PRED 33 ROKMI  AUTOR REFEXLIE POČAS MAJSTROVSTIEV EURÓPY V KRASOKORČUĽOVANÍ 1988 V PRAHE NAHRAL S ONDREJOM NEPELOM POSLEDNÝ ROZHOVOR, KTORÝ VTEDAJŠÍ ČESKOSLOVENSKÝ ROZHLAS NA SLOVENSKU ODVYSIELAL V KEDYSI KULTOVEJ RELÁCII MODRÁ VLNA

Ondrejovi Nepelovi, významnej postave svetového krasokorčuľovania, patrí mimoriadne miesto v panteóne slovenského športu. Obľubu verejnosti si získal nielen vďaka úspechom, ktoré v jednom z najnáročnejších odvetví individuálnych športov získal, ale aj pre jeho osobnostné črty: priateľskosť, kultivovanú komunikatívnosť, vzťah k zodpovednosti, pracovné nasadenie, pozitívny príklad pre športových nasledovníkov. V piatok 22. januára sme si pripomenuli nedožitých 70 rokov prvého slovenského olympijského víťaza zo Zimných olympijských hier (Sapporo, 1972) a podľa ankety v decembri 2000 Slovenského športovca 20. storočia.

X                                 X                                      X

V spomienkach sťaby film sa mi pred očami odvíja januárový pražský týždeň spred 33 rokov. V stovežatej sa vtedy zišla európska krasokorčuliarska špička, pričom šampionát mal osobitú príchuť v tom, že sa (v dňoch 12. -17. januára 1988) konal tesne pred ZOH ´88 v kanadskom Calgary. Nebolo lepšej príležitosti dostať pred reportážny  mikrofón v zákulisí nielen vtedy ešte len vychádzajúce hviezdy tohto kedysi mimoriadne obľúbeného „televízneho“ športu, ale aj osobnosti, ktoré sa už roky hrdili prívlastkom legiend. Stretnutia s nimi boli výnimočnými aj pre mňa, vtedy rozhlasového a športového publicistu.

Iba úchytkom: Alexander Gorškov, ktorý pôsobil v komisariáte ISU (Medzinárodná krasokorčuliarska federácia), bol vtedy už druhý rok bez svojej manželky Ľudmily Pachomovovej (predčasne skonala v roku 1986 na rakovinu vo veku iba 39 rokov…) – mnohí si dodnes spomínajú na tento excelentný a najmä elegantný tanečný pár. Katarinu Wittovú, dnes už 55-ročnú, ale stále šarmantnú a elegantnú dámu, ktorá bola v tom čase doslova nielen športovou tvárou východnej časti Nemecka, ale následne aj zjednotenia umelo a politicky rozčesnutého nemeckého národa (o. i. vyhrala ZOH v Sarajeve 1994 a o pár dní „po Prahe“ aj ZOH v Calgary ´88…), sa mi spoločne s jej trénerkou pani Juttou Müllerovou podarilo vyspovedať v exkluzívnej viac ako polhodinovej sólo – najmä vďaka tomu, že Vladislav Kilian, bývalý pražský kolega ešte v denníku Šport, bol uznávaným mediálnom manažérom v tlačovom stredisku, a tak mi túto lahôdku priateľsky sprostredkoval.

Prirodzene, s ešte iba vychádzajúcimi budúcimi hviezdami to bolo o čosi jednoduchšie… Ak teda k atmosfére šampionátu pridám aj istú spontánnosť v zákulisí, potom vari najpríjemnejším osviežením bolo posedenie pri káve vo vtedajšom hoteli Park s budúcimi štvornásobnými svetovými šampiónmi a dvojnásobnými olympijskými víťazmi v súťaži športových dvojíc – Moskovčanmi Jekaterinou Gordejevovou a jej budúcim manželom Sergejom Griňkovom, ktorý, žiaľ, počas ich pôsobenia v USA, náhle skonal počas tréningu v Lake Placide na zlyhanie srdca vo veku iba 28 rokov.

X                                   X                                     X

Azda najviac – zrejme aj v súvislosti s už vtedy sa rozvíjajúcou chorobou  a následne i predčasným odchodom do večnosti, sa mi vryl do pamäti rozhovor s Ondrejom Nepelom, trénerom západonemeckej krasokorčuliarky Claudie Leistnerovej.

