Historický úvod

Krajania

Pojem krajania uvádzame kvôli priestorovej úspornosti znakov na lište v tomto segmente. Bežne sa používal v hovorovej reči a v staršej literatúre a často sa automaticky preberá i v súčasnosti. Oficiálnym pomenovaním nahrádzajúcim slovo krajan bol zahraničný Slovák, ako ho definoval zákon NR SR č. 70 z roku 1997. Súčasné pomenovanie sa odvíja od novelizovaného zákona 474/2005 o Slovákoch žijúcich v zahraničí.

Vysťahovalectvo historicky

Slovenské vysťahovalectvo, Slováci žijúci v zahraničí – krajania a Slovensko sú imanentnou súčasťou našej minulosti, majú vonkajší i vnútorný význam pre celé národné dejiny, ale i pre súčasnosť a budúcnosť.

Neklasické vysťahovalectvo – sťahovanie Slovákov na Dolnú zem od konca 17. storočia do 19. storočia – bolo dlhotrvajúcim migračným pohybom v rámci vtedajšieho Uhorska. Rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie a vznik nástupníckych štátov rozdelil dolnozemských Slovákov do Maďarska, Srbska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Rumunska, a Bulharska.

Slovenské vysťahovalectvo do zámoria, najmä do Spojených štátov amerických, od 80. rokov 19. storočia nadobudlo masový charakter a trvalo až do začiatku 1. svetovej vojny.

Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov – Československej republiky, ale i nový ekonomický a politický poriadok vo svete, sa odrazili i v slovenskom vysťahovalectve, ktoré medzi dvoma svetovými vojnami smerovalo do západnej Európy, Južnej a Severnej Ameriky, Austrálie a v malej miere aj do Ázie a Afriky. Podobne ako koniec prvej svetovej vojny, tak i koniec druhej zaznamenal reemigračné tendencie.

Výsledky 2. svetovej vojny predurčili začiatky slovenskej politickej emigrácie a komunistický prevrat vo februári 1948 vznik novej emigračnej vlny. Udalosti v roku 1968 a okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy ovplyvnili ďalšiu veľkú vlnu politickej a ekonomickej emigrácie.
Pád komunistického režimu v roku 1989, zmena politicko-ekonomických a štátnych štruktúr prináša súčasnú ekonomickú emigráciu a sezónnu migráciu slovenského obyvateľstva do zahraničia.

Odhadujeme, že v súčasnosti žije a pracuje v zahraničí približne 2,7 milióna slovenských vysťahovalcov a ich potomkov, z nich je viac ako 300-tisíc občanov Slovenskej republiky. Podľa neúplných údajov odchádza v súčasnosti zo Slovenska do zahraničia ročne viac ako 20-tisíc občanov, prevažne mladých ľudí vo veku do 30 rokov.

Vysťahovalectvo bolo a je vážnym sociálnym, hospodárskym a politickým javom, pričom záujem orgánov štátnej moci a správy riešiť jeho príčiny a dôsledky bol vždy závislý od strategických zámerov vládnucich kruhov k Slovensku a jeho obyvateľstvu. Kým bývalé Uhorsko resp. Rakúsko-Uhorsko nevenovalo slovenskému vysťahovalectvu osobitnú pozornosť, v medzivojnovom období bolo ovplyvňované predovšetkým ideológiou jednotného československého národa. Aj keď otázka vysťahovalectva a krajanov patrila do rezortu ministerstva sociálnej starostlivosti, na riešení a zabezpečovaní tejto problematiky participovali aj iné rezorty a úrady (zahraničie, vnútro, doprava, zdravotníctvo, školstvo a osveta, štatistický úrad, migračný úrad a i.). V tejto oblasti pôsobilo aj množstvo dobrovoľných, neštátnych a súkromných ustanovizní (Červený kríž, YMCA, Masarykova akadémia práce, Národná rada československá, Československý ústav zahraniční, Spolok sv. Rafaela, Židovská ústredňa a i.) i politické strany a hnutia.

