Vo veku 74 rokov zomrel v utorok 29. septembra 2021 v Bratislave spisovateľ Ľuboš Jurík, prozaik, dramatik, politológ i novinár. Ľuboš Jurík (nar. 14. septembra 1947 v Nových Zámkoch) je autorom viac ako troch desiatok kníh, televíznych scenárov a divadelných hier. Debutoval úspešnou zbierkou poviedok Na Poľnej ulici (1973), nasledovala zbierka poviedok Dlhá namáhavá cesta (1976), o rok neskôr mu vyšiel román Emigranti, v roku 1984 román Novinári.

Úspešné boli aj jeho knihy rozhovorov, napríklad Nepokojné dialógy (1983), Pražské rozhovory (1987), Americké dialógy (1993). Nasledovali ďalšie zbierky poviedok, neskôr sa venoval detektívnym príbehom a dielam s politickými námetmi, napríklad o Vladimírovi Clementisovi či román o Alexandrovi Dubčekovi s podtitulom Rok dlhší ako storočie.

S láskavým dovolením portálu denníka PRAVDA a publicistky Heleny Dvořákovej, redaktorky Pravdy, približujeme jej spomienky na Ľuboša Juríka.

„Boli sme kedysi kolegovia a aj veľkí kamaráti. Pracovali sme na oddelení kultúry v týždenníku Nové slovo, boli sme mladí (ja trocha staršia) a obaja sme začínali písať aj prózu. Ľuboš bol výborný kolega, taký sparing partner – provokovali sme sa, neuznávali sme sa, ale aj sme sa navzájom (tajne) obdivovali. Mali sme sa radi.

Páčil sa mi Ľubošov absolútny pokoj, nedal sa nikdy a ničím vyviesť z miery, vždy sa tváril, že je nad vecou, že mu na ničom nezáleží. Vedela som však, že veľmi vážne berie písanie, že miluje literatúru aj noviny, má veľké ambície a aj predpoklady.

Hoci pôsobil niekedy ako ľahtikár, vedel dlhé hodiny sedieť za strojom a do noci písať príbehy. Často boli z Bratislavy. Vyrastal na Poľnej ulici a vedel o tej štvrti aj krásne rozprávať. O ich dome, o susedoch, o cintoríne, ktorý bol neďaleko. Jeho prvotina sa volala Na Poľnej ulici a bola veľmi úprimná, získala si čitateľov.

Z Poľnej poznal tiež Borisa Filana, kamaráta, ktorý za ním prichádzal aj do redakcie Nové slovo. Boris bol mimoriadne vysoký štíhly, modrooký, Ľuboš tmavovlasý, tmavooký, oči mu iskrili. Bolo zaujímavé ich počúvať, obaja mali zmysel pre humor.

Ľuboš bol sčítaný a rozhľadený, spomínam si, že raz sme boli na služobnej ceste v Prahe a navštívili sme – vďaka nemu – dokonca slávneho maliara Jana Zrzavého. Juríkov záber bol široký, mal cit pre umenie, nachádzal si témy, ktoré upútali čitateľov. Hral sa – v tej dávnej mladosti – trocha aj na Dona Juana a v tejto úlohe mal tiež celkom úspech – bol šarmantný. Svoje skutočné lásky prežíval však vážne a veľmi sa tešil aj zo svojich detí.

V tých časoch neoplýval veľmi peniazmi, čo bol dosť všeobecný jav. Spomínam si, že raz som ho posmelila v zámere, aby išiel za šéfredaktorom a upozornil ho na to, že už je čas, aby mu zvýšil plat. Dlho sme sa smiali na reakcii, ktorej sa mu dostalo. Zvýšenie platu to ale nebolo, skôr tá epizóda poslúžila ako odstrašujúci príklad drzosti pre ostatných.

Zdravú drzosť tiež v sebe Ľuboš Jurík mal a bolo to sympatické. Aspoň ja som ho tak kedysi poznala. Mladého, iskrivého. Naše cesty sa neskôr rozišli, sledovala som ho už iba zobďaleč, ako sa vyvíja, o čom píše. Neviem, či bol spokojný, či sa naplnili všetky jeho sny a predstavy. Myslela som si, že raz sa ho na to ešte opýtam. Jeho úmrtie prišlo ale naozaj náhle. Môžem už len konštatovať, že Ľuboš Jurík bol vzdelaný, zaujímavý, sebavedomý človek a tieto hodnoty zostali aj v jeho knihách.“

ZDROJ: pravda.sk

FOTO: TASR/ Jakub Kotian