Bol taký rozhlasový bard. Vďaka Ti, Viki, že sme mohli byť Tvojou žurnalistickou súčasťou nezabudnuteľnej Modrej vlny!

hlavná foto
Trvanie: 20.06.2019
Miesto: Rádio Slovensko - Na modrej vlne
Mesto/obec: Bratislava
Štát: Slovensko

Tá zvesť sa mi - a nielen iba mne, ktorý mal česť bližšie sa poznať a spolupracovať s jednou z najznamenitejších rozhlasových veličín Slovenska, jednoducho musela "rozležať" v hlave, prelistovať v mysli, ukotviť v spomienkach. Významovo nadčasových, ale aj dobre zapamätateľných, situačných, zážitkových. Pretože Viktor Oravec, náš Viki, keďže o ňom je táto báznivá rozpomienka, zanechal v stovkách rozhlasákov, keďže viac ako štyri desaťročia velebil a zveľaďoval bez pátosu nezmazateľnú a trvalú stopu s mikrofónom i bez neho - a, vážení, ozaj živú, pretože hlas brilantného rozhlasového publicistu, reportéra, fíčristu, glosátora a moderátora nikdy nezomiera, vedomie a poznanie, že sa stále oplatí byť verný, čestný, rovný,  priamy a najmä poctivo úprimný a hrdý na poslanie žurnalistu. V jeho prípade s veľkým prívlastkom Pána publicistu, nikdy sa nespreneverivšieho atribútu "ozvučeného svedomia" tej lepšej časti slovenského národa. Pravda, aj s presahom cez rieku Moravu, pretože boli časy, keď "český produkt" Mikrofórum, s vysielacími dňami aj na Slovensku, a legendárny slovenský rozhlasový publicistický vrchol - Na modrej vlne, hýbali poslucháčskymi masami oboch národov - Slovákov aj Čechov.

Boli časy, a bez ostychu vyjdem s dušou i kožou na trh, keď som ako tridsiatnik vkročil v roku 1986 pod pyramídu a opantala ma vášnivá radosť až vzplanutie, keď som mohol po chodbách kráčať po rovnako dávno zošúverených okrových plyšových kobercoch, akými deň čo deň, ráno čo ráno, až do neskorých večerných hodín hore-dolu brázdili cesty z redakcií na poschodiach dolu do vysielacích štúdií, réžií a strižní ozajstné osobnosti rozhlasovej epištolárnej dokonalosti, nepochybne raz hodní veľkolepo spracovanej encyklopédie jedinečných slovenských rozhlasových tvorcov. Čachtický rodák Viktor Oravec, ktorý skonal na tohtoročnú Bielu sobotu, iba necelý mesiac po tom, čo skromne s dobráckym úsmevom oslávil deväťdesiatku, by v nej zaujal jednu z najdôstojnejších kapitol.

Pravda, akiste by ma s láskavým hlasom, s vždy dobre mieneným usmernením "nementorujúceho pedagóga" (pretože jeho pôvodným povolaním bolo učiteľstvo...) priateľsky, keďže ma veľmi vľúdne prijal napriek "otcovskému vekovému rozdielu" za rovnocenného kolegu a "chlapca, ktorý, odkiaľže sa to v ňom berie, toľko stíha..." - ako ma raz poctil komplimentom za jedno z mojich reportážnych umelecko-publicistických pásiem vo vtedajšom Rádiu Elán, veru aj žartovne napomenul, že nie je z tej sorty, čo sa pasujú za výnimočných. On, poctivý pracant, ktorého som s neskonalým obdivom až údivom sledoval, aké metódy spracovania svojich reportáží, rozhovorov, profilových portrétov či besied, ktorými piatok čo piatok od roku 1960 spoločne s Ernestom Weidlerom a Ľubomírom Moncoľom doslova so zatajeným dychom "priklincovali" k rádioprijímačom v povestných večeroch pre mladých (pretože taký bol podtitul Modrej vlny) desaťtisíce žiadostivých poslucháčov vari všetkých vekových kategórií prahnúcich po pravde, poznaní, étose, cite pre spravodlivosť. A s ešte s čímsi, čo súviselo "s vyšším princípom rozhlasákov" - mierou pre súdnosť, objektivitu, slušnosť a - a to najmä a predovšetkým, schopnosťou s bravúrou a prirodzenosťou zušľachťovať našu milú rodnú slovenčinu!

