Trvanie: 18.01.2021
Miesto: Ontario
Mesto/obec: Stoney Creek
Štát: Kanada

MARTINSKÝ RODÁK PAVEL STACHO S UČITEĽOM MILOŠOM JANOŠKOM SA VRCHOVATOU MIEROU ZASLÚŽILI  V JANUÁRI 1921 V LIPTOVSKOM SV. MIKULÁŠI O VZNIK NAJSTARŠIEHO KONTINUÁLNE VYCHÁDZAJÚCEHO ČASOPISU NA SLOVENSKU. VĎAKA A ÚCTA IM ZA TO!

Hneď po vítaní nového roku som zodvihol telefón a zavolal na Slovensko do redakcie Krásy Slovenska. Vinšoval som do krajiny medzi Tatrami a Dunajom KRASISTOM lepší a predovšetkým zdravší rok 2021. Ako sami dobre viete, rok 2020 bol riadne poznačený koronavírusom nielen pre Slovákov doma, ale aj pre nás, čo žijeme na rôznych kontinentoch sveta. Minulý rok som sa tešil s manželkou na stretnutie Krasistov, ktoré býva pravidelne organizované pravidelne koncom mája.

Každý rok sa to strieda, raz je to na turisticky atraktívnych miestach Stredného Slovenska, inokedy v jeho západných regiónoch či do tretice na príťažlivom slovenskom východe. Človeku by nestačilo veru ani sto rokov, aby objavil všetky krásy Slovenska. Minulý rok nám to ale nevyšlo, keďže neviditeľný vírus schopný poraziť aj Goliáša, všetkému zabránil. No nezabudol som, že my – Krasisti domáci, ale aj zahraniční, musíme mať vieru,  modliť sa, predovšetkým ale konať a dúfať, že sa táto cholera raz celkom iste pominie, a že sa znovu budeme môcť stretávať v očarujúcich kútoch nášho Slovenska.

Dedov partner, kamarát a spoluzakladateľ, doslova guru slovenskej turistiky Miloš Janoška by to asi v dnešnom politicky korektnom jazyku vyjadril  jeho citátom, ktorý je dodnes platný pre všetky slovenské generácie: „Spoznaj svoju otčinu.“ Táto múdrosť a zároveň aj výzva platí pre každého uvedomelého Slováka a Slovenku doma, ale aj  pre nás, zahraničných Slovákov. Rok 2021 máme totiž aj skutočne jubilejný. Čaká nás oslava storočnice prvého čísla časopisu Krásy Slovenska. V januári 1921 v Liptovskom Svätom Mikuláši vybehlo z tlačiarenskej rotačky firmy Klimes premiérové číslo Krás Slovenska. Storočná kontinuita trvá súvislo do dnešných dní a verím, že ešte dlho pretrvá. Aj keď, prirodzene, v ostatných rokoch prechádzame na celom svete stále viac a viac do digitálnych a internetových médií.

V januárových dňoch sa často túlavam po okolí rieky Niagary. Nostalgicky meditujem a predstavujem si, aký mohol byť život pred sto rokmi. Teda v dobe, keď sa rodili prvé čísla časopisu Krásy Slovenska. Viem si predstaviť, že to neboli ľahké časy.  Rozpadlo sa vtedy veľmocenské Rakúsko-Uhorsko. Po svete sa ešte šírili dozvuky vojny a epidémie španielskej chrípky. Bolo to v podstate krátko po skončení Prvej svetovej vojny. Slovensko sa stalo súčasťou novovznikajúcej prvej Československej republiky. Ako národ sme boli značne zaostalí, bez vlastnej hrdosti, ba aj, žiaľ, v časti obyvateľstva až negramotní. Chýbala nám  inteligencia, nemali sme skúsenosti ani tradíciu spravovania samostatného, slobodného a nezávislého štátu. Vtedy môj dedo – Pavel Stacho – spoločne s jeho priateľom Milošom Janoškom dobre vedeli, že treba v prvom rade pozdvihnúť myslenie slovenského národa – a to aj v oblasti rozvoja turistiky, poznávania svojej rodnej vlasti. A tak i preto spoločne išli za vytúženým cieľom – založiť hodnotný vzdelávací časopis. Aj ho nazvali priliehavo: KRÁSY SLOVENSKA.

