Historik Dušan Kováč: Každá nová generácia má svoju osmičku či deviatku

hlavná foto
Trvanie: 01.01.2019
Miesto: Denník Pravda
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Končí sa „osmičkový“ rok s viacerými okrúhlymi „osmičkovými“ výročiami. Ako sa ich zmocnili historici u nás doma i v zahraničí? Čím novým prispeli do objasnenia dávnych udalostí, ktoré zmenili svet i slovenskú spoločnosť? Čo z týchto dejov - a ako - rezonuje v súčasnosti? Je pre nás história matka múdrosti alebo si vystačíme aj bez nej? O tom a všeličom inom hovoril v závere roka 2018 s doktorom vied Dušanom Kováčom z Historického ústavu SAV v denníku PRAVDA publicista Vladimír Jancura.

V našich končinách sa vraj musí každých dvadsať rokov udiať niečo zásadné, dramatické. Aký máte vzťah k "osudovým“ osmičkám minulého storočia? Majú vôbec nejaký význam pre historickú vedu alebo jej popularizáciu?

Osmička nie je pre numerológov významné číslo. Ja hovorím tak: keby sa tvorcovia nášho kalendára lepšie vyznali v aritmetike a zaradili doň aj rok nula, ktorý tam nemáme, tak dnes hovoríme o sedmičkách. A to už by bolo pre numerológov čosi, čo je zaujímavé. Na druhej strane treba povedať, že v moderných dejinách – o stredoveku si to netrúfam povedať – keď už politika a verejná činnosť prešli na väčšinu ľudí, tak od polovice 19. storočia na každú novú generáciu pripadá nejaká radikálnejšia zmena – povstanie, revolúcia, štátny prevrat. Pretože každá nastupujúca generácia sa chce presadiť na úkor predchádzajúcej. Je však dobre, že sme mali na Slovensku tie osmičky, lebo ľudia sa vďaka nim o dejinách svojho národa a o spoločnosti predsa len niečo dozvedia.

V tomto roku sme si pripomenuli niekoľko „osmičkových“ výročí, najvýznamnejším bola storočnica vzniku ČSR a zároveň aj ukončenia Veľkej vojny – prvej svetovej. Vy sám ste k tomu prispeli niekoľkými historickými štúdiami, ale chcem sa opýtať, čo vás z bohatej knižnej žatvy venovanej týmto jubileám najviac zaujalo? Vyskytli sa aj nejaké zásadné objavy, schopné prepísať dejepisy?

Čo sa týka Veľkej vojny – a keď sa na to pozeráme v celosvetovej škále – musím, žiaľ, konštatovať, že v historiografii a v spoločenských vedách vôbec sa začína objavovať jeden nepríjemný moment. Mnohí odborníci, vedci, majú akési nutkanie, že musia priniesť niečo nové. A to za každú cenu.

Aby prilákali pozornosť?

Asi aj v súvislosti s tým, ale aj preto, aby čelili možným výčitkám: ak ste nepriniesli niečo nové, tak načo ste tu vlastne? Čiže sú vystavení tlaku zvonku, a ten sa v prípade výročí Veľkej vojny prejavil dosť výrazne. Už pri storočnici vzniku prvej svetovej vojny, pred štyrmi rokmi, sa objavila práca historika Christophera Clarka, pôvodom z Austrálie – dnes pôsobí v Cambridgei – s názvom Námesačníci. Vraj Veľkú vojnu vyvolali nejakí námesační, čiže chorí ľudia, a tiež malé Srbsko. Toto tvrdenie však nájdeme aj u iných súčasných historikov a je jednoducho nezmyselné.

Clark tvrdí aj niečo iné: že vinné za vznik Veľkej vojny boli všetky zúčastnené štáty…

To je dnes priam tendencia rozdeliť vinu na všetkých, ale tú vojnu vyvolal len jeden, ktorý mal takpovediac ruku na spúšti. To, že boli spory a že všetky zainteresované krajiny sledovali vlastné záujmy a mali svoje ciele, je jedna vec. Ale začať vojnu, stlačiť spúšť, to je niečo iné. A v tomto ohľade sa nič v historiografii nezmenilo: vojnu začalo Rakúsko-Uhorsko na nátlak Nemecka. Nemôžem si pomôcť a musím na tom trvať, lebo poznám s tým súvisiace dokumenty. Nemci síce vtedy písali do Paríža, Londýna a Petrohradu, že vojnu nechcú a že chcú rokovať. Ale dôležité je, čo v tom čase písali do Viedne, aký nátlak na ňu vyvíjali: začnite, a to čím skôr! A nie je predsa náhoda, že len čo sa začala vojna, tak Nemecko okamžite napadlo neutrálne Belgicko, aby sa dostalo do Francúzska… Skrátka, na tých základných, dávno verifikovaných faktoch sa nič nezmenilo. Preto, ak ich niekto chce silou-mocou zmeniť, nahradiť niečím úplne novým, tak si musí vymýšľať.

