Slováci napísali v histórii Hier olympiád úspešné medailové príbehy

hlavná foto
Trvanie: 09.05.2012
Miesto: Bratislava
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Ak by sme sa v uvádzacom historickom exkurze slovenských dotykov piatich kruhov mali hoci iba letmo zmieniť o tom najpodstatnejšom, najpozoruhodnejšom a najúspešnejšom, s čím je spojený iste povšimnutiahodný príspevok Slovákov tak do posolstva olympijského ducha, ako aj do klenotnice obdivu zasluhujúcich výkonov, výsledkov a medailí, tému by sme museli ozrejmiť v niekoľkých kapitolách. Pretože Slováci a „slovenský svet“ v rôznosti ponímania podstaty dvoch kategórií v kontexte jednotlivých historických etáp by si takúto pozornosť zaslúžil. A nielen iba preto, že iba do začiatku novej éry slovenského olympizmu – 1. januára 1993, teda so vznikom samostatnej Slovenskej republiky, boli vystúpenia Slovákov na OH okrášlené celkom 40 medailami – 10 zlatými, 15 striebornými a 15 bronzovými. Toľko ich Slováci či športovci so slovenským pôvodom získali v rokoch 1896-1912 vo farbách Uhorska a od roku 1920 (OH v Antverpách) až do roku 1992 (OH v Barcelone) vo farbách Československa.

Až od roku 1996, od OH v Atlante, zahrňujeme do štatistík nové éru slovenského olympizmu, ktorá sa v medailovom lesku prejavovala ihneď od vstupu Slovákov na pôdu Hier letných olympiád. Na doterajších štyroch letných olympiádach získali Slováci solídny základ, na ktorom, verme, budú stavať svoje úspechy aj počas XXX. Hier olympiády v Londýne. Stručnou rečou čísiel: od Atlanty 1996 do Pekingu 2008 (medzitým boli OH 2000 v Sydney a OH 2004 v Aténach) získali v ére samostatnosti Slováci celkom 20 medailí, z nich 7 zlatých, 8 strieborných a 5 bronzových! Už iba nepatrné porovnanie štyroch OH pod samostatnou zástavou a zvyšných 25 Hier v spoločnom drese Uhorska, najmä však s levom v znaku spoločného štátu s Čechmi, vyznieva zjavne pre prejavenie sa slovenských športovcov na vrcholnom sviatku planéty so všetkými štátnymi symbolmi ich vlastného samostatného štátu!

Medailoví Slováci z „Felvidéku“

Kým sa chronologicky pristavíme pri najvýznamnejších športových počinov Slovákov na OH, iste stojí za povšimnutie, že na poli ozrejmenia dávnejších dejín OH si museli poriadne vykasať rukávy najmä historici. Kým v ére spoločného štátu s Čechmi (OH 1920-1992) nevznikli žiadne sporné okamihy v rámci určenia identity, národnosti či pôvodu olympionikov zo Slovenska, olympijská éra Uhorska zanechala pre slovenských športových historikov riadne štipľavé dedičstvo nevyjasnených vzťahov (našťastie, po nekonečných debatách, argumentáciách a faktografii sa vďaka húževnatosti Slovenského olympijského výboru podarilo dospieť s kolegami z Maďarska, roky tvrdošijne obhajujúcich „maďarstvo“ olympionikov – Slovákov z niekdajšieho Uhorska), v rámci ktorých dnes ale môžeme sebavedome hovoriť o triumfoch atléta Alojza Sokola v Aténach, plavca Zoltána Halmaja v Paríži, strelca Alexandra Prokoppa  a atléta – oštepára Móra Koczána v Štokholme, ako aj o úspešných vystúpeniach ďalších Slovákov v drese Uhorska na celkom piatich OH v ére, ktorú ukončila prvá svetová vojna. Po nej totiž aj pre slovenských olympionikov nastala nová história v novom štáte – Československu.

