Slovenské spevy na Dolnej zemi

Spolok Slovákov z Bulharska vydal CD- nosič s ľudovými piesňami, ktoré si Slováci zachovali na Dolnej zemi a v Bulharsku. Vydanie finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Pesničky hudobne spracoval Milan Veróny, primáš hudobníkov a huslista a Ľubomír Gašpar, cimbalista. Výber piesní zastrešila Danka Sihelská, primáška speváčok, pričom čerpala z dostupnej zbierky piesní od učiteľa Jána Michalka Ej, bugári, bugári a publikácie Naši v Bulharsku, ktorá mapuje päťdesiat rokov života, práce, piesní a zvykov Slovákov v Bulharsku.

Cenným zdrojom boli aj spomienky krajanov, ktorí piesne spievali za mlada a zúčastnili sa aj nahrávania. Celkovo sa na nahrávaní zúčastnilo deväť krajanov od najmladšej generácie – Lukáško Kráľovič (9 rokov), až po najstaršiu generáciu – Janko Jančík (83 rokov). Hudobne sa na nahrávaní podieľali Ján Rigó (kontrabas), Vojtech Botoš (viola) a Pavol Škoda (harmonika). Spevácky súbor profesionálov tvorili sestry Sihelské, Andrej Záhorec a René Bošeľa, u ktoré sa v štúdiu Môlča records nahrávalo a to priamo v srdci Zvolenskej stolice odkiaľ koncom 17. storočia odchádzali Slováci na Dolnú zem. Aby sme ale pochopili význam tohto projektu, je potrebné načrtnúť históriu Slovákov z Bulharska, príčiny ich putovania Dolnou zemou a život, s ktorým sa spájajú spevy svetské i náboženské a taktiež význam piesní, pričom sa zameriam výlučne na tie, ktoré sa nachádzajú na CD.

V prvom rade treba pripomenúť, že slovenská enkláva v Bulharsku nevznikla priamym vysťahovaním Slovákov zo Slovenska na konci 17. storočia, ale až druhotnou migráciou z Dolnej zeme, oblastí dnešného Maďarska, Rumunska a bývalej Juhoslávie, na konci 19. storočia. Najpočetnejšie skupiny prišli do Bulharska zo srbskej Vojvodiny a z rumunského Banátu. Po celú dobu, čo Slováci putovali Dolnou zemou, až sa nakoniec usadili v Gornej Mitropoliji, Mrtvici (Podeme), Brašljanici, Vojvodove, Dolnom Ezerove, Lomsku, Orechove, udržovali si svoj materinský jazyk dvoma možnými dostupnými prostriedkami a to prostredníctvom Biblie a Tranoscia, jedinými knižkami v materinskom jazyku, a spevom. Spev Slovákov nielen utešoval v neľahkých životných chvíľach, ale i odlišoval od iných národností, s ktorými sa počas putovania stretávali a medzi ktorými žili. Piesne sa prakticky prenášali cez približne desať generácii v inojazyčnom a inokultúrnom prostredí, až kým si ich Slováci v rámci reemigrácie, ktorá začala v roku 1947, nepriniesli späť na Slovensko.

Vo viacerých piesňach je vidieť rozličné miestne kontaminácie, vzájomné spájanie pôvodne nesúvisiacich strof, alebo naopak skracovanie textov. To isté sa však deje v živote piesne aj na jej pôvodnom území. Ide o výraz variačného procesu, v akom ľudové piesne žijú (Burlasová, 2008). Tie, ktoré si krajania spievali na severe Bulharska, boli pritom ovplyvnené hudobnou kultúrou regiónov Slovenska, z ktorých pochádzali ich predkovia, hudobnými vplyvmi Dolnej zeme, kadiaľ Slováci migrovali a presahmi bulharského prostredia (Orávik, 2021).

Slováci v Bulharsku rozlišovali piesne ako „pesnička“, „hlas“, čím mali na mysli pieseň náboženskú a „pieseň“, „nvota“, čím pomenovali ľudovú alebo národnú. Starší začínali prácu s piesňou – S Bohem já chci začíti a mladí zas s piesňou – Ej, zora, zora, ktorú si na CD zaspieval Janko Jančík. Slovenská ľudová pieseň však nevznikla v Bulharsku. Putovala so Slovákmi a prežívala tie isté zmeny ako jej nositelia, ktorí si niektoré jej prvky prispôsobili tak, aby sa im aj v cudzom prostredí stala domáckejšou, aby sa spájala k určitému miestu a pod. Teda niečo vynechali, niečo doplnili, iné zas pozmenili a to hlavne miesto deja. Tak je to aj v pesničke Prenešťastná tá plevenská cesta, kde sa zamenil peštiansky most, alebo aj v pesničke Ešte raz sa obzerám, nitrapoľským záhradám, kde sa nitrapoľské záhrady zamenili so zvolenskými. Pesničku Prenešťastná tá plevenská cesta radíme aj medzi tzv. vojenské piesne. Táto sa konkrétne spievala, keď sa muži lúčili a išli na vojnu i keď sa z vojny vrátili. Mala však aj iný význam. Ľudia z Gornej Mitropolije, Mrtvice a Brašljanice chodili na trh do mesta Pleven predávať svoje domáce výrobky – syry, maslo, zeleninu, ovocie. Od starších krajanov vieme, že si ju spievali po ceste.