 

X                                X                                    X

 

Apropo. Viktor Oravec v sebe spájal okrem objavnosti smelých tém prezentovavších svojím nezabudnuteľným nevtieravým hlasom, gracióznosťou a džentlmenstvom, ktoré prejavoval svojim hosťom v štúdiu a recipientom pred mikrofónom, aj titanickým prístupom k spracovaniu nahratých "surovín". Tie sa totiž pod úmorným ručným, prakticky doslovným prepisovaním, menili následne na strižnom pracovisku vo finálny produkt (reportáž, rozhovor, besedu, fíčer, črtu) zasluhujúci si prívlastok kumštu rozhlasovej publicistiky. Strihal a spájal myšlienky a pasáže spredu i zozadu, po vetách, myšlienkach i slovkách, aby vynachádzavo s originalitou jemu vlastnou vytváral takýmto spôsobom neobyčajnú dynamiku dramaturgickej stavby a myšlienkovo logickej plynulosti svojich hĺbavých až briskných (avšak poslucháčsky ladno stráviteľných a zrozumiteľných), zato v morálnom rozmere v tom najlepšom  k človečenskému a občianskemu postoju provokujúcich rozhlasových majstrovských kúskov.

Neskromne sa priznám, Vikiho metódu som sa odvážil probovať iba jediný raz. Stálo to za tú drinu, keď som po dve noci doma preťukával na stroji vari dva a pol hodinové pražské stretnutie u Radka Johna, vtedy, v roku 1988, považovaného za etalón novinárskej objavnej publicistiky v týždenníku Mladý svět. Jeho argumentačné odhalenie slabosti spoločnosti nepriznávajúcej si chyby a odmietajúcej svoju slabosť a nechuť pasovať sa s ňou (drogy, prostitúcia, úplatkárstvo, vierolomnosť mocných a pod. vyvolávajúcej u mladej generácii apatiu k spoločenskému dianiu v už "prednovembrovom Československu") som nazval podľa jednej z jeho kníh a rovnomenného filmu - Memento. Hodinové umelecko-publicistické pásmo umocnené sugestívnou hudbou mojej obľúbenej kapely Pink Floyd, ma v prestížnej Žatve rozhlasových tvorcov (išlo o súťaž v Čs. rozhlase na Slovensku s puncom hodnovernej kvality) vtedy postavila na roveň víťazného dua spoločne s Robertom Hanzlom, erudovaným ekonomickým publicistom z Banskej Bystrice, v mimoriadne cenenej kategórie rozhlasovej publicistiky.

Prečo sa nepriznať, bol som pyšný, a zároveň som sa aj chvel v svojej pokore. Pretože veľký kus môjho ocenenia "v tichosti" patril práve Vikimu, od ktorého som skusmo odpozeral jeho metódu. V čase prestížnych veličín v pod pyramídou ten pocit a satisfakcia, že má význam vložiť sa do obľúbenej "zábavky" (pretože inak ako poctivo koničkársky sa pútavým rozhlasákom iba tak, z povinnosti, nik nestane!) boli pre mňa väčším profesionálnym i osobným bonusom ako odmena 2000 Kčs, hoci v tých časoch to bol solídny peniaz...

 

X                        X                          X

 

Ale - aby čitateľ nenadobudol mylný dojem či skrivený obraz o prezentácii môjho ega. Vonkoncom to nie je o Ľudovi Pomichalovi, ktorý vyoral svoju rozhlasovú brázdu počas päťročného pôsobenia v Redakcii mládežníckej publicistiky Hlavnej redakcie pre mládež a vzdelávanie vtedajšieho Čs. rozhlasu na Slovensku (1986-1990). Keď spomínam na Viktora Oravca, vynárajú sa mi pred očami jedinečné hodiny, dni, týždne, mesiace a roky, hodiny, stovky vysielacích hodín naživo aj z vopred pripravených relácií, ktoré sa k poslucháčom dostávali z vysielacích pásov.