Na tomto mieste mi nedá necitovať z publikácie o Slovákoch na OH Naši olympionici (autori Ján Grexa, Matej Novák, Vydavateľstvo Šport, Bratislava 1978), kde práve v kontexte problémového priznania slovenskosti niektorých športovcov maďarskou stranou, autori píšu: „Športovci spod Tatier boli a sú aktívnymi tvorcami minulosti i prítomnosti olympijského diania, od počiatku boli jeho živou súčasťou. Nech nás nemýli skutočnosť, že v období pred prvou svetovou vojnou neexistovalo Slovensko, len „Felvidék“, že oficiálne nebolo slovenského národa. Tak ako nás vtedajšia maďarizačná politika vyobcovala z dejín, tak nás šovinistická historiografia vystrnadila z olympijskej histórie. Nemienime si z uhorskej éry ani nikoho prisvojovať, ani nikoho pasovať za obeť odnárodňovacej politiky, ani u nikoho určovať mieru národného povedomia. Iba vychádzame z faktu, že v knihe uvedení olympionici spred prvej svetovej vojny pochádzali zo Slovenska, teda v inom politicko-geografickom zoskupení by boli jeho reprezentantmi. Pravdaže, boli členmi maďarských klubov, iné však na Slovensku neboli. Vtedajší slovenskí športovci mali jedinú voľbu: buď športovať v maďarských kluboch, alebo nešportovať vôbec. Preto patria do našej obrazárne práve tak, ako športovci slovenskej národnosti – nech už pretekali kdekoľvek – alebo športovci iných národností, ktorí aktívnu športovú dráhu prežili v slovenskom prostredí.“

Podvyživený šport ako tradícia?

Toľko teda jasný odkaz renomovaných autorov, z ktorých najmä  vysokoškolský  pedagóg, profesor Ján Grexa, ohromný znalec olympijskej histórie, svojimi esejami o význame olympizmu, etickom a estetickom rozmere olympiád ešte v časoch antického dávnoveku pred Kristom, vniesol neoceniteľnú historickú hĺbku poznania o dosahu hier, olympizmu a všeobecne športu na výchovu a životný štýl človeka moderného veku. V spomínanej publikácii sa Ján Grexa zaoberal aj históriou medzivojnovej olympijskej scény (1920-1936), ktorá ešte zďaleka neznamenala pre nadýchnutie sa slovenského športu a zároveň olympizmu takú rukolapnú nádej, ako obdobie po 2. svetovej vojne. Najmä slovenská časť olympijského hnutia a športu vôbec trpela na nízku finančnú podporu, a to aj napriek tomu, že vtedajšie priemyselno-agrárne Československo patrilo medzi vyspelé štáty. Lenže, jeho hospodárstvo trpelo  viacerými chorobami vrátane rozdielnosťou medzi vyspelými českými krajinami a ubiedeným Slovenskom. Nuž a keďže úroveň športu podstatne závisí od materiálnej bázy, „najmä na Slovensku boli telovýchovné jednoty a kluby sústavne odkázané na svojpomoc a na blahovôľu mecenášov,“ ako píše v knihe Naši olympionici Ján Grexa. A skúposť štátnej podpory dokladá faktami: kým v roku 1923 venoval štát na šport a telesnú výchovu 5,7 milióna korún, roku 1931 už iba 2,6 milióna a roku 1937 doslova žobráckych 550-tisíc korún!

Prirodzene, že v takýchto podmienkach sa nemohol rozvíjať na Slovensku vrcholový šport, ktorý by bol schopný vyprodukovať aj súcich zástupcov zo Slovenska na Hrách letných olympiád. A tak, keďže okrem podvyživeného športového procesu negatívne zasiahli v počiatkoch spoločného štátu Čechov a Slovákov aj nevyriešené národnostné otázky a identita Slovákov – olympionikov (najmä atléti Koczán, Uherek, Pogány a ďalší  ako príslušníci maďarských menšinových  klubov neboli registrovaní v Československej atletickej amatérskej únii, a tak ich nominácia na OH neprichádzala do úvahy), na prvých povojnových OH 1920 v Antverpách jedinou prítomnosťou slovenskej účasti na Hrách bol iba ak  modrý klin v bielo-červenom poli československej zástavy...