Na Slovensku to boli najmä Slovenská odbočka Národnej rady československej, Vysťahovalecká poradňa v Bratislave, Spolok sv. Vojtecha v Trnave, Živena, Slovenská liga na Slovensku, Matica slovenská v Martine, Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku, a iné. V rokoch 1939 – 1945 bola táto činnosť sústredená výlučne do Vedeckej spoločnosti pre zahraničných Slovákov v Bratislave, ktorá roku 1943 bola pričlenená k Slovenskej lige a po roku 1945 pretransformovaná do Zahraničného odboru Slovenskej ligy.

Po druhej svetovej vojne sa väčšina organizácií a spolkov pôsobiacich ku krajanom snažila obnoviť popretŕhané kontakty. Komunistický prevrat vo februári 1948 a nástup totalitného režimu poznačil na dlhé obdobie vzájomné vzťahy k zahraničným Slovákom. Po nútenom zlúčení Slovenskej ligy na Slovensku s Maticou slovenskou prevzala MS jej zahraničný odbor a roku 1949 ho premenila na svoj Krajanský odbor so sídlom v Bratislave. V roku 1953 bol Krajanský odbor zrušený a jeho agendu prevzal Československý ústav zahraniční v Prahe.

V roku 1968 zákon Slovenskej národnej rady o Matici slovenskej zriadil Ústav pre zahraničných Slovákov v Bratislave, začlenil ho do organizačnej štruktúry MS a nepriamo riadil prostredníctvom ministerstva kultúry. Ústav zabezpečoval štátnu činnosť v oblasti vedeckého výskumu, archívno-dokumentačnú a akvizičnú činnosť a kultúrne styky. Roku 1991 sa jeho súčasťou stalo novovzniknuté Krajanské múzeum. Pôsobilo v Pistorijskom paláci na Štefánikovej ulici v Bratislave do roku 1997.

Rok 1989 priniesol zmeny i v tejto oblasti. Na Slovensku obnovili svoje kontakty so zahraničnými Slovákmi aj iné organizácie a spolky a vznikali nové. Vznik suverénnej Slovenskej republiky roku 1993 priniesol dovtedy nepoznané spoločenské, hospodárske i politické podmienky. Hlavná túžba a cieľ príslušníkov slovenského národa doma i v zahraničí – mať vlastnú štátnosť – sa naplnila. Slovenská republika prevzala realizáciu politiky a vzťahov štátu k slovenským menšinám, komunitám a jednotlivcom v zahraničí do vlastnej kompetencie. Zabezpečuje ju prostredníctvom Národnej rady Slovenskej republiky, vlády Slovenskej republiky, ústredných a iných orgánov štátnej správy.

Od roku 1993 vláda SR garantuje realizáciu celosvetovej prehliadky kultúry Slovákov vo svete pod názvom Dni zahraničných Slovákov v Slovenskej republike.

Roku 1994 Národná rada SR vyhlásila 5. júl ako Deň zahraničných Slovákov a pamätný deň Slovenskej republiky.

Roku 1997 prijala NR SR prvú osobitnú legislatívnu normu – zákon o zahraničných Slovákoch.

Roku 1999 bola:

za účasti zástupcov ústredných orgánov štátnej správy a delegovaných zástupcov krajanských spolkov a organizácií z celého sveta založená Stála konferencia k otázkam vzájomných vzťahov a spolupráce Slovenská republika a zahraniční Slováci,
NR SR prijala politickú Deklaráciu k Slovákom žijúcim v zahraničí
a koncom roka vláda SR sfunkčnila inštitút Splnomocnenca vlády SR pre zahraničných Slovákov, ktorý inicioval prijatie čl. 7a ústavného zákona č.90/2001 zaväzujúci Slovenskú republiku podporovať národné povedomie a kultúrnu identitu Slovákov žijúcich v zahraničí, podporovať ich inštitúcie zriadené na dosiahnutie tohto účelu a vzťahy s materskou krajinou.