A pokiaľ ide o koniec vojny?

Objavili sa názory niektorých amerických a britských historikov, že vraj nebola jedna Veľká vojna, ale boli dve, pričom druhá sa začala niekedy v roku 1917 alebo dokonca po roku 1918, už po uzavretí prímeria. Nuž, v Rusku vtedy prebiehala občianska vojna, ale to predsa nebola nová Veľká vojna, ale iba dôsledky tej pôvodnej a podľa mňa jedinej Veľkej vojny.

Ide o nové teórie alebo skôr o nový výklad starých známych faktov?

Nie som proti tomu, aby sa veci po novom interpretovali, ale musím mať na to vážne argumenty. Nie vymyslieť si teóriu a potom pre ňu hľadať argumenty. Metodológia, ktorá platí pre každú vedu, nielen pre historiografiu, vás jednoducho nepustí.

Naďalej pozorovať rozdiely medzi tým, ako vykladajú príčiny a dôsledky Veľkej vojny historici z tábora vtedajších víťazov a z tábora porazených?

Hneď po roku 1918 sa vojna a najmä mierové zmluvy interpretovali rozdielne a dodnes to svojím spôsobom trvá. Tu vari treba pripomenúť, že Versailleská mierová zmluva obsahuje jeden článok, v ktorom sa uvádza, že Nemecko je vinné za rozpútanie prvej svetovej vojny. Tento moment nemeckú spoločnosť veľmi zasiahol. Propaganda ešte pred vojnou vykresľovala nemeckú politiku ako solídnu, civilizovanú, a to v protiklade so "slovanským barbarstvom“. A zrazu prišla táto rana. Na nemeckú spoločnosť to pôsobilo oveľa horšie ako strata území. Pravdaže, tí, čo vojnu rozpútali, predpokladali, že bude ako všetky predchádzajúce, že potrvá najviac tri mesiace. Až keď sa ukázalo, aká strašná to bola vojna, s miliónmi padlých, až potom sa začali z toho "vyviňovať“.

Ako?

V Nemecku to fungovalo tak, že keď generáli videli, že vojna je prehratá, požiadali cisára, aby poslal politikov dohodnúť prímerie Áno, prímerie za Nemecko nepodpisovali vojaci, ale civilisti, viedol ich Matthias Erzberger, katolícky politik. Hoci už vtedy platilo, že politici robia mierové zmluvy, kým prímerie – vojaci. To potom dovolilo nemeckým generálom tvrdiť, že oni vojnu neprehrali na bojisku, ale dostali dýku do chrbta, že nemecká armáda je neporazená. A Erzberger, ktorý podpísal prímerie, na to doplatil – sfanatizovaní námorníci ho zavraždili ako hlavného vinníka,

Aký mier po takejto vojne si Nemci pred sto rokmi predstavovali?

Spoločnosti v Nemecku, Maďarsku, v menšej miere v Rakúsku, čiže v porazených krajinách, s ktorými sa parížske zmluvy uzatvorili, sa už počas rokovaní vo Versailles dožadovali „spravodlivého mieru bez anexií a reparácií“ – ako sa vtedy hovorilo. Spravodlivý mier je vždy problematický, tobôž po takej strašnej vojne, ako bola prvá svetová. Veď Nemci mohli len rok predtým uzavrieť spravodlivý mier so sovietskym Ruskom v Brest-Litovsku. Rusko bolo porazené, žiadalo o prímerie. A Nemecko spolu s Rakúsko-Uhorskom mu nadiktovali najhorší mier, aký si len dokážeme predstaviť. Rusko prišlo o obrovské územie a ekonomicky sa vlastne dostalo pod kontrolu Nemecka.

Porazené štáty sa vtedy odvolávali na samourčovacie právo národov…

…ale keby sa toto právo uplatnilo, tak porazené Nemecké by si bolo zväčšilo územie o Rakúsko, o Nemcami obývané české oblasti, o časť Sliezska, dokonca o Gdansk. Čiže vo vojne porazený štát by zväčšil svoje územie niekoľkonásobne. Podobná predstava je úplne absurdná a keby francúzsky premiér Georges Clemenceau podpísal takúto mierovú zmluvu, neprežil by vo funkcii ani dva dni.