Až na OH 1924 v Paríži sa po prvý raz vo výprave Československa objavili prví športovci zo Slovenska. V meste na Seine boli štyria – vodný pólista, Košičan Vojtech Neményi, oštepár Mór Koczán, ďalší atlét – výškar Mikuláš Kucsera a najúspešnejší z nich, Alexander Bárta, ktorý sa dostal s čs. tímom šabliarov v šerme až do záverečných súbojov, lenže družstvo skončilo až štvrté, a tak medailu si z Paríža nepriniesol... Po tom,  čo na OH 1928 v Amsterdame ČSR reprezentovali traja Slováci a o štyri roky neskôr v Los Angeles jediný – šprintér na 100 a 200 m, rodák z Banskej Štiavnice Andrej Engel, významný prelom zaznamenal slovenský šport v roku 1936. Na OH v Berlíne, silno poznačenými pochmúrnou atmosférou nastupujúceho nemeckého národného socializmu a Hitlerovej fašistickej ideológie, boli v čs. výprave až deviati športovci zo Slovenska, pričom až dvaja sa zapísali do medailovej listiny: striebro v zápasení získal Jozef Herda, rovnaký kov aj prvá slovenská žena - medailistka na OH, Košičanka Matylda Pálfyová, ktorá bola členkou družstva žien v športovej gymnastike (11. marca sme si pripomenuli 100. výročie narodenia prvej medailovej slovenskej olympioničky).

Prvé slovenské zlato boxera Tormu v novej ére

Po vojnovom ošiali II. svetovej a po tom, čo svet po hrôzach fašizmu vstával z kolien, sa po znovuzrodení Československa po prvý raz prezentovali naši športovci na OH v Londýne 1948. Výprava žala úspechy, vrátane šiestich zlatých medailí. Z troch Slovákov vo výprave 78 olympionikov (boxer Július Torma a basketbalisti Zoltán Krenický a Jozef Kalina, okrem nich boli zo Slovenska aj dvaja Česi pôsobiaci a žijúci na Slovensku – basketbalista Jozef Křepela a kajakár Jan Matocha, ktorý v Bratislave žije od svojich 6 rokov a v súčasnosti je vo veku 89 rokov najstarším žijúcim olympionikom na Slovensku!) sa v zlate zaligotal v ringu v hmotnostnej kategórii do 67 kg Július Torma, Slovák (jeho rodičia pochádzali zo Štúrova), ktorý sa po vojne pridal k početným slovenským repatriantom z Maďarska, aby neskôr svoju kariéru rozvíjal v Prahe.

Boxerské zlato ozdobilo slovenskú časť čs. výpravy aj na OH 1952 v Helsinkách. Celkom bolo v početnej výprave 106 športovcov 11 Slovákov, z nich Ján Zachara po senzačnom víťazstve nad Talianom Caprarim v kategórii do 57 kg v boxerskom ringu (Torma  doplatil na rapídne zhadzovanie váhy pred súťažou a vypadol vo štvrťfinále...) vniesol svoje vklad jednej zlatej do celkovej palety 7 zlatých medailí ČSR. Okrem Zacharu, skromného rodáka z Kubry pri Trenčíne, sa zo Slovákov blysol aj zápasník z Košíc Mikuláš Athanasov, ktorý v zápasení gréckorímskym štýlom do 67 kg získal bronz. Úspešne si počínali aj gymnasta Ferdinand Daniš, kajakár Ľubomír Vambera, ako prvý slovenský plavec v histórii sa do finále na 200 m prsia, kde skončil ôsmy, prebojoval rodák z Piešťan Ľudovít Komadel. Okrem neho boli v Helsinkách aj dvaja ďalší slovenskí plavci – Vladimír Skovajsa a Ladislav Bačík, jediným atlétom v družstve ČSR bol bežec na 400 m Milan Fillo, kým Eugen Horniak bol jediným Slovákom v basketbalovom tíme.

