, ale ponuka na dialóg. O jeho úrovni rozhodujú vždy obe zúčastnené strany. Fotograf sa svojej úlohy zhostil, lebo vždy ide na doraz. Nech je téma akákoľvek. Na rade je divák jeho záberov. Ako odpovie? Naladí sa na rovnakú vlnovú dĺžku?“

Ak Súvislosti hľadajú odpovede a výpovede s nadčasovou hodnotu, ďalší fotografický zážitok zo spolupráce tohto tandemu bol ozvláštnený dynamicky sa meniacim, ale v rôznych podobách uhlov pohľadov a návratov večným fenoménom fotografie – ženským aktom a módou.  Čiernobiele snímky mäkkých línií nahého ženského tela videné Kállayovým objektívom sa návštevníkom Galérie mesta Bratislavy v roku 2005 predstavili vôbec po prvýkrát vo svetovej premiére, slovenskú premiéru mali fotografie módy.

Podľa M. Pauera, kurátora výstavy Móda a akty (2005), Kállay priniesol svojho času do časopisu Móda nový pohľad. „V móde nejde iba o šaty, topánky alebo šperky, ale predovšetkým o ženu. V počiatkoch módnej fotografie to pochopili niektorí fotografi, medzi nimi práve aj Kállay. Inklinoval k dynamickej fotografii, v jeho módnych snímkach sa objavila prirodzenosť, vtip a pohyb,“ hodnotil M. Pauer, pričom zvýraznil ďalšie aspekty tohto segmentu Kállayovej tvorby: „Vo fotografických aktoch sa orientuje na hľadanie estetiky ženského tela, na krásu tvaru, necháva ho vyznieť vo veľkom detaile. Často využíva aj symboliku - modelky majú masky. Vznikajú tak metafory decentne pripomínajúce situácie a vzťahy odpozorované z bežného života.“

Generál za objektívom, „Oravec“ na Mesiaci

M. Pauer veľa priestoru venuje osobnostiam so slovenským pôvodom a Slovákom, ktorých s uznaním akceptuje svet. K aktivitám s ohlasom verejnosti sa radia dva projekty, ktoré mali úspešné prezentácie v priebehu jediného roka!

Prvým bol multimediálny projekt Človek na Mesiaci (september – december 2004), v ktorom na Bratislavskom hrade vystavil na piedestál amerického astronauta so slovenskými koreňmi Eugena A. Cernana. Súčasťou projektu bola projekcia dokumentu o astronautovi, o jeho múzeu v Chicagu, ako aj krst Paueurovej príbehovej biografie o Cernanovi Žiť svoj sen. Projekt mal úspech, veď iba samotnú výstavu navštívilo viac ako 40-tisíc ľudí. Bonbónikom bola účasť samotného Eugena A. Cernana na celom projekte v Bratislave, pričom počas jeho návštevy Slovenska ho prijal prezident SR Ivan Gašparovič a rektor STÚ mu udelil čestný doktorát.

Nie menší záujem sa v mesiacoch jún – október v roku 2005 sústredil na hradné nádvorie Bratislavského hradu. Na obdiv tu bolo totiž vystavené repliky lietadla Caproni Ca33, po tragickom páde ktorého sa v blízkosti Ivanke pri Dunaji  predčasne pretrhla životná niť jedného z najuznávanejších Slovákov vo svete – generála Milana Rastislava Štefánika. Lenže samotné lietadlo bolo „iba“ časťou multimediálneho projektu k 125. výročiu narodenia M.R. Štefánika s názvom Obrazopis sveta. Do jeho dramaturgie M. Pauer zladil výnimočnú výstavu fotografií, ktoré M.R. Štefánik vytvoril v rokoch 1904-1911 na všetkých kontinentoch, projekciu dokumentu o generálovi, ako aj publikáciu Obrazopis sveta, ktorú v roku 2005 M. Pauer zostavil a autorsky pripravil s D. Kováčom a E. Králikovou (kniha vyšla vo Vydavateľstve Osveta v Martine).