Roku 2002 na pôde stálej konferencie vzniklo Svetové združenie Slovákov v zahraničí, ktoré sa od roku 2004 stalo členom európskej organizácie Európania vo svete so sídlom v Bruseli.

Roku 2005 parlament prijal nový zákon č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí.
Ním bol od 1. januára 2006 zriadený Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom v Bratislave. S úradom splynul Dom zahraničných Slovákov, rezortná organizácia Ministerstva kultúry SR, ktorá v rokoch 1995 až 2005 zohrávala v tejto sfére všestranne významnú úlohu.
Výsledkom súčasných európskych migračných pohybov je niekoľko desiatok miliónov Európanov žijúcich mimo krajiny svojho pôvodu, ktorým venuje náležitú pozornosť Rada Európy a Európska únia. V roku 2003 sa v Soluni pod záštitou EU konal prvý summit európskych diaspór, ktorý v záverečnom odporúčaní zvýraznil potrebu vytvorenia pevnejších väzieb medzi Európskym spoločenstvom a Európanmi v zahraničí.

Slovenská diaspóra

V súčasnosti evidujeme Slovákov žijúcich vo viac ako 50 štátoch celého sveta.
Ich početné zastúpenie je rôznorodé. Od desiatok (Bulharsko, Cyprus, Dánsko, Portugalsko, Japonsko, Fínsko, Holandsko, Chile, Nový Zéland, Španielsko, Venezuela, Mexico a ďalšie), cez stovky (Belgicko, Brazília, Kirgizsko, Uruguay, Nórsko, Juhoafrická republika), tisícky (Argentína, Chorvátsko, Írsko, Izrael, Rakúsko, Švédsko, Švajčiarsko, Taliansko, Veľká Británia), desaťtisíce (Austrália, Francúzsko, Srbsko, Nemecko, Poľsko, Rumunsko, Ukrajina, Kanada), nad stotisíc (Česko, Maďarsko), ba viac ako milión (USA).

Slovenská republika udržuje kontakty s vyše 200 krajanskými spolkami, vyše 100 redakciami krajanských novín, časopisov, rozhlasových a televíznych štúdií, s približne 200 krajanskými folklórnymi súbormi a divadlami, takmer 100 školami, v ktorých sa vyučuje slovenský jazyk, s knižnicami a archívmi, múzeami a galériami.

V zámorí a západnej Európe už zanikli všetky školy s vyučovacím jazykom slovenským. Školy existujú v niektorých postkomunistických štátoch na úrovni samostatných národnostných škôl, bilingválnych škôl alebo škôl s fakultatívnym vyučovaním slovenčiny (Poľsko, Rumunsko, Srbsko, Maďarsko, Chorvátsko, Ukrajina, Rakúsko). Vzdelávanie a výučbu slovenského jazyka formou jazykových kurzov sporadicky prevzali na seba krajanské spolky a organizácie. V niektorých krajinách sa slovenský jazyk, literatúra a reálie vyučujú na katedrách slovenského jazyka a literatúry (Ottawa, Segedín, Nový Sad, Užhorod a i), alebo katedrách slavistiky stredo- a východoeurópskych štúdií (Pittsburgh, Vancouver a i). Doplňovacou formou osvojovania si slovenského jazyka a odborných znalostí v slovenskom jazyku sú podujatia organizované pre Slovákov žijúcich v zahraničí v Slovenskej republike, ktoré sú realizované zo štátneho rozpočtu alebo s jeho príspevkom.

Kultúra Slovákov žijúcich v zahraničí sa v súčasnosti prejavuje v literárnej tvorbe, literárnej vede, divadelnom ochotníctve, vo vydavateľskej činnosti a publicistike a spoločenských vedách. Osobitnú úlohu vo všetkých prostrediach zohráva pestovanie slovenského folklóru, ktorého nositeľmi sú najmä krajanské folklórne a spevácke súbory. Vo viacerých krajinách sú organizované folklórne festivaly (Česko, Chorvátsko, Srbsko, Ukrajina, Poľsko a i.), alebo festivaly slovenského kultúrneho dedičstva (USA, Kanada, Austrália a i.). Vítanými príležitosťami na ich prezentáciu sú pozvania na festivaly v Slovenskej republike.

