Bulharská republika

I. Základné údaje o teritóriu 

Názov: Bulharská republika
Hlavné mesto: Sofia
Rozloha: 110 993 km2
Počet obyvateľov: 7 148 785 (2010)
Etnické zloženie: Bulhari – 83,9 %) Turci, Rómovia, Arméni, Gréci, Židia, Rusi, Tatári
Konfesionálne zloženie: pravoslávni – 82,6 %, rímsko-katolíci, protestanti, islam
Úradný jazyk: bulharčina

II.Všeobecná charakteristika komunity

Na základe medzivládnej dohody sa v 50. rokoch minulého storočia vysťahovalo z Bulharska viac ako 2-tisíc slovenských repatriantov, ktorí reagovali na výzvu Mať volá. V oblasti ich tradičného osídlenia ostali len príslušníci zmiešaných manželstiev. Tento stav pretrváva dodnes. Zastupiteľský úrad SR v Sofii registruje ako slovenských občanov väčšinou Slovenky, ktoré si v štáte našli životných partnerov. 
 
Platná ústava Bulharskej republiky nepozná pojem národnostná menšina. Ochrana práv občanov je zabezpečovaná v rámci ich základných ľudských práv. 
 

III.Štatistické údaje o slovenskej komunite (počty a sídla)

Príslušníci slovenského etnika v Bulharsku neboli ani nie sú objektom štatistického zisťovania. Zo súpisu rodín publikovaného v monografii J. Michalka Naši v Bulharsku však vyplýva, že ku koncu roku 1935 žilo v administratívnej oblasti Plevensko okolo 1 600 Slovákov. V jednotlivých obciach bol ich počet nasledovný:
Gorna Mitropolja – 149 rodín, 619 osôb
Mrtvica (Poden) – 72 rodín, 297 osôb
Brašljanica – 56 rodín, 232 osôb
Vojvodovo – 30 rodín, 104 osôb
Po druhej svetovej vojne ich počet prerástol 2-tisíc osôb. Súčasné odhady počtu osôb slovenského pôvodu sa pohybujú okolo čísla 250. 
 

IV.Historický vývoj komunity

Sťahovanie do Bulharska podporilo najmä vydanie zákona o zaľudňovaní riedko obývaných oblastí Bulharska z roku 1880. Zákon mal v prvom rade umožniť návrat Bulharov, ktorí sa v období tureckej nadvlády odsťahovali do susedných krajín. Do vyľudnených oblastí však spolu s nimi prichádzali aj príslušníci iných národov a etnických menšín.
 
Prvé slovenské rodiny sa v Bulharsku začali usídľovať od roku 1884. Bola to sekundárna kolonizácia z oblastí Dolnej zeme, najmä z Vojvodiny, rumunského Nadlaku a Maďarska. Slovákom v Bulharsku sa nikdy nepodarilo založiť čisto slovenské osady, napriek tomu sa v oblasti Plevenska vytvorilo kompaktnejšie osídlenie. Hoci aj tam počtom prevažovali Bulhari, Slováci sa sformovali do hospodársky, kultúrne a národnostne prosperujúcej enklávy, ktorá mala pozitívny vplyv aj na ich okolie. 
 
Po vzniku Československej republiky začala jej vláda  oficiálne a organizovane podporovať krajanov žijúcich v zahraničí. V Bulharsku tak postupne vznikali slovenské školy, cirkevné zbory a národnostné spolky. Učitelia a kňazi boli vysielaní z Československa. Situácia sa zmenila počas 2. svetovej vojny, keď bolo vysielanie učiteľov a kňazov do zahraničia obmedzené, čo komplikovalo ďalší národno-kultúrny život. Po skončení vojny k už aj tak zlej situácii pribudla socialistická kolektivizácia poľnohospodárstva, ku ktorej krajania neprechovávali dôveru. Začalo sa obdobie hospodárskeho, národnostného aj genetického ohrozenia (časté sobáše vnútri enklávy). 
V tom čase vláda ČSR vyzvala všetkých krajanov k návratu do vlasti. Slováci v Bulharsku reagovali na výzvu Mať volá najmasovejšie zo všetkých slovenských minorít vo svete a v priebehu dvoch desaťročí reemigrovalo z Bulharsko 95 % krajanov. Na prelome 50. a 60. rokov tam slovenská komunita jednoducho prestala existovať. V krajine ostali len Slováci, ktorí žili v etnicky zmiešaných rodinách. 
 
Reemigranti z troch pôvodných dedín v Bulharsku boli po príchode na Slovensko rozptýlení do mnohých lokalít. Ani to však nenaštrbilo pocity skupinovej identity a aktuálnou sa stala ich potreba vzájomných kontaktov a krajanskej sebarealizácie. Z týchto dôvodov sa roku 1990 v Bratislave sformoval Spolok Slovákov z Bulharska. 
 

V.Aktuálny stav

1.Spolky a organizácie

Vzhľadom na malý počet krajanov v Bulharsku v súčasnosti neexistuje samotná krajanská organizácia. Občania slovenskej národnosti sú organizovaní v Československom klube T.G. Masaryka v Sofii a v Spoločnosti bulharsko-česko-slovenského priateľstva vo Varne. Tieto inštitúcie okrem krajanov z Čiech a Slovenska združujú študentov a absolventov slovenských štúdií v Sofii aj Bulharov, ktorí v minulosti študovali na Slovensku.  
 