Prínosom Pauerovho úsilia bolo najmä to, že pre slovenskú verejnosť objavil M. R. Štefánika – fotografa na jedinečnej výstave, aká doteraz nemala obdoby. Návštevníci boli užasnutí šírkou záberu a tém generálovho objektívu. Najmä v kontexte, keď M. Pauer predstavil vášnivého a aj dobrého fotografa ako autora unikátnej snímky – prvého fotografického aktu na Slovensku. Jej vznik sa datuje k roku 1910 a je na nej nahá Tahiťanka. Dodnes M. Pauer spomína na projekt, ktorý zhliadol rekordný počet návštevníkov expozícií v tom roku na Bratislavskom hrade, ako na jeden zo svojich najsugestívnejších a rozsahom  umeleckých premiér za najobjavnejší. Rytec poštových známok a grafik Martin Činovský špeciálne pre výstavu pripravil pamätný list, pričom fotografie z ciest slovenského dobrodruha Štefánika dopĺňalo asi 150 exotických predmetov, ktorými sa obklopoval vo svojom parížskom byte. Pochádzali z Tahiti, Ekvádoru aj z Afriky. Boli medzi nimi ženské šaty, masky domorodcov, pancier korytnačky, ďalekohľad aj vždy zbalený kufrík na cesty. Takého Štefánika Slováci ešte naozaj jakživ nevideli...

Pocta súčasnej slovenskej fotografii

Ak výstava fotografií M. R. Štefánika bola jedinečnou, doslova priekopníckym počinom M. Pauera bola výstava s názvom FOTO SK 2006, na ktorej prezentoval 13 slovenských fotografov zaradených do vôbec prvej – a teda historickej slovenskej fotografickej ročenky. M. Pauer túto udalosť hodnotil ako šancu súčasnej slovenskej fotografie a jej tvorcov na sebaúctu. Chcel zachytiť, čo sa za rok udialo v slovenskej fotografii a ako sa presadila vo svete. Aj v tom, podobne ako i v ďalších rokoch, sa mala čím pochváliť.

Preto aj pred piatimi rokmi expozícia na Bratislavskom hrade mala príchuť dobre namiešanej fotoesencie.  Karol Kállay sa čierno-bielym dokumentom pohyboval medzi Parížom 80. rokov a Čínou 90. rokov, neďaleko od neho lietal Filip Kulisev z Havaja do Arizony a prináša odtiaľ farebné krajinky. Fero Tomík zaujal „oprášením“ starých dobrých snímok hudobníkov Laca Decziho a Jiřího Stivína, kým fotoreportér Martin Trenkler, ktorého si za svojho osobného fotografa v cirkuse Formuly 1 zvolil sám jej veľký boss Bernie Ecclestone, zasa predstavoval dynamický pestrofarebný svet rýchlych kolies.

M. Pauer má zmysel pre vyváženosť v harmónii, aj tu zladil generácie fotografov, rozličné témy, techniky. V knižnom dokumente tohto času sa oddá listovať. Defilujú tu snímky Jožka Klamára – Joe Klamara, viacnásobného víťaza Czech Press Photo, Alana Hyžu, nositeľa rovnakého ocenenia a fotografa odhaľujúceho oscilovanie rómskych duší a jednoduchých ľudí, Ivana Čanigu, v tom období oceneného v Taliansku, Andreja Bána – osobnosti slovenskej fotografie za rok 2006, ale aj autorov, prerazivších na poli módnej – Jakub Klimo a reklamnej fotografie – Vlado Bača, či vtedajších jubilantov a zároveň fotografických legiend  – Karola Kállaya a Miloty Havránkovej. A hoci niektorí ďalší vystavujúci autori neboli verejnosti až takí známi, M. Pauer vystihol ich výnimočnosť v čase: Števo Kačena robí roky sugestívnu leteckú fotografiu, Roman Uhliar sa venuje netypickým panoramatickým záberom na 360 alebo 720 stupňov, pričom ide o raritu, keďže také fotoaparáty sa vyrábajú iba na kusy a sú veľmi drahé.