Nemal som to potrebné šťastie, aby som osobne poznal svojho starého otca. Narodil som sa  totiž osem rokov už po jeho smrti. Nuž ale, keďže som svetlo sveta uzrel v rovnaký deň, ako môj starý otec – 17. novembra, moji rodičia dlho neváhali. Razom boli rozhodnutí a po mojom starom otcovi dodnes nosím jeho meno aj priezvisko. Nuž a Pán nad nami zrejme zariadil aj to, že po dedovi som zdedil aj nejaké gény. Totiž všetko to, čo som o ňom nemohol vedieť, som sa dozvedel postupne z rozhovorov s nebohým otcom Branislavom (1916 – 2008), ktorý ešte ako 92-ročný turista mal skutočne perfektnú pamäť. Pol roka pred otcovým skonom sme po večeroch rozoberali pozemský život a často mi rozprával o jeho detstve a o tom, aký bol jeho otec, čiže môj starý otec. Oboznámil ma teda s mnohými zaujímavosťami zo života môjho starého otca.

Pavel Stacho – môj starý otec (17. november 1887, Martin – 26. júl 1946, Trenčín) pochádzal z uvedomelej, národne orientovanej slovenskej roľníckej rodiny z Turčianskeho Svätého Martina. Jeho otec – Ľudovít  Stacho, čiže môj pradedo, bol takisto veľkým národovcom a je  pochovaný len pár metrov od akademickeho maliara Martina Benku na Národnom cintoríne v Martine.

Áno, v minulosti stredoslovenský Martin zohrával hlavnú úlohu v rámci Slovenska v boji o prežitie slovenského národa. Dedo Pavel Stacho, národovec, spisovateľ, vyrastal medzi viacerými slovenským duchom preniknutými dejateľmi, ktorí žili v čase útlaku v Rakúsko-Uhorsku. Na tú dobu získal pomerne vysoké vzdelanie – v Martine absolvoval obchodnú akadémiu v rokoch 1901-1904. Mal dar od Boha na jazyky. Plynule ovládal maďarčinu, nemčinu, poľštinu, ruštinu a francúzštinu.

Pracoval po skončení školy ako úradník v Martinskom pivovare, (1904-1907). Potom v rokoch 1907 – 1908 pôsobil v cárskom Rusku a vo Varšave vo firme bratia Országhovci. V rokoch 1908 – 1912 už zasa v Liptovskom Mikuláši vo firme Kovac&Stodola. V roku 1912 pracoval na území terajšieho Rumunska ako úradník v Moskovitskovej továrni v meste Oradea. V rokoch 1912 – 1920 v Úverovej, neskôr už premenovanej Slovenskej Banke v Ružomberku. V rokoch 1920-1922 (tieto roky ešte spomeniem…) pracoval ako správca v evanjelickom vydavateľstve Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši.  V rokoch 1922 – 1924 ako hlavný účtovník kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach. A od roku 1925 až kým neodišiel do večnosti ako prokurista  vo francúzskej textilnej firme Tiberghien v Trenčíne, (v roku 1949 sa premenovala na Merinu).

Starý otec Pavel Stacho mal veľmi rozvinuté sociálne cítenie a tak  presadzoval u vedenia firmy mnohé výhody pre robotníkov. Zabezpečil im aj závodnú knihovňu pre ďalšie vzdelávanie pracujúcich. Starý otec bol autorom humoresiek a čŕt s tematikou slovenského vidieka, z ktorých vydal výber Z našich mlynov (1915 – 1917). Ako publicista sa popri hospodárskych témach vo svojich článkoch zameriaval hlavne na vlastivedné príspevky s opisom pohorí a jaskýň na Slovensku.

Takisto prispieval článkami do časopisov a novín Slovenské pohľady (1911-1915), Národné noviny (1914 – 1921), Slovenský denník (1918), Slovenské hlasy (1919). Publikoval aj v krajanskej tlači v USA (Kalendár). V roku 1907 vykonával funkciu tajomníka Československej besedy vo Varšave, v rokoch 1919 – 1921 bol pokladníkom Tatranského spolku turistického v Ružomberku. V rokoch 1922 – 1923 bol tajomníkom Miestneho odboru Matice Slovenskej v Liptovskom Mikuláši. V časopise Krásy Slovenska publikoval v rokoch  1921 – 1928.  Mal aj veru početnú rodinu – šesť detí: Boženu, Branislava (môjho otca), Zoru, Ľubu, Pavla (strýko) a Milana. Propagoval zakaždým šport (V zdravom tele – zdravý duch), pričom bol nefajčiar a abstinent.

Dovolím si teda pristaviť sa pri rokoch, keď pôsobil v Liptovskom Mikuláši. V tom období tam vznikla silná myšlienka s partnerom Milošom Janoškom založiť časopis Krásy Slovenska. Našli sa teda nadšenci ako môj starý otec  s Milošom Janoškom, Jurom Janoškom, Matejom Sopkom, Antonom Strakom, Jozefom Sivákom, Jánom Volkom a ďalšími. Bola to kolektívna práca, lebo dobre vedeli, že v kolektíve je vždy sila. Dedo a Miloš Janoška sa napokon stali aj prvými redaktormi časopisu Krásy Slovenska.

