Pavol Jozef ŠAFÁRIK

Narodený: * 1795-05-13, Kobeliarovo – Uhorsko/ Slovensko
† 1861-06-26, Praha – Rak.-uh. monarchia/ Česko

Významný národovec, pedagóg, jazykovedec, slavista, básnik, historik, etnograf, jedna z kľúčových osobností slovenského národného obrodenia v 19. storočí. Narodil sa v rodine evanjelického kazateľa a učiteľa. Na lýceu v Kežmarku nadviazal priateľstvo s Jánom Benediktim a spolu čítali spisy slovenských a českých buditeľov (J. Dobrovského, J. Jungmanna). Jeho bádateľské plány sa zrodili v Jene. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy, budovanie slavistických katedier a vydávanie prameňov.

Vo svojich zbierkach reagoval na niektoré podnety antickej i súčasnej európskej poézie. Osobitne mu bola blízka najmä poézia F. Schillera, z ktorej aj prekladal. Poéziu chápal ako súčasť ľudského bytia, ako estetickú kategóriu. V básniach sa inšpiroval aj ľudovými tradíciami a ľudovou slovesnosťou. Tematicky čerpal z jánošíkovskej tradície. O ľudovú slovesnosť sa začal zaujímať v Jene, pravdepodobne pod vplyvom Herdera a jeho stúpencov. V Prvotinách pěkných umění vyzýval svojich krajanov, aby zbierali ľudové piesne a tým posilňovali národný život a materinský jazyk. Okrem toho ho zaujali aj prozodické otázky. Zamýšľal sa, ktorý z prozoidických systémov je vhodnejší pre národnú poéziu – časomiera či prízvučná prozódia.

Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr. Reagoval na podceňovanie slovanských národov, ich kultúry a jazyka a chcel v duchu ideí národného obrodenia vplývať aj na orientáciu mladej generácie. Veľkú úctu požíval doma i za hranicami.

Vzdelanie

1805 – 1808 nižšie gymnázium, Rožňava
1808 – 1810 gymnázium, Dobšiná
1810 – 1814 lýceum, Kežmarok
1815 – 1817 univerzita, Jena

Pôsobenie:

1814 – 1815 vychovávateľ, Kežmarok
1817 – 1819 vychovávateľ v meštianskych rodinách, Bratislava
1819 riaditeľ a profesor na srbskom pravoslávnom gymnáziu, Nový Sad
1833 odchod do Prahy
1834 – 1835 redaktor časopisu Světozor
1837 – 1847 cenzor
1838 – 1842 redaktor časopisu Českého musea
1841 kustód v pražskej Univerzitnej knižnici
1848 riaditeľ Univerzitnej knižnice v Prahe a mimoriadny profesor slovanskej filológie na pražskej univerzite

Tvorba

Poézia:

1814 Ode festiva (óda na Ondreja Mariássyho)
1814 Tatranská múza s lyrou slovanskou (venovaná inšpektorovi kežmarského lýcea Gregorovi Berzeviczymu
1823, 1827 Písně světské lidu slovebnského v Uhřích

Preklady:

1831 Oblaky (grécky dramatik Aristofan)
1831 Mária Stuartová (F. Schiller)

State:

1817 Promluvení k Slovanům

Spisy:

1818 Počátkové českého básnictví, obzvláště prozodie („počátkové“ – základy)
1833 Serbische Lesekörner (Srbská čítanka)

Učebnica:

1826 Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí)

Iné:

1828 Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (O pôvode Slovanov podľa W. Surowieckeho)
1837 Slovanské starožitnosti
1839 Monumenta Illyrica (Ilérske pamiatky)
1840 Die ältesten Denkmäler der böhmischen Sprache (Najstaršie pamiatky českého jazyka; spolu s F. Palackým)
1842Slovanský národopis
Památky dřevního písemnictví Jihoslovanů
1858 Über den Ursprung und die Heimat des Glagolitizmus (O pôvode a vlasti hlaholského písma)

Súborné dielo:

1862 – 1863 Sebrané spisy I. – II.
1938 Spisy I
1963 Dejiny slovanskej reči a literatúry vo všetkých nárečiach
1965 Sebrané spisy III.
1969 Literatúra, jazyk spoločnosti

Zdroj: osobnosti.sk

P. J. Šafárik očami vojvodinských Slovákov

Narodil sa 13. mája 1795 v Kobeliarove v rodine evanjelického kazateľa a učiteľa. Študoval na nižšom gymnáziu v Rožňave (1805 – 1808), gymnáziu v Dobšinej (1808 – 1810), na lýceu v Kežmarku (1810 – 1814) a na univerzite v Jene (1815 – 1817). Jeho bádateľské plány sa zrodili v Jene. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy, budovanie slavistických katedier a vydávanie prameňov. V Jene sa začal zaujímať aj o ľudovú slovesnosť.

V rokoch 1817 – 1819 pôsobil ako vychovávateľ v meštianskych rodinách v Bratislave. Do literatúry vstúpil latinskou básňou Ode festiva… a básnickou zbierkou Tatranská múza s lýrou slovanskou (1814). Spolu s F. Palackým vydal prácu Počátkové českého básnictví, obzvlášte prozodie (1818), ktorou sa usilovali prekonať staré veršové postupy a nastoliť pre vývin poézie nové tematické i formálne dimenzie. Pre históriu, jazykovedu a literárnu vedu má veľký význam jeho monumentálna práca písaná po nemecky Dejiny slovenskej reči a literatúry (1926). Spoločne s J. Kollárom a ďalšími spolupracovníkmi vydal dva zväzky ľudových piesní Písne svĕtské lidu slovenského v Uhřích (1823,1827).

Pre Slovákov v Srbsku, ako aj samotnú Srbskú republiku je z historickje zvlášť pozoruhodné jeho pôsobenie v Novom Sade, do ktorého prišiel 15. septembra 1819 ako profesor a riaditeľ Srbského pravoslávneho gymnázia. V Novom Sade, Sriemských Karlovciach a v monastyroch Fruškej hory skúmal dejiny literatúry a srbskí lingvisti ho považujú za priekopníka srbskej filológie. Na týchto priestoroch začal písať aj svoje obsiahle dielo: Dejiny južnoslovanskej literatúry – prvá vedecká práca o srbsko-chorvátskom jazyku, ktoré bolo zverejnené v roku 1826. Postu riaditeľa novosadského gymnázia bol zbavený pre svoje evanjelické vierovyznanie.

V Prahe pokračoval vo svojej rozmanitej práci. Bol redaktor, cenzor a kustód univerzitnej knižnice. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr. Reagoval na podceňovanie slovanských národov, ich kultúry a jazyka a chcel v duchu ideí národného obrodenia vplývať aj na orientáciu mladej generácie. Organizačne a tvorivo prispel k rozvoju vedeckej práce aj ku školským reformám v habsburgskej monarchii. Roku 1837 vydal rozsiahle dielo Slovanské starožitnosti, v ktorom zhrnul svoje dlhoročné bádanie v oblasti dejín slovanských národov. Pre dejiny svetovej slavistiky je významné jeho monumentálne dielo Slovanský národopis (1842).

Jeho meno nesie univerzita v Košiciach a niektoré katedry prešovskej univerzity. V rodnom dome v Kobeliarove má zriadenú pamätnú izbu. V centre Nového Sadu je jeho menom nazvaná ulica, ako aj dva slovenské spolky Slovákov žijúcich v Srbsku – v Novom Sade a v Dobanovciach.