My z mladšej či strednej generácie z našej neveľkej redakcie publicistiky pre mládež (skvelý šéf so žoviálnym, dobromyseľným, zato vždy priateľským a zodpovedným prístupom Milan Moravčík - práve on roky zdieľal spoločnú miestnosť na ôsmom poschodí s Viktorom Oravcom, ich skvelý priateľ a dobromyseľný parťák ozaj do každého počasia a stále brilantný hudobný publicista Vlado Franc, autor výnimočného projektu "Túto hudbu mám rád", dámy - stálice, kedysi ešte aj bývalé "mikroforáčky" Asta Kufelová (žiaľ, príliš skoro sa pobravšia do večnosti...), Ľubka Hargašová a Hanka Laššová, Darinka Tomovičová, Olinka Štefucová, Soňa Klamová, Peter Šouba, ale aj nastupujúca a práve v tom čase doštudujúca omladina - Jarka Hargašová, Julo Viršík a Juraj Čurný, produkčná Barbora Trsťanová či Miriam Považancová, ako aj neodmysliteľní hudobní redaktori dívajúci sa na nás, žiaľ, tiež už iba z neba - Fero Hora a Vlado Brožík...) sme rádiom doslova žili, dýchali, v dobrom sa opájali, ale aj zdravo medzi sebou súperili, sem-tam sa doberali. A hoci každý z nás predsa len nosil v sebe aj zakódované gény osobitosti a svojskosti (bez toho by novinár nemohol byť novinárom - originálom!), medzi nami vládla prirodzená úcta, ohľaduplnosť, porozumenie.

A to sme v tých rokoch brázdili s vysielacím rozhlasovým vozom krížom-krážom "naživo" Slovensko, veď práve jeden z pamätných dlhodobých projektov Modrej vlny - vedomostná kvízová súťaž stredoškolákov z gymnázií a stredných škôl z celého Slovenska, ba v roku 1989 aj z Čiech a Moravy, obľúbený prázdninový Letný kvíz Modrej vlny s hodnotnými cenami a tematickým členením s puncom vedomostného poznania, Dni Rádia Elán, živé vysielania z Rysov, Akademického Zvolena, zo stretnutí a súťaží mladých v Štrbe, Banskej Štiavnici, hľadania objavnej mlade "Mladý módny tvorca", Táborov Stromu života každého druhu, dokonca aj pre "načesaných pankerov" na sugestívnom hrade v Slovenskej Ľupči, reportérske a reportážne priblíženia vrcholných športových podujatí na Slovensku, výročné slávnosti miest - Trnavy, Martina, otvorených debát s mládežou v už nejestvujúcom PKO v Bratislave v spoločnosti s Mekym Žbirkom, a k tomu všetkému prakticky týždeň čo týždeň prominentní hostia z oblasti kultúry, vedy, vzdelanosti, diplomacie, športu v štúdiu číslo 14 v podzemí pod rozhlasovou pyramídou.

 

X                        X                          X

 

To všetko a ešte veľa iného nás utužovalo, povzbudzovalo, motivovalo (bez pátosu a zveličenia) naozaj k žurnalistickým horizontom. Aj preto, že sme mali podporu. Prirodzenú, nepozérsku. Stáli za nami šéfovia bez direktívnych manierov - šéfredaktor Janko Kravárik, jeho zástupcovia Kvetka Slobodníková a Ivan Mičko. Ak som predsa len nechtiac na niekoho z tej našej "partie" pozabudol, nech mi láskavo prepáči. Pretože v tej "veľkej chase" Hlavnej redakcie pre mládež  a vzdelávanie bolo nádherných ľudí, profíkov a vzácnych osobnostných prímerov ozaj neúrekom - legendárny hlas rozhlasových hier pre mládež Emil Filo, skvelý jazykár Lacko Kubiš, akcelerujúci budúci skvelí autori a dramaturgovia diel pre deti a mládež Janko Uličiansky, Ľuboš Machaj, skvelá dramaturgička Emília Drugová, publicistky kontaktných relácií so závažným spoločenským a rodinným kontextom Ľubka Hvizdošová a Gabika Horečná...