Kým na OH 1956 v Melbourne z 11 Slovákov vo výprave ČSR nezískal ani jeden medailu (najlepšie výsledky dosiahli športoví gymnasti Ferdinand Daniš – člen štvrtého družstva a šiesty v prostných, a Anna Marejková – štvrtá na kladine a členka 5. družstva, ako aj Ján Zachara v boxe – skončil vo štvrťfinále, a kanoista Ladislav Čepčiansky – šiesty v K1 na 1000 m a šiesty v K1 na 10 km), na OH 1960 v Ríme z 13 Slovákov vo výprave dekorovali zlatou medailou veslára Pavla Schmidta, ktorý vybojoval triumf v dvojskife spoločne s Čechom Václavom Kozákom. Ďalší Slováci z Hier na Hry dosahovali stále viac umiestnení v cenenej a olympijskými štatistikmi bodovanej „šestke“, a tak sa – aj v kontexte faktu, že Slovákov v olympijských výpravách na ďalších OH pribúdalo, pridŕžajme už viac iba medailových stupňov. (V rámci publicistických čŕt, profilov a návratov k Hrám v rámci ich histórie si však  pripomenieme aj ďalších slovenských olympionikov...)

Slováci sa výrazne prezentovali na OH 1964 v Tokiu, kde ich vo výprave bolo síce iba 17, ale z nich až dvanásti sa podieľali na ziskoch medailí Československa v kolektívnych športoch či v tímových súťažiach! V družstve futbalistov, ktorí získali striebro, boli Ľudovít Cvetler, Ján Geleta, Vojtech Masný, Štefan Matlák, Ivan Mráz, František Schmucker, Anton Švajlen, Anton Urban, a Vladimír Weiss (otec úspešného trénera Vlada Weissa a starý otec Vladka Weissa, slovenského talentovaného reprezentanta a hráča Espanyolu Barcelona), v striebornom tíme volejbalistov zasa  Bohumil Golian a Jozef Labuda. V družstve športových gymnastiek získala striebro Marianna Krajčírová, veslár Július Toček sa zaligotal v bronze osemveslice, kým športový gymnasta Pavol Gajdoš sa po štvrtom miesta družstva na OH 1960 v Ríme tentoraz dočkal tentoraz šiestej priečky v tímovej súťaži.

V galérii šampiónov futbalisti, Tkáč, Mečíř a Pribilinec

Aj ďalšie olympiády priniesli slávu Slovákom. V roku 1968 sa na OH v Mexiku dočkala ďalšieho striebra v súťaži družstiev gymnastka Marianna Krajčírová, po tokijskom striebre volejbalista Bohuš Golian výrazne prispel svojou hrou k bronzu, keď mu počas slávnostného ceremoniálu otvárania OH pripadla česť priviesť na štadión pod čs. vlajkou celú olympijskú výpravu sympatiami obdareného Československa, okupovaného v tom čase od 21. augusta 1968 vojskami Varšavskej zmluvy. Okrem medailistov nepochybne zaujali v Mexico City v tom čase obrovské slovenské atletické talenty – v behu na 800 m skončil Jozef Plachý na skvelom 5. mieste a v skoku do výšky Mária Faithová (dnes Mračnová) skončila v obrovskej konkurencii šiesta. Na ďalších hrách v Mníchove 1972 sa z 21 Slovákov v čs. výprave tešili z medailí štyria: Vincent Lafko, Amdrej Lukošík a Peter Pospíšil (po OH nastúpil ako fotoreportér do obrázkového týždenníka Štart a od OH 1976 v Montreale olympiády už fotil...) v hádzanej, kým Eva Šuranová si vyskákala senzačný bronz v diaľkarskom atletickom sektore.