Aby sme predišli ustavičnému prosíkaniu priaznivcov o autogram, čo Ondrej s úsmevom nikdy neodmietol  (lenže aj rozhlasový mikrofón potrebuje atmosféru pokoja…), spred zaplnených tribún vtedy 14,5-tisícovej Pražskej športovej haly sme zašli do jej útrob. V prisľúbených 20 minútach sme s Ondrejom hovorili o jeho aktuálnom trénerskom vklade do výkonov Claudie (v Prahe skončila „iba“ pod stupňom pre víťazov – štvrtá, ale o rok na to, v januári 1989, iba pár dní pred skonom Nepelu, sa svojmu trénerovi odvďačila titulom majsterky Európy v Birminghame…), najmä však to bolo obzretie sa späť. Veď práve  v tom roku sa blížili 15. výročie zisku jeho titulu majstra sveta doma v Bratislave (1973), následne odchod do americkej ľadovej revue Holiday On Ice a úspešné pôsobenie v nej. A spätný návrat do Európy, kde sa usadil práve v západonemeckom Mannheime. Príjemné spomienky, nové výzvy.

V pohode takto klasicky nastavenej dramaturgie rozhovoru a k uvážlivo formulovaným myšlienkam Ondreja Nepelu som predsa len spozoroval čosi, nad čím som vlastne po našom stisku rúk pri pražskej rozlúčke ani dlho nepremýšľal. Akosi s námahou skrývaný nepokoj, ktorý bolo badať v očiach inak empatického spoločníka. Napokon, Nepela sa počas celej jeho kariéry vždy snažil aj takým byť, keď sa ocitol v obklopené médií…

Na ten pomyselný oblúk jeho únavu evokujúceho emotívneho nastavenia som si potom spomenul rok a pár dní po našom interview. V onen neúprosný deň, keď z Mannheimu prišla správa o tom, že Ondrej Nepela v diaľke od rodnej Bratislavy 2. februára 1989 zomrel . A aj teraz, v pripomienke na nedožitých 70 rokov legendy československého a slovenského športu, sa mi práve jeho čudno- smutný pohľad jeho očí vyjavuje o to citlivejšie a pochopiteľnejšie.

Ondrej Nepela, ktorý krasokorčuľovaniu obetoval takmer celý život, zomrel vo veku 38 rokov oficiálne na rakovinu lymfatických uzlín. Okolo smrti jedného z najúspešnejších slovenských športovcov sa totiž napokon objavili a aj kolujú  informácie, podľa ktorých príčinou jeho úmrtia bol AIDS spôsobený vírusom HIV. To všetko si ale Ondrej zobral so sebou do nenávratna.

HILDA MÚDRA – TRÉNERSKÝ I OSOBNOSTNÝ ŽOLÍK

Osudovým pre Nepelov osobnostný a športový vývoj bolo stretnutie s Hildou Múdrou, viedenskou rodáčkou, odborníčkou a trénerkou v krasokorčuľovaní. (Nedávno, na Nový rok – 1. januára 2021, oslávila pani Múdra  úctyhodných 95 rokov, k čomu jej týmto aj v mene našich mnohých zahraničných Slovákov úprimne blahoprajem!)

Tým, že malého Ondra, ktorého manželke športového novinára a publicistu Jozefa Múdreho zverili do športovej opatery Nepelovi rodičia. Bolo to v čase, keď Ondro (narodil sa 22. januára 1951 v Bratislave) ako sedemročný obdivne sledoval Karola Divína, ktorý sa na bratislavskom zimnom štadióne stal v roku 1958 prvýkrát majstrom Európy. Onedlho útly chlapec presvedčil rodičov, že vydrží nástrahy ranných vstávaní a tréningového drilu a podľa Divínovho vzoru začal na ľade kresliť svoje krasokorčuliarske prvotiny.