Pauerova „srdcovka“: osudy Slovákov v cudzine

Ak je kurátorská práca predchádzajúcich 13 rokov spájaná s menom Mariána Pauera, potom v niekoľkých úspešných príbehoch žiarivo osciluje v projekte Henkel Slovensko Slovensku. Nadnárodná spoločnosť v spolupráci s Galériou mesta Bratislavy v ňom prezentuje osobnosti slovenskej kultúry, ktoré sa o dobré meno Slovenska pričinili v zahraničí. M. Pauer sa stal jeho súčasťou , keď od roku 2000 pripravil  štyri multimediálne projekty: o výnimočnom fotografovi Beatles Dezovi Hoffmannovi, sochárovi Arthurovi Fleischmannovi, ktorý vytvoril Krištáľovú korunu pre kráľovnú Alžbetu II., oficiálnom fotografovi motoristickej Formuly 1 Martinovi Trenklerovi a Yuri Dojcovi, ktorého okrem uznaní v reklamnej fotografii odborná kritika zaraďuje medzi najlepších svetových fotografov ženského aktu minulého storočia

Prví dvaja zo spomínaného kvarteta – Dezo Hoffmann i Arthur Fleischmann - už dlhšie žijú iba v spomienkach rodinných pozostalých, dokonca ani samotný Marián Pauer sa s nimi nikdy nestretol. Chcelo to odhodlanie, najmä však trpezlivosť, aby cez prizmu fascinujúceho diela velikánov, ktorých, hoci boli cudzinci, si oveľa viac ctia Angličania v Londýne ako my doma, s pompou „vrátil“ Pauer Slovensku. K skladaniu mozaiky ich príbehov privádzala M. Pauera od sklíčka k sklíčku prozreteľnosť šťastných náhod, takže výstavy a publikácie o nich vníma ako Boží dar.

Hold Alžbete II. v Londýne od slovenského sochára

O tom, že aj s vnuknutiami vyššej vôle dokáže M. Pauer elegantne zaobchádzať, ma presvedčila počas našich londýnskych pochôdzok pred dvoma rokmi návšteva u Joy Fleischmannovej, vdovy po Arthurovi Fleischamnnovi. Decentná dáma, napriek veku pôsobiaca sviežosťou mysle a gracióznosťou štíhlej postavy (jej tanečné etudy, ktoré predviedla, sa doteraz mihajú v pamäti), spoločne so synom Dominikom vytvorili úprimnú atmosféru v dome, v ktorom nabitom tvorivou energiou, v ktorom každý predmet, sochy, kresby a výtvory z plastu pripomína umeleckú výnimočnosť Arthura Fleischmanna. Čo doprialo M. Pauerovi, že sa k pani Joy takto priateľsky priblížil? Zoznámili sme sa v deväťdesiatom šiestom a bola to viac-menej náhoda. Chodil som vtedy po stopách Deza Hoffmanna a mal som dohodnuté stretnutie, ktoré sa neuskutočnilo. Z dlhej chvíle som zavolal Fleischmannovcom a pani Joy ma prijala. Zaviedla ma do ich záhrady, v ktorej rastie i teraz iba tráva a v priestore sú vodné sochy. Hneď, ako som tú krásu videl, povedal som Joy, že by to bola paráda, keby sa táto záhrada preniesla do Fleischmannovho rodného mesta, Bratislavy. Pani Joy reagovala vtedy zdržanlivým úsmevom, považovala to za nemožné. Ale - stalo sa.“