Slováci sa svojej ďalšej zlatej medaily od roku 1960 dočkali až po 16 rokoch na OH 1976 v Montreali. Vrelo v tomto kontexte odporúčam knihu, žiaľ, už nebohého  českého TV-komentátora a publicistu Roberta Bakalářa s názvom Zlatý expres. Napísal ju o Antonovi Tkáčovi, zlatom medailistovi v kráľovskej disciplíne dráhovej cyklistiky – šprinte. Finálový súboj rodáka z Lozorna Tona Tkáča s legendou šprintu Francúzom Danielom Morelonom v troch dramatických jazdách patrí k najnezabudnuteľnejším okamihom slovenského športu celej jeho histórie! Okrem Tkáča však z ďalších 27 Slovákov v Montreale na medailu už nesiahol nikto, hoci veľmi blízko k bronzu mala výškarka Mária Mračnová-Faithová, ktorá tesne neuspela na výške 191 cm, aby jej 189 cm stačilo na nepopulárne 4. miesto... Tých ďalších štvrtých však bolo viac, takže o nich v ďalších materiáloch o slovenských olympionikoch.

Na OH 1980 v Moskve (Hry boli poznačené bojkotom západného sveta – až tak sa studená vojna v politike dostala pod päť kruhov!) malo Československo početnú výpravu, a tak nie div, že z 211 športovcov bolo až 49 Slovákov. A veru aj žali medaily:  František Kunzo a Stanislav Seman boli členmi zlaté futbalového družstva, atlét Imrich Bugár poslal svoj disk do striebornej vzdialenosti, pozemné hokejistky Iveta Šranková, Alena Kyselicová a Viera Podhányiová boli členkami strieborného tímu, kým bronz si vybojovali štyri Slováci: Ján Franek v boxe do 71 kg, Dan Karabin vo voľnom štýle do 74 kg, Július Strnisko v zápasení vo voľnom štýle do 100 kg a Dušan Poliačik vo vzpieraní do 82,5 kg.

Po „odplate“ krajín socialistického spoločenstva Západu za jeho „trucpodnik“ v roku 1980, sa pre zmenu „Východ“ neunúval na OH 1984 do Los Angeles, a tak až v roku 1988 dostali šancu športovci Československa zabojovať o slávu na OH 1988 v Soule. Výprava si odviezla z Južnej Kórei tri zlaté medaily, pričom až dve z nich získali Slováci! Po dlhých rokoch sa dostal do programu OH v Soule tenis, a hneď v ňom triumfoval slovenský reprezentant – Miloš Mečíř získal zlatú medailu v dvojhre a k nej pridal ešte bronz spoločne s Čechom Milošom Šrejberom v štvorhre. O jeden z najkrajších zážitkov v Soule sa postaral chodec Jozef Pribilinec – rodák z Kremnice „vypochodoval“ vo veľkom štýle zlatú medailu na 20-km trati. Medailovú mozaiku Slovákov v Soule (celkom bolo vo výprave 49 Slovákov) doplnil bronzovým leskom Jozef Lohyňa v zápasení voľným štýlom do 82 kg.

Rok 1992 a OH v Barcelone boli rozlúčkou spoločného československého tímu pod piatimi kruhmi. Hoci v 211-člennej výprave bolo až  68 Slovákov, ani jeden z nich sa nepostavil na stupeň víťazov. Tesne pod ním skončili na 4. mieste Slavomír Kňazovický v rýchlostnej kanoistike v C1 na 500 m, rovnako ako členovia štvorkajaku na trati 1000 m Róbert Erban, Juraj Kadnár, Attila Szabó a Jozef Turza.