Významnú úlohu zohrávajú v zahraničí krajanské domy slovenskej kultúry, knižnice, divadelné a osvetové zariadenia. Hudobný život prezentujú interpreti, orchestre a kapely i tvorcovia, v nejednom prípade kvalitatívne na medzinárodnej i svetovej úrovni. Výtvarný život zastupujú mnohí umelci svetového formátu, samostatné galérie. Osobitým fenoménom s celosvetovou odozvou je slovenská insita v srbskej Vojvodine. V niektorých štátoch pôsobia krajanské športové kluby, jednotlivci sú reprezentantmi iných športových klubov.

Súčasný náboženský život Slovákov žijúcich v zahraničí udržujú najmä slovenské farnosti, katolícke misie, misionári a rehoľníci, ktorí aktivizujú slovenský cirkevný a náboženský život. Dôležitú úlohu zohrávajú evanjelické zbory, ktoré už tradične prispievajú k udržiavaniu identity a výchovy v národnom duchu. V krajanskom prostredí podobnú úlohu plnia aj ďalšie cirkvi, najmä v Amerike gréckokatolícka.

Slováci žijúci v zahraničí sa uplatňujú v poľnohospodárstve, stavebníctve, potravinárstve, zdravotníctve, astronautike, v chemickom priemysle, v oblasti cestovného ruchu, výpočtovej techniky, manažérskych povolaniach, pri podnikateľských aktivitách, v ozbrojených silách, v štátnej i verejnej správe.
Mnohí dosiahli svetového významu.

Boli a sú medzi nimi Štefan Banič (USA), vynálezca padáka, Jozef Murgaš (USA), vynálezca v oblasti bezdrôtovej telegrafie, Igor Bazovský (USA), vedec v oblasti raketovej techniky, astronuat Eugen Andrew Cernan (USA), diplomat John Karch (USA), politický ekonóm Eugen Löbl (USA), filozof Michael Novak (USA), akademický maliar Koloman Sokol (USA), biskup Andrej Grutka (USA), kongresman John Mica (USA), Michael Žifčak (Australia), zakladateľ International Book UNESCO, Stanislav Hluchaň (Brazília), prezident najväčšej juhoamerickej spoločnosti na ťažbu bentonitu, Štefan B. Roman (Kanada), majiteľ tzv. uránovej ríše Kanady, všestranne orientovaný publicista a krajanský aktivista Imrich Kružliak (Nemecko), Kurt K. Neuman (Nemecko), predseda exilového PEN Clubu v nemecky hovoriacich oblastiach Európy, operné speváčky Edita Gruberová (Rakúsko), Lucia Poppová (Nemecko), Ján Cibuľa (Švajčiarsko), čestný predseda Svetovej únie Rómov, vedec vynálezca Aurel Stodola (Švajčiarsko), titulárny arcibiskup Dominik Hrušovský (Taliansko), kardinál Jozef Tomko (Taliansko), apoštolský nuncius, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, fotograf Yuri Dojc (Kanada), nositeľ Nobelovej ceny za medicínu D. Carleton Gajdusek (USA), dirigent Jack Martin Handler (Luxemburg), hoteliér Henry Kallan (USA), filmoví herci Steve McQueen a Paul Newman (USA), medzinárodný konzultant John E. Mroz (USA), protestantský teológ Jaroslav Pelikan (USA), Michael Strank (USA), najslávnejší americký seržant 2. svetovej vojny, Milan Rastislav Štefánik (Francúzsko) francúzsky generál, vedec, spoluzakladateľ prvej Československej republiky, športovci Peter Šťastný a Marián Šťastný (Kanada), umeleckí sklári Ján Zoričák (Francúzsko) a Stanislav Meliš (Austrália), umelec pop- artu Andy Warhol (USA) a mnohí ďalší.

Autor: Claude Baláž
Foto: uszz.gov.sk