Na vernisáži multimediálneho projektu o Arthurovi Fleischmannovi v roku 2002 v Bratislave spôsobilo rozruch netradičné oblečenie pani Joy, ktorá zapôsobila originalitou... „Sama mu dala názov Vodná socha. Bolo dielom maďarského dizajnéra Tamása Királyho, ktorého požiadala o šaty pripomínajúce sochy jej manžela. Vyrobil jej šaty na jedno použitie – na otvorenie výstavy Návrat domov. Bol to jej hold, jej vodná socha pre Arthura Fleischmanna, človeka s veľkým srdcom a neúnavnými rukami,“ spomína po desaťročí od „návratu“ výnimočného sochára do rodnej Bratislavy M. Pauer. A približuje príbehy o zrode Fleischmannových nezabudnuteľných diel.  „V roku 1977 kráľovná Alžbeta II. oslavovala strieborné jubileum – 25 rokov na tróne. Fleischmann dostal ponuku vytvoriť plastiku ako dar pre kráľovnú. Urobil ju z najväčšieho bloku akrylu, aký sa kedy podarilo vytvoriť. Mal dve tony a pôvodne ho mal použiť Stanley Kubrick vo filme 2001: Vesmírna odysea. Za niekoľko mesiacov vytvoril Fleischmann reliéf Krištáľová koruna. Dodnes stojí v Dokoch sv. Kataríny, vedľa Toweru, a odhalila ju sama kráľovná. Nikto z prítomných nemal vtedy ani potuchy o tom, že autorom diela je Slovák, rodák z Bratislavy.“

Fleischmanna v zahraničí veľmi uznávali, pričom magický záujem priťahoval aj tým, že v sochárstve používal netradičné materiály. „Začal používať akryl, teda ľudovo plexisklo. Opracúval ho ako drevo – tesal doň. Pritom stačil jediný chybný úder, aby niekoľkomesačná drina vyšla navnivoč. Dielo totiž praskne po celej výške alebo šírke - a niet preň záchrany. Jeho vodné sochy nie sú len nádherným priestorovým tvarom, ale sú živé farebným svetlom a tečúcou vodou. Keď sa voda zastaví a svetlo zhasne, zostane len mŕtvy objekt. Takéto diela môžu vznikať len vďaka neuveriteľnej vizuálnej predstavivosti. Sochy v podstate robil na tom istom princípe, voda prúdi dohora stredom sochy a steká, hrá sa s jej tvarmi. Ale práve tento tvar, detaily sú dôležité. Menia sa s pohybom diváka kráčajúceho okolo, z každej strany vidíte niečo celkom iné.“

Ako učil Dezo Hoffmann skákať „chrobákov“

Zásluhou M. Pauera sa „domov“ dostala aj svetová znamenitosť Deza Hoffmana, ktorého 100. výročie narodenia si pripomenieme 26. mája 2012. Lenže aj k nemu – znovu už posmrtne – bola cesta kľukatá.  „Objavil som ho náhodou. Raz som si večer prepol na televízny kanál rakúskej verejnoprávnej ORF 2, kde hovorili, že Hoffmann je fotograf z Horného Uhorska, a naraz sa tam objavil trojičný stĺp z Banskej Štiavnice. Ukázali, že žil v Londýne. Rýchlo som napísal do TV, či by mi mohli urobiť z filmu kópiu. Postupne som zisťoval, aký to bol zaujímavý človek,“ hovorí M. Pauer o impulze vydať sa po stope Deza Hoffmanna. Do Londýna prišiel za pevným cieľom v roku 1989, čo bolo už tri roky po fotografovej smrti. A tak prišiel znovu čas dobrodružného hľadania, ktoré opisuje aj v knihe  Fotograf Beatles, za ktorú získal v roku 2001 prestížnu cenu Egona Erwina Kischa.