To, že sme mali šancu, možnosť a aj profesijné i ľudské šťastie byť s našim Vikim Oravcom, nás v tom najlepšom posúvalo. Veď kto by sa netúžil aspoň priblížiť (kdeže rovnať) legendám. Vždy bolo zážitkom vypočuť si Ernesta Weidlera, najdlhšieho súputnika Viktora Oravca v relácii Na modrej vlne, ktorý s Vikim "tam hore" už vedú dišputy, dočkali sa svojich spoločných "nebeských nočných dialógov". A veru si vari aj pospomínajú na historický dátum 15. september 1961. Bol to večer, kedy sa po prvý raz ozvala zvučka Modrej vlny. Weidlerov i Oravcov podmanivý prejav, sugestívny hlas, najmä však myšlienky, názory, otvorenosť a na tú dobu nebojácny "ťah na bránu" - vrátane "povoleného percenta" hudby západnej produkcie, v tom čase výnimka v Čs. rozhlase! - si získal razom najmä mladú generáciu, prirodzene, veľkej popularite sa obaja vďaka svojmu šarmu tešili aj obľube dámskeho rozhlasového publika. Hlas sa snúbi so sympatiami, citmi, vášňou. Najmä ak je úprimný a vľúdnosťou preniknutý...

Preto, keď mi prichodí pripomenúť si s pietou a príjemnými spomienkami Viktora Oravca, s ktorým sme sa "pri stíšenom svetle" či doma so zapálenou sviecou rozlúčili 26. apríla 2019, nemožno mi pomyselne neprejsť chodbami ôsmeho poschodia rozhlasovej pyramídy a aspoň symbolicky si "obrazovými sekvenciami" priblížiť mnohých z tých, ktorých by svojou prítomnosťou, vnímavou ústretovosťou a dobrým slovom Viki Oravec neobohatil, neobšťastnil, v dobrom naladil, rozptýlil. A hoci každý z nás končí svoju pozemskú púť v plnom rozptýlení svojho fyzična, v jednom je Viktor Oravec, aj keď už nie je medzi nami, nedosiahnuteľný a nedostihnuteľný: jeho podmanivý hlas a dobrácky pohľad rovného chlapa tu zostáva naďalej.

 

Viktor, mali sme Ťa všetci radi a ctili sme si Tvoju ľudskosť a múdrosť nezištného priateľa. Slovenská rozhlasová žurnalistika a kultúra slova prišli o vzor, ktorý si v tom najlepšom zaslúži, aby jeho pamiatku raz uctili dôstojným počinom.  

 

S úctou a spomienkou na nezabudnuteľného kolegu

Ľudo Pomichal

 

DO VAŠEJ POZORNOSTI  VZÁCNE HLASY

VIKTORA ORAVCA A ERNESTA WEIDLERA

https://prehravac.rozhlas.cz/audio/2927884

 

P.S.

Vo svojom byte na Vajanského nábreží v Bratislave mám na dôstojnom mieste, tak, aby môj pohľad spočinul na ňom pri každom príchode domov, starý rozhlasový prijímač. Klasická stará dobrá Tesla. Zostrojil ju môj nebohý otec, tiež Ľudovít, ktorý bol veľký majster svojho diela v 50. rokoch minulého storočia, keď sa začal búrlivý rozvoj televízie. Bol odborník - rádiotechnik. A rádio (možno raz naďabím na fajnšmekra, ktorý má koníčka v starých rádiách a disponuje ešte nejakými súčiastkami, starými lampami do tohto typu rádia, aby ho oživil a sfunkčnil) slúžilo od roku 1957, teda od roku, keď som sa narodil, dlhých 33 rokov, keď ho môj starý otec počúval ešte ako vartáš - dôchodca na Jednotnom roľníckom družstve v Reci (obec pri Senci).

Otec si rádio zostrojil dva roky po návrate z 38. rovnobežky medzi KĽDR a Južnou Kóreou, kde si plnil misiu člena Dozornej komisie neutrálnych štátov počas prímeria podpísanom v roku 1953 v Pchanmundžome a ako člen misie OSN vykonával inšpekcie rádiostaníc a radarov na celom Kórejskom polostrove. Po návrate domov v roku 1955 sa, žiaľ, dlho životu netešil. Na následky choroby z misie zomrel v roku 1959 iba vo veku 27 rokov. Ja si ho nepamätám, v čase otcovho skonu som mal iba 15 mesiacov. Jeho rádio ho však prežilo, som tomu veľmi rád,  je to jedna z mála pamiatok na otca. Pre mňa, okrem otcovho jedinečného denníka z Kórei 1954-1955 a bohatého dokumentárneho fotomateriálu čakajúceho na zverejnenie, bezpochyby najvzácnejšia.