Starý otec mal skutočne jednu z dôležitých zásluh pri vzniku časopisu. Spočívala v zabezpečení financií, ktoré, isto sami uznáte, patria aj v oblasti vydavateľských činností vždy ku kľúčovým. Potvrdzuje to aj výrok v angličtine, ktorý je v tomto kontexte viac ako výstižný: No money, no fun. Ťažko by sme mnohé veci v našich životoch zrealizovali, ak by nebola k dispozícii práve materiálno-finančná báza. Tak tomu bolo aj vtedy, pričom to platí dodnes. Dedo preto vtedy požiadal svojho turistického kamaráta z mladosti Mateja Sopku, tlačiara, ktorý emigroval do Chicaga, o pomoc v rámci zbierky medzi krajanmi na turistický časopis v rodnom kraji. Americkí Slováci vtedy otvorili vrecká pudilárov (archaické slovo pre peňaženku), dokázali sa nadchnúť pre túto myšlienku a vyzbierali dokopy 5000 československých korún, ktoré boli veľmi potrebné na naštartovanie nového časopisu. Kultúrne hodnotný  a vlastivedný časopis s bohatým spektrom informácií počas storočnice nezahynul a nezanikol.

Krásy Slovenska v porovnaní, žiaľ, s prevažujúcimi na trhu  bulvárnym časopisom s celebritami na prvej strane, dávajú čitateľovi zakaždým vzdelávacie, poznávacie a aj objavujúce kultúrno-duchovné hodnoty. Nože len skúste ukázať prstom na časopisy tohto druhu a obsahu na Slovensku, ale aj vo svete, ktoré si môžu smelo povedať, že dokázali slúžiť svojmu čitateľovi počas storočnej existencie!

Možno aj preto si dovolím apelovať na mládež, aby nesledovala a nečítala iba jednodňovú „bulvárnu žumpu“, ale sa skôr upriamila na obsahovo i tematicky seriózne a najmä z aspektu informačno-publicistického – aj s ohľadom na kvalitné žurnalistické spracovanie – časopisy Krásy Slovenska. Ba myslím si, že aj rezorty školstva či kultúry na Slovensku by na to mali pamätať a v adekvátnej miere aj podporovať a pomáhať vytváraniu podmienok pre časopisy a a magazíny, ktoré vzdelávajú a zároveň i propagujú našu domovinu.

Nuž, slovo na záver. Čože je to storočnica? Je to predovšetkým statočná a obetavá práca mnohých generácií redaktorov, špičkových publicistov a bohatého autorského zázemia, manažérov, administratívnych pracovníkov, čitateľských generácií. Priaznivcov, ktorí dokázali nielen udržať, ale aj neustále rozvíjať a kultivovať úroveň tohto výnimočného časopisu.

Chcel by som sa ako vnuk spoluzakladateľa poďakovať všetkým ľuďom, mnohým už na druhom svete, ktorí sa o to od počiatku podnes pričinili a neustále aj neúnavne pričiňujú. Krásy Slovenska mali, majú a budú mať trvalé miesto vo vzdelávaní, objavovaní a poznávaní mnohých generácii Slovákov a Sloveniek.

Dovoľte mi zaželať súčasnému vedeniu Vydavateľstva DAJAMA najmä to povestné a pre prospech veci tak prepotrebné ZDRAVÍČKO&ŠŤASTÍČKO, rovnako aj nevyhnutné financie, aby Krásy Slovenska smelo, nepretržite a s optimizmom oslovovali svojho čitateľa a vychádzali aj do dvestoročnici!

ORA ET LABORA & MNOGA LJETA, ZIVIJO!

 

OD NIAGARY ZDRAVÍ PAUL STACHO
vnuk spoluzakladateľa Krás Slovenska
FOTO: PAUL STACHO, Stoney Creek, Ontario – Kanada

 

NA FOTOGRAFIÁCH:
Dodnes presné nostalgické hodinky starého otca Pavla Stacha…
Hrob starého otca na evanjelickom cintoríne v Trenčíne.
Krasisti Paul Stacho, Zuzana Kollárova a Dušan Haver pri hrobe Pavla Stacha v Trenčíne.
Kdekoľvek po svete putujem, Krásy Slovenska cestujú so mnou – tentoraz v Moskve.
Krásy Slovenska v očarujúcej Banskej Štiavnici.
Manželka Lena kontrolovala čas na Niagare – hodinky starého otca stále tikajú presne!
Vreckové hodinky starého otca, v pozadí Niagarské vodopády.
Titulná  strana aktuálneho čísla jubilujúcich Krás Slovenska: 100!