Medzi porazenými štátmi sa teda ocitlo aj Maďarsko a jeho spoločnosť má dodnes problém vyrovnať sa s trianonskou zmluvou, ktorá je súčasťou parížskeho mierového systému. Ako to ovplyvňuje maďarskú historiografiu?

V maďarskej historiografii dlho prežívala téza, že Uhorsko nebolo za vojnu zodpovedné, že za to mohla cisárska Viedeň. Veď István Tisza, vtedajší uhorský ministerský predseda, v prvej fáze, keď sa rozhodovalo o vyhlásení vojny, vojnu odmietal. On ju však neodmietal ako pacifista, ale videl veľké riziká s tým späté pre samotné Uhorsko. Treba povedať, že keby Tisza – a s ním uhorská politická elita – napokon nebol súhlasil s vojnou, cisár František Jozef I. by ju nemohol vyhlásiť, také pravidlá totiž platili v rakúsko- uhorskom súštátí. Trianonská zmluva bude pri jej storočnom výročí zrejme v centre pozornosti maďarskej spoločnosti. Sám som zvedavý na reakcie verejnosti i jej reprezentantov. Čo sa týka tamojších historikov, naďalej sú medzi nimi aj takí, ktorí Trianon vnímajú tak, ako značná časť verejnej mienky – ako veľkú krivdu na Maďaroch.

A nemajú trocha pravdu?

Problém je v tom, že maďarská spoločnosť dodnes chápe historické Uhorsko ako maďarský národný štát. Hovoria: my sme stratili toľko a toľko územia s toľkými a toľkými príslušníkmi nášho národa… Ale Uhorsko nikdy nebolo maďarským národným štátom, od svojho vzniku bolo multietnickým štátom. V dôsledku svetovej vojny a Trianonu sa stalo vlastne to, že Uhorsko sa ako multietnický štát rozpadlo. Samozrejme, možno diskutovať o tom, že hranice mohli vyzerať ináč. Ale znovu sa musíme vrátiť k tomu, v akej konkrétnej situácii sa tieto hranice tvorili. Najdôležitejšie však je, aby maďarská spoločnosť bola schopná pochopiť, že Trianon má najväčších vinníkov v maďarskej politike v Uhorsku.

Nebyť jej, tak aj Slováci ostanú radšej v Uhorsku…?

Slováci sú dobrým príkladom. Slováci boli až do prvej svetovej vojny uhorskí vlastenci. Slovenské národné programy nešli za rámec Uhorska. Ale elita Slovákov sa v priebehu vojny s týmto uhorským štátom už vnútorne rozišla. Odcudzil sa im, pretože nehľadel na ich záujmy – maďarizácia postupovala rýchlo – a keď videli možnosť z Uhorska odísť, tak to urobili. Keby bola politika maďarských elít iná, som viac-menej presvedčený, že slovenskí predstavitelia by určite pristúpili na federalizáciu Uhorska a na nejakú formu autonómie.

Keby s tým Budapešť prišla skôr?

Áno, lebo premiér Mihály Károlyi s tým začal až na konci vojny. To sa už slovenskí predstavitelia rozhodli, že z Uhorska odídu.

Kedy na Slovensku pominula aj v širšej pospolitosti nostalgia za Uhorskom?

Stalo sa to pomerne rýchlo. Za desať rokov po vzniku ČSR sa Slováci doformovali ako moderný európsky národ s celou infraštruktúrou – kultúrnou, školskou aj podnikateľskou. Ale na začiatku bola situácia dosť komplikovaná. Aj naša historiografia má v tomto ohľade značné podlžnosti. Ak sa niečo dobre urobilo, aj pri tomto 100. výročí, tak to boli nové regionálne výskumy, vďaka ktorým sme získali detailnejší pohľad na vtedajšiu slovenskú spoločnosť, vrátane najnižších vrstiev, a to vo všetkých regiónoch. A uvedomili sme si, že po desaťročia boli slovenskí ľudia vychovávaní k uhorskému vlastenectvu…

 

CELÝ ROZHOVOR ČÍTAJTE

NA PORTÁLI DENNÍKA PRAVDA

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/496850-kazda-nova-generacia-ma-svoju-osmicku-ci-deviatku/

Počet zobrazení: 169x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line