Roku 1990 založili reemigranti z Bulharska občianske združenie Spolok Slovákov z Bulharska. Jeho členov aktivitami uspokojujú svoje krajanské cítenie a zároveň zhromažďujú informácie a doklady o dejinách a živote bulharských Slovákov počas ich života v zahraničí a po návrate do vlasti ich predkov. Pravidelne organizujú  kultúrne a spoločensko-zábavné programy.
 

2.Cirkevný život

Prví Slováci, ktorí prišli do Bulharska, boli evanjelického vierovyznania. Do krajiny prišli bez kňazov, no boli schopní usporiadať si svoj cirkevný a duchovný život sami. Úlohu organizátorov náboženských záležitostí preberali vážení členovia komunity, ktorí vedeli čítať a písať. Nazývali ich kazatelia. Vykonávali náboženské obrady pri nedeľných alebo výročných bohoslužbách a obrady spojené s úmrtiami. Pomoc pri organizovaní cirkevného života im poskytli dolnozemské evanjelické cirkevné úrady. 
 
Kým medzi Slovákov neprišiel vysvätený kňaz, krsty a sobáše robili bulharskí popi v pravoslávnych kostoloch. Prvým slovenským kňazom bol Adam Vereš. Prišiel roku 1906 zo seniorátu v Starej Pazove. Usadil sa v Gorne Mitropoliji, ktorej cirkevný úrad začal plniť úlohu matko-cirkvi. Do miest Mrtvica a Brašljanici cestoval 4 až 8-krát za rok, preto tam aj naďalej pôsobili laickí kazatelia. Medzi rokmi 1906 – 1944 pôsobilo medzi krajanmi v Bulharsku celkovo 9 kňazov.
 

3.Školstvo a vzdelávanie

V Bulharsku dnes neexistuje základná ani stredná škola, na ktorej by sa vyučoval slovenský jazyk. Ešte pred druhou svetovou vojnou však slovenské školy v Bulharsku fungovali a pôsobili na nich učitelia zo Slovenska.         
Do začiatku 20. storočia deti navštevovali bulharské školy. Po slovensky sa učili čítať aj písať doma, príležitostne ich to učili laickí kazatelia. Roku 1923 dostali Slováci v Bulharsku úradné povolenie na zriadenie slovenskej školy v Gornej Mitropoliji. V rokoch 1923 – 1937 fungovali slovenské školy v Mrtvici, Brašljanici a Vojvodove. Pôsobili ako ľudové (1.- 5. ročník) a doplňovacie, čo znamená, že slovenskí žiaci ich navštevovali popri oficiálnych bulharských školách. Výnimočné postavenie získala v rokoch 1925 – 1934 slovenská škola v Gorne Mitropoliji. Spočiatku pôsobila ako samostatná národnostná ľudová škola a od roku 1928 ako meštianska škola, ktorá na ľudovú nadväzovala ďalšími troma ročníkmi.         
 
V rámci doplňovacieho vzdelania sa žiaci učili prvouku, slovenský jazyk, dejepis a zemepis ČSR, spev a náboženstvo. Učebnice a školské pomôcky im zabezpečilo Ministerstvo školstva a osvety v Prahe, Slovenská liga v Bratislave, Matica slovenská a Kníhtlačiarsky účastinný spolok v Martine. Tieto inštitúcie poskytli pomoc aj pri stavbe škôl a vysielaní a financovaní učiteľov pôsobiacich na slovenských školách v Bulharsku.      
   
Koncom 90. rokov 20. storočia vznikol v Sofii Slovenský inštitút, v ktorom mali záujemcovia možnosť navštevovať kurzy slovenského jazyka. Dnes už neexistuje. Spolky združujúce slovenskú komunitu (Spolok česko-slovenského priateľstva vo Varne, Spoločnosť bulharsko-česko-slovenského priateľstva) vzdelávanie v slovenskom jazyku neposkytujú. 
 
Slovenský jazyk a kultúru je možné študovať na Univerzite Klimenta Ochridského v Sofii a na Univerzite sv. Cyrila a Metoda vo Velikom Tarnove, kde pôsobia aj slovenskí lektori.
 

4.Veda a výskum

Jazykovedec Vincent Blanár v lete 1949 skúmal nárečie slovenskej menšiny v Bulharsku a všímal si, ako ho ovplyvnila bulharčina. Svoje terénne výskumy publikoval roku 1951 v štúdii Vplyv bulharčiny na jazyk v Slovákov a Čechov v Bulharsku a podrobnejšie ju rozpracoval roku 2007 v monografii Jazyky v kontaktoch. 
Výskumnej činnosti sa venuje aj Spolok Slovákov z Bulharska so sídlom v Bratislave, ktorý popri iných aktivitách zhromažďuje informácie a doklady o dejinách a živote bulharských Slovákov počas ich života a pôsobenia v zahraničí. 
 

5.Edičná a vydavateľská činnosť

Ján Michalko, prvý slovenský vyslaný učiteľ v Bulharsku, zozbieral piesňový folklór bulharských Slovákov. Vyšiel 26 rokov po jeho smrti. Odvtedy bolo publikovaných niekoľko zborníkov, monografií a štúdií zameraných na výskum života Slovákov v Bulharsku. 
 
Spolok Slovákov z Bulharska vydáva Ročenku spolku, ktorá svojím obsahom nadväzuje na doteraz vydávané práce o Slovákoch v Bulharsku. Dopĺňa tým obraz o všetkých stránkach ich historického a národno-kultúrneho života.
 

VI.Internetové linky