Určovať pôvod by sa dalo u mnohých piesní, najmä balád, ktoré tvoria podstatnú časť slovenských spevov v Bulharsku v rôznych variáciách. Ak nás pôvod piesne nezavedie priamo na Slovensko, ako je to v prípade spomínaných piesní Prenešťastná tá plevenská cesta, ktorá pochádza zo Zvolena, Trenčína, Liptova a Ešte raz sa obzerám, nitrapoľským záhradám, ktorá pochádza z Detvy, tak nás iste zavedie na Dolnú zem, medzi Slovákov z Juhoslávie, Maďarska a Rumunska. Tak je to aj s piesňou Ďiouke sú dedine, ktorá je od Slovákov z Maďarska a na CD ju spieva najmladšia generácia v podaní Lukáška Kráľoviča. Je radená medzi vojenské piesne s bohatou, rozvinutou melodikou.

Taktiež je zaujímavý význam slov v piesňach a ich interpretácia Slovákmi v Bulharsku. Každý jazyk ako živý organizmus, sa prirodzene vyvíja na svojom materskom území a keďže Slováci putovali a žili v inojazyčnom prostredí, prijímali cudzie slová nahrádzajúce významy toho, čo nevedeli pomenovať vo svojom materinskom jazyku. Avšak slovenčina v piesňach si zakonzervovala svoju podobu a interpretovala sa aj so slovami, ktorých význam už dávno nebol známy. Tak je to aj s piesňou Neožením sa ja ´jeseni, kde sa spieva: Vezmem si ja ďiovča ´Šariša, menovať sa bude Mariša. Pojem Šariš však nikto zo Slovákov nepoznal, napriek tomu sa slová v tejto forme zachovali. Kým na Slovensku v piesňach je ospevovaný Váh, Hron, Nitra, v slovenských piesňach v Bulharsku je to výlučne Dunaj, ten, okolo ktorého sa usadzovali, a ktorý ich doviedol na „deregli“ až do Bulharska. Ide o pieseň Zasiala som fajavočku, spieva Danka Sihelská, pieseň Keď som šiou do vojne, spieva František Sobek a Štefan Červenák. Táto sa taktiež radí medzi vojenské piesne so známym motívom, keď mládenec rukuje na vojnu a svojej milej vyplatí peniaze za lásku.

Zaujímavou je aj skladba samotných piesní z pohľadu rýmovania. Násilný prípadne žiadny rým nerobí krajanom problémy. Ide o prípady, kedy sa Slováci inšpirovali hudobnými vlastnosťami piesní z majoritného prostredia, v ktorom žili, a tak sa pôvodná rytmicko-melodická kostra prispôsobila piesňam etnickej väčšiny (Orávik, 2021). Rovnako aj prípady, kde Slováci stratili pôvodný rým, vypomôžu si počtom slabík. Je to aj pieseň, ktorú nájdeme na CD – Ňinto od muškátu najkrajší kvet, spieva Andrej Záhorec – Ako tem človek mladý, keď vom nemá párom žiadny…. Slovo párom znamená pár. Taktiež v piesni V Nitrapoli je rozmarím zelený a Cez zelené žitečko voda tečie sa vyskytuje slovo mámilá ako samostatné podstatné meno namiesto spojenia moja milá. Zo žánrového hľadiska by sme mohli povedať, že v týchto prípadoch, kedy sú rýmy pre ľudovú tvorbu nedokonalé, prípadne úplne odignorované, ide o balady. Z textového hľadiska je v nich najviac badať, ako stáročiami putovania a deformovali sa.

Cenným je aj fakt, že v repertoári Slovákov z Bulharska sa zachovali piesne spojené so svadbou. Takou je aj Pieseň Letí letí roj, ktorá je dokonca známa s takmer identickým textom aj v mnohých dedinách Slovenska (Orávik, 2021). Zo spomienok našich najstarších krajanov vieme, že pieseň Lindička vysoká sa taktiež spievala na každej svadbe.

Ak by sme sa teda pozreli na piesne z pohľadu žánru, mohli by sme ich rozdeliť na už spomínané svadobné, vojenské, ľúbostné, balady i tanečné. Najpočetnejšie zastúpenou je ľúbostná tematika. Vo viacerých verziách sa v deji zobrazuje nešťastná láska, kvôli ktorej sa zomiera.Vo väčšine prípadov ide o bránenie lásky rodičmi.

Piesne Slovákov z Bulharska sú jedinečným fenoménom. Svedčia o tom aj viaceré štúdie, či zbierkové materiály v spätosti so spomienkami tých, ktorí sa sami s piesňami stretli počas života v Bulharsku. Len oni vedia presne opísať, ktorá životná situácia im prislúcha, kedy a ako sa spievali. Tak to bolo aj počas skúšok a samotného nahrávania. Krajania narodení v Bulharsku spievali piesne tak, ako boli zvyknutí. Krajania narodení už na Slovensku spomínali, ako im piesne spievali ich mamy a tá najmladšia generácia sa zoznamovala so špecifickým dialektom i samotným príbehom piesne. Preto je dôležité zaznamenávať tieto „nvoty“ nielen z hľadiska textov a nôt, ale aj priamych emócii. Tak sa zakonzervujú pre ďalšie generácie v takej podobe, v akej opustili prostredie balkánskeho polostrova, či rozsiahlej panónskej nížiny. Sú dôležitou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva, a teda našej identity.

KATARÍNA KOŇARIKOVÁ, predsedníčka Spolku Slovákov z Bulharska

Na snímkach vo fotogalérii:

Nahrávanie spoločných piesní.

Danka Sihelská a Janko Jančík.

Lukáško Kráľovič.

Milan Veróny.

Ľubomír Gašpar.

Andrej Záhorec.

Patrícia, Danka a Lenka Sihelské.

Pavol Škoda.

Zľava Danka Sihelská, Štefan Červenák, Janko Jančík, František Sobek a Lukáško Kráľovič.

Vojtech Botoš a Ján Rigó.