Ako bodku za vkladom a úspechmi Slovákov v kontexte olympijských výprav spoločného štátu s Čechmi jedna zaujímavosť, ktorá vari aj dopovie skromné slová o vyspelosti (napriek rôznym ekonomickým,  politickým, ľudským – funkcionárskym a iným zákulisným peripetiám, v ktorých spravidla mal navrch „väčšinový brat v spoločnom štáte“) Slovákov v špičkovom športe, a teda aj v ich vystúpeniach na olympiádach: ak berieme celú česko-slovenskú éru olympizmu a účasti Československa na OH, tak len na OH 1920, 1924, 1928, 1932 a 1992 nezískal žiadny športovec zo Slovenska olympijskú medailu.

Nové olympijské méty v samostatnej štátnosti

Od 1. januára 1993 píše Slovenská republika svoju štátnu samostatnosť. A tak je možno v tom aj tak trochu symboliky „okrúhlych čísiel a výročí“, že pár mesiacov pred 20. narodeninami nového Slovenska sa jeho najlepší športovci predstavia už po piaty raz pod samostatnou vlajkou na jubilejných XXX. Hrách olympiády v Londýne. Aké teda boli tie štyri predchádzajúce?

Jedným slovom – úspešné. Ani z jedných Hier – od Atlanty 1996 cez Sydney 2000, Atény 2004 až po Peking 2008 – sa slovenská výprava nevracala do vlasti bez zlatej medaily. Ba čo viac, zakaždým sme k viacerým najvzácnejším kovom –najmä vďaka olympijskej vode (či už v areáloch vodného slalomu, plaveckého bazénu či hladkej vodnej hladiny rýchlostnej kanoistiky), ale aj strelniciam či zápasníckej žinenke, pridali ešte aj lesk ďalších – strieborných či bronzových. A tak možno s hrdosťou povedať, že malá krajina so športovcami s veľkými srdcom a vlasteneckým cítením si buduje úspešnú a akceptovanú tvár v konkurencii najvyspelejšieho športového sveta pod piatimi kruhmi.

Premiéru zažilo Slovensko na OH 1996 v Atlante. Na našom prvom vystúpení na Hrách v ére samostatnosti, reprezentovalo našu vlasť 71 športovcov. Česť niesť vlajku s dvojkrížom počas slávnostného ceremoniálu otvorenia Hier pripadla zápasníkovi Jozefovi Lohyňovi. Náš „samostatný medailový účet“ otvoril športový strelec Jozef Gönci bronzom v ľubovoľnej malokalibrovke 60, zatiaľ čo vodáci skompletizovali medailovú zbierku 1 – 1 – 1. Kanoista Michal Martikán si v areáli vodného slalomu na prírodnej trati indiánskej rieke Ocoee vypádloval svoju prvú a pre Slovensko historicky premiérovú zlatú medailu, kým Slavomír Kňazovický pridal striebro v rýchlostnej kanoistike v kanoe jednotlivcov na 500 m. Slovenskú premiéru pod kruhmi potvrdili výbornými umiestneniami aj ďalší: zápasník Jozef Lohyňa sa lúčil s úspešnou kariérou 4. miestom, vodná slalomárka Gabika Brosková v kajaku skončila piata, rovnaké umiestnenie pridal aj medailista Gönci v ľubovoľnej malokalibrovke 3x40 a na 6. mieste skončil Vladimír Slamka v streľbe v trape.

Aj OH 2000 v Sydney prejavili voči Slovákom vľúdnu a žičlivú tvár. Pritom práve tu sme mali doposiaľ najpočetnejšiu výpravu – až 108 športovcov! Jedna zlatá, tri strieborné a jedna bronzová medaila – taký bol účet Hier v roku Milénia. V Sydney v olympijskom areáli v Penrithe začali svoj veľký zlatý olympijský výlov bratia Peter a Pavol Hochschornerovci. Už dnes plavecká legenda Martina Moravcová (a čo ak jej to vyjde, a poradí si s limitom, aby sa dostala aj do Londýna už na svoju šiestu olympiádu?!) dohmatla v cieli na dve striebra – na 100 m motýlik a 200 m v. sp., okrem toho skončila ešte dvakrát piata – na 50 m v. sp. a na 100 m v. sp. Michal Martikán pridal do svojej olympijskej zbierky v C1 tentoraz striebro, aby ďalší slovenský kanoista na divokej vode Juraj Minčík v rovnakej kategórii pridal bronz!