Hilda Múdra sa stala sa prvou a jedinou Nepelovou trénerkou. Ondrej ju až do svojich posledných dní (pani Hilda bola spoločne s Nepelovou matkou v Mannheime aj počas posledných dní šampióna na tomto svete v roku 1989…) oslovoval „teta“.  Múdra ako významná trénerská osobnosť mala zásadný vplyv na československé krasokorčuľovanie 60. a 70. rokov, veď istý čas „dozorovala“ aj zlaté pražské deti – brilantných súrodencov Evu a Pavla Romanovcov či Hanku Maškovú, kým v prvom prípade neskorších štvornásobných majstrov sveta, v druhom európsku šampiónku z roku 1968. Ondrej Nepela je ale nepochybne najväčšou športovou stálicou pani Múdrej. Pritom bolo známe (a nielen iba v odborných kruhoch…), že Nepela zďaleka nepatril k tým športovcom, ktorí by boli ,ako sa vraví, „Bohom nadelení talentom“.

Všetko, čo pod láskavým dohľadom H. Múdrej dosiahol, doslova vydrel. Svojou neústupčivosťou, vytrvalosťou. Napokon, svedčia o tom aj slová pani Múdrej v jednom z jej rozhovorov pre slovenské médiá v uplynulých rokoch: „Bol ohromne poctivý. Aj v škole, veď bol dobrý žiak. A poslúchal na slovo a bol skromný. No na ľade si všetko musel vydrieť, lebo nebol až taký veľký talent. Napríklad voľné jazdy. Tie som ho musela naučiť od kroku do kroku. Nemal v sebe až také cítenie sluchu a rytmu, ale vždy skočil, ako mal natrénované. Aj neskôr v revue, kde jazdil ako majster sveta, vždy odskákal to svoje,“ spomínala Hilda Múdra, pričom zdôrazňovala, že silnými stránkami Nepelu boli koncentrácia, pokoj a rozvaha. Slovo tréma bolo pre neho neznáme.

„Ja keď som stávala za mantinelom, vždy som vedela, že urobí a odvedie to, čo vie a čo trénoval. Tak to bolo aj na olympiáde. On nepatril k tým trémistom, čo sú v tréningu vynikajúci a potom, keď príde súťaž, vybuchnú. Pretože sú nervózni a nevedia odovzdať, čo natrénovali. Preto som mohla byť za tými mantinelmi vždy pokojná,“ dodala Hilda Múdra.

VRCHOLOM OLYMPIJSKÉ ZLATO ZO SAPPORA

Už ako dvanásťročný sa Nepela ako krehký, šťúply chlapec, objavil prvýkrát na majstrovstvách sveta vo švajčiarskom Davose, v neuveriteľných trinástich už debutoval na Zimných olympijských hrách 1964 v rakúskom Innsbrucku. Prvú veľkú medailu získal v 15 rokoch doma v Bratislave, bol ňou európsky bronz na ME 1966. V ďalších rokoch k nemu pripojil ešte dva.

V roku 1969 bol prvýkrát zlatý – na ME v nemeckom Garmisch-Partenkirchene, o niekoľko mesiacov neskôr v americkom Colorado Springs vybojoval prvú svetovú medailu – striebornú. V roku 1970 európske zlato aj svetové striebro obhájil. Nasledovali zlaté roky, počas ktorých Nepela naplno zúročil rokmi driny naakumulovanú energiu, krasokorčuliarsky výraz, najmä však vycibrenú techniku a suverenitu, s akou kreslil pre mnohých konkurentov v časoch vrcholu Nepelovej kariéry nie príliš obľúbené povinné cviky.

Práve vďaka krasokorčuliarskej „škole“  Nepela vo finiši celej svojej kariéry na vtedajšom amatérskom ľade nepoznal premožiteľa. Hoci konkurencia bola ako remeň: Američan Timotey Wood, Francúz Patrick Péra, Kanaďan Toller Cranston, Brit John Curry, Rus Sergej Četveruchin, Nemec Jan Hoffmann… Ondrej bol však neporaziteľný: v rokoch 1971-73 triumfoval v zlatom lesku na ME (Zürich, Göteborg, Kolín nad Rýnom), na troch MS (Lyon, Calgary, Bratislava), pričom  za vrchol možno považovať Zimné olympijské hry v Sappore, kde 11. februára 1972 získal Ondrej ako prvý Slovák v histórii ZOH zlatú medailu!