Nespomínam to náhodou. Práve na tomto rádiu som bol odchovaný nielen na nedeľných rozprávkach v Čs. rozhlase, Osmijankovi, neskôr na Živých slovách Romana Gejzu Halasa či rozhlasových hrách pre mládež. Bol to skvele konštruovaný prijímač, na ktorom sme v rodine ako tínedžeri počúvali Rádio Luxemburg, príjem bol veru parádny. Čo je však podstatné: piatok čo piatok prakticky celá naša rodina - najmä mamičkini mladší bratia a sestra a, prirodzene, ja s nimi, sme počúvali Modrú vlnu. Takže aj toto moje rádio - cenná relikvia po mojom otcovi, bude odteraz pripomínať nielen zrod môjho vrúcneho a pretrvávajúceho vzťahu k rozhlasu, ale aj jeho jedinečných tvorcov fenoménu Modrej vlny - Ernesta Weidlera a Viktora Oravca.

ĽUDO POMICHAL

 

Na titulnej  fotografii:

Viktor Oravec, skvelý kolega a človek, rozhlasák srdcom i dušou.

 

Na snímkach vo fotogalérii:

Dni Rádia Elán vo Zvolene v lete 1989: v živom vysielaní vtedajšieho Čs. rozhlasu na Slovensku (zľava) herec a zabávač Števo Skrúcaný, Viktor Oravec a populárny športový komentátor a osobnosť TV-obrazovky Karol Polák.

Rádio zostrojené otcom v roku môjho narodenia - 1957. S týmto prijímačom je spojená moja láska k rozhlasu a fenoménu tvorcov Modrej vlny - Ernesta Weidlera a Viktora Oravca.

Viktor Oravec v čase rozhlasovej mladosti a počiatkov Modrej vlny.

Nezabudnuteľný, výnimočný, rozhľadený a aj svojrázny Ernest Weidler.

Na dobrotivý úsmev Viktora Oravca budú jeho kolegovia dlho spomínať...

Fotogaléria

Počet zobrazení: 283x



Prihlásenie



  • Pamätná izba v dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Pamätná tabula na dome Martina Jonáša insitného maliara Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Kovačica - fotografia
  • Insitné umenie Zuzana Chalupová Kovačica - fotografia
  • Zuzana Vereská insitná maliarka Kovačica - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Prijatie krajanov o prezidenta Slovenskej republiky - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Thames Festival London - Slovenské centrum v Londýne - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - Justin Topoľský - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Hlásnik - Zväz Čechov a Slovákov v Rumunsku - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dušan Mikolaj - pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Milina Sklabinska - riaditeľka Ústavu pre kultúru Vojvodinských Slovákov - fotografia
  • Dušan Klimo - bývaly predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí - fotografia
  • Základný kameň pre pomník slovenského vysťahovalectva - Sad Janka Kráľa Bratislava - fotografia
  • Nadja Hammamberg - Slovenka žijúca vo Švedsku - fotografia
  • Milan Vetrák - predseda Úradu pre Slovákov žijúci v zahraničí - fotografia
  • Daniel Compagnon - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej - fotografia
  • Pamätný deň zahraničných Slovákov 2011 - fotografia
  • Dolnozemský jarmok Bratislava 2011 - fotografia
  • Pavol Podolay - Slovák žijúcic v Nemecku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  • Ján Zoričák - Slovák žijúci vo Francúzsku - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Vlastimil Fabišík - Folklórny súbor Púčik Brno - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  • Jánošíkov Dukát - Česká republika - fotografia
  •  - fotografia
  • Rastislav Blažek - predseda Slovenské centrum Írsko - fotografia
  • Zbor poradcov predsedu ÚSŽZ zo zahraničia - fotografia
  • Pamätná tabula - gymnázium v Báčskom Petrovci - fotografia
  •  - fotografia
  •  - fotografia
  • Dolnozemský jarmok v Bratislave 2011 - fotografia
  • Kvetoslava Benková - koncert v Slovenskom rozhlase Bratislava - fotografia
  • Božena Farhart - Slovenka žijúca v Libanone - fotografia
  •  - fotografia
  • Krajanská nedeľa Detva 2011 - fotografia
  • Krajanská nedeľa PFS Detva 2012 - fotografia

Naši partneri:



Domov / O portáli / Mapa stránok / Registrácia / Kontakt

Copyright © 2011-2019 USZZ Všetky práva vyhradené
Stránky vytvoril a prevádzkuje Creativ line