Ako sa začala a čím bola zvláštna dlhoročná spolupráca Deza Hoffmanna s “chrobákmi“? Čím si získal Dežo v Londýne, v ktorom bola konkurenčná tlačenica fotografov na scéne i „za scénou“, rešpekt, dôveru a popularitu? „Fundament hľadajme v črtách Dežovho charakteru. Bol neobyčajne srdečným a ústretovým  človekom. Citlivo vnímal ľudí, vedel sa podeliť o názor, ak bolo treba - a riešenie sa núkalo v dosahu, pomôcť im. Boli to aj ľudské atribúty, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu. Dnes možno smelo povedať, že bol to Dežo Hoffman, ktorý vniesol do tohto žánru fotografie život, pohyb, nestrojenú bezprostrednosť,“ hovorí M. Pauer a uvádza príklad: „Keď prišiel po prvý raz v roku 1962 za „chrobákmi“ do Liverpoolu,  dovtedy sa Beatles zásadne fotografovali v ateliéri, vznikali vopred naštylizované zábery. A tak skôr ako živé posolstvo éry Beatles, ak by sa neobjavil Dežo, by sme dnes mali niečo na spôsob zbierky voskových figurín. Paul, John, George a Ringo sa nesmeli pred objektívom fotografov ani hýbať, pomaly ani nedýchali. Len aby bolo vo vtedajšom vnímaní portrétovej fotografie hereckých či hudobných hviezd  „fotodielo“ privedené do dokonalosti. Také boli potreby, parametre tvorby, hodnotiace kritériá. Až kým neprišiel muž, ktorý ich zbúral, vytvoril si svoju predstavu, emotívnosť tvorby a koncepciu.“

Dežo Hoffman obrátil naruby fotografiu sveta šoubiznisu. V Selftonskom parku v Liverpoole si ľahol do trávy a takto fotil Beatles.  Všetci štyria pred ním či nad ním na Dežove pokyny a odrátavania skákali, nechal ich behať, tvoriť, vyšantiť. A nemusel ich ani prehovárať! M. Pauer dupľuje: „Samotný Sir Paul McCartney povedal, že  Deža považovali všetci štyria akoby za svojho otca, Paul sa vyznal, že by boli ochotní urobiť čokoľvek, čo by Dežo nenavrhol,  pretože mu bezmedzne verili. Presvedčil ich fotkami, tvorbou i priateľstvom. Ľudskosťou a vrcholným profesionálnym prístupom.“

Nečudo, že aj ďalšie kapely chceli fotky od Deža v pohybe. Chceli byť slobodní, nezošnurovaní, voľní. V Dežovom ateliéri, ktorý medzitým stihol v Soho presťahovať na Wardour Street, si podávali kľučku. „Za Dežom začali chodiť herci, z hudobnej branže nebolo v tom čase kapely, ktorá by nechcela pózovať pred jeho objektívom. Objavili sa u neho Rolling Stones s Mickom Jaggerom,, The Shadows, Sir Cliff Richard... Ten sa v našej korešpondencii, keď som päť rokov skladal mozaiku príbehu o Dežovi Hoffmanovi vyznal, že všetky najlepšie fotografie z čias jeho speváckej kariéry mu spravil Dežo. To už je nejaká pocta, keď to povie tento pán...,“ vyznal sa M. Pauer, ktorý niekoľkoročnú prácu na knihe a vôbec na návrate banskoštiavnického rodáka do povedomia slovenskej verejnosti považuje za jeden z najpríjemnejších príbehov svojej autorskej tvorby.

 

ĽUDO POMICHAL

FOTO: autor

 

KTO JE MARIÁN PAUER

Trenčiansky rodák (1945) v rokoch 1969-1974 absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, roku 1980 získal titul PhDr. V rokoch 1963-1965 bol asistentom kamery v Čs. televízii v Bratislave. Novinárskemu povolaniu sa venuje od roku 1972, keď sa stal redaktorom Trenčianskych novín. Od roku 1982 pracoval ako redaktor v Novom slove, potom ako šéfredaktor redakcie obrazového spravodajstva ČSTK (TASR),  šéfreportér Literárneho týždenníka, šéfredaktor denníka Práca, mesačníka o obraze WATT-foto-video a vedúci redaktor slovenskej prílohy časopisu FotoVideo. V rokoch 2004-2007 bol v slobodnom povolaní. Od roku 2007 pôsobí PhDr. Marián Pauer ako odborný asistent Ústavu mediálnej tvorby Fakulty masmédií Paneurópskej univerzity v Bratislave.