ZLATÁ ROZLÚČKA V RODNEJ BRATISLAVE

Lúčil sa ako olympijský víťaz, päťnásobný európsky a trojnásobný svetový šampión. Na krk si mohol zavesiť štrnásť veľkých medailí naraz. Posledným veľkým Nepelovým triumfom boli majstrovstvá sveta v roku 1973 v Bratislave, kde uspel napriek tomu, že v mužskej súťaži prvý raz pribudol krátky program, ktorý doplnil voľnú a povinnú jazdu. Nepelova kariéra na amatérskom ľade symbolicky vyvrcholila na zimnom štadióne, ktorý sa pred MS 2011 v hokeji prebudoval na modernú ľadovú arénu, nesúcej meno prvého slovenského športovca, ktorý získal zlatú medailu na Zimných olympijských hrách – Zimný štadión Ondreja Nepelu.

Keďže Nepela titulom majstra sveta v roku 1973 na domácom ľade v Bratislave vyslyšal hlas vedúcich predstaviteľov Československa (tak vlády, v ktorej bol mimoriadnym priaznivcom športu jej predseda L. Štrougal, ale aj komunistov v čele s generálnym tajomníkom ÚV KSČ G. Husákom), vrcholné orgány štátu vrátane Československého zväzu telesnej výchovy (predsedal mu A. Himl) mu napokon umožnili odchod do revue Holiday on Ice, kde ako sólista pôsobil 13 rokov. Prežíval mimoriadne šťastné obdobie a podľa slov jeho bývalej trénerky si „Ondro v tej dobe vychutnával život.“

Po získaní trénerskej licencie v roku 1986 odišiel do Nemecka, kde viedol domácu nádej Claudiu Leistnerovú, budúcu majsterku Európy. V roku 1988 aj vďaka práci Nepelu Leistnerová už-už siahala po stupňoch víťazov na ME aj v Prahe, ktorá  Ondreja privítala na tribúnach 14-tisícovej športovej haly úprimným aplauzom. Jeho zverenkyňa však nevyčarila vrchol vo svojej svojej voľnej jazde, a tak zostalo pre ňu odjakživa tiesnivé 4. miesto.

A vari aj preto bolo viac ako  symbolické, že Leistnerová dosiahla o rok na to svoj najväčší životný triumf – zlatú medailu v súťaži žien, 21. januára 1989 v Birmihgname. Bol to pre Ondreja posledný „zlatý medailový úsmev“ v športe, ktorému sa naplno oddával po celý svoj život. Žiaľ, z triumfu, ktorým ho Claudia Leistnerová (dnes 55-ročná matka dvoch detí žije v Mannheime a venuje sa trénerstvu v krasokočuľovaní) emotívne potešila, prišiel ako jeden z posledných svetlých dní slovenskej športovej legendy. Iba necelé dva týždne pred Nepelovou smrťou.

SMRŤ PRIŠLA PREDČASNE (AJ S OTÁZNIKMI…)

O zdravotnom stave Ondreja Nepelu sa zanedlho do jeho skonu rozprávalo iba v kuloároch. Žiadne „objektívne informácie“, nevraviac o medializovaných o tom, že by bol infikovaný vírusom HIV, sa v tom čase v bývalom Československu objaviť vari  ani nemohli. Médiá boli kontrolované štátom, a aj napriek toľko proklamovanej „glasnosti“ v 80. rokoch minulého storočia, bola reálna podoba slobody slova v celej jeho šírke iba vytváraním zdania o demokracii systému deformovaného ideológiou. Napokon, samotná problematika a téma AIDS bola v Československu skôr tabuizovanou, „regulovanou“, než aby sa o nej otvorene rozprávalo v médiách- dokonca v samotnom Čs. rozhlase sme na „príkaz zhora“ o tejto problematike nemohli istý čas ani uvažovať o jej zaradení do vysielania…

Až po Nepelovej smrti – skonal 2. februára 1989 v nemeckom Mannheime – sa viac (objektívne dodajme, že korektne a citlivo) začalo verejne hovoriť aj o tom, že smrteľným vírusom HIV sa najúspešnejší športovec Slovenska 20. storočia nakazil s najväčšou pravdepodobnosťou až po skončení súťažnej kariéry. Už od jeho mladosti sa ale medzi blízkymi tušilo ba dokonca aj vedelo, že má homosexuálne sklony. A tak podľa mnohých špekulácií možno aj zdroj samotného infikovania HIV možno hľadať práve medzi homosexuálnymi partnermi.