Do tretice sme žali medailové úspechy aj v pravlasti olympiád, keď sa po 108 rokoch vrátili Hry novoveku do Atén. Oproti Sydney malo Slovensko takmer polovičnú účasť – iba 64 športovcov, zato na týchto Hrách sme získali zlatú dupľu: k opäť zlatým Hochschornerovcom sa pridala vôbec prvou zlatou olympijskou medailou v slovenskom ženskom olympizme kajakárka Elena Kaliská v K1. Michal Martikán kolekciu z divokej vody v Helliniku doplnil po spornom „ťuku“ do žrde bránky a následných trestných sekúnd od rozhodcov opäť „iba“ o striebro. Príjemne a nečakane prekvapil džudista Jozef Krnáč do 66 kg, keď podľahol až vo finále a získal striebro. Medailový zisk z Atén na zatiaľ rekordný počet 6 kovov doplnili bronzoví – strelec Jozef Gönci vo vzduchovej puške 60 a medailovo zabral aj slávny komárňanský štvorkajak  K4 na 1000 m v zložení Juraj Bača, Michal Riszdorfer, Richard Riszdorfer a Erik Vlček.

OH 2008 v Pekingu akoby potvrdili úspešnosť cesty Slovenského olympijského výboru, jeho koncepcie, ale aj snahu o ekonomické zabezpečenie slovenských TOP-športovcov – olympionikov, hoci ešte stále štátna podpora špičkových športovcov nie je na želateľnej a žiaducej úrovni... Napriek tomu sa iba 58-člennej výprave v Pekingu (vlajku počas slávnostného ceremoniálu niesla netradične žena – Elena Kaliská) podarilo vyrovnať aténsku métu 6 medailí. Hoci, ruku na srdce, aj sklamaní sme v Pekingu zažili neúrekom... Ale radšej o príjemnejšom: ojedinelý a doposiaľ nevídaný zlatý hetrik vo vodnom slalome dosiahli v deblkanoe Peter a Pavol Hochschornerovci, ďalšiu zlatú, už svoju druhú na OH, pridala Elena Kaliská. Aby Mišo Martikán potvrdil povesť nepolapiteľného liptovského úhora a po skrivodlivom rozhodnutí arbitrov v Aténach si zlatou jazdou prinavrátil trón najexcelentnejšieho kanoistu planéty. Striebrom prekvapila v športovej streľbe v disciplíne trap Zuzka Štefečeková, aby rovnakou medailou prispel do zbierky štvorkajak K 4 na 1000 m v zložení Richard a Michal Riszdorferovci, Erik Vlček, Juraj Tarr. Šiesty kov bol výnimočný – postaral sa oň kedysi reprezentant Ruska so slovenským občianstvom David Musuľbes, ktorý pred OH v Pekingu ako vďaku za ústretovosť, že môže reprezentovať Slovensko sľúbil, že sa z Pekingu bez medaily nevráti. A tak ukazoval na obdiv bronz zo zápasenia voľným štýlom do 120 kg...

Aký budeš pre Slovákov, olympijský Londýn? Pribudnú medaily? A ak, koľko ich bude? V akom lesku? A pridá sa už niekto ku kaste zlatých hrdinov z divokej vody aj v iných športoch? Otázok s približovaním sa Hier XXX. olympiády bude veru pribúdať...

 

Ľudo Pomichal

Foto: Štartfoto – Ján Súkup, olympic.sk, olympic.org, archív, internet

Fotogaléria

Počet zobrazení: 4065x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line