Viac ako štyri desaťročia sa profesionálne venuje fotografii ako historik, teoretik, kurátor výstav. Jeho pôsobenie v oblasti fotografie má významný celoslovenský, ako aj medzinárodný rozmer. Pôsobí ako člen a predseda odborných porôt medzinárodných výstav a salónov na Slovensku i v zahraničí: bol predsedom slovenskej poroty prestížnej súťaže Fujifilm Euro Press Photo Awards a členom medzinárodnej poroty európskeho finále tejto súťaže v Lisabone a v Bratislave (2005, 2006), členom medzinárodnej poroty Czech Press Photo v Prahe (2006, 2007, 2008, 2009), členom poroty Open Society, ktorá navrhovala Novinársku cenu za fotografiu (2007, 2008), členom poroty súťaže Foto roka 2008 a 2009 – Cena Nadácie VÚB pre mladých fotografov (2008, 2009), členom medzinárodnej poroty Národných majstrovstiev fotoklubov Írska v Limericku (2009) a medzinárodnej poroty XXIX. Hungarian Press Photo v Budapešti (2010).

Od roku 1997 je oficiálnym delegátom Slovenskej republiky v Medzinárodnej federácii fotografického umenia (FIAP), reprezentoval ju na štyroch svetových kongresoch FIAP, v rokoch 2001-2004 bol predsedom Slovenského výboru FIAP. Od roku 2004 je podpredsedom Slovenského centra fotografického umenia, je členom Zväzu slovenských fotografov a tiež Spolku slovenských spisovateľov a Klubu literatúry faktu Asociácie slovenských spisovateľov. Za dlhoročné pôsobenie v oblasti fotografie mu ZSF udelil Zlatý odznak, titul Autor ZSF a Medailu J. M. Petzvala. Medzinárodná federácia fotografického umenia (FIAP) mu roku 2005 udelila titul ESFIAP.

Počet autorských a kolektívnych výstav fotografie a výtvarného umenia na Slovensku a v zahraničí (v Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Anglicku, Poľsku, Dánsku, Švédsku, Austrálii, Českej republike, USA, Belgicku, Číne a Kanade), ktoré kurátorsky pripravil a realizoval v rokoch 1968-2011, presahuje magické číslo 200. Autorsky pripravil a realizoval desiatku multimediálnych projektov. Pôsobí v odborných rezortných komisiách. Venuje sa tiež neprofesionálnej fotografickej tvorbe. Je dlhoročným spolupracovníkom Národného osvetového centra, bol členom poradného zboru pre amatérsku fotografiu (1998-2003). Pracoval v porote súťaže AMFO ako člen i predseda, je lektorom odborných seminárov.

M. Pauer je neúnavným propagátorom fotografického kumštu. Prispieva do fotografických časopisov, je autorom alebo spoluautorom 24 knižných publikácií. Za knihu Fotograf Beatles o dvornom fotografovi slávnej liverpoolskej štvorice – banskoštiavnického rodáka Deza Hoffmanna, získal v roku 2001 prestížnu cenu Egona Erwina Kischa. Viac ako dve desaťročia spolupracoval s legendou slovenskej fotografie Martinom Martinčekom, na jeho domácich i zahraničných výstavách ako kurátor a podieľal sa na vydávaní jeho obrazových publikácií ako zostavovateľ a autor textov. Z ostatného obdobia významných publikačných počinov M. Pauera spomeňme prvú fotografickú ročenku Slovenska Foto SK 2006, do ktorej zaradil 13 slovenských fotografov.

Vo februári 2012 bol Marián Pauer jedným zo siedmich predstaviteľov slovenskej kultúry, ktorého tvorivý autorský vklad bol spoločensky ohodnotený Cenou ministra kultúry Slovenskej republiky. Ocenenie mu bolo udelené za významný prínos v oblasti histórie, kritiky a teórie fotografie v slovenskom i medzinárodnom kontexte.

Fotogaléria

Počet zobrazení: 2926x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line