Z rokov, keď Nepela pod odchode z Československa prijal v roku 1973  viacročný angažmán v revue Holiday on Ice, naozaj iba útržkovito prenikalo niečo z jeho súkromia, pričom samotné slovenské médiá v rámci pozitívneho obrazu bývalého olympijského triumfátora nemali za úlohu prezentovať v našich podmienkach vtedy neúprosne bičovaný biznis v kapitalistickom športe.

Zároveň práve v takom športe s prepojením na múzy, akým krasokorčuľovanie nepochybne je, zvykne byť sexuálna inakosť pravdepodobnejšia, než je tomu trebárs vo futbale, hokeji či boxe. Jediné, čo v tomto kontexte môžem vysloviť naplno, je určite fakt, že v čase, keď sa v slovenskej spoločnosti neproducírovali svojimi výlevmi hraničiacimi s cynizmom bulvárne médiá, bol Ondrej Nepela aspoň uchránený od „objavov“  takzvanej podpásovej žurnalistiky.

SLOVENSKÝ ŠPORTOVEC 20. STOROČIA

Ondrej Nepela bol vďaka športovým úspechom zahrnutý viacerými oceneniami. V ankete športových novinárov Československa bol v roku 1971 vyhlásený za Športovca roka, spomedzi krasokorčuliarov dosiahli rovnaké ocenenie jedine súrodenci Eva a Pavel Romanovci. V ére samostatnosti Slovenska sa mu dostalo ohromnej cti: v decembri 2000 bol Ondrej Nepela zvolený za najúspešnejšieho športovca Slovenska 20. storočia. Cenu za neho prevzala vtedy sedemdesiatpäťročná Hilda Múdra (1. januára 2021 sa legendárna trénerka dožila 95 rokov!).

A aby spomienka na nezabudnuteľného majstra ľadových rittbergerov, salchowov či v podaní Nepelu perfekcionistických roznožiek bola umocnená aj v praktickom športovom prejave, hneď v prvom roku nového Milénia sa v Bratislave na zimnom štadióne nesúcom jeho meno uskutočnili ME v krasokorčuľovaní.

V roku 2019 Nepelu uviedli do Svetovej krasokorčuliarskej siene slávy. Spolu s ním sa do prestížnej spoločnosti zaradili aj niekdajší reprezentanti ZSSR Natalia Bestemjanovová spolu s partnerom Andrejom Bukinom (tanečný pár), Nemka Gabriele Seyfertová a úspešná ruská trénerka Jelena Čajkovská.

 

ĽUDO POMICHAL

FOTO: AUTOR (1) – portrét Hildy Múdrej z atmosféry výstavy „Óda na šport“ v Bratislave 30. mája 2012.

FOTO: ARCHÍV (ČSTK Bratislava/Štefan Petráš, týždenník ŠTART/ – Bratislava/Marián Márton, týždenník STADION – Praha /Jiří Koliš, SFÚ – Bratislava, archív autora

 

NA SNÍMKACH VO FOTOGALÉRII:

Ondrej Nepela so svojou objaviteľkou a trénerkou pani Hildou Múdrou. A na ľade vo voľných jazdách v časoch najväčšej slávy.

Hilda Múdra počas vernisáže výstavy „Óda na šport“ v Bratislave 30. mája 2012.

MS 1973 v Bratislave – stupeň víťazov: víťazný Ondrej Nepela, druhý /vľavo/ Sergej Četveruchin (ZSSR) a bronzový Jan Hoffmann (NDR).

V Nemecku sa až do konca svojho života venoval trénerskej práci: Ondrej Nepela s Klaudiou Leistnerovou na ME 1988 v Prahe, ako aj v prítomnosti ďalšieho slovenského trénera pôsobiaceho vo Francúzsku Martina Skotnického počas ZOH 1988 v Calgary.

Ondrej už ako stály člen americkej ľadovej revue Holiday On Ice, s ktorou podpísal angažmán v roku 1973 a vystupovať sme ho videli aj doma v Bratislave. Pred ním tu bola s rovnakou revue ďalšia stálica čs. krasokorčuľovania, pôvabná Hanka Mašková, ktorá tragicky zahynula pri autonehode vo Francúzsku v marci 1972.